"Choď jej odniesť vodu," prikázala Lexine sestrička, strčila jej do rúk tácku s pohármi, ukázala na izbu a odišla.
Lexine sa teda musela znova vydať na izbu číslo dvestoštyridsaťdva; tajne dúfala, že jej obyvateľka bude spať. No ako pomaly nakukla do dverí, videla, že stará pani si ešte stále číta knihu, ktorú otvorila najmenej pred troma hodinami. Vzdychla si a vstúpila do dverí.
"Priniesla som vám pitie, pani Ellisnová," povedala nahlas.
Stará pani si ju prezrela s pohľadom, ktorý prezrádzal nezáujem, jej oči zväčšené hrubými sklami popolníkových okuliarov.
"Neprosím si," ozvala sa po chvíli, akoby jej Lexine položila otázku, a vrátila sa späť k svojej knihe.
Lexine prevrátila očami. "Musíte si zobrať svoje lieky, zabudli ste? Potrebujete vodu."
"Dievča, ja už mám tých vašich liekov akurát dosť," odporovala pani Ellisnová tak ako vždy. "Odnes ich pekne preč."
Lexine si sadla na stoličku vedľa jej postele; tácku položila na nočný stolík. "A viete čo? Robte si, čo chcete. Mne je to jedno."
Pani Ellisnová zavrela knihu a položila si ju do lona. "Čo keby si mi namiesto toho niečo prečítala?"
Nebol to priamy rozkaz, no ako Lexine poznala túto osobu, myslela to tak.
"Čo by to malo byť?"
Pani poukázala na zásuvku v nočnom stolíku. Lexine ju otvorila a našla ošúchanú knižôčku, zrejme už nespočetne ráz otváranú a čítanú.
"Kvety zla od Charlesa Baudelaira," prečítala na obale.
"Jeden z prekliatych básnikov."
A tak Lexine čítala starej panej z knihy. Niekde v strede básne Prekliate ženy ju prerušila so slovami: "Máš krásny hlas, dievčatko..."
Za chvíľu už spala.
Lexine jej knihu položila naspäť na nočný stolík. Jemne prikryla dekou pani Ellisnovú, pozrela na jej lieky a pokrčila plecami. Snáď ju len kvôli nim nebude budiť.
Potichu vyšla z izby, zavrela za sebou dvere. Aj tak vedela, že za hodinu sem príde znova; jednoducho preto, že toto bola pani Ellisnová, ktorá komanduje celú nemocnicu.
Prechádzajúc po chodbe okolo všetkých otvorených dverí- a niektorých známych i menej známych tvárí- premýšľala nad svojim otcom. To, čo predviedol deň predtým, ako škrtil Charlotte a jeho diabolský úsmev ju prenasledovali celú noc. Až tak ju neprekvapovala táto stránka jeho osobnosti; skôr to, že čosi také od neho niekde v kútiku duše už dávno očakávala. Možno mala predsa len šiesty zmysel, ktorý sa oplatí počúvať; ale čo je jej to platné, keď ide o jej vlastného otca? Človeka, s ktorým vyrastala, ktorý predstavoval jej rodinu, jej vzor? Ako môže on žiť sám so sebou?
Napriek tomu sa jej vyhýbal; radšej trávil čas s jej matkou, pred ktorou sa nemohla domáhať odpovedí. Po tom, čo Charlotte doslovne utiekla, jej matka priniesla na terasu večeru; Lexine však nemohla len tak pokojne sedieť pri stole a pozerať do tváre ostatných. Bez slova rezala do mäsa na svojom tanieri, ale do úst si nedala ani hlt. Po večeri sa Luce s Mattom rozlúčili; Lexine bez slova odsunula stoličku a bežala k jazeru. Tu sedela s nohami vo vode, cítiac na chrbte pohľady rodičov. Najmä otca.
Hovorí sa, že nič nie je čierne alebo biele. No Lexine stratila spektrum farieb medzi tým; musela sa oprieť hlavou o studené sklo obloka, aby sa aspoň trocha ukľudnila.
Odrazu pocítila na chrbte čiesi ruky. "Si v poriadku?"
V odraze na skle videla červené vlasy Charlotty, ktoré výnimočne vyzerali zvláštne neupravené.
"Neviem," odpovedala jej.
"Ťažká noc?"
Lexine prikývla.
