Je tu. Vždy a všade. Neúprosná, nekompromisná. Nedá sa jej ujsť. Berie všetko, čo život stvoril. Je abstraktná, konkrétna, priesvitná... akákoľvek. Stále tu je. Kvári. Ničí. Berie. Nedáva na výber. Nepýta sa otázky. A ževraj je súčasťou života... Ale podľa mňa je skôr jeho záhubou. Konečnou zastávkou. A čo pomôže vzdychať nad tým? Plakať? Báť sa? Protestovať? Hľadať liek?!
Tak ako zvyčajne, mojou odpoveďou ostáva obyčajné neviem. Lebo ja naozaj neviem. 
Ževraj sa to stáva. Naozaj? Ja že všetci žijú večne. Donekonečna a ešte ďalej. Do videnia a nevidenia. Do konca sveta. Od nevidím do nevidím. Forever and for evermore. A že nikto neumiera, nikto neochorie a všetci žijeme v krásnom, utopistickom svete plnom radosti, smiechu, farieb a čokolády. Že nepoznáme problémy a nič sa nikdy nepokašle. Že ľudia nesklamú a neklamú, že nikto nie je sviňa, že neexistujú zbrane hromadného ničenia, že vírusy sú mierumilovné, že Itchy a Scratchy sa v skutočnosti len hrajú, že politici chcú len naše dobro, že... no, jednoducho, že nič, čo sa deje, nie je zlé. Samozrejme, že pojem zlý je relevantný (tak ako väčšina vecí v tomto živote, nie?!), pretože, ako sa hovorí, nič nemôžeme súdiť a skupinkovať a zaradovať a podobne... Bla, bla, bla.
Reakcie? Rôzne. Všelijaké. Nijaké. Mám blbý pocit. Začínam tu fňukať ako decko. Could anybody punch me in the face, please? Or slap me. Ale zrejme stačí aj to, že človek dostáva facku často od života.
No stále... To, že sa niečo udeje a ja sa netvárim, že to je úplne v poriadku, že sa mi to páči a súhlasím s tým, že k tomu nemám čo povedať, že to nie je moja vec a nemám sa starať. Nie. Sorry, že sa mi to nepáči. Pardón, že myslím. A že ma to štve (slušne povedané). Moje názory sú moje a nikto mi ich nezoberie. 
A to že ma občas niečo zoberie... No, tak stáva sa. Áno. To sa stáva. Ale ak niekto povie na katastrofy, že stáva sa, neznamená to, že to nič nie je...