Je tu. Vždy a všade. Neúprosná, nekompromisná. Nedá sa jej ujsť. Berie všetko, čo život stvoril. Je abstraktná, konkrétna, priesvitná... akákoľvek. Stále tu je. Kvári. Ničí. Berie. Nedáva na výber. Nepýta sa otázky. A ževraj je súčasťou života... Ale podľa mňa je skôr jeho záhubou. Konečnou zastávkou. A čo pomôže vzdychať nad tým? Plakať? Báť sa? Protestovať? Hľadať liek?!
Tak ako zvyčajne, mojou odpoveďou ostáva obyčajné neviem. Lebo ja naozaj neviem. 
Ževraj sa to stáva. Naozaj? Ja že všetci žijú večne. Donekonečna a ešte ďalej. Do videnia a nevidenia. Do konca sveta. Od nevidím do nevidím. Forever and for evermore. A že nikto neumiera, nikto neochorie a všetci žijeme v krásnom, utopistickom svete plnom radosti, smiechu, farieb a čokolády. Že nepoznáme problémy a nič sa nikdy nepokašle. Že ľudia nesklamú a neklamú, že nikto nie je sviňa, že neexistujú zbrane hromadného ničenia, že vírusy sú mierumilovné, že Itchy a Scratchy sa v skutočnosti len hrajú, že politici chcú len naše dobro, že... no, jednoducho, že nič, čo sa deje, nie je zlé. Samozrejme, že pojem zlý je relevantný (tak ako väčšina vecí v tomto živote, nie?!), pretože, ako sa hovorí, nič nemôžeme súdiť a skupinkovať a zaradovať a podobne... Bla, bla, bla.
Reakcie? Rôzne. Všelijaké. Nijaké. Mám blbý pocit. Začínam tu fňukať ako decko. Could anybody punch me in the face, please? Or slap me. Ale zrejme stačí aj to, že človek dostáva facku často od života.
No stále... To, že sa niečo udeje a ja sa netvárim, že to je úplne v poriadku, že sa mi to páči a súhlasím s tým, že k tomu nemám čo povedať, že to nie je moja vec a nemám sa starať. Nie. Sorry, že sa mi to nepáči. Pardón, že myslím. A že ma to štve (slušne povedané). Moje názory sú moje a nikto mi ich nezoberie. 
A to že ma občas niečo zoberie... No, tak stáva sa. Áno. To sa stáva. Ale ak niekto povie na katastrofy, že stáva sa, neznamená to, že to nič nie je...

Mistake

"Be good," is what they say
Avoid sins and mistakes
Always prepare for what is next
Never fall for a prey

But when you do what you´re supposed to
Does anybody notice?
Not quite until you´re bad
Then you´re being sentenced

Void, cold abyss
Darkness and nothingness
Infinte foolishness

Hoping, calling, screaming?
None of them has a meaning
As far as your concern is
It´s all your fault, you are to blame

Failure...

XX. Späť do reality

Kúsok za mestom znamenalo v Loganovom podaní skoro sto kilometrov na sever od Edmontonu. Lexine chápala, že keď ta on a Eran leteli, bolo to oveľa rýchlejšie, no keď sa tam mali štyria dopraviť autom, chvíľu to trvalo. K tomu po ceste dostala lekciu psychickej prípravy, akoby bola pred zrútením. Veď ona vedela, že to, čo bude vidieť, sa jej nebude vôbec páčiť.
Po kilometroch celkom upravených ciest nastúpila neupravená lesná cesta, kde-tu obrovský kameň a bahno. Všade naokolo sa tiahli kilometre lesov s topoľmi, brezami, borovicami a smrekmi.Chvíľku sledovali tok nejakej rieky, no napokon sa vytratila kdesi do kotliny.
Lexine si bola istá, že anjelov, a teda aj démonov, priťahuje príroda. Každé stretnutie, ktoré mali, prebiehalo inde, ale v skrytej, zabudnutej oblasti. Možno to podnecovalo príchuť záhady a nebezpečenstva.
Ich rádio nahlas kričalo:
It's the eye of the tiger, it's the cream of the fight
Risin' up to the challenge of our rival
And the last known survivor stalks his prey in the night
And he's watchin' us all in the eye of the tiger 


