Italian piano play

Soft sounds of piano play pierced through the windows and soothed her ears. A beautiful melody of consonant notes, sounding so lightly but heavy at the same time. The rhythm danced in the cold air, carrying the sound all round the small park she was sitting in. Her legs ached for move; she wanted to swirl around with those notes.

She did not make a move, not at all. If anything, it could only bring her foolish happiness for mere seconds. For some minutes, as in agreement, the music silenced.

She looked around, not really seeing anything in the darkness. Curled on the stone bench, she looked like a statue. The chilly, shivering wind did not bother her anymore. She watched the stars come up the sky, lightning one another as if they were passing a precisely hidden ray of fire, each one catching on flame itself as it touches the flame. That is what she missed a lot in the city; the perfect unison of pure nature.

Then, again, the pianist started to play again. She rosed from the bench in a split of second and rather walked around the stone fountain in the middle of circle made of benches. There were some trees around the park; but all of them without leaves. They looked as abandoned as she felt.

She took the nearest way down the village; the streets were narrow and old, but all cars and buses somehow made it through them. That never failed to surprise her, but now did not matter. Because it was a late evening, there were just few people passing by. The houses were quite old, made of thick, grey bricks, all of them having the same coloured roof. The village itself was poorly lightened. On the next possible turn she took the right one, and found herself on a small square with a great church just on the opposite site from her. She took in the big, somehow scarry looking cross that hung on the front wall and shivered. It felt like she could not get any closer nor look away. No. That is bad. She cannot believe, never could have and never will. If fate was the only thing she had been given, then it surely must have been fate of some other kind.

She turned around just to see some doors behind her opening and then closing away. Some man walked out and then away, the wind carrying his drunken scent to her nostrils. It must be a bar, she thought, and decided to go in.

Inside the bar looked as it did from outside; abandoned and unused. Despite it, there were about four tables and four men, who looked up and stared at her as she made her way farther to the room. She went to bartender and ordered a beer. He seemed like he understood what she said. The other men started to talk to her, but she did not understand a word in italian and so she ignored them. Soon, they turned their focus on their drinks again.

The bartender brought her a big glass of cold beer. She sipped it, faster than she should, but she liked the taste of it, so bitter and drizzling as it should be. She finished it, ordered one more and after drinking it away she paid and went back to streets.

Small snow flakes were falling from the sky above and the temperatures went down. She clutched her jacket to herself, trying to make her more warm. The beer was somewhere in the middle into its way to her head; she wasn´t feeling sober neither drunk.

The cold wind was starting to be pretty annoying, but as long as she almost stopped feeling anything, it was quite okay with her. Maybe her lips were turning a bit blue, she did not really care. She kept moving forward, straight to a small bridge over almost frozen river that run down the high mountains.

Near the bridge stood a group of men, all of who looked quite drunk. When they registered her walking towards them, some of them started shouting something in italian. She did not know whether to be disappointed or pleased that she has never learned that language. She smiled, after all, because some of the italian guys were handsome, but she was not about to stop and have a talk with them. She had him, him with big letter H, had lost him. Is not it funny, how one keeps finding and then loosing things in life? You find a friend, but then comes the time when you loose him. You find a love, but surely there is an end. She knew that, realized that. But also she knew that people just keep their faith that they will never ever loose those feelings, those people. Everything what has a start has an end.

She heard lot of stories when she was just a child. About love, friendship, hope, victory. All those stories that parents tell their children when they are little, because somebody has written them for whatever reason. What that reason was, she was not sure, but it might have been a hope that people will change in some ways, be more aware of what they can have and have. Has it helped so far?

She stopped in the middle of the bridge and looked down, into the waters. She caught her reflection there, just a woman staring. It almost looked like the shadow wanted to move. Or maybe it was her. It is all in my head, she told herself.

The italian men decided to have a fight. Or maybe that was just a discussion, she was not sure, for they are known for being hot tempered. They looked as animals, predators which have to fight fot their own area, their pack and their own rules. She then reached the other side of river bank and went to the woods.

She was broken and she was well aware of that fact. But, let`s be honest, aren`t most of people broken in their very own way? She didn`t want to make a fuss about her feelings, so she kept her mouth shut, pretended a lot. Sometimes that helped and sometimes she was screaming silently, inside her head, without no actual reason. Or is unhappiness a reason?

She loathed for his touch, his smile, his voice, his eyes that were smiling silently. They made mistakes, but who doesn`t?

The pines and birches were approaching her with their needle like fingers, touching her, scratching her. She did not mind at all.

When everything went wrong for her, she needed to run. Run away, far away, to the unknown, far beyond her knowledge of world, somewhere she could not be find. There, where her thoughts were really hers, nobody could make her do something she doesn`t like. Without goodbyes, without tears, with no attention at all. It was voluntarily, at least something that she could have decided to do. All of her life she was comanded, had to do everything she was said to. This was about her, about her very own, her needs.

Her life was pretty much fine, happily passing by, until the age of sixteen. Then everything changed. Maybe it was a fair change for those peaceful years before, when nothing happened. That day she could remember well enough, more than any other events that she went through. It was sunny, but freezing outside, with no clouds in the view. It was first weekend in March and she was having a lazy afternoon, spending it by reading a book. Everything was still, quiet, her dog wagging his tail as he wanted her to patt him. While she did so- and boy, was the dog happy about that- she heard a muffled thud in the kitchen. Somebody screamed and then she run there.

The image she saw was hunting her for years, it felt like it had been written in her brain, photographed maybe. She could tell where the blood was sprawled on the floor, how her father laid on the floor with his eyes opened, having almost normal look in them like he was still alive, a bullet that went through his head and left there just a small hole. He had a knife in his hand, with pieces of onion underneath his body. That day, their lunch was not finished.

She remember the pieces of glass that was spread across the floor, glass from window through which came the bullet. She could see her mother and the expression on her face, her perfect still body as if she had died, too. For the first few minutes, it did not give her some sense. Neither it had when she called the police or when they came, tall and important looking. Her brain was not able to think, to make sense of what had happened. It felt as if her thinking had stopped and did not want to move forward. She felt like a machine, handing her mother loads of handkerchiefs, answering the policemen`s questions, looking at the death corp which used to be her father.

The days that followed were clouded, only pieces of puzzle that would not pass together. Her mother was sad at first, drunk sometimes, crying in her pillow every night. She could not cry. Then her mother took her on a holiday somewhere near the sea, thinking it would help. It did not. Maybe her mother felt a little better, strong enough to survive, to live again. But she did not. In fact, she did not feel anything except emptiness.

The police tried to find the shooter who killed her father, but were not very successful.

At her father`s funeral, there were lots of people who claimed to be her family, although she had never met them. They cried, were sad and said loads of crappy things to her. They described her father as if he was a God, not really knowing him. Most of them hugged her, acted like she was a little child.

Every night after her father`s death she never felt safe in their house. She needed to be sure nothing will happen again, so she woke up every hour and went down the stairs, checking if their doors were locked and windows shut.

She did not want to listen to her teachers anymore, or see kids from her school pointing at her and whispering loudly enough for her to hear them. Even after the sensation around her father`s death quieted, it felt as if there still were many whispering mouths and staring eyes. She started to skip her classes. Instead, she went riding around highway, sat in various cafes or motorests, smoked cigarettes that did not taste good.

At the age of seventeen she was kicked out of high school and her mother decided that was time to move somewhere else. So they went from a little city in Colorado to a big city in the south of Oregon. They left everything behind, hoping for a new start in their lifes.