"Tak to som mala aj ja," povedala pomaly Charlotte a ťahala ju k sedadlám v čakárni, vedľa automatu na kávu.
"Mrzí ma to s mojím otcom," ozvala sa Lexine.
Charlotte len mávla rukou; druhou hľadala vo vreckách červených nohavíc drobné. Hodila ich do automatu a zvolila nejaký program. "To nemusí. Nič to nebolo."
"Že nič?!" rozčúlila sa Lexine. "Škrtil ťa a to nič nie je?"
"Lexine," sadla si ku nej červenovláska a položila jej ruku na rameno. "Ver mi, sú oveľa horšie veci, ktoré mi tvoj otec mohol spraviť, ale neurobil."
Mlčala a sledovala Charlotte, ako pomaly popíja kávu. Aj ona vyzerala byť mierne zdevastovane. "Charlotte. Prečo som sa nemala dozvedieť, že si zradila Mattovho otca?"
Charlotte sa tvárila zaskočene. "A ty o tom ako vieš?"
"Neviem, ale úplne sprostá nie som. Prečo by to inak urobil? Nič zlé si neurobila... Ako to mohol vedieť?"
"Zaviazala som sa prísahou, že to nepoviem...," odpovedala potichu. "Keď sa táto prísaha poruší, osoby, ktoré danú osobu zaprisahali, to vycítia."
Lexine hľadela pred seba, do davu čakajúcich ľudí; niektorí čakali na rodinu alebo priateľov, iní na vyšetrenie. Ona čakala, kedy jej niečo začne dávať zmysel.
"Ty si v poriadku?" opýtala sa nakoniec svojej spoločníčky.
No tá len neurčito pokrčila plecami. "Nič mi nie je."
"Povedala si, že si mala ťažkú noc, nie?" vyzvedala ďalej Lexine.
"Ale to z úplne iných dôvodov," zasmiala sa Charlotte. "Hádala som sa s Loganom."
Ostali sedieť bez slova, pozerajúc pred seba, hľadiac pritom na uponáhlaný dav.
"Na, zavolaj Matta," podala jej zrazu svoj mobil Charlotte.
Lexine len pozerala na mobil ležiaci na jej nohe. "Prečo?"
Pokrčila plecami. "Mám chuť robiť niečo dobré... Tak mu zavolaj a ja neviem. On ťa má rád a ty ho máš rada. Buďte aspoň na chvíľu patetická, zaláskovaná dvojica, ktorá všetkým lezie na nervy."
Po minúte uvažovania hodila Lexine Charlotte späť mobil. "Idem naspäť, inak ma vyhlásia za najhoršieho pracovníka a vyhodia ma, čo by dosť zlé, keďže som len dobrovoľníčka."
Nakoniec, aj ona chce chvíľu pre seba.
....
Po ďalších hodinách práce a neúspešných pokusoch tváriť sa šťastne a pozitívne pred starými ľuďmi sa Lexine konečne mohla odobrať domov. V šatni zo seba zhodila nemocničné oblečenie a prezliekla sa do obyčajných, voľných nohavíc, čiernej blúzky a kožených sandálov. Nasadila si slnečné okuliare; tie, čo vyzerajú ako letecké.
Keď vyšla zo šatne, zamierila o poschodie nižšie, kde nechala Charlotte; no márne ju hľadala. Nikde nevidela jej žiarivé vlasy. Pozrela sa všade, no keď ju nenašla, povedala si len, že je to aj tak jedno. Ak ju niekto napadne- o čom bytostne pochybovala- aspoň bude sama. Nebolo to logické, ale aj to jej bolo jedno.
Vošla do výťahu a odviezla sa na prízemie.
Cestou, ako vychádzala z budovy, zakývala ďalšiemu dievčaťu, Emily, ktoré s ňou pracovalo ako dobrovoľníčka. Emily sa na ňu späť usmiala; a vtedy Lexine do kohosi vrazila. Hneď zacítila známu vôňu pižma a pokoja.
"Oh, ahoj," usmiala sa naňho, nevediac, prečo zviera predok jeho košele. "Nečakala som ťa tu."
Matt sa zoširoka usmial, na líci sa mu urobila jamka. "Charlotte mi volala. Prišiel som ju vystriedať."
Na okamih tam len stáli a zavadzali v ceste. Prečo znova nemôžem myslieť? Potom, už bez úsmevu, sa Matt zohol a zľahka ju pobozkal na pery.