Napokon, keď došli na zrejme určené miesto, ich auto zaparkovali na malej čistinke, na ktorej predtým auto ešte nikdy nevkročilo, aspoň nie v blízkej minulosti. Ihneď uvideli skupinku, takú nesúrodú, že jednotliví členovia k sebe nepatrili, ani nie tak výzorom či výrazmi na tvárach, ale svojím vnútorným vyžarovaním. Inak si to Lexine nemohla vysvetliť- všetci boli predsa oblečení do čiernych farieb, prevažne kožených, niektoré krídla, čierne ako smola, poletovali pomaly, pomaličky vzduchom, až sa zdalo, že sa úplne zasekli. Niektorí stáli vedľa seba, akoby v pomyselnom rade, iní sa zhŕkli pod obrovským smrekom a až skoro ľahostajne sa obzerali okolo seba.
Keď vystúpila, prvé, čo jej udrelo do očí, bolo niekoľko stoviek- možno tisícok- šípov, voľne porozhadzovaných dookola, akoby tam neboli náhodou, ale naschvál. Nabrala odvahu a zdvihla pohľad smerom ku skupinke démonov- a prepichlo ju zo dvadsať párov očí, ktoré ani len nežmurkli, ani sa nepohli.
"Tak a sme doma," zašomrala si pod nos.
Z davu vystúpili Eran a Logan, ktorí sa skôr zhovárali s démonmi ako ich držali. No ale napokon, pomyslela si Lexine, oni sami sú démoni- akurát s iným cieľom.
"Dámy a páni, máte tú česť poznať našu dlho očakávanú spasiteľku," obrátil sa Logan smerom k démonom. Prekvapivo davom neprebehla žiadna vlna šepkania. "Zrejme aj poslednú, ale o tom neskôr."
Vtom sa na čistinku znieslo krákanie vrany; najskôr jednej, potom sa k nej pridal celý kŕdeľ, ktorý však nebolo vidno. Lexine hľadela na oblohu, ale slnko bolo prikryté hustým porastom.
Eran bol v nanosekunde pri jednom z rukojemníkov, držiac ho pod krkom naňho syčal: "To si nechaj na neskôr, drahý priateľ, lebo ťa to vyjde ešte drahšie, než si myslíš."
Démon, ktorého modré oči žiarlili v pološere, sa len posmešne uškrnul, no krákanie ustalo.
"Múdry krok," potľapkal ho Eran po líci a obrátil sa mu chrbtom.
"Takže, prejdime k praktickej stránke nášho tréningu," ozval sa Logan a pristúpil bližšie k Lexine. "Preto sme teraz tu, nemám pravdu?"
Lexine naňho pozrela a prikývla; prečo vyzerá byť tak príšerne nadšený?
"Neboj sa, všetkých mám pod kontrolou, bez môjho vedomia nemôžu spraviť prakticky nič," ubezpečil ju Logan, usmial sa, nie, uškrnul a urobil zopár krokov pred očami celej skupiny.
Znenazdajky vytiahol Eran veľkú, športovú tašku čiernej farby, rozopol ju a vytiahol z nej dva kordy. Vo svetle, ktorému sa podarilo predrať pomedzi listy a haluze stromov sa čepele zlovestne zablyšťali. Všetci prítomní sledovali Erana s istou dávkou záujmu, nadšenia. Dokonca aj Lexine, no len pokým nevyslovil nasledovnú vetu: "Kto chce ísť prvý a skúsiť poraziť vyvolenú?"
Lexine pokrútila hlavou. Raz, dvakrát, trikrát. Nie, to nemyslí vážne. Veď ona to nevie; čo je pár týždňov praxe, keď niektorí démoni môžu mať za sebou stáročia? Ale Eran či Logan si ju nevšímali.
"Ty tam pod tým stromom, poď sem," zavolal na krčiaceho sa sotva chlapca Logan.
Chlapcovi sa na tvári zjavila grimasa nevôle; no jeho telo kŕčovito spĺňalo Loganov rozkaz. Lexine došlo, že to musí byť dôsledok Loganových schopností.
"Pretože si prejavil mimoriadnu dávku odvahy a bláznovstva, máš tú česť si vyskúšať svoje hrdinstvo tu a teraz," pokračoval Logan a vytrhol Eranovi jeden kord. Strčil ho do zvláštne vykrútenej ruky ich zajatca, ktorej poslušnosť sa snažil chlapec znova dosiahnuť, ale viditeľne mu to nešlo.
