VII. Breathe...

"Debilné, debilné slnko!" zanadávala si Lexine a odhodila prikrývku. To sprostá a horúca hviezda jej pražila do okna a ona sa kvôli nej zobudila. No už v tej sekunde, ako začala znova vnímať svet, cítila, že je neskutočne a nepopierateľne nahnevaná.
O minútu neskôr jej aj došlo prečo. Ak by bola kovom, asi by sa rozžeravila až na maximálnu teplotu. Schmatla z nočného stolíka lampu a hodila ju o zem. Zo zeme zdvihla svoje staré učebnice a knihy a šmarila ich o stenu. Kopala do všetkého, čo sa jej dostalo do cesty. Cestou do kúpeľne sa akoby naschvál potkla o koberec a tak si s radosťou kopla aj do vane a dverí. Hánkami okúsila stenu, ale nebolelo ju to. Nie väčšmi ako to, že sa jej rozpadol svet na malé, maličké, poondiate kúsočky, ktoré nejdú zlepiť dokopy. Už si nebola istá ani len vlastným menom. Možno aj to bude nakoniec iné.
Ak by ju niekto v tej chvíli videl, myslel by si, že sa zbláznila. A nech. Radšej si napustila vaňu ľadovou vodou a rýchlo sa v nej okúpala. Tá zima ju úplne prebrala zo spánku a na okamih otupila zmysly. Komu záleží na tom, že jej vlasy vyzerajú ako kopa slamy a pod očami má kruhy také veľké, že vyzerajú ako monokle?
Ak by si bola istá, že je doma sama, vrieskala by, ako veľmi neznáša tento svet. A veru by to neboli pekné slová.
Keď skončila s pomyselnou očistou, obliekla si čierne celé plavky, na ktoré si natiahla čierne krátke nohavice a čierny top. Polovicu skrine vyhádzala kým nenašla svoje čierne šľapky a potom ten bordel nechala len tak ležať na zemi.
Zišla dole schodmi a dúfala, že je otec v pracovni, tak ako vo všetky normálne dni. V poslednej dobe už vlastne ani nechodieval prečo do práce a Lexinej bolo teraz jasné, že je to pre to, že ju chcel chrániť. Cítila, ako jej škŕka v žalúdku a tak vbehla do kuchyne, kde našla svoju mamu, ako zápasí s obedom.
"Ahoj, dcérenka," pozdravila ju a pobozkala na líce. Lexine si líce hneď znechutene utrela.
"Ahoj, mami. Kedy si sa vrátila?"
"Iba dneska ráno," odpovedala jej mama a miešala čosi v hrnci. "Si hladná?"
"Trochu," odvetila Lexine. Vedela, že sa má vyhnúť kuchyni a aj tak tam išla. Rýchlo siahla po nejakom ovocí a chcela odísť.
"A obedovať nebudeš?" opýtala sa jej pani Blacková.
Lexine prevrátila očami a obrátila sa k nej tvárou. "Neskôr. Ale, prosím ťa, nedávaj tam toľko soli."
"Kam ideš?"
"Len dole k jazeru."
"Prečo?"
Lexine zaťala päste. "Len tak."
"Dobre, daj si pozor."
Lexine len znova prevrátila očami a odišla.
Blížila sa k terase, ale keď začula odtiaľ hlasy, radšej zmenila svoj smer a snažila sa nenápadne vyjsť prednými dverami. Dom obehla z druhej strany ako bola terasa a k jazeru sa priblížila cez les. Pre istotu išla k miestu, kde trávnatú pláž zakrývali stromy a vytvárali dokonalý tieň.
Bolo jej ešte horšie. Nikdy si o sebe nemyslela, že je optimistka, ale tentoraz sa z nej asi stala úplná pesimistka. A k tomu len stále ubližovala ľuďom, ktorých mala rada a na ktorých jej záležalo. Vždy na nich len hádzala vinu a nikdy si nepriznala, že by sa aj ona mohla mýliť. Kto by sa potom čudoval, že ju všetci opúšťajú, klamú a vyhýbajú sa jej.
Ak by bola pri nej Gina, asi by ju poriadne prefackala, aby sa už konečne prestala ľutovať.  Ale Lexine bola skôr znechutená sama zo seba, zo svojho správania, svojich problémov. Nevedela, či je to tými hormónmi, alebo bohvie čím.
Po líci sa jej skotúľala prvá slza. Lexine ju zachytila jazykom. Chutila slano.
Späť v San Franciscu mala svojich kamarátov, na ktorých jej záležalo. Keďže však nevedela držať jazyk za zubami, celá ich partia sa rozpadla. Bolo ťažké ich stretávať každý deň na chodbe v škole, keď na ňu zazerali, ale musela sa naučiť niesť dôsledky svojich činov.
Niežeby sa naučila byť ticho a nebyť impulzívna.
"Prečo plačeš?" ozval sa hlas spoza nej a Lexine sa preľakla. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude.
"Len tak," zašomrala. Rukou si utrela oči.
"Takže plačeš preto, že sa ti nepáči tá voda v jazere. Ja viem, je špinavá," snažil sa on o vtip. Usmiala sa, ale plač neprestal.
Najskôr ucítila jeho vôňu, takú zvláštnu zmes pižma, sladkého drievka a pokoja, a o sekundu na to pocítila jeho ruky, ktoré ju zozadu objali. Tentokrát sa neuhla, neodtiahla, ani ho nestriasla. Tento raz jej bolo príjemne.
Pootočila hlavu, ale cez záplavu čiernych- jej i jeho- vlasov mu nevidela do tváre. "Ššš, to bude dobré," tíšil jej vzlyky. No Lexine nemohla premôcť slzy, teplé pramene jej prúdili z očí a končili na jeho rukách.
"P-prepáč," zakoktala a utrela mu svojimi dlaňami obe ruky.
"To je jedno," zamrmlal a z tváre jej odhrnul vlasy. Pod jeho dotykom sa zachvela.
"Prečo vždy vieš, kedy sa máš objaviť?" spýtala sa potichu, keď jej už žiadne slzy neostali. Objímať ju neprestával, a ona ani nechcela, aby prestal.
"To je dar i prekliatie," odvetil a podľa jeho tónu vedela povedať, že sa usmieva, ale že sa ten jeho úsmev nedotýka aj jeho očí.
"Keby nebolo môjho otca, tak by sme sa ani nikdy nespoznali," smutne podotkla. "On ťa poslal za mnou."
Chvíľu zostal ticho. "Ak nám bolo súdené stretnúť sa, tak by sme sa stretli niekedy inokedy."
"Ja v to neverím."
"Veď ja viem, dievča."
I keď veľmi nerada, jemne sa vymanila spod jeho rúk a postavila sa k nemu chrbtom. Hľadela na miesto, kde v predošlú noc videla všetkých troch padlých anjelov i Matta.
"Budem mať aj ja krídla?" spýtala sa.
"Je to veľmi pravdepodobné," odpovedal.
"A keď nie?"
"Poď so mnou," ozval sa Matt namiesto odpovede. "Niečo ti ukážem."
Lexine pokrčila plecami a nesledovala ho. Namiesto do domu však zamieril do svojho čierneho Dodgea.
"Tak si nasadni," popohnal ju, keď ostala stáť bez pohybu pred autom.
Prikývla a nasadla do auta. Prečo všetko, čoho sa dotkol, tak úžasne voňalo? Už len to pohladilo jej rozorvané zmysly.
Ešte raz sa pozrela spätným zrkadlom na odraz svojho milovaného Riverside jazera, ale svojim spôsobom sa jej zdalo neosobné. Odtrhla oči od odrazu a pozrela radšej na Matta.
Aj on začínal vyzerať inak. Na tvári mal mierne strnisko. Lexine napadlo, aké by asi bolo, keby prešla prstom po jeho brade. Pokrútila hlavou. Asi prežíva počiatočné štádium šialenstva.
Lexine si až po hodne dlhej chvíli uvedomila, že Matt nesmeruje ani k sebe domov, ani do mesta Seaside. Vlastne zamieril na diaľnicu Sunset. Rozprávali sa, ale nepýtala sa ho, kam idú. Až keď za Portlandom zabočil na cestu do národného parku Mount Hood, zistila, že to je zrejme cieľom ich cesty.
"Národný park? Čo tam?" opýtala sa ho.
"Nechaj sa prekvapiť," odpovedal s úškrnom.
"A na to mám čakať dvadsať míľ? Pche," usmiala sa. Svaly na jej lícach boli zvláštne tuhé.
"Uvidíš moje obľúbené miesto na zemi, stačí?"
"Hm, povedzme, že áno."
Odrazu zmenil tému. "Čo hovoríš na Logana?"
Lexine prekvapila jeho otázka. "Videla som ho raz v živote. Neviem. Zdal sa mi..."
"Príťažlivý?"
To Lexine zaskočilo. Nie, to nebolo ono. Alebo áno? Keď ho videla, nemohla ani len uvažovať.
"Neodpovedaj," prerušil ju a zamračil sa. Lexine videla, ako silno stlačil volant.
"Nie, bol zvláštny. Akoby mal elektrizujúci pohľad. Akoby mohol ovládať myšlienky."
"On môže."
Prikývla. "Dobre, budem sa tváriť, že je to úplne normálne."
Pousmial sa. "Na to si zvykneš."
Lexine pochybovala.