XVIII. Pre dobro veci

"Nebolí to tak veľmi," prehlásila Lexine, aj keď sama dobre vedela, že opak bol pravdou. "Ani to tak zle nevyzerá."
Aj to bolo klamstvo. Jej ruka vyzerala, akoby sa ktosi pokúšal ju stiahnuť z kože. A vôbec sa nezaceľovala, ako to zvykli robiť iné zranenia. Aspoň že jej už rana nekrvácala.
Matt sa k nej otočil a nacapil jej na ruku dve obrovské bandáže. Obviazal jej ich okolo celej ruky, ani kúsok kože jej nevytŕčal, samozrejme, okrem prstov a ramena.
"Ešte stále sa hneváš?" spýtala sa Lexine Matta. Jeho prsty pracovali rýchlo a obratne. Lexine predpokladala, že pracujú aj za jeho ústa, pretože už polhodinu nepovedal viac než pol slova.
A ona sa cítila ešte horšie.
"Ľahni si," chladne zavelil Matt, keď skončil s obväzovaním a ju striaslo, nevediac, či od zimy alebo tónu jeho hlasu.
Vzdychla si a namiesto toho, aby poslúchla rozkazy svojho rozzúreného priateľa si radšej oboma rukami objala kolená a tvár si položila na nohy. Nebola unavená. Nič ju nebolelo, teda okrem ruky. Ale bola vystrašená ako ešte nikdy, no nikto ju neutešil.
Keď dorazili späť do klubu, nikto v ňom nebol. Žiadna stopa po Luce, Loganovi, Eranovi či Shani. No Lexine si bola viac než istá, že keď dôjdu, nebude ich mať chuť stretnúť. Keby nebola taká hlúpa a nemyslela si, že naozaj môže uniknúť tomu, kým je, nič by sa nestalo. Ale ona bola naivná, namýšľala si. Zmení jej to celý život a iba teraz si to priznala.
Oči nechávala zatvorené, pre istotu. Mohla počuť syčanie rýchlovarnej konvice, Mattove kroky, tak bezútešne znejúce, keď sa prechádzal sem a tam. Chcela mu čosi povedať, ale jej slová sa zasekli kdesi na polceste a tak ich nechala plávať.
Zvonil jej mobil, no nenašla v sebe tú silu, aby ho zodvihla. Vyzváňal a vyzváňal. Napokon stíchol.
Voda zovrela a znova nastalo mŕtvolne ticho. Lexina mala chuť si roztrhať obväz a dívať sa na svoje zranenie. Nevedela prečo, ale zvráteným spôsobom ju fascinovalo.
Jej mobil začal znova vibrovať a zvoniť. Vytiahla ho z vrecka svojich džínsov a šmarila o zem. No ani tam neprestal vyzváňať.
Pomalé, váhavé kroky prešli pomaly poza pohovku, na ktorej sedela, chvíľu stáli ticho, nakoniec počula, ako Matt zdvíha jej mobil zo zeme, ale nepodal jej ho.
A jej mobil len znova zazvonil v Mattovej ruke, ktorý ho zdvihol.
"Áno? Nie, v poriadku. Áno. Dobre."
Položil. Lexine sa úkosom pozrela jeho smerom; Matt držal mobil v ruke, pozeral na ňu a očividne nemal čo povedať.
Čo len pozdvihlo jej hnev.
"Povieš mi už niečo konečne?!" zdvihla sa prudko, čo bol zrejme veľmi zlý nápad, lebo sa jej zakrútil celý svet. Znova sa posadila a zavrela oči.
"Daj si čaj," podal jej horúcu šálku.
Pokrútila hlavou.
Obaja ostali ticho a zreteľne cítili, ako atmosféra hustne.
"Nemám ťa radšej zobrať do nemocnice?" potichu sa opýtal Matt a o krok postúpil bližšie.
"Nie," odmietla Lexine a otvorila oči.
"Ako sa cítiš?"
Pokrčila ramenami, čo však iba poslalo viac bolesti do jej rany a ona sa strhla. Konečne si Matt sadol vedľa nej a začal jej hladiť chrbát.
"Mrzí ma to!" obrátila sa k nemu Lexine a snažila sa potlačiť svoje hlúpe slzy. "Naozaj. Nehnevaj sa na mňa."
"Ale ja sa nehnevám na teba, Lex," odpovedal a palcom zotrel slzu, ktorá si razila svoju cestu po jej líci.
"Tak prečo sa hneváš?"
Pozrel sa jej do očí. "Ja sa hnevám na seba. Nie na teba."
"A prečo sa hneváš na seba?" zmätene sa opýtala.
Nič nepovedal a mĺkvo hľadel na bod niekde za jej hlavou. Lexine natiahla ruku a zobrala mu nebezpečne sa nakláňajúcu sa šálku s čajom z ruky. Pomaly pila, dávala si pozor, aby si nepopálila jazyk a Matt sa zatiaľ neprítomne hral s prameňom jej vlasov.
"Ak ma môže dosiahnuť takto, čo ak je celá tá vec s obranou nanič?" opýtala sa po hodnej chvíli. Dúfala, že jej hlas nemal celkom tŕnistý podtón; nechcela uraziť Matta.
"Nie, to nie je," odpovedal jej, pevným hlasom, no odrazu príliš hlbokým. "My to nedopustíme, rozumieš?"
"Nebojím sa o seba," vyhŕkla Lexine a dívala sa do zeme. "Aký má toto význam? Prečo sa kvôli mne musí rozpútať vojna?"
"Vojna nebude kvôli tebe," dohováral jej Matt, prinútiac ju pozrieť sa naňho. Jeho oči sa znova nebezpečne leskli. "Vojna začala dávno pred tebou."
"Prečo mám pocit, že sa nikdy neskončí?"
"Ty ju môžeš skončiť," odpovedal jej a usmial sa, no jeho úsmev sa nedotkol jeho smutných očí.
"Ako?" zašepkala Lexine a nahla sa bližšie k jeho tvári. "Ja nič neviem."
"V prvom rade musíš veriť v samu seba," poznamenal Matt a pohladil jej líce.
"Dobre, to možno zvládnem."
Zasmial sa. "Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale ver mi, ty to zvládneš."
"Oh, ďakujem, ale naozaj... neviem. Veď pozri, čo sa mi stalo dnes. Matt, on ma neviem ako dostal... Matt, ja sa bojím. Čo je trocha sebecké povedať, ale ja sa nebojím o seba."
Objal ju. "Nemusíš sa čoho. Všetko bude dobré.
Lexine krútila hlavou. "Presne toto povie niekto predtým, ako sa stane niečo zlé."
Matt sa na ňu pobavene pozrel.
"Dobre, budem ticho." Lexine vystrela ruky na svoju obranu. "Radšej poďme robiť niečo užitočné."
A vyskočila na rovné nohy. "Vrabce včera štebotali o antikvariáte, nevieš náhodou, kto by ho mohol vlastniť?"
Matt sa zasmial a opýtal: "Nechceš radšej ostať tu?"
"To v žiadnom prípade. Neletela som takú diaľku aby som len sedela na zadku, no nie?"

....

"Hmmm...," zapriadla Lexine a obzrela sa okolo seba, nadychujúc vôňu starých kníh, papiera a múdrosti. "Tak ja sa idem stratiť a ty si zatiaľ rob, čo potrebuješ."

Zamávala Mattovi a rozbehla sa k regálom s knihami. Staršie, respektívne staré knihy boli zaujímavejšie ako nové; mali v sebe kus poznania, zážitku, ktovie, koľko rúk ich už predtým držalo. Bolo príjemné nechať sa unášať vlnou myšlienok iných ľudí. 