"Prestaň sa tak vzpierať, inak ťa nikdy neoslobodím," zavrčal naňho Logan.
Chlapec sklonil hlavu; a jeho svaly zrelaxovali.
Eran sa pohol smerom k miestu, kde stála Lexine, podávajúc jej kord. Pokrútila hlavou, ale prijala ho. To má bojovať proti takému decku?
"On len vyzerá ako dieťa," obrátil sa k nej Logan a vysvetľoval: "Vzal na seba podobu jednej zo svojich obetí. Vôbec nie je bez viny."
Nie práve presvedčená o pravde, silno stisla rúčku kordu vo svojej ruke a neisto ho držala pres sebou; ani zbraň, ani hračka. Nikto z prítomných nedýchal. Pozrela do boku, na Matta, ktorý mal na tvári kontrolovaný výraz- ani strach, ani pobavenie, ani znechutenie, ktoré isto cítil, ako ho poznala-, no mierne sa usmial.
Všetci čakali, čo spraví. Ešte aj ten chlapec pred ňou čakal, kord pripravený, oči sústredené, telo čakalo na povel. Bol to postoj, ktorý mal vyjadrovať číru príchuť zabíjania? Alebo len obrany?
No on nečakal, kým sa pripraví. Nemal to byť férový boj a on ani nemal dôvod na to, aby dodržiaval nejaké pravidlá. Napadol ju, hneď a bez otázok, bez upozornenia. Ešteže mala rýchle reakcie a stihla odraziť jeho útok; hrot jeho kordu ostal nebezpečných pár milimetrov od jej ucha. Nadýchla sa a už znova musela čeliť jeho útokom, čoraz lepšie mierených. Zatláčal ju, nútil ju ustupovať, no stále nemal na to, aby bol rýchlejší než ona. Kľučkovali, pozerali si navzájom do očí, nespúšťajúc oči i z kordu toho druhého.
No odrazu preťala jeho čepeľ jej rukáv, pričom z rany ihneď vytryskli prvé kvapky krvi a zmáčali jej tričko predtým, než sa rana opäť zacelila. To iba dohnalo Lexine k tomu, aby sa v nej znova začala búriť žlč, jej hnev nebezpečne narastajúc s každým jeho zásahom. Cítila, že jej horí tvár, ruka sa jej prestala triasť a - tentoraz zaútočila ona, mrzko a jedným ťahom, primäjúc ho k tomu, aby začal ustupovať. Pri jednom z útokov nestihol ani len pohnúť svojím kordom- ktorý ostal visieť vo vzduchu, bezradne a opusteno- keď ho Lexine zasiahla do hrudníka, otvoriac jeho kožné tkanivá, mäso a cievy. Jej oponent sa od údivu ani nestihol nadýchnuť a už padol na kolená, jeho dych bol sipľavý a zadrhnutý. Krv sa valila z jeho rany do všetkých strán- na jeho oblečenie, na trávu, na zem.
Aj keď Lexine nemala veľa skúseností so zraneniami- najmä nie spôsobených bodnými zbraňami- vedela, že mu zrejme prepichla pľúca. Jej ústa ostali otvorené, kord jej vypadol z ruky. Nie, toto naozaj nechcela. Veď ona s ním ani len nechcela bojovať. Čo sa zmenilo?
Jej hnev. Ten istý temný, priepastný pocit, ktorý sa k nej predtým z času na čas priznal, ale nikdy ju neprinútil urobiť niečo takého. Tentoraz ju celkom ovládol, prebral nad ňou kontrolu. Čo sa to s ňou deje?
Hľadela na zomierajúceho démona, ktorý sa bez jediného zvuku zvíjal na zemi. Prečo mu nikto nepomôže? Ale keď sa poobzerala dookola, videla, že Logan drží ostatných démonov pod svojím kúzlom, alebo čo to bolo. Pozrela naňho, prosila ho pohľadom; no on len pokrútil hlavou: "Prepáč, ale musíme veci nechať tak, ako sú."
Lexine prehltla. "A kto si ty, aby si rozhodoval o živote druhých?"
"Nie, ja nie," usmial sa a podišiel k nej bližšie. "To ty."