VI. When nothing seems going right why cant i go left?

Lexine bola tak rozrušená, že nemohla ani riadiť. Bez slova hodila po Mattovi kľúče. Vedela, že to nie je jeho vina, ale aj tak mala pocit, že ho práve v tej chvíli chce prefackať. Kohokoľvek by bola schopná prefackať, ak by jej vošiel do cesty.
Matt sa jej snažil po ceste dohovoriť, ale ona ho aj tak nepočúvala. práve jej tak mierne zmenil pohľad na svet, o ktorom síce vedela, že je iný; ale povedať aj jej, že je iná?! To je ako povedať vtákovi, že je veverička. Lexine vôbec nevedela, čo si má myslieť, a už vôbec nie, čo robiť.
Keď jej povedal, že sú si podobní... nikdy by si nebola myslela, že až tak veľmi. A čo bol potom jej otec? Ehm, haló, doteraz bol len obchodníkom. Lexine nadobúdala pocit, že Matt sa len zbláznil a všetko si to vymyslel. Áno, pravdepodobne ušiel z psychiatrickej liečebne, kde ho určite držali vo zvieracej kazajke.
Lexine sa pozrela na Matta, ktorý postrehol jej pohľad a spýtavo jej ho na chvíľu opätoval. Začervenala sa- znova!- nie, tie sivé oči a ten úsmev, mýlila sa. Veď jej stále pomáhal, aj keď nemusel. Počúval jej bláboly o ničom a všetkom, radil jej. Zavrela si oči a vložila hlavu do dlaní. Odrazu bola až príliš ťažká a bolela ju.
Keď zaparkoval pred domovom Blackovcom, rozmýšľal Matt, či ju dokáže pochopiť. Úprimne si musel priznať, že nedokáže, pretože on také niečo nikdy neprežil. On od začiatku vedel, kto je jeho otec a bral to skoro za samozrejmé.
Pomaly vybral kľúče zo zapaľovania a čakal. Keď sa Lexine začali triasť ramená a vyzerala, že plače, natiahol sa, aby ju pohladil po chrbte. Vedel, že ona neznáša dotyky, ale teraz zdvihla hlavu a rozosmiala sa ešte viac. Nemohla si pomôcť, bolo to zvláštne patetické, ako z rozprávky alebo nejakej divnej komédie.
"Ja... prepáč... he-he," nemohla odpovedať a snažila sa chytiť dych. Smiech bol v tej chvíli zvláštne osviežujúci.
"Poslúž si," chlácholivo sa usmial, ale oči mu nervózne behali k ich domu.
Lexine trvalo skoro päť minút, kým sa upokojila. Keď sa už raz začala smiať, nemohla prestať. No ako vystúpila z auta a blížila sa k domu, ten pocit nepokoja sa znova vrátil a nechcel jej dať pokoj. Radšej by bola ostala vonku v ich záhrade v tom príjemnom, večernom vánku, ktorý voňal po uschnutom ihličí a kvetoch. Namiesto toho musela vojsť do toho preskleného domu, ktorý jej po prvýkrát pripadal neznámy, neosobný. Zaťala zuby a vstúpila, pomaly, pomaličky.
Zvláštne bolo, že ju Matt ihneď nasmeroval do obývačky a ona sa bála, čo tam nájde. Nasledovala ho ako malé dieťa svoju mamu. No keď prekročila prah, nič zvláštne sa nestalo, iba na ňu hľadelo niekoľko neznámych ľudí a Luce. Jej otca nevidela.
"Matt," postavil sa asi dvadsaťročný- muž?- s blonďavými, krátkymi kučerami, modrými očami takej krištálovej farby, až sa v nich človek topil, ležérne oblečený v čiernych nohaviciach, kockovanej košeli a nádhernými, koženými topánkami. To všetko si Lexine všimla stuhnúť za jedinú sekundu, v ktorej venoval svoj pohľad Mattovi. Potom sa k nej obrátil a ona nedokázala povedať ani slovo. "Lexine!"
Matt prevrátil očami, nevediac, či zo zvyku alebo proste pre to, že toho chalana fakt neznášal. "Lexine, to je Logan. Vedľa neho je Charlotte a Luce poznáš."
"Teší ma," vyhŕkla, ale nepozrela ani na jedno z dievčat. Luce si znova odfrkla; vyzeralo to, akoby ani nič iné nevedela. Charlotte sa na ňu usmiala.
Z rohu, ktorý viedol do kuchyne, vystúpil pán Black. Lexine stačil jeden pohľad naňho a spomenula si, prečo sa naňho tak hnevala. Počkať, počkať. Čo tu tí ľudia vlastne robia? Chcú tým povedať, že...
"Nie," pokrútila hlavou a tie slová smerovala k jej otcovi, ktorý hneď zastal a zarazene na ňu hľadel.
"Nie," pozrela na Matta, ktorý sa však na ňu odmietal  pozerať.
"Vážne, ľudia. Prestaňte. Cítim sa ako v spolku anonymných alkoholikov," prosila ich. Zrejme nerozumeli, o čom to hovorí. "Nie sme až tak anonymní."
"Povedal som jej pravdu. Povedal som jej aj to, že ste padlý anjel, pane," vysvetľoval Matt viacej smerom k Lexinmu otcovi ako k ostatným.
"Už veľmi dlho som ťa túžil spoznať, Lexine," pohol sa k nej Logan a podal jej ruku. Ona na ňu len ostala hľadieť ako postihnutá. Usmial sa na ňu a na oboch lícach sa mu vytvorili jamky.
"Dieťa moje," podišiel k nej otec a objal ju. "Dúfam, že mi to dokážeš odpustiť."
"Otec, to je v poriadku," odpovedala mu v rozpakoch.
"Sadni si," povedal jej už vážnejšie. Jediné voľné miesto bolo vedľa Matta. Samozrejme, kde inde, pomyslela si trpko.
"Ťažko sa mi to hovorí, ale my všetci sme tu skoro ako jedna rodina, nie je tak?" začal hovoriť pán Black. Lexine mala čo robiť, aby sa nezačala znova smiať a videla, že ani Matt nemal ďaleko k smiechu. Štuchla ho lakťom medzi rebrá. No súhlasila s ním, predstava, že oni sú rodina bola divná.
"Teraz, Lexine, keď už vieš pravdu, chcem ťa požiadať, aby si už nikdy nikam nešla sama."
Nadýchla sa. "Čo?"
"Je to dôležité a absolútne nevyhnutné pre tvoju bezpečnosť."
"Prečo?"
Pán Black si vymenil pohľad s Mattom. Lexine sa už naozaj cítila frustrovaná. Prečo proste nepovedia pravdu   a stále len klamú? Cítila, že jej svet sa nenávratne kamsi rúti, klesá, krúti sa, a ona nevie, čo robiť.
"Je tu niečo, o čom sa ti zrejme Matt nezmienil."
"A zrejme ani ty," odsekla mu Lexine. Otec ju ignoroval.
"Ale, bohužiaľ, nemôžem o tom hovoriť."
Lexine vyprskla. "Takže nemôžeš? Čo je toto za... kraviny?!"
Nikto neodpovedal. Čo tu vlastne robia všetci tí ľudia?
"A vysvetlí mi vôbec niekto, čo to znamená byť Nefilim?" opýtala sa nahnevane, frustrovane, smutno a s miliónmi iných pocitov.
"Keďže si moja biologická dcéra, si polovičný anjel a polovičný človek. V praxi to znamená, že sa u teba môžu vyskytnúť rôzne schopnosti. V osemnástich dovŕšiš úplnú dospelosť a naplno sa u teba vyvinú schopnosti, zatiaľ nevieme, aké. Keďže týchto prípadov nie je veľa, nevieme to presne, ale našťastie tu máme aj druhého Nefilima," poukázal na Matta, "ktorý ti to môže vysvetliť."
Otočila sa k Mattovi a čakala. Matt však nevyzeral, že by jej mal chuť k tomu čosi vravieť a rukou, ktorou si podopieral hlavu, si zároveň aj zakrýval ústa. Vyzeral byť nevyspatý.
"U niektorých Nefilimov sa dajú pozorovať pozoruhodné schopnosti, napríklad dokážu levitovať, veľmi rýchlo si zapamätať fakty, hovoriť všetkými svetovými jazykmi, alebo majú napríklad schopnosť astrálnej projekcie. Veľmi málo z nich dokáže lietať...," vysvetľoval Logan a Lexine sa chtiac-nechtiac musela otočiť k tým ľadovým očiam.
"Lietať? Počkaj," prerušila ho a zamyslela sa. Pripomenulo jej to jednu scénku, vtedy raz, keď nemohla spať. "Majú s tým niečo spoločné krídla?"
"Súdiac podľa toho, že sú poloviční anjeli, tak áno."
Lexine mierne očervenela. Samozrejme, veď anjeli majú krídla... aspoň na obrázkoch.
"Ja som videla krídla, raz v noci, tam nad jazerom," ukazovala pomyselným smerom. Všetci do jedného otočili hlavu, aby sa ta pozreli, akoby mohli vidieť čosi iné, než len stenu.
"Kedy to bolo?" spýtal sa Matt.
"Noc predtým, ako sme sa spoznali."
"To som nebol ja," pokrútil hlavou on. Lexine pozrela na ostatných.
Nikto neodpovedal, akurát čo si pán Black vymenil spýtavý pohľad s Loganom.
"Okej, viete čo? Toto sa mi len sníva. Určite sa za chvíľu zobudím a zistím, že som nemala pred spaním jesť. A určite mi nebude nikto klamať." Lexine vstala, prešla popri Mattových nohách, vyhla sa svojmu otcovi, ktorý pri nich stál a mierila k schodom. "Nabudúce, ak budeš mať chuť niekomu zmeniť život, otec, aspoň mu povedz pravdu."
S tými slovami vybehla hore schodmi do svojej izby a, čuduj sa svete, nikto ju nevolal naspäť ani neprišiel otravovať do izby. Lexine si po prvýkrát želala, aby sa už jej mama vrátila naspäť zo služobnej cesty a ona sa s ňou mohla porozprávať. Ale jej izba bola prázdna, tak, ako sa teraz cítila i ona. Zamkla za sebou dvere a ľahla si do postele. Čo iné jej zostávalo?
Ešte ráno vstávala s pocitom, že konečne niečo v jej živote začína mať zmysel. Aspoň kúštik. A zrazu, len o pätnásť hodín neskôr odrazu nič nedáva zmysel. Iba to, že sa cítila, akoby bola v skrytej kamere, ale nikto jej o nej zatiaľ nepovedal.
Lexine hľadela do okna na druhej strane izby. Jej okno bolo obrovské, s výhľadom na jazero, ale ona si ho nezastierala závesom, pretože sa rada pozerala na odraz hviezd na nočnej hladine, jemne sa vlniace ihličie a listy. Ale teraz, jediné, na čo sa mohla sústrediť, bolo štvoro krídiel, nádherných, bielych krídiel, no obrovských. Nebola ani tak prekvapená, ako očarená.
Prosím, chcem sa zobudiť, pomyslela si. Ale namiesto toho zaspala, po dlhom čase bezsenným spánkom.