Po nájdení piatich rôznych kníh si zobrala kôpku a pobrala sa ku kreslám, schovaným za posledným regálom. Svetlá tu žiarili o čosi silnejšie; no a udržiavalo sa tu teplo letných, sparných dní.
Zbežne si prezrela všetky knihy, nakoniec sa rozhodnúc pre zbierku básní od Rilkeho, knižky, ktorá vyzerala byť malá, staršia, no veľmi zachovalá. Jeho tvorba dokázala uniesť Lexine do celkom inej dimenzie; niekam do ticha, pokoja, samoty a spokojnosti; jeho básne vyjadrovali toľko krásy, bolesti a jeho slová boli ako balzamom na dušu.
Básne, tie nádherne poskladané slová, ktoré tak zvláštne a harmonicky zapadali do jedného celku, vytvárajúc pritom zmysel, vyjadrujúci myšlienku, ideu za ktorou si básnik vždy stál. Len tieto básne dodali Lexine pocit radosti- i keď zvláštnej, nevysvetliteľnej-, no i pocit príjemnej menejcennosti. Vedela jedno; aj keby chcela napísať čosi také nádherné, oduševnené a komplexné, všetko, čo by zo seba dostala by boli iba kostrbaté slovné spojeniam nepatriace k sebe a úplne nepochopiteľné. Raz, keď bola mladšia, túžila sa stať spisovateľkou, no jej sen zabila škola. Potom ju začala fascinovať biológia, najmä dokonalosť ľudského organizmu, ktorá ju ešte nestihla opustiť. Napriek tomu vedela, že jej sen, taký starý, a pritom tak napĺňajúci, až to bolo divné; že tento sen sa čoraz vzdaľuje od jeho naplnenia.
Napriek tomu si túto myšlienku, či jej podobné nechcela pripustiť.
"Osemnásť... Teším sa na teba, me amour."
Lexine sa obzerala navôkol, ale nikoho nebolo vidieť, žiadneho pôvodcu hlasu. Striaslo ju; stále si nepamätala, čo sa jej stalo, keď odpadla- alebo neodpadla?-, no ten hlas ju desil. Nakoniec len pokrútila hlavou, vrátiac sa späť ku knihe, akoby sa nič nestalo. Možno je už naozaj bláznom.
No potom začula vŕzgať kroky a spoza rohu sa vynorila postaršia pani, čierne vlasy mala pretkané šedivými a na tvári nie práve najmilší úsmev.
"Slečna, už zatvárame," pustila sa do nej.
"Ale..."
"Žiadne ale slečna, a ak nemáte záujem si tú knihu kúpiť, prosím, vráťte mi ju a odíďte."
Lexine sa postavila a zamračila sa. "Chcem hovoriť s vašim šéfom."
Pani sa len pohŕdavo zasmiala. "Ten tu nie je, slečna. Ak by ste bola taká láskavá a odišli by ste..."
No dievčaťu sa nepáčil jej tón. "Áno? Čo ak neodídem? Vykopnete ma?"
"Zavolám na vás políciu."
No Lexine sa len zasmiala. "Zavolajte vášho šéfa, náhodou som si celkom istá, že tu práve dnes je."
Vtom ju však starena zdrapila za zápästie a začala ťahať von; čiernovláska sa nemala ani čas brániť, keďže tá babizňa vytvárala tlak práve na jej zranenú ruku, ktorá znova začala bolieť. V ušiach počula prúdiť vlastnú krv, vzbúrenú od hnevu.
"Pustite ma!"
"Nechcite sa so mnou zahrávať. Už nikdy."
Spoločne zahli za roh; mladé dievča a stará pani, ktorá mala silu aj desiatich chlapov. Lexine očami hľadala Matta, ktorý na nich vyskočil až spoza ďalšieho regálu. Zrejme začul hlasnú vravu a prišiel skontrolovať, čo sa stalo, pomyslela si Lexine. Videla, ako jeho pohľad zablúdil k ruke jeho zamestnankyne, tak bolestne držiacej jej obviazanú ruku. Na čele sa mu vytvorili vrásky a pokojným, až príliš ľadovým tónom nariadil: "Pustite ju, Doren."
"Chcela sa tu ukryť," odpovedala mu Doren znechutene. "Iba si plním svoju prácu."
"Tak si ju choďte plniť niekam, kde vás potrebujú."
Doren stuhla a oči jej nebezpečne blyšťali.
"A teraz, prosím, pustite moju priateľku."
Stará panie sa prekvapene pozrela na Lexine, ktorá sa na ňu mračila. "Prepáčte, ja... nevedela som..."
Ale stále nepúšťala jej ruku. Lexine musela teda vykrútiť tú svoju- tak, ako ju to učili na sebaobrane- a doslova sa vytrhnúť zo zovretia. Cítila, že jej znova krváca.
"Choďte do pekla," povedala úplne pokojne, naproti tomu, čo sa odohrávalo v jej vnútri.
Stará pani menom Doren na ňu zopár sekúnd hľadela s pohľadom plným znechutenia. Napokon sa usmiala, dosť vražedne, zvrtla sa na opätku a odišla. O pár minút sa zatresli i vchodové dvere.
"Dobre, na dnes som skončila s hrôzostrašnými zážitkami. Čo, do pekla, s ňou bolo?"
"Predpokladám," odpovedal pomaly Matt a upravil zopár kníh na polici, "že nebola vôbec tou, ako sme predpokladali."
"Čo tým chceš povedať?" spýtala sa Lexine so zdvihnutím obočím a podala mu zopár kníh, ktoré vypadli, keď sa zabuchli dvere.
"Je jednou z nás. Teda, nie presne z nás, ale ak ju poslali až sem, znamená to, že má o teba ktosi veľký záujem."
"Takže, ak tomu rozumiem," hovorila pomaly Lexine a hľadela na svoj vyhrnutý rukáv a zväčšujúcu sa červenú bodku na inak čistobielom obväze. "Ty prijímaš do svojich obchodov kadejakých psychopatov, ktorí majú záujem o ten džob?"
Matt sa k nej otočil s pobaveným výrazom na tvári. "Ja som ju sem neprijal. Na to mám personálne oddelenie... V tomto prípade predstavujúce osobu, ktorej dôverujem."
"Dôveruješ až tak, že prijala psychopatku, ktorá je v skutočnosti anjel?"
Jej priateľ si prekrížil ruky na prsiach. "Nie, to som tým nemyslel."
"Tak?" rozhodila rukami ona. Matt na ňu len mlčky hľadel a napokon sa pobral preč. O malú chvíľu sa vrátil spňť aj so všetkými knihami, ktoré si Lexine prezerala.
"Ktorá sa ti páčila?"
"Zatiaľ som čítala len Rilkeho. Kým ma nevyrušila hentá..."
Kým stihla dopovedať, Matt zo stohu kníh vytiahol Rilkeho zbierku a podával jej ju. Lexine na ňu hľadela, akoby ešte nikdy v živote nevidela žiadnu knihu.
"Čo s ňou mám robiť?" opýtala sa nakoniec.
Usmejúc sa na ňu, skoro až súcitne, Matt odpovedal: "Je to darček pre teba. Myslel som si, že sa ti bude páčiť."
"Počkaj, ale ja to nemôžem prijať," pokrútila hlavou Lexine.
"Ale môžeš," odporoval Matt, načiahol sa za jej rukou a vložil do nej knihu. "Teraz je len tvoja."
"Ďakujem," zašepkala Lexine a objala ho. "Si skvelý."
On ju na oplátku pobozkal.
"Takže priateľka, hm?" podpichla ho Lexine neskôr, keď zatvárali obchod. "Oficiálne?"
"Čo iného?" zamračil sa nechápavo Matt a vytiahol obrovský zväzok kľúčov z vrecka.
"No, predtým sme sa o tom nejak nepotrebovali rozprávať a nikdy si ma neoznačil za tvoju priateľku."
"Možno nie nahlas," odpovedal jej, schovajúc si zväzok do vrecka. Zamierili k autu, ktoré bolo zaparkované na druhej strane ulice.
"Dobre. Počuj, kde sú teraz všetci ostatní? Od rána sme nikoho nevideli, ani v klube neboli...," pýtala sa Lexine, keď už riadili ulicami Edmontonu.
"Prenasledujú Refaimov," odvetil Matt, akoby sa nechumelilo. "Pochybujem, že majú nejaký úspech, ale snažia sa. Po tom, čo sme odišli z festivalu, tam doleteli Logan a Luce, no nenašli tam žiadneho. To mi povedala, keď volala na tvoj mobil."
"Tvoja sestra volala mne na mobil?" čudovala sa Lexine. "A čo Shani a Eran?"
"Obaja sa vyznajú viac v démonických sférach, takže zrejme odišli pátrať tam. Sú v tom naozaj dobrí, ak mám byť úprimní. Keď si vyberú niekoho na sledovanie, neskončia, kým ho nevypátrajú a nedostanú z neho všetky informácie."
"Použitím násilia?" Lexino ľavé obočie sa zdvihlo a na tvári mala zvláštny úškrn.
"Áno."
"Takže celé dni len prenasledujú anjelov alebo démonov, ktorí idú po mne, potom ich zmlátia alebo zabijú a takto dookola?"
"Také niečo."
"Sú aspoň úspešní?"
"Neviem, či chceš naozaj vedieť," odpovedal Matt.
"Radšej nie," mávla rukou Lexine. "Počkaj. Ale nezabíjajú ľudí, či áno?"
"No," premýšľal on na okamih. "Len v nevyhnutných prípadoch."
Lexine len hľadela na tmavé ulice a pokrčila plecami. Mala by byť pacifistka, ale nebola. Asi predsa len je sebcom.
"Chcem tetovanie," zmenila tému, zrejme preto, že mala divné pocity a nechcela si ničiť dovolenku- na ktorej predpokladala, že bola. Aj keď to tak nevyzeralo v prvý deň. "Neviem prečo, ale chcem ho. Neviem sa rozhodnúť pre námet, ale to je to najmenej. Čo si myslíš?"
"Tetovanie je... fajn," odpovedal jej Matt a zaparkoval. Lexine si ani nevšimla, že sú už pred klubom. 
"Fajn," zamrmlala popod nos a vystúpila von z auta. "Tak, šou sa môže začať."
Vedela, že keď vstúpi do klubu, budú tam aj ostatní; jednoducho preto, lebo anjeli si zrejme radi vychutnávali šou. Okrem toho, práve v nedeľu bol klub zatvorený a tak v podstate ho mali iba sami pre seba.
Čo však nečakala boli stopy krvi po celej chodbe.
"Čo to...?" pridala do kroku a už aj bola za rohom, na parkete. Tam našla stáť Logana, ktorý pokojne fajčil cigaretu spolu s Eranom, ktorý sa napoly nakláňal a napoly zakrýval osobu kľačiacu za jeho telom.
"Kto je to?" opýtala sa Lexine a bežala k miestu, kde stáli, odstrčila Logana, lebo jej to tak inštinkt hovoril. 
Prečo nie som prekvapená? pýtala sa samej seba, keď sa jej naskytol pohľad na neznámeho chlapa, ktorý si ruky držal na spánkoch. Z otvorenej rany na rukách i hlave mu tiekla krv. Lexine nemala problém s krvou; ale mierne zaspätkovala. 
"Myslel som, že skončíte, kým prídeme," rozzúrene sa ozval Matt a ako výchor sa prehnal k Loganovi. "Zbláznil si sa?!"
"Nechceli sme robiť problémy, Nefilim," bez väčších emócii odpovedal Logan a zahasil ohorok podpätkom. "Robil problémy."
Muž na zemi si odfrkol. Keby sa nad neho nenahol Eran, zrejme by si aj odpľul až k Loganovým nohám. 
"Buď dobrý," zlovestne zašepkal Eran a kopol ho do slabín.
Muž zasyčal a na tvári sa mu vytvorila bolestná grimasa. Jeho oči zablúdili k Lexine, ktorá naňho v prekvapivom úžase hľadela. Farba jeho očí jej pripomenula jej otca; taktiež sa v nich miesila čierna farba smerom k zreničkám. Odvrátila sa.
"Môžeš odísť a nepozerať sa, ak je ti to nepríjemné," povedal smerom k Lexine Logan úplne iným tónom. 
"Čo urobil?" opýtala sa ho, ale hlas, ktorý sa ozval, neznel ako jej vlastný.
"Mal v pláne ťa ohroziť."
Pozrela späť na muža, ktorý ju hypnotizoval očami. "Ako?"
I keď svoju otázku mierila priamo na muža, odpovedal jej Logan. "Ich plánom bolo uniesť ťa a primäť sa prikloniť na ich stranu. Podotýkam, že za použitia akýchkoľvek prostriedkov. Mučenie poväčšinou."
"Mala by si nás vypočuť!" zachripel muž na zemi a jeho oči ju úpenlivo prosili. "Nechceme nikomu ublížiť!"
"Never mu," ozval sa Eran s pohŕdavým pohľadom. "Klame."
Logan chcel čosi dodať, ale Lexine zavelila: "Ticho! Chcem si ho vypočuť."
A obrátila sa späť ku kľačiacemu. "Ako sa voláte?"
"Nemám meno," odvetil muž, očami ani nemrkol. 
"Naozaj hovoríte pravdu?"
Keď na ňu neprestal hľadieť, pochopila, že Eran hovorí pravdu. 
"Potrebujeme ťa. V tvojich žilách koluje naša krv. Počúvaj svoj hnev."
"Môj... hnev?" zažmurkala Lexine. "Ako viete...?"
"On je všade." 
Lexine sa pokúšala vypnúť svoje myšlienky a zamerať sa na svoj hnev. Čo to len povedal ten hlas? Cítiš ma? Počula biť svoje srdce, prúdiť krv vo svojich žilách, hlas, ktorý jej hovoril, že predsa len cíti hnev, no len ako malú prívalovú vlnu, ktorá sa ešte len začína formovať niekde v diali, ale keď dôjde, spôsobí veľké škody.
"Neverím vám," vyriekla napokon. "Nie som vec, ktorú môžete len tak ovládať. Mám na výber. Nechajte ma na pokoji a odíďte, kým sa vám niečo stane."
"Žiadne možnosti nie sú na výber," odpovedal jej, nevstával, neváhal, len na ňu hľadel. 
"Je to môj výber," precedila Lexine pomedzi zuby. Obrátila sa k nemu chrbtom, tak, aby videla do tváre všetkým jej spoločníkom. 
"Čo s ním chcete spraviť?" opýtala sa, aj keď si nebola istá, že to chce vedieť.
Všetci traja ostali ticho, akoby zrazu ani jeden z nich nevedel rozprávať. 
"Nemôžeme ho nechať ísť," odpovedal jej napokon Logan, pomaly, bez zvyčajného povýšeneckého tónu v hlase. 
"Samozrejme, že by ste mohli."
Vymenili si ďalší pohľad. Matt sa rozhodol zakročiť, predsa len, poznal ju najlepšie, a pristúpil k nej. 
"Lex, predstavuje nebezpečenstvo."
"A preto ho musíte zabiť?" nadvihla obočie.
Eran sa zasmial. Lexine naňho zazrela, tak radšej stíchol. "Nie zabiť. Len poslať tam, odkiaľ došiel."
Lexine otvorila ústa a znova ich zavrela. Prikývla. 
"Ja... radšej idem spať. Vidíme sa," zvrtla sa na opätku, nevenujúc ani jednému z nich ďalší pohľad. 
Ako vstupovala do dverí pri pódiu, začula tlmený mužský výkrik. Vytvorila sa jej husia koža, ale predsa, pre dobrú vec sa oplatí bojovať. Či nie? Robí správnu vec? Pokrútila hlavou. To nikdy nebude vedieť.