Lexine cítila, ako sa jej krúti hlava; musela si priznať, že na toto čakala celý týždeň, možno odkedy ho poznala. Všetky tie ich dotyky, to iskrenie... Všetko to na ňu doľahlo.
Pozrela mu do očí; mohla v nich vidieť hlboký plameň, ktorý sfarboval jeho sivé oči do príjemnej medovej farby. Po líci jej stiekla jedna slza, ktorú si však rýchlo zotrela rukou.
"Poďme preč," zašepkala. Prikývol; z rúk jej zobral športovú tašku do svojej pravej ruky, ľavou ju objal okolo pása a viedol ju k jej autu.
"Môžeš riadiť?" spýtala sa a podala mu kľúče. Zobral ich, odomkol auto a otvoril jej dvere na strane spolujazdca. Pousmiala sa naňho a sadla si. Sledovala, ako obišiel auto, jej tašku položil na zadné sedadlo a sám si nakoniec sadol za volant. Okamžite naštartoval a rýchlo uháňal po cestách.
Lexine sa uprene pozerala pred seba, hrýzla si peru, nakoniec sa odvážiac opýtať: "Budeme sa o tom rozprávať, alebo sa budeme tváriť, že sa nič nestalo?"
Bez úsmevu odpovedal: "Ktorú možnosť si chceš vybrať?"
"Určite sa o tom chcem rozprávať," pomaly hovorila.
Matt mlčal a riadil. Ticho došli až pred domov Blackovcov- aká irónia, čierny domov- a vtom sa k nej obrátil. "Choď sa navečerať, ja ťa počkám hore v izbe."
"Dobre," pritakala a zatvorila oči, keď jej udelil malý bozk na ľavé líce, sánku a skoro mieril ku krku, keď zastal.
"Choď," jeho horúci dych pošteklil Lexine na krku. Prikývla a rýchlo si zobrala tašku.
Už od dverí cítila vôňu špagiet s boloňskou omáčkou a v bruchu jej zaškvŕkalo, no napriek tomu nemohla myslieť jasne. Hodila tašku na gauč; utekala do kuchyne. Pozdravila oboch rodičov a zobrala taniere, príbory, aby pomohla prestrieť stôl.
"Ty musíš byť teda hladná," zasmiala sa pani Blacková. Lexine prikývla.
Jedla tak rýchlo, že si ani nestihla uvedomovať chuť. Otec jej čosi hovoril, ale ona ho nevnímala. Jediné, čo zachytila, bol jeho pohľad, keď sa pozrel na jej matku; nebola tam ani stopa po jeho tmavej, desivej stránke. Možno k nej naozaj čosi cítil. Pokrčila plecami, napila sa a už niesla svoj tanier späť do kuchyne.
"Idem si oddýchnuť, som unavená," povedala len tak mimochodom, keď prechádzala okolo jedálenského stola. "Dobrú noc."
Kým sa dostala k dverám do svojej izby, bola Lexine celkom bez dychu. Otvorila dvere, vošla, zavrela ich a zamkla.
Sedel na jej posteli a čakal len na ňu. Usmieval sa na ňu a Lexine sa nemohla naňho tiež neusmiať. Pomaly prešla k posteli a sadla si.
"Takže," začala. "Nie som dobrá v rozprávaní sa o pocitoch, jasné?"
Prikývol. "Ja viem," povedal nežne. Prisunul sa k nej bližšie a dal okolo nej svoje ruky, až kým ju oboma držal na bokoch a neprechádzal nimi hore- dolu v malých krúžkoch. Lexine začala dýchať rýchlejšie.
"Nechceli sme sa rozprávať?"
"Nerozprávajú činy niekedy viac než samotné slová?" a znova sa jej díval priamo do očí.
"Je to možné...," šepkala. Potmehúdsky sa usmial a pomaly ju začal bozkávať na krku, presne tam, kde v aute prestal. Prehodil jej vlasy z ľavého ucha preč a pomaly jej ústami prechádzal po celej dĺžke krku; od ucha až ku kľúčnej kosti. Lexine zastonala a prsty si zaplietla do jeho vlasov.
"Rozptyluješ ma," zašepkala po chvíľke. "Nemôžem rozmýšľať."