V. All for you

Matt sa hneď poobede vybral k Blackovcom domov, no tentoraz nie za Lexine, ale za pánom Blackom. Lexine bola aj tak v nemocnici a tak sa mohol s jej otcom v klude porozprávať. Nepáčilo sa mu, že Logan nechával všetko na neho. Samozrejme, že on mal svoju tajnú úlohu. Mattovi to nemohlo byť viac jedno.
Ten prsteň ho trápil väčšmi. A práve pre to, čo povedala Luce- prekvapivo mala raz aj ona pravdu- pretože mu záležalo na Lexine. Zrejme oveľa viac, ako si priznával.
Bez rečí ho podal pánu Blackovi, ktorý ho zobral a so záujmom si ho obzeral. Nedal na sebe poznať ani najmenší náznak prekvapenia, či strachu.
"Takže moja dcéra má byť vyvolená," rozprával si sám sebe. "Áno, očakával som to, ale nie až tak skoro."
"Za chvíľu má osemnásť," podotkol Matt.
"Ale keď sa to dozvedia...," pokračoval pán Black.
"Zrejme to už tušia, keď Logan získal prsteň."
Jeho spoločník sa zadíval na zarámovanú fotku, ktorú mal položenú na svojom pracovnom stole. Z obrázka sa naňho usmievala jeho osemročná dcéra a jeho manželka. Do čoho ich to len dostal?
"Musí to vedieť. Toto pred ňou už nemôžem utajiť," hovoril pokojne, aj keď sa tak necítil. Obrátil sa k Mattovi. "Mal si pravdu, chlapče. Má právo to vedieť. Musí to vedieť."
Matt prikývol.
"Ja však nemám celkom presnú predstavu, ako to moja dcéra prijme. Som si istý, že bude protestovať. Chlapče, ty si s ňou trávil hodne času v poslednej dobe, prosím ťa, poraď mi."
"Lexine bude sklamaná. Nenávidí klamstvo," pomaly povedal Matt. "Na druhej strane už začína niečo tušiť. Vždy niečo tušila, ale nezaujímalo ju to až tak. Pane, včera, teda vlastne dnes v noci ma navštívila doma a žiadala, aby som jej povedal pravdu. Ona vie, že jediný obchod, ktorý my dvaja riešime, súvisí s ňou a ničím iným."
Lexinin otec prikývol. "Je múdra, vždy bola."
"Viete, ona si niektoré svoje schopnosti zle vysvetľuje. Napríklad to, že dokáže presvedčiť ľudí k tomu, aby robili, čo chce. Pamätáte si na deň, keď som sa s ňou mal spoznať a aj spoznal? Vtedy ušla z hodiny matematiky a jej učiteľka ju chcela potrestať. Keď za ňou na druhý deň došla a prosila ju, nech jej neukladá žiadny trest, omylom jej to rozkázala. Mne to prezradila minulý týždeň."
"Tak je to pravda," pán Black si sadol na svoju stoličku a vyzeral byť zvláštne šťastný a smutný zároveň.
"Neviem, ako si vyberie Lexine, pane," začal Matt, "musí sa však dozvedieť o tom, že nie len nefilim, že nie je len potomkom anjela. Teraz sa musí rozhodnúť, na ktorú stranu sa prikloní. To je až priveľká zodpovednosť na niekoho, kto doteraz žil v nevedomosti. Nebude to ľahké, pane."
"Ja viem, chlapče, ja viem," odpovedal mu a na okamih vyzeral byť taký starý, akým v skutočnosti aj bol. Potom sa usmial späť na Matta. "Podobáš sa na svoju matku. Bola by na teba hrdá."
Matt sklonil hlavu a prikývol. "Idem za ňou do nemocnice. Dovidenia."
Pán Black si ho viac nevšímal a zamyslene hľadel na zlatý prsteň.

....

Lexine vyšla z nemocnice na parkovisku úplne vyčerpaná. Celý deň strávila staraním sa o starú pani Ellisnovú, ktorá ju nenechala na pokoji, až kým sa Lexine nevytratila. Potom sa priplietla nejakým stážistom do cesty a sledovala, čo robia, až kým ju neposlali preč. Aj tak bola spokojná, lebo sledovala, ako si skúšajú šitie pacientov. Veľmi im to nešlo.

Keďže zívala skoro každých päť sekúnd a k tomu sa cítila totálne dezorientovaná, ani si nevšimla osoby, ktorá sedela na jej aute, až kým nebola dve miesta od neho. 

"Už som si myslel, že tam budeš aj spať," usmieval sa na ňu Matt a zoskočil z auta.

"Musela som utiecť," zasmiala sa. "Čo tu robíš?"

Pokrčil plecami. "Mal som cestu okolo."

"Vieš, že vždy, keď niekto povie túto vetu, v skutočnosti došiel za danou osobou pre nejakú príčinu? Je to druhá najotrepanejšia veta vo filmoch," odpovedala mu a odomkla auto. Jediným šmahom hodila svoju tašku na zadné sedadlo.

"A ktorá je prvá?" chcel vedieť on.

"Buďme len priateľmi."

"Správne," zasmial sa. "Už si večerala?"

Pokrútila hlavou: "Nikdy by som nejedla to nechutné nemocničné jedlo."

"Potom ťa beriem na večeru."

"A kam?"

"Vyber si."

"Hmm," šibalsky sa usmiala. "Kde máš auto?"

Jej spoločník sa zarazil. "Šiel som peši."

"Ešte stále si mal cestu okolo?" podpichla ho.

"Máš pravdu," usmial sa široko.

"Tak si nasadni," prevrátila naoko nahnevane očami Lexine a sadla si na miesto vodiča.

Odviezla ich do japonskej reštaurácie vo vedľajšom meste. Milovala ich kuchyňu a ešte nejedla v lepšej reštaurácii ako v tejto. Nebola práve najluxusnejšia, ale obsluha bola milá a stoly boli uložené v boxoch, tak, aby mali ľudia súkromie.

"Dúfam, že vieš jesť s paličkami," podpichla Lexine Matta, ale keď im doniesli jedlo a uvidela, ako profesionálne s nimi narába, začervenala sa. Jej sa zatiaľ nepodarilo naučiť sa s nimi jesť natoľko, aby jej aspoň polovica ryže nespadla. Matt sa na ňu iba povzbudivo pousmial.

"Prečo som mala pocit, že si mi prišiel niečo povedať?" spýtala sa ho.

"Si dobrá," mrkol na ňu, ale dával si načas a jedol svoje sushi.

"Priznám sa ti, vôbec neviem, ako začať."

Ona si vzdychla. "Tak to neznie práve najlepšie."

"Nie, neboj sa," odpovedal jej a chytil ju za ruku, ktorú si ona hneď vzápätí vytrhla. Zase zabudol, že nemá rada kontakt. "Nebude sa ti to páčiť, ale..."

"Povedz mi to rovno, Matt. Nechcem žiadne omáčky, žiaden med, proste to vysyp."

Prehltol a pravou rukou si začal šúchať pravý spánok. "Je to trocha zložitejšie. Ja som nikdy nechcel byť ten, ktorý ti to povie- a ver mi, že som to nikdy ani neplánoval- ale nakoniec ma tým poverili... Takže. Včera si sa ma pýtala, kto vlastne som, pretože sa ti zdalo, že o mne nič nevieš, správne?"

Prikývla a chcela niečo povedať, ale on ju zarazil.

"Nie, prosím ťa, počúvaj ma. Vieš, môj otec nezomrel tak nedávno, akoby si si mohla myslieť. Náš dom ma skoro dvestoštrnásť rokov a pôvodné plány na vybudovanie naplánoval práve on."

Zamračila sa.

"Áno, ja viem, že sa ti to zdá nemožné, ale pamätáš sa, ako si sa ma v ten deň, keď sme sa spoznali, spýtala, či verím v nadprirodzené veci? A nenechala si ma ani ti odpovedať."

"Áno, ale to bolo preto, že mi tá otázka prišla úplne hlúpa," protestovala.

"Ale nebola," odporoval jej. "Lexine, vieš niečo o anjeloch a padlých anjeloch?"

Rozmýšľala. "Kedysi som vedela, ale myslím, že som sa nikdy nezaujímala o náboženstvá."
"Vieš, akú funkciu mali anjeli?"
Lexine premýšľala. "Myslím, že boli niečo ako... poslovia Boha? Ale počkaj, ako to s tým vôbec súvisí?"
"Nechaj ma vysvetliť ti to," požiadal ju. "Aj anjeli sú viac či menej nadprirodzené bytosti, nie sú? Možno menej, neviem. V Biblii sa hovorí, že anjeli boli stvorení ešte pred človekom. Mali za úlohu ich ochraňovať, slúžiť im a zároveň byť poslami dobrých správ. Mali slúžiť ako sprostredkovatelia komunikácie medzi Bohom a človekom, spolu s modlitbami. A tak to aj bolo."
"Boh stvoril rôznych anjelov, ktorí mu slúžili, každý z nich mal inú funkciu. Tak stvoril aj Satana, ktorý mal skúšať ľudí z rôznych dôvodov, najčastejšie kvôli ich úrovni zbožnosti. Boh svojim anjelom takisto poskytol slobodnú vôľu. Satan sa začal búriť a preto jeho a s ním aj jeho privŕžencov vyhnali z neba. V skratke povedané, Satan mal byť nepriateľom ľudstva i Boha."
Odrazu k nim prišla čašníčka a Matt musel prerušiť rozprávanie. Objednal im dezert, ale Lexine mala už aj tak pocit, že nič viac nezje. Aj tak jej to sladké nebolo vôbec treba.
"Vieš, história je veľmi komplikovaná a nikto nemôže povedať, že toto či ono sa nemohlo niekedy v minulosti stať alebo že sa to naozaj stalo. Každý si udalosti vysvetľuje, a teda neskôr aj interpretuje. Takže niektoré názory, udalosti a vôbec veľa vecí, čo sa stali dávno, sú nesprávne, alebo aspoň sčasti nesprávne. Rozumieš mi, čo chcem povedať?"
Nebola si presne istá, ale aj tak nemo prikývla.
"Lexine, ja... ako to len povedať. Nie som obyčajný... muž, chlapec, tínedžer, čokoľvek. Niežeby som bol nezvyčajne výnimočný, alebo čo. Ja len...," Matt stratil slová a snažil sa opísať, čo vlastne je.
"Chceš mi tým povedať," šepkala Lexine, lebo si nebola istá, či ich niekto nepočúva, "že dôvod, prečo si mi o tom všetkom rozprával je, že ty... ty na to všetko veríš?"
"Nemusím v to veriť, aby som vedel, že je to pravda."
Stratila reč. Matt vedel, že nie je hlúpa, že si už spočítala, že dve a dve sú štyri.
"Takže ty... ty," ukázala naňho. "Ja som... nie prekvapená, ale... zaskočená. Povedz, že si robíš srandu?"
Pokrútil hlavou. "Kiežby som si bol robil."
Neurčito pokrútila i prikývla, bola zmätená. "A prečo mi to všetko hovoríš?"
"Pretože to musíš vedieť."
"Čo... či kto presne si?"
Matt si vzdychol. "Čo keby sme išli k tebe domov a tam ti to vysvetlím? Tvoj otec už bude určite zvedavý, kde si tak dlho."
"On to určite pochopí."
"Lexine, prosím ťa, poďme k vám."
Odrazu sa Lexine cítila nahnevane. "Nie, proste ostaneme tu, ty mi to pekne vysvetlíš, a basta."
"Fajn, ako chceš. Môj otec bol padlým anjelom, alebo démonom, ako ich volajú. Na rozdiel od väčšiny iných padlých, on si bral ľudské ženy a mal s nimi potomkov. Tak to bolo aj s mojou matkou a Lucinou matkou. Ja som vlastne potomkom anjela, čiže Nefilim."
"A s tebou je to rovnako. Si Nefilim."
Lexine otvorila ústa, ale jej hlasivky zabudli, ako sa vydáva zvuk. Bolo to na ňu až príliš informácii. Niekedy je menej naozaj viac.