Nothing

I want nothing but everything and a desire. 
I want to keep moving forward, not looking back, so I would not have to open that annoying box called memories. I am on the top of the food chain, but yet not high enough to be too wise. Where the beauty is considered to be the most astonishing and holy importance of this faltering life, I am more likely to walk alone. I want to be true.
A friend, someone, anyone who understands would be nice, but I know there is not such a thing as love or whatever. So I keep my pace in the peaceful darkness, too close to be real but still so far away to be seen or heard. There surely must be place somewhere out there where I would like to be but I am not sure. Mostly I am not sure with anything.
If being lonely means being on someone´s own, I surely must be alone. But yet, it doesn´t feel like that- from time to time. I may be hidden in this world, but yet not truly hidden so you could not find me. I´m keeping my pace, the dark path that leads me throughout the life with just few sun rays left. I need my will, my own memories, but they build a folded image. I need my freedom. I want to share my silent thoughts and wishes with someone who knows and understands, or else alone. I want to run fastly, breath deeply, laugh hearthly, smile wildly, play wisely and live truly. But, as long as I am hiding I can´t. Therefore, I am a lie. 
My legs run but not fast enough and my heart beats too fast. I am running away everytime reality catches me, but I cannot. I am loosing myself, my own will, my sanity. The reality I live in cannot blend with this world. I am holding on a thin branch, not knowing how much time is there for me left.
I am lost in the space, hidden in between the worlds I cannot be seen. I try so hard to pay the law and see the meaning of this all. Keeping my pace, I am on my dark path leading into unknown space. I am alone in this world, and yet not alone enough to make hour holy. I have painted all my pictures red. Hoping for at least nothing, all I ever get is... I cannot stand in vain. I fall asleep and dream a dream. There is no harmony in the sound of my soul, it is all about chaos. I travel without the light somewhere I cannot be found. There is no hell nor heaven. Consonant notes blends with disonant ones. 