A hlavou kývol smerom k telu, ktoré pred pár minútami predstavovalo žijúcu bytosť. Lexine chcela odvrátiť hlavu, pohľad, ale nemohla. Jej kolená chceli vypovedať službu, ale ona sa vzchopila a držala svoje telo vzpriamené.
"Čo teraz?" zašepkala.
Ale predtým, než jej moholo Logan čokoľvek odpovedač, telo pred ich očami vzbĺklo. Plamene pohltili výhľad, siahali do neba, no tak ako rýchlo prišli, i odišli, zanechajúc po sebe len malú kôpku prachu.
Malá slza unikla z Lexinho oka, ale tá ju zotrela rukou skôr, ako si to niekto všimol. Obrátila sa na Logana. "Prečo si otrávil môj kord a jeho nie?"
Logan zvážnel. "Mojím zámerom nebolo, aby si sa ty zranila. To je predsa samozrejmé."
Lexin pohľad klesol k zemi. "Predpokladám, že by som ti mala poďakovať... Aj keď nesúhlasím s tým, čo si urobil, ďakujem."
Práve sa obracala na opätku, keď ju Eran zastavil. "A čo ostatní?"
"Ja s nimi nebudem bojovať!" zasyčala naňho, uvedomujúc si, že sa v nej opäť zapálil ten oheň hnevu. Pritlačila si palce na spánky v snahe upokojiť sa.
"My sa o nich postaráme," navrhol Eran s výrazom, ktorý pripomínal- súcit?
Lexine pokývala hlavou. "To by bolo pekné."
Všetci démoni na ňu hľadeli, na tvárach mali rovnaký výraz znechutenia, opovrhnutia, nenávisti. Nie sú to ľudia, hovorila si Lexine. Keby mali možnosť, zabili by ťa bez mihnutia oka. 
Ale oni sa o to zatiaľ nepokúsili. V tom bol ten problém.
V poslednom okamihu, už bola skoro pri Mattovi a jeho sestre, sa zvrtla na opätku a ako búrka sa prehnala celkom blizučko k ostatným démonom.
"Prečo by som sa mala pridať na vašu stranu?" vyhŕkla na nich.
Na okamih zavládlo na čistine mŕtvolne ticho; napokon sa jedna z démoniek začala smiať tak hlasno, že vyplašila vtáky z koruny stromu, pod ktorým sedela.
"Ty nás potrebuješ," odpovedala ďalšia, ktorá napoly stála a napoly sa opierala o borovicu, zjavne zranená, no nie natoľko, aby zhorela v plameňoch ako ten chlapec.
"Prečo?" spýtala sa Lexine, ľavé obočie vysoko zdvihnuté, zvrhlo zvedavá.
"Iba s nami môžeš mať čokoľvek chceš," zamrmlala démonka, ktorá sa predtým smiala. "Iba s nami môžeš mať v rukách všetku silu sveta, ktorú si len vieš predstaviť. Potrebuješ nás. Iba náš pán ti môže ukázať, ako ovládať tvoj hnev."
"Vyzerá to tak, že vy ma potrebujete viac ako ja vás," naklonila hlavu do boku.
"Nebudeme si klamať, keď pravda je tak zjavne očividná," odpovedal jej démon, najbližšie ku nej, jeho oči žiariace v pološere, jeho úsmev očarujúci. "Náš pán je čoraz slabší, ale tak sú i oni," kývol hlavou smerom k jej priateľom. "Rovnováha je narušená a len my ju môžeme znova napraviť."
"Iba náš pán ti môže povedať, ako si poradíš so svojím hnevom," dodala zranená démonka.
Logan sa pustil do hlasného smiechu. Eran sa znechutene díval na celý výjav, zatiaľ čo Lexinini priatelia mali na tvárach len nepreniknuteľné výrazy.
"Ja sa vysporiadam sama so sebou pomocou vlastných síl, ďakujem pekne," povedala napokon skupinke pred sebou a zamračila sa, naozaj nahnevaná. "Oni mi aspoň nechávajú právo výberu."
Muž pred ňou sa začal smiať.
Lexine vedela, že ak by ostala čo i len o chvíľu dlhšie na čistine, zrejme by sa neudržala a znova zdvihla svoj kord do ruky. Aj keď sa ovládla, ruky sa jej triasli. Čo oni vedia?! No predsa, čo ak hovoria pravdu? Predsa len, každý ma chce na ich stranu. Neexistuje možnosť výberu. Ale Matt ma aspoň nenúti sa rozhodnúť... Dokedy? 