IV. Nič sa nedá utajiť

Oblohu preťal žiarivý blesk a znova sa rozpršalo. Kvapky veľké ako päste dopadali na už aj tak zmáčanú zem a zmývali z nej všetku špinu. Na nočnej, tmavej oblohe sa lenivo prevaľovali ťažké, sivočierne mraky a vonku bolo mrazivo ako cez zimný večer.

Lexine striaslo, aj keď sedela pri sálajúcom teple, ktoré stúpalo z krbu, a k tomu aj zababušená v deke. Možno nebol práve najlepší nápad bežať sem v búrke uprostred noci, ale nemala na výber. Nabudúce by však mohla použiť svoje auto; až teraz jej došlo, aké mala šťastie, keď ten jeden blesk udrel do stromu, len kúsok od miesta, kde bežala ona. Ako na to tak myslela, ešte väčšmi ju striaslo.

Aký bol znova prekvapený, keď mu zazvonila uprostred noci v jeho dome, tam, kde ju ešte nikdy nezobral. Dalo sa to celkom pochopiť hneď pri prvom pohľade na tú obrovskú vilu; Lexine videla veľa zbohatlíckych domov, ale tento bol fakt neskutočný. Mohol mať cez dve storočia, postavený vo viktoriánskom štýle, ale bol plne zrekonštruovaný.

Aj keď bolo dávno po polnoci, vo vnútri sa ešte stále svietilo, a kým sa Lexine rozhodovala, či naozaj zazvoniť, alebo nie, niekto odhrnul závesy a dlho na ňu hľadel. Lexine nespoznala tú tvár, ale mohla vidieť, že patrí dievčaťu, alebo žene. Hneď na to zazvonila a sekundu neskôr jej Matt otvoril. Pozval ju dovnútra, posadil do obývačky, kde jej ponúkol deku a pitie. Potom zmizol a Lexine ho tu už zopár dlhých minút čakala.

Dvere, ku ktorým bolo Lexine kreslo otočené chrbtom, sa otvorili. Lexine obrátila hlavu a jej pohľad sa stretol s pohľadom dievčaťa, ktoré predtým videla v okne. Mohla mať dvadsať, ale aj šestnásť rokov, Lexine nevedela odhadnúť. Mala porcelánovú pleť a tmavé, krátke vlasy. Svojimi sivočiernymi očami si prezrela Lexine zhora dolu a odfrkla si.

Hneď na to vošiel do izby aj Matt. Smerom k dievčaťu hodil varovný pohľad, potom sa obrátil k Lexine: "Toto je moja milovaná sestra Luce."

Luce sa pohŕdavo zasmiala: "On dokáže tak krásne klamať. Prečo jej nepovieš rovno, že sa neznášame?"

Matt sa robil, že ju nepočul a podišiel k Lexine so šálkou horúceho čaju. "Tu máš. Luce, necháš nás osamote?"

Jeho sestra sa zamračila, zvrtla na opätku a bez slova odišla, no nezabudla tresnúť dverami. Lexine za ňou nechápavo hľadela.

"Nevšímaj si ju," povedal Matt a sadol si na operadlo pohovky. "Niekedy dokáže byť aj milá."

"Nevedela som, že máš sestru," odvetila Lexine.

"Nevlastnú," opravil ju Matt.

"Ako keby v tom bol rozdiel," odvrkla mu.

Nastalo ticho, iba zvonku sa ozývalo vzdialené dunenie búrky.

"Prepáč mi, ak budem znieť nezdvorilo, ale prečo si sem došla?"

Lexine sa to naozaj dotklo. Možno to tak nemyslel, ale ona sa začala cítiť nepríjemne. "Chcela som sa ťa na niečo opýtať, a nie, nemohlo to počkať."

Matt sa na ňu naoko povzbudivo usmial, ale ona mu videla na očiach, že sa mu niečo nepáči. A ani nebude, vedela to.

"Včera v noci som mala jeden sen," začala, "bola to úplná blbosť, ale pripomenul mi jeden iný sen, ktorý som mala už dávnejšie."

Pozrela naňho. "V tom sne som videla štyri osoby. Ja viem, znie to šialene. Ale jeden z nich mal... krídla."

Matt viditeľne spozornel.

"Spomínali niečo v zmysle 'keď príde čas'. Dnes som nad tým premýšľala a spomenula si na rozhovor, ktorý viedol môj otec s tebou. Pamätáš sa? Bolo to ešte pred letom, keď si bol u nás a vy ste si mysleli, že som v obývačke a volám s Ginou. Vtedy si povedal čosi ako 'má právo vedieť'."

Pokrčila plecami. "Vieš, ja si nemyslím, že s mojim otcom riešite nejaký obchod. Tak mi povedz, mám pravdu?"

Matt neurčito pokýval hlavou. "Áno aj nie. Bol to určitý druh... biznisu."

"Aký?" dožadovala sa. Možno jej nestačili už len nejasné odpovede. Možno aj ona má svoju hranicu trpezlivosti, ktorú prekročila.

Matt zúfalo vstal a podišiel k nej. "Prepáč mi to, ale to ti nemôžem povedať."

Lexine sa odmietla naňho pozrieť. Ak niečo naozaj neznášala, bolo to klamstvo. Ale Matt sa nemienil vzdať- och, bože, to tie testosteróny, napadlo Lexine- a jemne jej zdvihol hlavu tak, aby sa pozerala naňho. Lexine chcela protestovať, ale zaskočila ju jeho blízkosť. Zabudla, že sa má hnevať.

"Naozaj mi to prepáč," hovoril pomaly. "Je to ťažké. Ale niekedy proste musíme robiť veci, ktoré nie sú ľahké a nepáčia sa nám."

"Ako napríklad?" zašepkala.

Pokrútil hlavou. "Nie."

"Prosím."

"Nie."

"Prosím!"

Matt sa zohol a díval sa jej rovno do očí. Ich oči boli od seba len pár centimetrov; súkromná vojna sivých a zelených.

"Nezhypnotizuješ ma, aby som na to zabudla," pohrozila mu, ale nedokázala sa pozrieť inam, nielen kvôli jeho prstom, ktorými jej ešte stále držal tvár.

On sa zasmial a pustil ju. Narovnal sa. "Chcel som ťa pobozkať, ale ako myslíš."

Lexine ho kopla nohou, lebo vedela, alebo dúfala, že vtipkuje. "Ale ja na to aj tak nezabudnem!"

"Áno, áno, viem," pokýval hlavou.

"Prečo nemôžem vedieť aspoň niečo o tebe?" spýtala sa Lexine.

Matt prevrátil očami. "Tak čo chceš vedieť?"

"Predpokladám, že tu nebývaš so svojím otcom," začala a on pokrútil hlavou.

"Zomrel už dávnejšie."

"To ma mrzí...," začala Lexine.

"Nemusí."

"A čo tvoja mama?"

"Zomrela, keď som bol ešte dieťa," odpovedal a zadíval sa na ňu. Lexine sklopila oči a aj keď jej bolo ľúto, že sa začala pýtať, chcela vedieť ešte viac. Matt počkal a keď nereagovala, pokračoval.

"Môj otec bol veľmi komplikovaný človek. Nikdy nebol doma, veľa cestoval. Keď matka zomrela, brával ma so sebou. O rok na to sa znova oženil s Lucinou matkou. A tak sme sa znova stali rodinou, ale nie na dlho. Keď mala Luce tri roky, jej mama ochorela a krátko na to umrela. Otec sa vtedy prestal starať o rodinu. A tak sme s Luce mali pestúnky a vychovali sme sa akosi sami."

"Luce sa povahou podala na otca. A ja na matku."

Lexine prikývla. "Rozumiem."

Usmial sa akosi unavene. "Si už teraz spokojná?"

"Možno," uškrnula sa naňho. Pozrela sa na hodiny, ktoré viseli na stene a prekvapilo ju, že je už po jednej hodine. Dokonca aj búrka skončila a vonku bolo ticho a pokojne.

"Chceš hodiť domov?" navrhol Matt.

"Bolo by to fajn," súhlasila Lexine. Ísť peši sa jej teda vôbec nechcelo.

....

"Ďakujem," usmievala sa Lexine. Práve zastali pred jej domom a sedeli v Mattovom čiernom aute značky Dodge. 

"Nemáš za čo," odpovedal. Chcela vystúpiť, keď ju chytil za zápästie a ona sa k nemu otočila. Tváril sa vážne. 

"Netúlaj sa sama po vonku, dobre?"

"Uhm, dobre?" prekvapene privolila ona. Znova ju pustil a usmial sa.

"Dobrú noc."

"Áno, dobrú," odpovedala a vystúpila. Skoro bežala k vchodovým dverám a odtiaľ sledovala, kým sa čierne auto nestratilo v tme. Potom potichu odomkla dvere a vošla dnu. 

Znova prišiel bez toho, aby ho varoval. Pomaly mu začínal liezť na nervy.

"Prečo si ju nestrážil?" začal mu vyčítať hneď.

Matt ho namrzene pustil dovnútra. Nemal chuť sa s ním rozprávať, ani hádať, mal chuť ísť ešte spať. "Bol rad na Melene."

On si ho len premeral od hlavy až po päty. "Melena predsa odišla do Európy."

"Ja som to nevedel," obraňoval sa. "Logan, nie som jediný, ktorý sa zaviazal, že ju budeme strážiť."

Vtom zišla dole schodmi aj Luce. Matt prevrátil očami; už len tá mu tu chýbala.

"Logan," povedala prekvapene, ale Matt si bol istý, že ho počula a práve preto došla. Luce mala pre Logan oddávna slabosť. "Rada ťa vidím."

Logan sa zvláštne usmial. "Luce."

Matt sa obrátil k svojej sestre: "Povedz mu, že tu v noci bola a že je v poriadku."

Luce len s neochotou prikývla. 

To prekvapilo Logana. "Čo tu hľadala?"

"Prišla sa pýtať na isté odpovede," odvetil Matt. "Čo keby sme si sadli? Dáte si kávu alebo čaj?"

Pokrútili hlavou. Vzdychol si. "Ale ja chcem. Daj mi dve minúty, Logan."

Keď sa vrátil, videl, že Luce sa nejakým zázrakom podarilo rozosmiať ich návštevu, čo bola v jeho prípade veľmi zriedkavá situácia. Akonáhle však vošiel, obaja prestali.

"Lexine bola veľmi rozrušená, keď sem došla," začal hovoriť. "Mala príliš veľa otázok. Ona na to za chvíľu príde, Logan."

"Je veľmi múdra," prikývol.

"To je," súhlasil Matt. Luce si odfrkla, ale nikto si ju nevšímal.

"Nemohol som jej to povedať."