XVII. Festival CapitalEX- Hnev

"Bolí ma hlava," zastonal vysoký, lyrický hlas z otvorených dverí spálne, a osoba, ktorej patril, vošla do kuchyne. Jej kučeravé vlasy lietali všade dookola; jej hnedá pokožka vyzerala byť nezdravo bledá.
"Ja sa ani nečudujem," odpovedalo dievča, sediace pri kuchynskom stole, s hlavou položenom na ňom. "Ty si pila a tancovala a pila a tancovala a pila a spievala a pila a pila..."
Vedľa nej sa Eran, neutrálne sa tváriaci ako väčšinu času, zasmial. Shani naňho zazrela, uisťujúc ho svojím pohľadom, že by pre ňu nebolo ťažké zabiť ho.
"Vyzeráš skoro tak zničene ako ja," obrátila sa späť k Lexine. "Buď rada, že si nepila toľko čo ja."
Lexine zodvihla hlavu, no mala pocit, akoby nemohla poriadne udržať oči otvorené. "Aj tak si myslím, že to karaoke nebol dobrý nápad. Ty síce spievaš nádherne, ale trocha sa ti plietli slová a ja spievať vôbec neviem."
Shani sa skoro zvalila na stoličku z druhej strany jej spolutrpiteľky. "Ďakujem. No aj ty máš veľmi krásny hlas, ver mi. Keby si trénovala, dokázala by si vyspievať také výšky, že si ich ani predstaviť nevieš."
Obzrela sa okolo seba. "Kde je Luce?"
"S bratom išli do obchodu," odpovedal jej Eran.
"Áno, a ten brat má aj meno," urobila naňho znechutenú grimasu Lexine.
Vyzeral, že nič nepočul.
"Ja to vidím tak, že dnes ostanem len v spojení s kávou a tabletkami proti bolesti," povedala po chvíli Shani s pobaveným úsmevom.
V tej chvíli začal kdesi vyzvánať mobil, a Lexine rozoznala svoje zvonenie Poison, obľúbenú pieseň od Tarje Turunen. Shani si zapchala uši a Lexine vyskočila, aby dobehla k mobilu, ktorý sa ktovie akým spôsobom ocitol pod asi troma vankúšmi na pohovke. Kto by povedal, že ten klub, patriaci Luce, má toľko chodieb, o ktorých bežný návštevník ani nemal vedieť; presne tak, ako boli dvere do pracovne schované pri pódiu, boli schované aj dvere z kancelárie vedúce do bytu menších rozmerov s troma spálňami.
Na displeji sa objavilo Ginine číslo; zrejme jedno z posledných, ktoré by Lexine očakávala.
"Áno?"
"Dobre, že som ťa zastihla," radostne začala jej priateľka. "Nemáš dnes čas? Nestretneme sa a neurobíme si zase babskú jazdu?"
"No..," zaváhala Lexine s pocitom viny, aj keď nevedela, prečo. "Prepáč, ale ja som momentálne v Kanade. Ale v pondelok letím domov. Čo tak potom?"
Druhá strana ostala na okamih ticho. "Čo robíš v Kanade?"
"Som tu na návšteve," odpovedala polopravdivo; v podstate boli na návšteve, akurát podniku, a nie osoby. "S Mattom a jeho sestrou."
"Aha," Ginin hlas posmutnel, no aspoň sa neurazila. "Škoda."
"Čo sa stalo?" spýtala sa starostlivo Lexine.
"Chcela som ísť osláviť rozchod so Seanom."
"Och, bejb, to je mi ľúto," zamračila sa Lexine do vzduchu. Zavrela dvere, ktoré spojovali jej izbu s kuchyňou.
"Mne nie," odpovedala jej Gina rozhodne. "Aspoň sa cítim slobodná."
"No aj tak," zamrmlala Lexine.
"Neboj sa, nebudem ti ničiť ideály," zasmiala sa jej priateľka, napoly trpko a napoly úprimne.
"Mne to nevadí. Veď ich aj tak nemám, veď vieš."
"A ako to ide s tvojím chlapom?"
"V pohode. Zatiaľ," dodala bez štipky irónie.
"Tak to je super. Aj keď sme sa trocha udcudzili v poslednej dobe... Mrzí ma to."
Lexine si sadla na posteľ a cítila úľavu. "Áno, aj mňa. Ale zopár vecí sa v poslednej dobe dosť zmenilo a teraz... Mám zvláštne obdobie. Ale dúfam, že aspoň s tebou sa to dá do poriadku."
"Lexine, ak sa chceš porozprávať, vieš, kde ma nájdeš."
"Áno, ďakujem," odvetila Lexine; na perách jej pohrával veľký úsmev.
"To som rada," odpovedala potešene Gina. "Musím bežať. Brat chce ísť hrať tenis. Veď to poznáš. Tak sa hádam vidíme v utorok. Pa."
Lexine chvíľu pozerala na telefón, horúci od jej rúk. Tak. Jeden problém vyriešený. A zostáva milión ďalších.
Dvere sa otvorili a svetlo z chodby zakryla Mattova postava. Stál, a pozeral na ňu; jeho šedé oči naplnené zvláštnym pohľadom, ktorého príčina sa nedala uhádnuť; na tvári nemal ani náznak svojho temer permanentného úsmevu. Sekundy bežali, a on len hľadel a hľadel, premýšľajúc, možno o nej, možno o nich, no nič nepovedal.
Keď Lexine zodvihla hlavu, venujúc mu hrejivý úsmev, aj jemu začal v kútikoch pier pohrávať jeden.
"Už som si myslel, že sa na mňa hneváš," ozval sa a vstúpil ďalej, zabuchnúc pritom dvere. Ani jeden nechceli, aby ich počul niekto iný. Je to o nich, nikom inom.
"Nie," odpovedala mu a načiahla ruka, aby ho stiahla vedľa seba. "Včera možno, ale už nie som."
"Čo som spravil?" spýtal sa typickú mužskú otázku, až sa Lexine zachcelo smiať.
"Nielen ty," odpovedala mu a naklonila hlavu nabok, aby si prezrela jeho konský chvost, ktorý mu držal vlasy pokope. Vyzeralo to veľmi dobre. "Ale neznesiem, ak sa začneš správať ako žiarlivý mačo. Eran s Loganom sú síce... No, povedzme divní. Vadí mi, že na mňa hľadia ako na korisť, ktorú chcú uloviť, ale nechcem, aby ste sa kvôli mne začali neznášať ešte viac, chápeš?"
Matt jej neprítomne zastrčil prameň vlasov za ľavé ucho; jeho pohľad zameraný na jej krk. "Sľubujem, že sa tak nebudem správať, ale Lex, nemôžem bojovať proti prírode."
Tá ho šťuchla do rebier. "Ja to myslím vážne!" Ale na tvári sa jej zračil úškrn.
"Ja tiež," povedal s výrazom hráča pokru. "A to, čo k sebe spolu s Eranom a Loganom chováme nie je nenávisť. Skôr by som to nazval pohŕdaním. Ja sa nestotožňujem s ich myšlienkou života a oni zase s mojim; no nikto nikomu neberie jeho názor."
"Tak to som rada," zasmiala sa Lexine. "Tak, čo máme dnes na pláne?"
"Idem ti predsa ukázať dôvod, pre ktorý sme sem prišli," pousmial sa a v očiach sa mu zablysli šibalské ohníky.
"Budem hádať. Je to firma? Nadnárodná spoločnosť? Kaviareň?"
Pokrútil hlavou a ukazovákom jej jemne prešiel po sluchách. Lexine sa zachvela. Diabolsky sa usmial.
"Ideme?" zamrmlala, aj keď najradšej by ostala. No na prehliadku Edmontonu sa veľmi tešila.
Mierne naklonil hlavu a spýtavo na ňu hľadel. Skoro sa mu podarilo vykúzliť psí pohľad. "Poďme, mylady."