....

Jemnučké chumáčiky bielej vaty pohltili celé okolie lietadla, ktoré sa do nich ponorilo po niekoľkých hodinách cesty v modrej atmosfére. Keď kleslo pod oblaky, mohla Lexine vidieť krajinu pod ňou, jej milované Ohio. O chvíľku na to mohla pozorovať mestečká okolo Portlandu, kúsok z jeho predmestia, až kým nespoznala pristávaciu dráhu. Ich lietadlo zosadlo bez menších problémov a o chvíľu sa už všetci ľudia hrnuli von, aby mohli opäť stáť pevnými nohami na zemi.

Radšej čakala, kým všetci naokolo vystúpia a až potom sa začala stavať i ona. Nepotrebovala sa tlačiť dopredu, i keď bola rada, že je späť doma. Aj keď by možno mohla byť smutná, alebo nešťastná sama zo seba, za to, čo vykonala, bola nepríjemne šťastná; čo ju ešte viac zmiatlo.
Na to, aby človek niečo získal, musí niečo stratiť. Tak to je, nie? Ak to znamená, že bude musieť stratiť svoje zábrany, svoju nevinnosť, ale prežije, stane sa tou osobou, ktorá zachráni svet- alebo aspoň sa o to pokús- potom to za to stojí. Predsa len, život nie je len čierny či biely, ale najmä šedý. Nič nie je len zlé alebo len dobré, všetko má svoje temné i svetlé stránky. A tak i ona. Už navždy si so sebou nesúc svoj nehasnúci plameň hnevu, zúrivosti, vášne. 
Ako nad tým premýšľala, jej ruku chytila veľká, mužská, hrejivá. Jej priateľ je pri nej- aspoň teraz, keď už nechce veriť na nekonečno- a pomáha jej. Nie je sama, nie ako jej stará mama, keď umrela. Len pri myšlienke na ňu jej stislo srdce; aj keď to bolo tak dávno, zrejme začala chápať, ako sa vtedy cítila. 
Aká bola šťastná, že vidí Charlotte, ani jej nevadilo, keď sa poriadne vyobjímala s Mattom, ospravedlňujúc sa mu za to, že vôbec vtrhla do ich života po tom všetkom, čo mu spôsobila. Keď sa Charlotte neskôr v aute priznala, že súhlasila s tým, že im bude pomáhať len preto, lebo dúfala, že jej Matt možno odpustí, že zistí, ako ho ona ešte stále miluje, ale vie, že svoju šancu premárnila.
"Neodcudzuj ma za to, Lexine," obrátila sa na ňu s pohľadom, ktorý vyjadroval jej zahanbenie. "Najskôr, keď mi Luce povedala, o čo ide, som ťa neznášala. Ale potom... No, musela som si priznať sama pred sebou, že si ho nezaslúžim. A že Matt sa cezo mňa dávno dostal, je tak, Matt?"
Ale Lexine ju prerušila, vediac, kde je pravda. 
"Neodsudzujem ťa za to, Charlotte. Ani sa na teba nehnevám. Ale vedz jedno. Nie, Matt sa cez teba ešte celkom nedostal. Ani nedostane. Neviem, či to súvisí s tým, čo si mu spravila, alebo faktom, že ste to oficiálne neukončili, no ja chápem, že minulosť nemožno len tak vymazať. Čo sa stalo, neodstane sa."
Matt ostal na chvíľu ticho, hľadiac na svoju priateľku, akoby ju videl po prvý raz v živote. Jeho pohľad bol tak intenzívny, taký intímny... Lexine sa začervenala. 
"Zrejme máš pravdu," odvetil napokon celkom pokojným hlasom. "Ale, Charlotte, nie je to tak, že by som k tebe stále niečo cítil, rozhodne nie nič viac ako sympatie... Stále mi na tebe záleží, ale keď som spoznal Lexine, keď sme sa bližšie spoznali, bol som znova nažive- úplne iný človek. Tie roky, čo som prežil v Izraeli, ma poznačili, pretože som tam odmietol žiť s jedinou živou dušou, len tak som sa bezcieľne potuloval, mysliac si, že za to môže moja karma, alebo čokoľvek. A potom som sa dozvedel o tebe, o tom, že si možno ďalšia spasiteľka, a moja márnivá zvedavosť ma ovládla. Preto som sa vrátil. Aj keď som predtým každý jediný deň myslel na Charlotte, aj keď som nemohol zabudnúť na svoju matku, na smrť Lucinej matky, odrazu sa moja myseľ znova vyjasnila. Znova môžem premýšľať. Mrzí ma, že si myslíš, že k Charlotte stále niečo cítim, ale ver mi, že to tak nie je. Rozhodne nie v takej miere ako sú moje city k tebe."
Charlotte sa zhlboka nadýchla, ale nepovedala ani slovo. Zrejme si zaslúžila presne tieto slová na to, aby sa spamätala. Radšej sa dívala na cestu a nie na priateľov- áno, zrejme ich považuje za priateľov- na zadnom sedadle, ktorý sa na seba bez slova usmievali. To, čo bolo raz jej, už jej nepatrí; toto zistenie bolelo, no čo mohla ona robiť, keď pokazila všetko, čo mohla. Aspoň už vie, že sa musí pohnúť ďalej, skúsiť svoje šťastie niekde inde. A bude pomáhať Lexine, pretože aj keď si to nechcela priznať- začala mať rada to plaché dievča, ktoré však vedelo použiť svoj podrezaný jazyk vtedy, keď potrebovalo. Najmä by však mohla prestať uháňať Logana; nemôže ublížiť aj Luce. 