"Samozrejme, to má na starosti jej otec."

Matt sa posadil do kresla, v ktorom sedela iba pred pár hodinami Lexine a sledoval toho vysokého, šľachovitého Logana tak ako mnohokrát predtým. Svoje blond vlasy mal neupravené a vyzeral byť nevyspatý. Matt si bol istý, že vie prečo.

"Ešte niečo?" spýtal sa netrpezlivo.

Luce ho prebodla vražedným pohľadom. A jemu to bolo aj tak jedno. Jeho sestra mala proste zvláštny vkus, keď prišlo k objektom jej lásky. Aj tú krátku sukňu si obliekla zrejme pre Logana. A Logan po celé tie roky, ktoré sa poznajú, zostával rovnakým suchárom, ktorý sa nevedel ani poriadne zasmiať. Aspoň tak pripadal Mattovi.

"Chcel som ťa požiadať," začal Logan a vybral si z vrecka nohavíc prsteň, ktorý Matt ihneď spoznal. Bol to ten istý zlatý, ktorý videl už raz predtým na prste svojej matky. Pamätal si jeho odlesk, ktorý sa odrážal od jeho zafíru. Ťažko prehltol. "Odovzdaj to, prosím ťa, pánu Blackovi. On už bude vedieť, čo s tým."

"Takže je to pravda?" spýtal sa Matt nasucho.

"Áno, je. Je to ona."

Luce aj Matt viditeľne zbledli.

Logan položil prsteň na stôl pred oboch súrodencov a dodal: "Dajte na ňu pozor."

Obaja prikývli a Logan odišiel.

"On určite žartuje," ozvala sa Luce prekvapene a sadla si.

"Logan a žartovať? Tie dve slová nemôžu byť v jednej vete."

"Nemôže to byť ona. Je taká... nijaká."

Matt zdvihol obočie: "Ako keby si ju ty poznala."

"A ty ju poznáš? Naozaj?"

"Ako to myslíš? Trávim s ňou skoro každý deň. Samozrejme, že ju poznám."

Luce sa zasmiala. "Drahý braček, to nie je poznanie, ty ju proste..."

"Čo? Prečo sa vždy snažíš v niekom vidieť len to najhoršie?" znechutene sa ju prerušil.

Luce sa naňho znechutene pozrela: "Zabudol si, na ktorej strane som?"

Matt sa postavil. "Fajn, keď je to vždy len o stranách. Ale ona si ešte nevybrala."

Luce sa postavila tiež a ukazovala naňho prstom. "Ty predsa veľmi dobre vieš, čo je jej osudom."

"Osud sa môže zmeniť!" zakričal na ňu.

"Ako?"

"Pozri sa na mňa! Pozri sa na nášho otca!"

"Iba preto," odpovedala mu pokojne, "že ty si si vybral stranu dobrých, neznamená to, že sa pre ňu rozhodne aj Lexine."

A on to vedel. Ale aj tak stále dúfal, že to tak nebude.

III. Kto mlčí, ten svedčí

Priateľstvo Matta s Lexine bolo hocijaké, ale najmä zvláštne. Vídavali sa temer každý deň, no s tým rozdielom, že Lexine nikdy nevedela, kedy sa ukáže. Niekedy sa objavil po škole, niekedy večer u nich doma, kde sa zavrel s jej otcom do pracovne a obaja sa potom tvárili záhadne, alebo sa jednoducho zjavil ráno či naobed cez víkend. Keď sa liečila doma na zápal pľúc, vždy jej doniesol nejakú zaujímavú knihu. Bola mu za to vďačná, a vôbec jej nevadilo, že jeho osobný život skoro nepoznala. Brala ho takého, aký bol, keď boli spolu.
Možno sa to ľahko povie a ťažko urobí, ale Lexine vedela, že keby nebolo jeho, bola by možno radšej na ten zápal pľúc i umrela. Matika jej stále nešla, chemické vzorce jej tiekli z uší a Gina sa už síce nezmienila o údajne Lexinej závisti, ale ostávala divne chladná a vzdialená.Akokoľvek veľmi sa s ňou chcela Lexine znova rozprávať ako predtým, bola medzi nimi priepastná diera, ktorá sa zvláštne zväčšovala každým dňom. Lexine sa na ňu nehnevala, ale mrzelo ju, že nemôže aspoň raz uznať, že sa mýlila. Zrejme je však ľahšie odpustiť niekomu inému, že sa mýlil, ako si priznať, že sa človek sám mýlil. A pritom, celá ich hádka bola s odstupom času úplne patetická.
Dni začali plynúť vo veľmi zaujímavom rytme, v skladbe, ktorá zlučovala harmóniu s disharmóniou. Lexine potešila správa o prijatí na letný kurz v miestnej nemocnici, kde sa chcela priučiť k lekárskemu remeslu; tak ako nad týmto povolaním mnohí jej rovesníci ohŕňali nosmi, tak sa jej veľmi pozdával. V duchu sa tešila na svoju prvú pitvu.

....

"Vieš, čo by si mohla?" opýtal sa jej v jedno horúce, skoro letné popoludnie Matt, keď sedeli opretí o zábradlie móla u jazera a vystavovali svoju pokožku páliacemu slnku, aby nachytali vitamín D.
"Okúpať sa?" prikryla si rukou oči Lexine, aby naňho videla. Zasmial sa iba polovične.
"Mala by si ísť do televízie a spraviť si vlastnú šou. ´Lexine si hľadá novú najlepšiu priateľku´," povedal s výrazom pokrového hráča. Lexine sa rozosmiala a šťuchla ho medzi rebrá.
"A potom sa prefarbím na blond a budem so sebou všade nosiť čivavu, no nie?"
"Vieš, už teraz máš dosť zaujímavý melír, tak prečo nie?" zažartoval.
Lexine sa narovnala a pozrela naňho. "Vážne si myslíš, že by sa mi hodil?"
Matt sa na ňu pozrel skepticky. Ona sa postavila a rozosmiala: "Idem si hneď kúpiť farbu! Niežeby táto divná zmes čiernej a červenej nebola pekná, ale blondínky sú predsa krajšie, nie?"
Jej priateľ sa tiež postavil a úplne vážne povedal: "Nie, čierna farba je oveľa viac sexy."
Lexine zamrkala a nevedela, čo odpovedať. Ona nechcela zájsť nikam ďalej. Nikdy sa z nich nemôže stať "my". Je iba ona a je iba Matt.
Otočila sa k jazeru a dívala sa na píniové lesy, nádherný obraz slnka namaľovaný na rozčerenej hladine priezračnej vody, na chaty zbohatlíkov, ktoré sem-tam vytŕčali spoza stromov. Vždy, keď bola pri vode, sa cítila ako očarená, ako pod kúzlom. Ako malá bývala vo veľkomeste- San Franciscu, ale pred pár rokmi jej otec dostal prácu tu a navyše, keď uvideli ich nový dom a lokalitu, v ktorej sa nachádzal, hneď si ho zamilovali. Lexine síce doteraz nevedela, ako si to jej rodičia mohli dovoliť; jej mama pracovala na čiastočný úväzok v San Francisco Chronicle, čo veľa nevynášalo, a jej otec robil nejakú nezaujímavú administrtívnu prácu. A pritom, cena pozemku na tomto mieste bola vyššia než si ona dokázala vôbec predstaviť.
Odrazu pocítila chladné prsty na svojom krku a to ju prebralo z premýšľania. Zachvela sa.
"Je ti zima?" zašepkal jej do ucha Matt.
Lexine nikdy v živote nezaujímala teplota jej tela menej. "Nie, skôr mi je horúco," odpovedala a striasla jeho ruku.
"To sa môže zmeniť," zasmial sa Matt a odrazu Lexine cítila, ako stráca zem pod nohami. Nestihla ani zakričať, a zrazu bola vo vode. Nebolo to nepríjemné, aspoň sa už nemohla sťažovať na teplé počasie. Potápala sa nižšie a nižšie s otvorenými očami a nesnažila sa ani plávať. Bolo jej odrazu ľahko a krásne.
Videla, ako Mattovo telo rozbúrilo hladinu, ako sa ponáral ku nej, ako ho jeho svalnaté ruky vyťahovali späť na hladinu. Možno som mala do tohto jazera skočiť už predtým, pomyslela si Lexine.
Zdalo sa, akoby trvalo celú večnosť, odkedy sa ponorila. A pritom nebola pod hladinou ani dve minúty. Keď bola znova nad hladinou, nemusela ani lapať po dychu, narozdiel od Matta. Vyzeral ešte krajšie ako na suchu, uvedomila si Lexine.
"Myslel som si, že vieš plávať," zadychčane hovoril.
"Veď aj viem," pokrčila plecami ona.
"Prečo si teda neplávala?" rozhnevane sa jej pýtal.
"Chcela som sa ponoriť," prevrátila očami Lexine, aj keď vedela, ako to znie. Nemal po ňu skákať.
"Nemal som ťa tam hodiť, prepáč," ospravedlňoval sa jej Matt, keď už mokrí a udychčaní sedeli na móle.
 "Mne to nevadí," odpovedala Lexine a oprela sa o lakte. Vtom si všimla dve jazvy na Mattovom chrbte, jedna na pravej strane a druhá na ľavej. Boli dlhé, a aj keď málo viditeľné, boli tam.
"Mohla si sa utopiť," pokračoval on, ale hneď aj stíchol, keď pocítil dotyk jej prstov, ktoré fascinovane skúmali jazvu pod ľavou lopatkou. Prekvapilo ho to, tak ako všetko, čo robila ona. Mala svoje zvláštne spôsoby, ale to ju robilo výnimočnou.
"Sú... zaujímavé," vydýchla Lexine. Až potom si uvedomila, že mu prechádza prstami po celom chrbte a začervenala sa. Rýchlo stiahla ruky preč. "Z čoho ich máš?"
Matt dlho neodpovedal. "Mal som menší incident, nič vážne."
"Menší v zmysle ´prešiel mi po chrbte nôž´?" spýtala sa ironicky. Na toto jej nikdy neodpovedal.
"Bolelo to?" odhodlala sa po odmlke opýtať.
Mattove oči hľadeli do prázdna. "Áno. Najskôr. Potom...," pokrčil plecami. Lexine ostala ticho.
Niekto vyšiel na terasu ich domu a kričal na nich. Lexine sa obrátila a uvidela svojho otca, v zvláštnych čiernych okuliaroch, ako na nich kýva. Nemohla si pomôcť a musela sa usmiať; pán Black vyzeral na svoje roky veľmi dobre, dokonca by mu mohli hádať o desať rokov menej.
"Idem sa ho opýtať, čo chce," obrátila sa Lexine späť k Mattovi, ktorý ešte stále civel do diaľky a nezdalo sa, že by jej venoval čo i len štipku pozornosti.
Pán Black zavolal na svoju dcéru už zdiaľky: "Máš tu návštevu!"
Lexine rozmýšľala, kto by to mohol byť, ale nemala ani poňatia. A keď uvidela Ginu, ako sa bezradne obzerá okolo seba a zjavne sa necíti pohodlne, čudovala sa. Gina u nich bola už aspoň tisíckrát; keď išli na diskotéku, vždy spala u nich, alebo v to leto, keď stanovali v záhrade pred domom a sľubovali si priateľstvo navždy.
"Ahoj," pozdravila ju Lexine odo dverí, ktoré viedli z terasy hneď do obývačky.
Gina sa pokorne usmiala: "Ahoj, tak dlho sme sa nevideli."
A odrazu ju objala.
"Deje sa niečo, G?"
Gina pokrútila hlavou. "Vieš, chcela som sa s tebou porozprávať... Minule sme ani nestihli dokončiť náš rozhovor. A teraz ti sľubujem," nevinne sa usmiala, "že sa budem venovať len a len tebe."
Lexine jej chcela odpovedať, keď odrazu výraz na Gininej tvári stvrdol. Lexine sledovala pohľad jej kamarátky a uvidela Matta, ktorý bez trička vchádzal cez terasové francúzske okno dovnútra. Bol to pohľad na nezaplatenie.
"Oh, nevedel som, že tu máš návštevu. Ahoj," kývol Matt smerom k Gine, ktorá pod jeho úsmevom trocha pookriala.
"Nie, ja som nevedela, že má Lexine takú návštevu. Radšej pôjdem, nechcem rušiť. Vidíme sa v škole, Lex," adresovala svojej niekdajšej najlepšej kamoške, ktorá ju očami prosila, aby nešla. Ale Gina sa zvrtla na opätku a už aj mierila do haly k vchodovým dverám. Lexine na ňu zakričala, ale Gina išla ďalej. Zúfalo pozrela na Matta, ktorý hľadel späť na ňu s veľmi vážnym výrazom.
"Prepáč," prelomil ticho.
"Buď už ticho," odvrkla mu, "prestaň sa ospravedlňovať za všetko, najmä keď to nie je tvoja vina."
Podišla ku skrini, bližšie k televízoru, ktorý bol presne v strede tých bieločiernych ozrutných skríň, ktoré jej mama vybrala, otvorila ju a vytiahla dva uteráky. Jeden hodila Mattovi a druhým si vysušila vlasy.
O pár minút na to prišla Lexine správa na mobil. Keď sa Lexine pozrela na displej, videla, že je od Giny. Jasné, od koho iného, pomyslela si.
Gratulujem k chalanovi. Ak si niekedy nájdeš čas, ozvi sa.
Lexine sa od zlosti až triasli ruky. Nemohla uveriť, že sa na ňu Gina znova urazila. A zasa to bolo pre úplne nepodstatnú vec. Matt ju pohladil po pleci a podal jej pohár ľadového čaju a vrátila sa späť do kuchyne. Zrejme sa v ich dome už cítil ako doma.
On nie je môj frajer. Sme LEN kamaráti. Prečo si odišla?
Matt sa vrátil späť k jedálenskému stolu a postavil pred Lexine tanier so sandvičom. Tajne si želala, aby si obliekol späť svoje tričko.
-Tak počkaj. Má asi dvadsať, meter deväťdesiatpäť a svaly. Ešte stále len kamaráti? Lebo.
-Koľkokrát ti to mám povedať? Pozná môjho otca. Biznis.
-Potom by si s ním mala začať. 
Lexine prevrátila očami. Gina mala príliš veľkú predstavivosť.
Odložila mobil na stôl, vstala a potichu kráčala ku kuchyni. Kuchyňu a obývačku spájala rohová chodba s veľkými oknami, obrátenými smerom na východnú stranu k jazeru. Keď prišla k rohu a vyzerala von oknom, či je tam ešte tak horúco, začula odrazu hlasy.
"Má právo vedieť," naliehal jeden, vyšší, nahnevaný.
"Počkáme," povedal pokojne potichu druhý.
"Dokedy?" naliehal Matt. Lexine ani nedýchala, aby jej nič neuniklo.
"Kým nám nepovie," odpovedal mu jej otec, pán Black.
Kto nepovie, pýtala sa Lexine, čo nepovie?
"Ale začína to byť ťažké..."
"Tvojou úlohou je strážiť, a nie hodnotiť."
Lexine čakala za rohom na pokračovanie rozhovoru, ale vyzeralo to tak, že sa skončil. Keď začula kroky blížiace sa jej smerom, rýchlo vystúpila spoza rohu a usmiala sa na svojho otca. Ten jej úsmev opätoval a pokračoval späť do pracovne. Ona zahla do kuchyne a takmer vrazila do Matta.
"Hups," začervenala sa Lexine a potkla sa o stoličku. Pred pádom ju zachránila len Mattova ruka.
"No problemo," zasmial sa.
"O čom ste sa rozprávali s otcom?" nedalo jej sa nespýtať. Jasne videla, ako na okamih, milisekund stŕpol, ale hneď sa aj uvoľnil.
"Vyskytol sa jeden problém v našom... obchode," odvetil. Pokývala hlavou, aj keď vedela, že to je len časť pravdy. Znova.
A napriek tomu jej to bolo jedno. Nada.
Usmievala sa, keď jej znova zavibroval mobil so správou od Giny.