....

Pred klubom zastalo čierne, nablýskané auto; zrejme Mercedes. Neznámy muž, oblečený v obyčajných rifliach a farebnom tričku vystúpil, podišiel k Luce a podal jej kľúče od auta. Usmiala sa naňho; rukou mu zovrela rameno, pričom jej dlhé nechty sa mu skoro zaborili do kože. Čosi mu zašepkala do ucha a muž prikývol. Potešene sa usmial a zamieril do útrob podniku.

Luce hodila kľúče po Mattovi, skoro akoby ich hádzala psovi; no on ich s ľahkosťou zachytil, otvoril dvere na mieste spolusediaceho a pridržal ich, pokiaľ si Lexine nesadla; potom ich zatvoril a sám si sadol za volant. Naštartoval a Lexine mu venovala ďalší úsmev; no potom sa pozrela do spätného zrkadla a zamračila sa.

Nemôžu za to, pokúšala si nahovoriť. Tiež tu zrejme netúžia byť. No aj tak sa cítila otrávená, že jej deń, venovaný Edmontonu a Mattovi musia zdielať aj s Luce a Loganom. Aspoň sa však obaja usmievali a dokonca úprimne. Lexine si uvedomila, že by sa k sebe dokonale hodili. Aspoň to predpokladala.
Keď auto zastalo pred  ďalšou vysokou budovou, zadné dvere na oboch stranách sa ihneď otvorili. Lexine neodtrhla svoj pohľad od šoféra, na perách jej pohrával veselý úškrn.
"Mám si zakryť oči?"
"Mhm...," naoko sa zamyslel Matt, "daj si šatku okolo očí."
"To teda nie," zasmiala sa Lexine.
Matt vystúpil z auta, prešiel na jej stranu a elegantne jej otvoril a pridržal dvere. Ponúkol svoju ruku a Lexine ju vďačne prijala.
Logan a Luce už kamsi zmizli; svojím telom Matt zabraňoval vo výhľade na miesto, kam smerovali. Aby nevidela, kam oni sami smerujú, zakryl Matt Lexine jej oči pravou rukou, pričom ju tak napoly objímal a navigoval ju. Lexine zacítila pod svojimi nohami akýsi prah dverí a do nosa jej udrela vôňa temperových farieb, kávy a vanilkový, sladkastý závan čohosi sladkého, zrejme koláča. Naokolo vládol absolútny pokoj až na hudbu, hrajúcu kdesi v pozadí, akoby veľmi ďaleko. No predsa len, z času na čas sa cez melódiu prebil tichý šum vravy.
"Vitaj v mojom svete," pošepol Matt blízko Lexinho ucha. Pustil ju a na okamih jej oči oslepilo denné svetlo spolu s umelým. Zamrkala, aby si jej oči privykli a pomaly začala rozoznávať obrysy priestorov. Stáli v nie až tak veľmi priestrannej miestnosti s vysokými stropmi, vidiac, že za rohom pokračuje ďalej. Steny boli ladené do jemnučko žlto až staroružovej, osvetlené bodovými svetlami smerujúcimi zo stropu, no i na obrazy; tie viseli všade navôkol.
"Galéria? Matt, to je úžasné!" 

Pár krokov bližšie pri obraze naľavo si ho Lexine pozorne poprezerala. . No Lexine sa priveľmi do umenia nevyznala; žiadnu teóriu umenia nikdy nemala, takže sa spoliehala iba na svoje oči. A na štítok s informáciami pod obrazom. Písalo sa na ňom: abstraktný expresionizmus, neznámy autor; hral farbami, no prevažovali na ňom najmä tmavé, línie boli precízne namaľované.
Na opätku sa zvrtla späť k svojmu priateľovi, ktorý stál ako socha ešte stále kúsok za prahom dverí, ruky za chrbtom a s výrazom čakajúceho na rozsudok.
"Naozaj, Matthew," vyriekla Lexine a pristúpila o pár krokov. "Ver mi."
"Potom som rád, že sa ti páči."
"Takže, je toto celé prekvapenie? Alebo ešte na niečo sa mám tešiť?"
Matt uzatvoril vzdialenosť medzi nimi, chytiac ju opatrne za boky. "A nie je postačujúce?"
"Pravdaže je," usmiala sa. A pobozkali sa. Krátko, letmo.
"Dáš si kávu? Alebo raňajky?" opýtal sa Matt, pustiac ju pritom.
"Áno, rozhodne sa rada najem. Som neskutočne hladná," odpovedala. Ako na znak súhlasu jej zaškvŕkalo v bruchu .
"Poď," chytil jej ruku a viedol ju za roh, za ďalší roh, cez dvoje dvere, kdež tu sa zrazu našli v miestnosti s vysokými, francúzskymi oknami; vzduchom sa šírila lákavá vôňa kávy, čaju a čerstvého pečiva. Skoro všetky stoly boli plné; všetci naokolo raňajkovali a vychutnávali si pomalé sobotné popoludnie. Pomedzi stoly sa obratne predierali časníčky s podnosmi plnými jedál a nápojov.
Matt viedol Lexine k skupinke stolov, ktoré boli od seba oddelené a vytvárali tak väčšie súkromie. Ihneď, ako sa usadili, pri nich stála jedna z čašníčok; Lexine si všimla, ako široko, nadšene sa naňho usmieva, div jej nevypadli oči z jamôk. Radšej obrátila pohľad na jedálny lístok; od vtedy, čo vystúpila z lietadla, nevidela ani kúsok jedla. A teraz sa nevedela rozhodnúť, čo si má dať; všetko vyzeralo lákavo.
"Ehm," upozornila na seba po chvíľke. "Poprosím si wafle s javorovým sirupom, ovocný šalát a dvojité presso. Ďakujem."
"Pre mňa to čo obyčajne," pridal sa Matt, ale usmial sa namiesto čašníčky na Lexine. Dievča, vyzerajúce sklamane, im skoro vythrlo jedálny lístok z ruky a odišlo.
Obrátiac za ňu svoj pohľad, Lexine sledovala, ako ich servírka pristúpila k ďalšej, ktorá ju zjavne čakala pri vchode do kuchyne a hneď aj dali hlavy dokopy. Téma ich rozhovoru bola hneď jasná, keď obe začali vrhať akože nenápadné pohľady smerom k ich stolu.
"Zaujímalo by ma," obrátila sa znechutená Lexine späť k Mattovi. "aký problém sa tu vyskytol, keď si sem musel prísť?"
"Ponúkli nám zopár obrazov," odvetil, no jeho pohľad bol uprený na tie dve servírky, ktoré ich ešte stále ohovárali. "A naša riaditeľka mala menšie zdravotné problémy, takže mi zavolala, aby to so mnou konzultovala. Ona sa síce perfektne vyzná v umení, no zrejme to nechcela príliš uponáhlať. A k tomu máme zahájiť na budúci týždeň jednu výstavu, ktorá je dosť dôležitá, takže musí byť všetko perfektne pripravené."
Po chvíľke mlčania sa pohľadom vrátil späť do prítomnosti, k ich stolu. "Ale neboj sa, dnešný deň mám vyhradený jedine pre teba."
"A ja pre Edmonton," podotkla Lexine s hravým úsmevom. "Kam budú smerovať naše kroky, pane?"
"Kam len budete chcieť."
"To je príliš lákavá ponuka... Radšej sa nechám prekvapiť."
Práve vtedy sa vrátila čašníčka, nesúc jedlo; Matt si ju nevšímal a začal súkať návrhy, kam by potencionálne mohli ísť. Lexine mala pocit, že dievča, ktoré im všetky tie taniere postupne skladalo na stôl, naňho zagánila.
"... alebo sa môžeme ísť pozrieť na Edmontonský festival Capital Ex."
"Ak sa môžem zapojiť do vášho rozhovoru," ozvalo sa neisto dievča, zvierajúc svoj podnos v ruke. "Rozhodne by som vám odporúčala navštíviť ten festival. Určite sa nebudete nudiť a okrem toho, vždy to stojí za to."
"Ďakujeme," odpovedal Matt. A pozrel na Lexine, ktorej došlo, že má zrejme čosi dodať.
"Znie to dobre," pousmiala sa na ich servírku, ktorej štítok hovoril, že sa volá Ellie.
Ellie sa skoro, no len skoro usmiala naspäť, zvrtla na opätku a odišla.
"Hm," začala Lexine, zobrala si príbor do rúk, odrezala si z wafflí a na jazyku zacítila slastné javorové nebíčko. "Ako dlho sa ťa už Ellie snaží zbaliť?"
Matt od svojho jedla nezdvihol pohľad; venoval sa prežúvaniu svojej praženice a slaniny. "Ona? Nikdy som si to nevšimol."
"Nehovor mi, že na teba ten jej postoj práve teraz nekričal, ako veľmi sa jej páčiš."
Prehltol, pohľadom sa zavŕtajúc do zelených očí, nasadil svoj úsmev. "Nie, prepáč mi to. Nestihol som si všimnúť, zrejme preto, že oproti mne sedíš ty."
"To je pekné," priznala si Lexine nahlas, "ďakujem. Ale vážne, ako často sem chodíš?"
"Raz za čas, nie často."
"A to si môžeš dovoliť povedať pre mňa to, čo obyčajne?" zasmiala sa. "Kiežby som aj ja mala tú možnosť."
On sa len širšie usmial, nekomentoval. "Chutia ti raňajky?"
"Áno, samozrejme, sú výborné," prikvýla.