Listen, listen...

Never listen, never care
I can scream, may I die?
Never listen, never tell
And sometimes made a little hell...

Have you ever listened to me,
have you been there for me?
I made my mistakes, made them right
Can we made us right, or are we about to stay apart?

Looking in the mirror I cannot see
Who I really am, cuz maybe it is who I wanna be
Sometimes I see me, sometimes you
But mirrors lie and so do people...

You showed me life, took my hand
Made my first way through
But then I was all alone
And lost in blue...
A solitude built aghast
My feelings confused
I secretly longed for your appreciation
Not as if I have ever got it

Do not use your past, do not tell me
Your life is yours, and I am sorry,
but mine´s mine..
You made me cry so countless times
I don´t want to be self pitty
Can´t you see me as I really am?
Can you love me for who I am?

I know your sins, I know your past
Do not have to ask
So many things will never be the way they seemed
Life is not the way we´ve dreamed

Her eyes fell down with shame
And she cried, again and again
The scars bleeding their way out
But all of her pain stayed there
There, where once have been her heart

Are you proud of me?
Can´t you see?
All I am doing, it is not for me
It is for you...
Down and down I fall
In my own...
We can´t understand each other
so all is there left to say: whatever...






another so called "poem"

All is done

I put my trust in you
I made a friend from you
I would do anything for you
But, again, that´s not what you would have done, too...