Streets of past

Im a ghost walking the streets of my past.

i know i got lost,

but where is my gate,

where can i find some place? 

Some shadows dont want to disappear,

some havent even appear, 

where is the hidden truth, 

was it me or was it you?

Some shelters are broken,

some are ruins of a stroke,

other dismissed or vanished,

why cannot be the truth published?

I know my heart is buried somewhere here,

is it far or is it near? 

Where have my love gone, 

cause here in my chest theres an abandoned throne.

Who is about to blame? 

Do they burn with a shame,

or are they rather in hell,

under a mystic, magnificent spell?

II. Pochybnosti a nádeje

II.

“Zem volá Lexine,” zakričala Gina do Lexinho ucha. “Je niekto doma? Žiješ?”

“Au,” ohradila sa ona a prikryla si uši, “čo kričíš?”

Gina prevrátila očami. “Haló, Lex, počúvaš ma vôbec?”

“Samozrejme, že hej,” tvrdila Lexine, i keď opak bol pravdou.

“Stavím sa, že nevieš ani len o kom som ti rozprávala,” trvala na svojom Gina a zastala, aby si pozrela svoj odraz vo výklade. “No nevadí. Počuj, za chvíľku končí Sean v práci a mám za ním prísť. Ideš so mnou?”

Lexine neveriacky pozerala na svoju kamarátku. Keď sa jej po dvoch dňoch len tak mimochodom Gina spýtala, čo to bolo za chalana s ktorým išla poza školu, Lexine si myslela, že žartuje. A keď ju až po týždni zavolala von, aby sa porozprávali- čo v preklade znamenalo, že jej Gina chcela vykladať siahodlhý opis toho, čo jej frajer povedal a urobil, čo povedala ona a prečo si vôbec našiel prácu aj keď to ona nechcela. Lexine mala pocit, že nebyť Seanovej práce a toho, že Gina s ním nemohla byť, Gina by ju ignorovala ešte ďalšie desaťročie.

Gina zaregistrovala, že Lexine zastala, až keď bola o dobrých pár metrov ďalej. Vrátila sa späť a svojimi modrými očami spýtavo hľadela na čiernovlasú priateľku, ktorá stála ako solný stĺp.

“Lex? Čo sa deje?”

“Myslela som si, že ideme von len my dve,” precedila pomedzi zuby Lexine nepozerajúc pritom na Ginu. Nemala rada konfrontácie, ale ešte viacej, ak jej niekto klamal. Veď keď chce byť Gina so Seanom, v poriadku. Ale ju do toho pliesť nemusí.

“Veď aj sme,” začudovala sa Gina.

“Lenže teraz chceš ísť za Seanom,” podotkla Lexine a hneď vedela, že sa vyjadrila úplne nemožne. Ginine oči sa zúžili.

“Ty žiarliš,” obvinila ju.

Lexine nevedela, či sa má smiať alebo plakať. “Čože?”

“Lexine, ty jednoducho žiarliš,” pokračovala Gina a zúrivo gestikulovala, “na to, že ja mám frajera a ty nie.”

“Čo?!” ohradila sa Lexine. “To nie je pravda.”

Gina však vôbec nedbala o to, čo si myslí a nemyslí. Bola slepo presvedčená o svojej pravde a mienila ju vmietnuť Lexine do očí. Gina patrila k temperamentným luďom a v tej chvíli by ju ani vlna cunami nemohla zastaviť.

“Lenže ja nebudem sedieť ticho v kúte a nechávať svoj život pretiecť pomedzi prsty ako ty. Kľudne si seď doma a depkuj nad tým, aký je život nespravodlivý a tak ďalej, ale ja idem za Seanom.”

S tými slovami sa zvrtla na opätku a nechala osamote Lexine, ktorá ešte hodnú chvíľu stála ako prikovaná, nevediac, čo má robiť.

Nakoniec sa obrátila a zamierila na pláž.

....

Lexine bola mokrá na každom kúsku svojho tela, ale nevadilo jej to. Keďže nemala plavky, skočila do vody oblečená, nedbajúc na nie príliš vysokú teplotu vody. Zaplávala si a utriedila svoje myšlienky; potom pomaly kráčala domov, čo jej trvalo podstatne dlhšie ako autom. Keďže sa ich dom nachádza na okraji lesa, už aj pri západe slnka je tam šero a tmavo. Už pred domom počula hlasnú výmenu názorov rodičov, čo síce nebolo nič nezvyčajné, keby sa nehádali o nej.

Lexine stačilo len to, keď počula jej ustráchanú mamu, ako sa pýta jej manžela, či nemá pocit, že sa ich dcéra v poslednej dobe správa čudne. Nechcela počúvať a tak prešla do ich malej záhrady za domom a sadla si na detskú hojdačku. Sama vedela, že to je pravda- bola divná- ale počuť to z úst jej mamy bolo ako vidieť to napísané čierne na bielom.

Aj Gina má pravdu, pomyslela si. Stále sedím doma a snívam o živote, ktorý ani neexistuje.

Možno je čas na zmenu.

....

Na druhý deň mala Lexine pocit, že jej vybuchne hlava. Vďaka svojmu plaveckému výletu ju bolelo hádam celé telo, každá bunka protestovala proti pohybu. Keď si ráno zmerala teplotu, teplomer jej ukazoval tridsaťdeväť a pol stupňa. Nevládala sa ani tešiť, že nejde do školy, mala pocit, že aj smrť by brala radšej. Nadopovala sa tabletkami a prespala celé doobedie, no poobede už bola schopná znova vstať. Prešla teda do kúpeľne na poschodí, cestou berúc do ruky nožničky; zo šuflíka pod umývadlom vybrala farbu, o ktorej si pamätala, že ju tam matka odložila už dosť dávno.