....

Aby sa vyhli Luce a Loganovi, vytratili sa po raňajkách zadným vchodom späť k autu, ktorým sa odviezli do časti mesta zvanej Northlands, kde sa deväť dní mal konať festival Capital Ex. Už len z parkoviska sa smerom k atrakciám hrnuli davy ľudí; mohli ich tam byť tisíce a tisíce.
Kolotoče, húsenkové dráhy a podobné atrakcie bolo vidieť už zdaľeka; takisto bolo počuť, že kdesi v úzadí sa odohráva ktovieaký koncert.
Matt s Lexine sa najskôr vydali smerom k stánkom s drobnosťami, jedlom a rôznymi možnosťami zastrielať si. Takisto si obzreli kolotoče; Lexine zaujal jeden vysoký, ktorý vyzeral ako lavička, na ktorej sedeli ľudia, a ktorá sa točila dookola a dookola. No po tých sýtych raňajkách sa radšej kolotočom vyhla širokým oblúkom.
"Poďme sa pozrieť k pódiu," navrhla Lexine.
Predierať sa davom zábavy chtivých ľudí nebolo ľahké; museli sa držať jeden druhého, aby sa nestratili. Keď konečne dorazili aspoň do stredu davu, ktorý sa nahrnul popred pódium, neznáma kapela začala hrať.
Obaja, Lexine aj Matt sa započúvali do reggae hudby. Nedalo sa nekývať do rytmu; pomalý, ale živý bol príliš nákazlivý.
Za pódiom, a povedľa neho sa nachádzali listnaté duby a jeden buk, s mohutnými konármi a krásne rozvetvené. No tentoraz zachytil Lexinin pohľad čosi iné; nemohla uveriť svojim očiam- keď náhodou zablúdila pohľadom ku konárom-, že vidí čiernu farbu. Záplavu čiernej; akoby sa na stromoch usadili milióny vrán, ani jedna z nich sa nehýbala a dívali sa na ňu. Zamrkala očami; ale čierňava ostávala na svojom mieste.
Obrátila sa k Mattovi, zdrapiac ho vystrašene za rameno, až kým jej nevenoval svoju pozornosť.
"Čo je to?" ukázala prstom na stromy.
Sivé oči sa preniesli smerom, ktorý ukazoval jej prst; no Matta pohľad ani nevystrašil, ani nepotešil. Jeho výraz v skutočnosti nevykazoval žiadnu emóciu.
"Refaimovia," naznačil ústami to slovo popod hudbu.
No poznatok tejto informácie ju výrazne neupokojil.
"Nemajú náhodou neznášať svetlo?" prekričala hudbu, na čo sa zopár hláv otočilo.
"To nie je práve svetlo, ktoré nedokážu zniesť," nahol sa k jej uchu Matt. "Poď, presunieme sa na pokojnejšie miesto."
Pomaly, keďže im to inak ani dav nedovolil, prešli späť k stánkom, kde bolo o čosi pokojnejšie a viac miesta. No Lexine aj tak nemohla prestať hľadieť na stromy, teraz už o čosi ďalej. Skoro mohla vidieť oči, ktoré na ňu hľadeli, bezvýrazne, nemo, bdelo. Bolo to zvláštne, nepríjemné a ju striaslo.
"Môžu ich ostatní ľudia vidieť?" obrátila sa k Mattovi, ktorý krúžil okolo svojej osi a pohľadom prehľadával okolie.
"Nie," pokrútil hlavou.
"Čo hľadáš?"
Namiesto odpovede si vytiahol z vrecka mobil, stlačil rýchlu predvoľbu a priložil si ho k uchu. Obrátil sa k nej chrbtom a nahlas rozprával, no jazykom, ktorý Lexine nepoznala. 
Obzrela sa okolo seba; stáli veľmi blízko stánku, na ktorom nápis tvrdil, že každý, kto sa odváži, nech pristúpi bližšie a nechá si vyveštiť svoj osud. Usmiala sa. Aká chabá reklama.
Napriek tomu podišla bližšie a nakukla dovnútra, kde vládlo pološero a vzduchom sa šírila vôňa rôznych bylín, ktorých aróma bola až príliš sladkastá a štipľavá zároveň. No Lexine to prišlo ako čosi iné- priťahovalo ju to. Bez toho, aby sa obzrela späť, vstúpila dovnútra. 
Kým si jej oči privykli na tmu, robila Lexine len malé krôčky dovnútra. Už nepočula žiadny hluk zvonka, od festivalu; skoro akoby sa bola ocitla v inom svete. Obzerala sa okolo, ale ešte stále nevedela nič rozoznať. 
No odrazu začula kroky.
"Haló? Kde ste?" neisto zakričala do priestoru.
"Hneď pri tebe," ozval sa hlas pri jej pravom uchu a vyľakal ju. Obrátila sa smerom, odkiaľ ho začula, no nič nevidela.
"Tu," znova sa ozvalo spoza Lexine, no ona znova nič a nikoho nevidela.
"Hm, a čo takto sa prestať schovávať?" povedala Lexine, využijúc svoj narastajúci hnev. 
"To by bolo príliš jednoduché, nemyslíš?" znova jej ktosi šepkal, tentoraz do ľavého ucha.
"Ako mám vedieť, kto ste?"
"Odpoveďou je tvoja predstavivosť."
Lexine zaťala ruky do pästí. "Čo to má znamenať?"
"Iba toľko, moja drahá, že človek dokáže byť natoľko človekom, nakoľko pracuje jeho predstavivosť."
"Ugh... Potom mám asi zlú predstavivosť," odpovedala ona a vzdychla si.
"Všetko," zaznel jej ostrý hlas v ušiach, "je v hlave..."
Čierňava začala pulzovať, svetlo blikalo, ako keby sa niekto pohrával s vypínačom. Blik-blik. 
"Znamená to, že sa všetko odohráva v mojej hlave?" zakričala Lexine. "Že toto nie skutočné?"
"A čo je skutočné?" odpovedal hlas, tentoraz pokojne a z väčšej diaľky. "Je život skutočný?"
"A nie je?" položila protiotázku. V akom pseudo horore sa to ocitla?
"Priestor a čas sú len ilúziou." 
Všetko dookola sa začalo krútiť.
"Len ilúziou... len ilúziou," ozývalo sa zo všetkých strán.
Lexine musela zavrieť oči, aby neomdlela. Aj keď by veľmi rada utekala preč, nevedno kam, jej telo sa nedokázalo čo i len pohnúť. Cítila, že je pripútaná k tomu miestu, k tu a teraz. Naozaj, celou bytosťou si želala, aby sa to krútenie skončilo; nebolo to príjemné. 
A keď otvorila oči, skutočne zistila, že už sa nenachádza v čierňave, ani sa okolo nej nič nekrúti; namiesto toho sa ocitla na mieste tak širokom, vysokom a dlhom, že sa nedalo určiť, či niekde začína, alebo končí, či sa mení. Nikdy v živote nič podobné nevidela; no predsa jej ten strop, ktorý možno ani nebol stropom čosi veľmi pripomínal. Otázkou zostávalo- čo to bolo? Svetlo nebolo ani ostré, ani chabé, také- nijaké.
"Vitaj, Lexine," vythrol ju zo zahĺbenia ten istý hlas, a keď sa otočila dookola, zistila, že ešte stále nevidí jej majiteľa. Vtipné, pomyslela si, cítim sa ako v aburdistickej hre.
"Nemaj strach, ja ti neublížim."
"Kde to som?"
"Nikde. Niekde. Všade," znova jej neurčito odpovedal hlas. "Pre toto miesto je veľa názvov."
"Prečo ťa nevidím?"
"Ale ty ma vidíš, Lexine. Ja som všade navôkol. I v tebe."
Zahľadela sa hore; mala pocit, že zachytila pohyb, no nekonečno sa nemôže predsa hýbať. Či môže?
"Cítiš ma?" netrpezlivo položil otázku neznámy.
"Cítim...," chcela odpovedať Lexine, no zarazila sa. Už necítila strach, ale čosi iné. Čo to len je?
"Hnev," dopovedal za ňu hlas.
"Áno," pritakala Lexine. 
"Impozantné."
"A čo to znamená?"
"Len to, mon amour, že ťa sprevádzam všade... A tvoje schopnosti pramenia zo mňa. Môj hnev je aj tvojím hnevom."
"Môžem vedieť prečo?"
"Pretože ja vládnem pomocou teba, mon amour. A ty mi budeš slúžiť."
"Ako?"
"Toľko otázok. Niekedy nie sú správne odpovede; len správne otázky. Len toľko ti poviem."
Lexine zavrela oči a prudko vydychovala, snažiac sa dostať svoj hnev pod kontrolu.
"Ako môžem vedieť, že sa mi to len nesníva?"
"Poznáš už moju priateľku bolesť?" spýtal sa hlas.
Čakala, čo sa udeje. Aj keď sa na to pripravovala, náhly nával bolesti a strachu ju otupil, položil na kolená. Vo vzduchu sa vznášal zápach krvi; Lexine po ňom cítila pachuť v ústach. Jej ruka bezvládne klesla pred telo.
"Pamätaj, nemôžeš proti mne bojovať. Nemôžeš..."
Hlas sa začal vzdaľovať, slabnúť. Lexine sa neodvážila otvoriť oči, tak si len silno pritláčala ranu na ruke, no cítila, že jej hlava sa už neudrží. So slabým úderom jej telo padlo na dlážku a svet okolo ostal čierny.