Trust nor fate
Pray or hate
It was a mistake
And you´re so fake

Can I blame you?
Or should I blame me?
What did thy do?
Is not what I would
So hate me
Should I care?
I don´t need to dare

The black eyes of yours
Lost words from mouth
You´ve been too close
But all has gone with doubts

Scream so deep, scream so far
All lies are alive and done
Bonds broken and gone
Weep, but weeping´s for nothing
Sleep well tonight
Sleep tight

All is done, all has been said
Lies are alive and wishes broken
The decisions are made
Tears numbered, tears dried
I´m moving over
So what? Again, all it has made me-
yeah, I´m stronger

So long, thanks for all the lies

Dream... or something like that

To be honest, I never really stopped dreaming about my "precious" future, even though I know that most of the dreams won´t come true.
I can remember that when I was little I wanted to be a writer. That was in times I didn´t even know what writing was all about and I wasn´t able to write/come up with story. But I wished to be one and as stubborn as I was (well, still am), I haven´t given up so far. But what I have realized is that being an author isn´t easy. Not at all. And in this world where money matters the most... It sucks. You´re dependant on the reader´s money- that is just how it goes.
So I have given up on being a writer as a profession. Of course, I still somehow dream that one beautiful day my own book will be released... but somehow this seems like unreal future than a possible present.
Few years ago, I saw one episode of this serie called "Grey´s Anatomy". As the time went by, I started to love it. And becoming a surgeon have became a great idea in my head. Since that, I´m (most of the time) pretty sure I am going to study medicine. I love it- the blood, the function of human body, the feeling that I can help people. Okay, I hate hospitals- but working in one is not the same as being a patient, is it? And some hospitals are really nice; well, they do not stink as most of them and are actually clean. Like those one in Switzerland or Austria (yeah, private ones). But really, I know it is not about hospitals or whatever. I mean, I´d also love to travel and help with medical treatment in countries where it is needed.
What was I talking about? Oh yeah. So medicine. One of the most difficult schools. But I want it-dream about it-need it. It´s weird how it has became my obsession. I do love biology-but pretty much dislike chemistry. Not even talking about physics. But I do not care- I know that I am able to do everything for that. And sometimes when I hear people who are studying medicine talking about their school, I am confused. And scared. And everything else.
I am more artistic, but got no talent. And without talent... I don´t know, but what can I do? I love writing, taking pictures, drawing and listening to music. But I can´t play any actual instrument, can´t sing. So life´s weird. Like it is most of the time. And I also love travelling but it´s hard to do that without any money (I mean, safely- of course, I can hitchhike... but that doesn´t sound good to me)... Well, everything´s a future- but future´s also the next day. I kinda have this feeling that everytime I wake up, there´s today, but no promised tomorrow. Whatever. :)
I made a blood test today. Lol. As I said, love it.

Good night

XIX. Túžby

"Správne zamier. Áno, tak nejako. Napriahni lakeť... Ešte ďalej. Presne tak. Teraz sa zameraj na cieľ. Vidíš ho jasne?"
Lexine prikývla.
"Dobre, skús to."
A tak vystrelila. Trafila presne stred terča. Pyšne sa usmiala a obrátila k Loganovi.
"Výborne. A teraz skúšaj ďalej."
"K čomu mi je tisíckrát strieľať na cieľ?" opýtala sa zamračene. Niežeby nemala rada lukostreľbu, ale trénovať celé doobedie bolo dosť nudné.
"Môžeme prejsť k pohyblivým terčom, ak chceš."
Pozrel na ňu pohľadom, ktorý vyjadroval jeho postoj; podľa neho to bolo ľahké. Asi ako zabitie človeka, pomyslela si Lexine.
"Dobre. Na čo budem strielať?"
"Na mňa," odpovedal jej s miernym náznakom úsmevu.
Lexine zdvihla obočie. "Keď myslíš, že je to bezpečné."
"Tento šíp ma nemôže zraniť," Logan vybral jeden z tulca a pozorne si ho prezeral. "Iba ak by bol napustení jedom Prenasledovateľov."
"Ako taký získaš?" zvedavo sa opýtala ona.
"Zvyčajne ich chodíme zbierať na miesta, kde sa odohral boj s Refaimami. Vždy sa tam nejaký nájde."
Podal jej šíp a premiestnil sa na vzdialenosť dlhšiu, než ako bola tá, v ktorej sa nachádzal terč od jej tela. Stál pokojne, ani sa nepohol. Lexine sa divila, ako obyčajne vyzeral bez svojho zvyčajného obleku, len v teplákoch.
"Najskôr si to skúsime tak, že ostanem stáť, dobre?"
Prikývla a znova napriahla, zamierila a vystrelila. Logan bez menších problémov zachytil letiaci šíp do dlane, aj keď mieril na jeho srdce.
"Výborne. Teraz ti to sťažím," zavolal na ňu a nechal, aby sa jeho krídla rozvinuli do celej svojej krásy. Najskôr lietal len pomaly, postupne pridával a Lexine mala čoraz menej času na vyberanie šípov z tulca a mierenie.
"Dobre, dajme si pauzu!" zakričala na Logana zadychčane.
Posadila sa na zem, vedľa položila luk. Ešte šťastie, že Lucin klub bol dostatočne veľký na nacvičovanie podobných športov. Ráno sa obzerala po celom klube, ale nikde nebolo ani len stopy po krvi od toho muža z predchádzajúceho dňa.
"Zabíjajú démoni ľudí?" opýtala sa ráno Logana.
"Áno, samozrejme."
Lexine prehltla naprázdno a bola rada, že tam nebola Luce ani jej brat. Ešteže obaja odišli spolu niekam kvôli jeho galérii. Začala prevracať luk v rukách; tuším si zamilovala tento šport. Takisto šermovanie, ktoré bolo dynamickejšie a zábavnejšie.
"Prejdeme na šerm?" opýtal sa Logan, akoby dokázal čítať jej myšlienky.
Lexine prevrátila očami. Logan bol pre ňu príliš dobrý. Ale nedbala na to; chcela byť lepšia. Oveľa lepšia.
"Démarrage!"