Lexine si veľmi pozorne prezrela svoj odraz v zrkadle. Sama seba prišla ako cudzinec, ktorého výdava iba zriedkavo; sú tie hlboké, zelené oči naozaj jej? A čo tie dlhé, vlnité tmavé vlasy? Tiež tie zvláštne roztrúsené, jemné pehy a malý nos. Pokrčila plecami, zamračila sa na seba, usmiala sa na seba a vyplazila jazyk.

Pokúsila sa strihať rovno. Takisto sa pokúšala rozotrieť farbu poriadne a tak, aby to vyzeralo dobre. Ale keď sa ofénovala, zľakla sa toho, čo videla.

“Vyzeráš ako úplný idiot,” povedala svojmu druhému ja v zrkadle.

Odrazu zazvonil dole zvonček. Lexine čakala, že otvorí jej otec, ktorý výnimočne ostal doma a teraz bol zahrabaný v papieroch vo svojej pracovni. Keď ktosi zazvonil aj po druhýkrát, zbehla dole po schodoch a otvorila skoro bez dychu s ďalšou pekelnou bolesťou v hrdle.

Za dverami stál Matt. Lexine si skoro prehltla jazyk, taká bola prekvapená.

“Čo tu ty robíš?”

On nevyzeral byť ani trocha prekvapený, že ju vidí. Vlastne sa usmieval tým svojím šarmantným spôsobom ako vždy. “Prišiel som za tvojím otcom. Je doma?”

Spoza vyvalenej Lexine sa ozval hlas jej otca. “Matt! Rád ťa vidím, chlapče.”

“Zdravím,” opätoval jeho pozdrav Matt.

“Vy sa poznáte?” vyhŕkla Lexine a pohľadom blúdila medzi otcom a návštevou. Obaja sa tvárili zvláštne, skoro ako pristihnutí pri čine.

“Čo si si to urobila s vlasmi?” zamračil sa Lexin otec a tak odpútal jej pozornosť.

Mávla rukou: “Nič svetoborné.”

Matt sa dotkol jedného pramienka práve prefarbených a ošklbaných vlasov, ale hneď ho aj pustil. “Pristanú ti.”

Lexine si bola v tej chvíli úplne istá, že farba jej líc ladí s tými červenými pramienkami jej spodných vlasov. Aspoň niečo.

“Choď si ľahnúť, Lex,” rozkázal jej otec, pričom jej položil ruku na čelo. “Si horúca.”

“Okej, okej,” prevrátila očami ona a vybrala sa hore schodmi. Obzrela sa a videla, ako si otec a Matt čosi potichu šepkajú, mieriac do otcovej pracovne.

“Je čosi zhnilé v štáte Dánskom,” zahundrala si popod nos a bola si skoro úplne istá, že má pravdu. Dokonca ani nevedela, akú veľkú.

Bolo čosi po pol druhej keď jej niekto zaklopal na dvere. Lexine sa strhla; práve mala intezívnu chvíľku pozerania do stropu a premýšľania nad nesmrteľnosťou chrústa. Okrem toho jej nikto neklopal na dvere, rodičia jednoducho vstúpili, kedy sa im zachcelo.

“Ďalej?” neisto zakričala, alebo skôr zachripela, aj keď tušila, kto otvorí dvere. A nemýlila sa; Matt sa na ňu zoširoka usmieval a starostlivo zatvoril dvere. Lexine si sadla a hľadela naňho dosť nedôveričivo.

“Môžem?” ukázal on na okraj postele vedľa jej nôh. Prikývla.

“Ako ide život?” spýtal sa jej. Lexine pokrčila plecami. Zrejme od deviateho k piatemu, pomyslela si.

“Poznáš to,” odpovedala po chvíli zamyslenia pomaly, “rozhodneš sa spraviť jeden krok dopredu, ale namiesto toho sa posunieš o dva naspäť a si tam, kde si znova bol.”

Matt jej bol otočený chrbtom a Lexine cítila, že mu zmizol úsmev z tváre. Vedela, že chápe, o čom hovorí. Aj keď v praxi to vyzerá zrejme úplne inak.

“Vieš,” ozval sa po dlhej odmlke, a obrátil sa k nej. “Raz som aj ja robil závažné rozhodnutie, bolo to asi to najťažšie v mojom živote. Doteraz neviem, naozaj neviem, či ma posunulo dopredu, alebo hodilo dozadu. Na druhej strane,” neubránil sa zvláštnemu úsmevu, “mi prihralo do života rôzne prekvapenia.”

Lexine prikývla. “Ako si vedel, že robíš správne?”

Matt pokrútil hlavou a hľadel jej do očí. “Nevedel. Keď prídeš k rozhodnutiu, o ktorom nevieš, či je správne, alebo nie; život ti nikdy neukáže príručku. Rozhodni sa pre to, čo chceš, pre to, čo sa ti zdá správne. Ale keď dôjdeš ku koncu, zistíš, že správne ani nesprávne rozhodnutia neexistujú. Je to všetko... objektívne.”

Zatiaľ čo sa jej díval priamo do očí, mohla z tých jeho vyčítať hĺbku, takú pripastnú, až ju to prekvapilo. Zrejme naozaj vedel, o čom hovorí, mohla to vidieť, cítiť. Odrazu sa cítila zvláštne... spojená s Mattom?

Asi dve minúty na seba hľadeli bez pohnutia, bez toho, aby jeden z nich zamrkal, bez slova. Lexine sotva dýchala. To, čo spolu začali zrazu zdieľať, bolo definované len jedným slovom- priateľstvo.

Samuel Johnson raz povedal: Nemôžeme určiť presný moment, kedy sa zrodí nové priateľstvo. Tak ako keď sa plní žila kvapku po kvapke krvou, je tam vždy nakoniec jedna kvapka, ktorá to všetko začne. Takže v rade vľúdností a láskavostí je nakoniec jedna, ktorá prejde srdcom a zasiahne ho.

I. Možnosť

 Stál na vrchole útesu a hľadel neurčito do atramentovo modrej diaľky na prichádzajúcu noc. Tá farba sa mu nepáčila tak isto ako to, čo malo prísť. Nedokázal odpútať svoje myšlienky od predstavy, že znova začne vojna a on bude musieť byť tým, kto ju začne. I keď určitím spôsobom mu to prinášalo satisfakciu. Konečne sa dostane tam, kam vždy snil. Vzdychol si; ešte je toho príliš veľa, čo musí byť dokončené.

Začul tiché kroky a obrátil sa. Hľadeli naňho tri páry očí; zvedavé, neveriace a odhodlané.

“Je čas,” povedali mu tie odhodlané.

“Ešte je priskoro,” odpovedal a ukázal do noci. “Počkáme na svetlo.”

“Chceš riskovať za svetla?” spýtali sa neveriace.

“Nemôžeme riskovať, že sa zľakne,” odvetil a otočil sa späť k burácajúcim vlnám.

“Nemôžeš meniť plány, ako si len zachceš,” odvrkli neveriace.

“Môžem si robiť, čo len chcem,” pokrčil ramenami. “Ak sa ti to nepáči, odíď.”

Ani sa nepohla.

“Táto úloha si vyžaduje vašu plnú pozornosť. Nemôžeme si dovoliť zlyhať. Ak zlyháme,” obrátil sa k nim tvárou, ktorú mu zlovestne osvetľoval mesiac, “nebude to znamenať prehru len pre nás. Pamätajte si to, priatelia. Riskujeme priveľa.”

“My si to uvedomujeme. Čakáme už len na tvoje pokyny,” ozvali sa potichu zvedavé oči.

“Aj tie prídu. Treba len,” usmial sa, “počúvať.”

S tými slovami rozpestrel krídla a odletel rovno v ústreti nepriehľadnej noci.

....

Zrazu ju čosi vyrušilo zo spánku. Posadila sa a rozmýšľala, čo také ju vzbudilo. Tuším to bol sen, ale aký? Keby si ich len pamätala. Vedela, že nebol príjemný. Zrejme sa aj bála, lebo sa triasla. Neznášala nočné mory.

Pozrela na náramkové hodinky; boli tri hodiny ráno. Teraz však už nezaspí, to je jasné. A zajtra pôjde do školy znova s kruhami pod očami viditeľnými aj na desiatky kilometrov. Chcelo sa jej vrieskať, bola frustrovaná a k tomu nevyspatá. Možno by sa mala začať venovať nejakému vrcholovému športu, aby chodila spať s pocitom vyčerpania a nebudila sa v noci na sprosté sny. A k tomu by aj jej telo produkovalo viac hormónov šťastia.

Vstala a snažila sa čo najtichšie zísť do kuchyne. Všade bola tma a ticho, iba ona si zohrievala vodu v rýchlovarnej kanvici. Aj by sa bála tej tmy a tieňov, keby nebola tak nahnevaná. Sadla si na zem a rozmýšľala, čo ju prebudilo. Zdal sa jej zvláštny sen...

Vystupovali v ňom štyri postavy. Čo mohla povedať s určitosťou bolo to, že dve z postáv boli ženy a dvaja muži. O niečom sa dohadovali, akurát si nevedela spomenúť, o čom. Vzdychla si a položila hlavu do dlaní. Keby si len vedela spomenúť, prečo je také dôležité si to pamätať.

Ticho znova prerušovalo len jemné pískanie kanvice. Lexine sa pomaly upokojila a skoro už spala, keď sa jej zrazu čosi obtrelo o nohu. Vykríkla a rýchlo otvorila oči. S nevinným výrazom na ňu hľadela ich domáca mačka. Zrejme sa rozhodla, že dnes privedie jej paničku k infarktu, pomyslela si Lexine. Zobrala ju na ruky a hladkala, kým mačka nezačala priasť tak hlasno, že sa Lexine pýtala sama seba, prečo to nezobudilo aj jej rodičov.

Keď už voda dovrela, vytiahla si Lexine bodkovanú šálku z poličky, vložila do nej vrecúško s čajom a zaliala horúcou vodou. Zatiaľ čo obdivovala vôňu lesnej zmesi ovocia, prúdiacej zo šálky v špirálovitých a tme dobre viditeľných pruhoch pary, prešla do obývačky a sadla si do kresla, čo najbližšie k oknu. Mohla vidieť trblietajúcu sa hladinu jazera, odraz mesiaca na hladine, nepreniknuteľnú tmu lesov a... krídla?

Lexine vyskočila na rovné nohy a podišla k oknu, otvorila ho dokorán a uprene hľadela do diaľky. Nebola si istá, čo presne videla, ale ak videla to, čo videla, je to úplne šialené. Ako, a hlavne čo by mohlo trepotať krídlami tak veľkými, že ich bolo vidieť aj k nej do obývačky?