....

"Slečna," ženský hlas, výrazne prefajčený, doliehal k Lexine z akoby veľkej diaľky. "Slečna, je vám niečo?"

Snažila sa čosi povedať, no zároveň potláčala nutkanie zvracať, a tak radšej ostala ticho. Bola zmätená, všetko ju bolelo a mala pocit, akoby prežila týždeň na Sahare.

"Vodu," zachripčala, no hlas jej zlyhal.

O chvíľku pocítila na svojich ústach čosi studené, kvapalné. Voda? Opatrne ochutnala jazykom; obyčajná voda! Otvorila ústa a pila, až kým voda nezmizla.

"Je vám lepšie?" spýtal sa hlas starostlivo. 

"Mhm," pritakala, otvoriac oči. Vôkol nej bolo divné pološero. Kde to len je?

"Odpadli ste mi tu," prihovorila sa jej stará pani, ktorá nad ňou napoly kľačala a napoly sedela. "Dobre to s vami hodilo o zem. Už som sa bála, že vám budem musieť volať sanitku. Ale to je z toho tepla. Vy mladí ste určite celý deň nič normálneho nepili. Nikdy sa nepoučíte."

Mohla hovoriť koľko len chcela, Lexine sa všetky slová zlievali do jedného. Čakala, kým sa miestnosť konečne prestane hýbať hore-dolu. 

"Matt?" vyslovila prvú jasnejšiu myšlienku, ktorá jej napadla. "Kde je Matt?"

"Kto je Matt? Váš priateľ?" spýtala sa stará pani.

"Áno."

"Určite je niekde nablízku. Pokojne, len pokojne," chlácholila ju, snažiac jej zabrániť v tom, aby vstala. Dotkla sa pritom Lexinho pravého predlaktia a vyhŕkla: "Slečna, veď vy krvácate!"

No Lexine sa vymanila spod jej dotyku a očami hľadala východ.

"Slečna, počkajte, ja vám na to niečo dám!" snažila sa ju zastaviť pani. "Joj, veď som mala vedieť, že sa tu dnes čosi takého stane, karty ma varovali! Karty hovoria vždy pravdu, slečna, vždy!"

Lexine konečne zbadala východ- lepšie povedané úzky pás svetla prenikajúci cez ťažký záves. Rozbehla sa k nemu, odhrnula ho a ocitla sa opäť na slobode, na území festivalu.

"Matt?" márne kričala, keďže jej hlas zanikal v dunivej hudbe.

Bežala, potkýňala sa, sácala do ostatných ľudí. Bolo jej to jedno; len nech sa on o ňu nestrachuje. A pritom vedela, že jediný, kto sa ta strachoval, bola ona. Kde je?!

Smiech. Nadšené výkriky. Svet sa krútil, krútil, krútil... A Lexine sa odmietala krútiť s ním. 

"Lexine!" začula svoje meno. Ktosi ho kričal z davu. Matt? 

"Matt?" vydýchla. "Matt!"

Šprintoval k nej, rýchlejšie než kedykoľvek, až by sa bola Lexine zasmiala, keby jej nebolo na omdletie, nebola úplne zúfalá a neprebudila sa z nočnej mory. Mattove vlasy viali za ním; čierne sťa smola, vytvárali pred jej očami len súvislú čiaru.

A potom bol pri nej, jedným šmahom odhodil svoj mobil- ktorý sa na neďalekom kameni rozbil- a schytil ju za obe ramená. V tvári mal hrozivý výraz, čosi ako zmes nazlosteného medveďa a útočiaceho vlka.

"Kde si sa stratila?! Toto mi už nikdy neurob, je ti to jasné?" hučal na ňu ako na malé dieťa, no jeho tón bol jemnejší ako jeho slová. 

"Neviem," odvetila Lexine a cítila, že jej po líci steká slza. "Odpadla som a mala som divný sen, v ktorom ma ktosi porezal na ruke a ja som krvácala..."

Pohľady ich oboch zabehli k jej pravej ruke, kde sa ťahala dlhá, šarlátová rana, obkolesená už mierne zaschnutou krvou. Lexine skoro vypadli oči z jamôk. Pozrela na Matta, ktorý však len bez slova hľadel späť na ňu. Jeho tvár nevykazovala žiadnu emóciu, no jeho oči prezrádzali číre prekvapenie, strach a zúrivosť zároveň.