"Potom nerozmýšľaj," povedal, chytil ju za ramená a jemne položil na chrbát. Potom sa nad ňu sklonil a jeho ústa našli jej. Bozkávali sa, no tentokrát boli ich bozky naplnené vášňou, túžbou a potrebou. Lexine mala pocit, akoby na okamih zastal celý svet, akoby nebolo nič iné len oni dvaja. Prechádzala mu rukami po hrudi, chrbte, všade, kam dočiahla. On jej zašiel rukami pod tričko, ale bol veľmi obozretný, aby nezašiel nikam ďalej. Na jeden raz toho bolo dosť.
Bolo ťažké povedať, či prešlo päť minút, alebo celá hodina, keď sa prestali bozkávať a obaja lapali po dychu. Matt si ľahol vedľa Lexine, a tá mu na hruď položila hlavu. Počula, ako prudko mu bije srdce. Rukou jej prechádzal po vlasoch, hral sa s nimi.
"Vidíš a presne takto som nechcela, aby sme skončili," zasmiala sa potichu Lexine.
"Ako?"
"Ako šťastná, patetická dvojica z romantického filmu, a tak ďalej," povedala a chytila jeho ruku medi svoje dlane. "Ale stále som si hovorila, aby sme ostali len priateľmi."
Zasmial sa. "Ver mi, aj ja som si to hovoril."
Prevrátila sa na brucho, hlavu si položila na jeho hruď, aby mu videla do očí, a hrala sa s gombíkom na jeho košeli. "Vieš, že skôr či neskôr jeden z nás tomu druhému ublíži?" vážne sa ho opýtala.
"Viem," odvetil a pobozkal ju na čelo. "Ale zatiaľ môžem povedať, že sa nestarám."
"Ok," vzdychla si. "Matt?"
"Hm?" Mal zavreté oči.
"Viem, čo spravila Charlotte."
"Áno, predpokladal som, že preto jej tvoj otec spravil to, čo spravil."
Mlčala.
Znova jej začal hladiť vlasy.
"Ako môže byť taký... bezcitný?" rozčúlila sa Lexine. "Neznášam ho."
"Nie je," odporoval jej Matt. Zamračila sa. "On je len presne tým, kým je."
"Akoby to bolo ospravedlnením!"
"Nie, to nie," otvoril oči a rukami ju objal, pritisol k sebe. "Samozrejme, že nie je. No je pravda, že on je demón a nezmení sa."
Skoro sa znova rozplakala; nevediac, či od šťastia, alebo smútku. Môže byť človek šťastný aj keď je smutný? Zavrela oči a snažila sa ukludniť jeho vôňou.
"Ja viem. Ale je to pre mňa veľmi nepríjemné."
"Preto tu máš mňa, Charlotte, Luce," odpovedal jej pokojne a jemne ju pravou rukou hladil po chrbte.
"Ďakujem."
"Nemáš mi za čo ďakovať," zašepkal späť. "Si pre mňa veľmi dôležitá."
....
o pár dní
Dopriala si dlhú, teplú sprchu. Chcela, aby ten smútok opadol z jej pliec, ale on sa ich stále držal. Prichytila sa, ako si prechádza bruškom ukazováka po dolnej i hornej pere a len tak sa usmieva.
Zišla dole schodmi v župane, ani nemysliac na to, čo robí. Bola už noc, hlboká noc. Predpokladala, že už všetci budú spať, ale v obývačke objavila Logana. Na okamih sa zarazila, ale potom sa rozhodla, že sa k nemu bude správať normálne.
"Ahoj," pozdravila ho.
"Vidím, že medzi tebou a tým Nefilimom je to už oficiálne," ignoroval jej pozdrav. Usmial sa svojím slizkým, vliezavým spôsobom.
"No a? Čo teba do toho?" zatiahla.
"Nič," pokrčil plecami a sadol si do kresla, hľadiac na ňu prenikavým pohľadom.
Prevrátila očami a prešla do kuchyne. Urobila čaj, pre seba i Matta a zobrala čosi pod zub. Celý deň vytrvalo trénovala šermovanie s Charlotte, Luce i ním; potom spoločne strieľali z luku na terče. Musela ísť domov na večeru a potom stráviť nejaký čas s rodičmi u televízora a rozprávať sa. Keď ju konečne pustili- aj keď jej otec o tom zrejme vedel- zamkla sa v izbe, vyliezla oknom na strechu a letela k Mattovi. Doslovne.