Asi sa začína prejavovať nedostatok spánku, keďže v poslednej dobe spala najviac štyri či päť hodín denne. A z toho začína mať divné sny a k tomu aj halucinácie. Pokrútila hlavou a rozhodla sa znova ísť skúsiť zaspať, cestou do izby však vrhala nedôverčivé pohľady smerom k oknu.

....

“Lexine? Máš úlohu z matiky?”

Vzdychla si a otočila sa k Lucy tvárou. “Nemám. Ja tomu nechápem.”

“A čo budeš robiť na teste? Ako to vypočítaš? Lebo ja si nemôžem dovoliť dostať ďalšie déčko.”

Lexine prevrátila očami. Čo ju po matike, aj tak tomu nikdy nechápala, nechápe a nikdy ani nepochopí. “Neviem, proste tam niečo napíšem.”

“Lenže ja ani neviem ako začať,” pokračovala Lucy. “Ako mám vôbec vypočítať kubické rovnice?”

“Neviem, vážne,” zúfalo, ale nie kvôli matematike, zatiahla Lexine.

“Ach jaj, ja prepadnem,” zosmutnela Lucy.

“Ja prepadnem zo všetkého, čo už,” pokrčila plecami ona a obrátila sa späť ku svojej lavici. Možno by si mohla napísať jeden ťahák na tie vzorce, aby aspoň niečo mohla vypočítať.

Keď vošla do triedy učiteľka, schovala si Lexine kúsok papiera do vrecka. Pozrela na test, ktorý dostala a došlo jej, že zrejme vôbec nič nenapíše, keďže ani len zadaniu nechápe. Ešte že si napísala ten ťahák, aspoň nejaký ten bod dostane.

Učiteľka sa prechádzala po triede, hore-dolu, a keď sa nachádzala v zadnej časti triedy, vytiahla Lexine pokrčený papierik a rýchlo čosi opísala. Podarilo sa jej vypočítať jeden príklad a práve prechádzala na ďalší, keď k nej zrazu podišla matikárka so slovami: “Ukáž mi, čo tam máš.”

Lexine sa začervenala a podala jej papier. Učiteľka jej rovno vytrhla aj test z ruky a odišla. Lexine cítila, že je červená ako paprika od hlavy až po päty. Znova na ňu dolahol hnev k celej sprostej škole, matematike a debilným funkciám či rovniciam. A, samozrejme, ako vždy keď bola príliš nahnevaná, začali sa jej tvoriť slzy v očiach.

Pozrela sa na ostatok triedy a videla, ako všetci usilovne píšu svoje testy. Rozhodla sa v jedinej sekunde; zodvihla zo zeme svoju tašku, odstrčila stoličku a vypochodovala priamo z triedy. Počula, ako za ňou zmätená učiteľka kričí, ale Lexine to vôbec netrápilo. Ani to, že bude mať znova problém. Pravdepodobne ju vyhodia, alebo vylúčia minimálne na týždeň. Osobne by brala to vyhodenie.

Ešte stále dosť zúriva na to, aby plakala, si sadla na kapotu auta a pustila sa do toho. Nechala teplé prúdy slanej vody, nech nájdu svoju cestu dole jej lícami a hánkami búchala do auta. Bezmocnosť ju úplne ovládla; prečo sa jej nemôže aspoň raz niečo podariť? Prečo je až tak veľmi nahnevaná kvôli nejakej nepodstatnej známke z predmetu, ktorý v budúcnosti ani len neche študovať?

“Nepotrebuješ pomoc?” ozval sa odrazu neznámy chlapčenský hlas. Lexine skoro spadla z kapoty, tak sa zľakla.

“Nie,” odvrkla naspäť, utrela si oči rukávom a zazrela na vyrušiteľa. Ten sa na ňu neisto, a predsa milo pozeral. Z vrecka vytiahol vreckovku a podal jej ju. Prijala ju, aj keď veľmi nerada.

“Nemala by si byť v triede?” spýtal sa a hlavou kývol smerom ku škole.

“A ty by si nemal tiež?” zdvihla obočie Lexine. Začínala byť nervózna.

Chlapec sa usmial. “Nemal. Nechceš ísť na kávu?”

Lexine sa naňho nechápavo zadívala. Čo od nej chce? Čo otravuje?
Ale jemu očividne jej nepriateľský postoj nevadil.
“Ani ťa nepoznám,” odpovedala po chvíli.

“To môžeme zmeniť,” usmial sa a podal jej ruku, “som Matt.”

Lexine hľadela na jeho ruku a rozmýšľala, či je Matt naozaj taký nechápavý, alebo len proste ignoruje fakt, že chce byť sama. Okrem toho, ona nikdy nepatrila medzi dievčatá ktoré by chalani pozývali niekam von. Ani nevedela. či o to vôbec niekedy stála, keď si spomenula na svojich rovesníkov. Zrejme sa vždy cítila veľmi dobre aj sama.
Nakoniec veľmi pomaly potriasla Mattovou rukou a len tak mimochodom pozamenala: “Lexine.”

“Tak, čo hovoríš na moju ponuku, Lexine?”

Lexine pokrčila plecami: “Poďme.”

“Môžem ťa odviesť?” spýtal sa Matt nadšene a ukázal na čierne auto na konci parkoviska.

“Nemôžeme sa prejsť?” navrhla Lexine a zoskočila z kapoty svojho auta, starého Volkswagenu. Nechcela ísť s Mattom v aute, akokoľvek hlúpo to znie.

“Dobre,” ustúpil on a nasledoval ju.

Lexine sa rozhodla, že pôjdu do jej obľúbenej kaviarne, malej útulnej, ktorá bola navyše len čosi pol druha kilometra od školy. Cesta prebiehla pomaly a potichu. Lexine nevedela, čo má hovoriť, a Matt vyzeral, že mu ticho nevadí. Nemohla si ho ani len obzrieť; raz to skúsila a on zachytil jej pohľad a usmial sa na ňu. Rýchlo obrátila hlavu k zemi a začervenala sa.

“Chceš sa porozprávať o tom, čo sa stalo?” ozval sa odrazu on. Lexine pokrútila hlavou.

“Myslela som si, že chalanov nezaujíma rozprávanie o pocitoch,” ironicky zatiahla.

Zasmial sa. “Pozor, dievča používa ostré slová.”

“Dievča je sveta znalé a zároveň veľmi, veľmi hlúpe,” povedala potichu Lexine.

Práve prechádzali okolo kníhkupectva a Lexine sa zadívala do výkladu. Ten obchod pokladala za svoj obľúbený; Matt si všimol smer jej očí a spýtal sa: “Chceš ísť dovnútra?”

Pokrútila hlavou: “Ani nie, len som zvedavá.”

Keď dorazili do kaviarne, sadli si k oknu s výhľadom na oceán. Bolo slnečné poobedie- práve sa končila Lexiina hodina matiky, ale bez nej- a veľké vlny búšili do mohutných skál pod nimi. Lexine milovala vodu a teraz sa zadívala do tmavého a nekonečného oceánu, mysliac pritom na svojho otca, ktorý ju zvykol v lete brávať na pláž a spolu sa bláznili vo vode. Tie časy boli už dávno preč, ale aspoň mala na čo spomínať.

“Máš rada plávanie?” vyrušil ju z myšlienok Matt.

“Dá sa,” odpovedala Lexine bez záujmu. Keď Matt zistí, aká nudná je, určite oľutuje, že ju niekam pozval. “Môžem sa ťa niečo spýtať?”

“Poslúž si.”

“Nikdy som ťa v škole nevidela,” začala Lexine a spýtavo naňho hľadela, “v ktorom ročníku si?”

Matt sa rozosmial. “Možno je to preto, že už do školy nechodím,” pozeral jej do očí; až teraz si Lexine všimla, aké šedé sú. Pokývala hlavou.

“Chodíš na univerzitu?”

Pokrútil hlavou. “Nie, zatiaľ nie.”

“Tak teda pracuješ?” nadškrtla Lexine.

“Niečo také,” zamračil sa on po prvýkrát. Odrazu sa pri ich stole zjavila usmiata servírka a pýtala sa ich, čo si dajú.

O pár minút neskôr zobrala Lexine lyžičku a ochutnala šľahačku na jej moccacine. Všetky jej chuťové bunky zaplesali. Pozrela na svojho spoločníka a keď videla, že sa na ňu tiež díva, usmiala sa naňho. “Ďakujem, že si ma sem zobral. Aj za vreckovku.”

“Nemáš za čo,” pokrútil hlavou a jeho dlhé, čierne vlasy mu spadli do očí.

“Ešte mi dlhuješ jednu odpoveď,” podotkla Lexine. “Stále neviem, čo robíš.”

“Pracujem u svojho otca vo firme,” odvetil, ale po prvý raz sa díval všade, len nie na ňu. Lexine mala pocit, že je to nie je celá pravda. Ale pre tú chvíľu sa uspokojila aj s takou odpoveď od toho neznámeho známeho.

Mal šťastie, že ju zobral na kávu. Ak by ju pozval niekam inam, asi by sa ani neobťažovala sa s ním baviť.

....

Bolo neskoro po tom, ako sa vrátila Lexine domov, keď ju napadlo, že jej Matt pomohol zabudnúť na negatívne myšlienky týkajúce sa školy a pokazeného testu. Veľmi sa o jej zážitku chcela porozprávať s niekým, ale jej najlepšia priateľka Gina bola znova nedostupná, tak ako pomaly každý večer posledné dva mesiace. Lexine jej poslala správu ešte vtedy poobede, keď s Mattom odišli z kaviarne a prešli do prístavu, kde si sadli na lavičku a Lexine pozorne počúvala Mattove historky z rôznych ciest, ktoré zažil. Lexine sa občas prichytila pri tom, že ho vôbec nepočúva. No aj tak sa jej veľmi páčilo jeho rozprávanie. Gina sa zatiaľ neozývala.

Po prvýkrát po mnohých, mnohých mesiacoch išla Lexine spať s pocitom neurčitého šťastia. Nevedela povedať, či bolo toto šťastie zapríčinené Mattom. No po posledných prebdených nociach konečne prespala celú noc bez toho, aby sa čo len raz zobudila.

....

“Je spokojná,” zašepkala jedna postava druhej, ktorá odtrhla oči od Lexinho okna a pozrela naňho.

“Konečne,” odpovedala postava a čosi sa zavlnilo v povetrí. Jeho čierne krídla sa pomaly zachveli.

Prvá postava otočila hlavu do svetla pouličnej lampy a do sivých oči jej padli čierne vlasy. Matt nevedel, ako druhej postave povedať to, čo mu Lexine nechtiac prezradila včaššie v teň deň. Ale veď on na to určite príde aj sám. Tak ako príde vždy na všetko sám.