Stále ktosi z nich spomínal tých záhadných známych, ktorí im mali prísť pomôcť; no nikto nič bližšie nevedel. Logan s nimi čas netrávil a držal ústa dokonale zavreté.
No čo ak by... Ale to by nefungovalo. Či predsa len? Rozhodla sa, že to vyskúša; s menším podnosom prešla späť do obývačky, kde ho pomaly položila na stôl. Obrátila sa k Loganovi.
"Povedz mi, kto sú tí tvoji priatelia, ktorých si doviedol!"
Len sa na ňu pozeral, úškrn mu preťal tvár. Cítila, ako jej hnev narastá. Možnože ten pomôže...
"Povedz. Mi. To!"
A odrazu sa už neusmieval. "Sú to padlí anjeli, ktorí sa dlhé tisícročia skrývali na zemi a ktorí dúfajú, že náš spasiteľ nás privedie naspäť do neba. Musíme spoločne ochrániť spasiteľa pred Mocnými, ktorý ju chcú zabiť."
Potom, znova, akoby ho niekto vyfackal, sa začal usmievať. "Vidím, že si už objavila svoje schopnosti. Veľmi krásne." No v jeho hlase zreteľne počula záblesk nebezpečenstva.
Ešte raz naňho pozrela, prevrátila očami a spolu so svojím podnosom pokojne odišla. No len čo bola na schodoch, pre istotu zrýchlila krok a nezastavila sa, až kým sa znova neocitla v Mattovej izbe.
Matt sedel pri stole a čosi robil na svojom laptope. Prešla k nemu a položila pred neho šálku s čajom.
"Pre teba," povedala a pozrela na obrazovku. Samozrejme, bol na nejakej webovej stránke.
"Ďakujem," usmial sa a odpil si z pohára. "Len dokončím toto a venujem sa ti."
"Čo to je?" chcela vedieť. Chvíľu potichu písal.
"Dávam inštrukcie," odpovedal a keď videl jej zmätený výraz, vysvetlil. "V podniku, ktorý vlastním, majú nejaké problémy."
"Podnik. Ktorý vlastníš?" zdvihla obočie. "No, vlastne som to mala predpokladať."
Pobozkajúc ju na dlaň, dal si dole okuliare. Lexine by si to nikdy nebola pomyslela, ale tie okuliare mu naozaj pristali.
Nechala ho, nech vypne počítač, a zohla sa k stereu pod stolom. Na jeho vrchu bolo položené úplne nové cédečko od Epicy- Design Your Destiny. Bolo od Charlotte.
Vybrala cédečko z obalu a vložila ho do prehrávača. Prvá pieseň bola Samadhi, no tá trvala len jeden a pol minúty. Nasledovala pieseň Resign to Surrender.
"Pripomeň mi, že chcem vybozkávať Charlotte. Milujem toto cédečko!" skoro zakričala a postavila sa.
Matt ju odrazu zdvihol a držal v náručí.
"Pusti ma! Veď som ťažká," začala sa smiať Lexine.
"Nekaz mi radosť, keď sa snažím byť romantický," vážne hovoril, no oči sa mu usmievali, a niesol ju k posteli. Jemne ju na ňu položil.
"Prepáčte mi to, pane," s pobaveným výrazom pozerala, ako stojí pred posteľou. "Ale vyzerá to, akoby ste ma chceli znásilniť."
Dal si dole tričko- ako sám povedal, spával iba v dlhých, čiernych nohaviciach z bavlny- a ľahol si vedľa Lexine.
"Iba ak ma necháte, madam," potichu povedal a pozeral do stropu.
V pozadí im hral metal, skladba Unleashed sa jemne ozývala z oboch kútov izby, v ktorých boli reproduktory. Lexine sa prevrátila k Mattovi, na ľavý bok, a sledovala ho. Prstami mu prešla po jazve, ktorá mu ostala zo zásahu od šípu. Bola zvláštne horúca oproti zvyšku jeho tela.
"Nie si unavená?" ozval sa, nedívajúc sa na ňu.
"Som," na znak súhlasu zívla. Spod nôh si vytiahla prikrývku a prikryla sa ňou. Chcela sa odtiahnuť viac na kraj; no Matt ju chytil za rameno a trochu surovo si ju pritiahol bližšie. Nemala teda inú možnosť, ako sa k nemu pritúliť.
"Sladké sny," ozval sa, keď už zaspávala.
"A krásne nočné mory," odpovedala tíško.