.....

"Toto je otrasné. Som úplne mokrá. Už nikdy nepôjdem behať," frflala Luce a uhládzala si svoje čierne vlasy. 

Keďže boli krátke, nemohla si ich dať do gumičky. Viditeľne ju to hnevalo, ale jej brat na ňu pozrel pohľadom, ktorý sa pýtal: Máš päť rokov?!
"Podľa mňa je to perfektné," odporovala jej Lexine. "Milujem behanie. Človek cíti každý sval vo svojom tele, cíti, ako všetky svaly v nohách spolupracujú, cíti silu."
Prerušiac strečing, Lexine sa obrátila k Luce tvárou a obzrela si jej tvár, jej vlasy. "Okrem toho, si dokonalá ako vždy, takže si to skús radšej vychutnať."
"Áno, slečna múdra? A to už ako? Mám objať strom alebo čo?"
Lexine sa zasmiala. "Nie, ja som mala na mysli trocha si vychutnať prírodu, ale nie tak, že by si sa musela zašpiniť. Neboj sa, myslím na to, že tvojho tela sa nemôže nič dotknúť."
"Och, aké ohľaduplné," odvrkla jej Luce. "Tak, aký máš nápad?"
"Skús zavrieť oči a počúvať. Nie, buď ticho," zastavila ju, keď chcela protestovať. "Len si zavri ústa a skús sa sústrediť na pravidelné dýchanie."
"Ako na pilatesi?"
"Taktiež by si sa mala pokúsiť nemyslieť."
Lucinu tvár preťala grimasa.
"A netvár sa tak, nepristane ti to."
"Dobre, urobím, ako chceš, len už sklapni," odvetila a zavrela oči.
Lexine si počkala, kým jej tvár nevyzerala naozaj zrelaxovane. "Ak si pokojná, sústreď sa len na zvuky naokolo. A pokús sa tak ostať aspoň na chvíľu. Keď sa budeš cítiť zrelaxovaná, pôjdeme ďalej."
Potichu sa odkradla o kúsok ďalej, ku brehu malého jazierka, okolo ktorého práve behali. Zohla sa po kamienky a hodila ich do vody. Bolo jasno, ale na oblohe sa lenivo prevaľovali bielučké obláčiky, razili si svoju cestu atmosférou. Podľa Lexine bola v Kanade krajšia, bohatšia príroda; chápala, prečo sa Matt zamiloval do Edmontonu. Vo svojej podstate to bolo nádherné mesto, ale okolie bolo ešte viac.
Zo svojho miesta mohla vidieť skoro celý park, ale aj kúsok z blízkeho lesa. Zopár nadšencov behali dookola a dookola, pomaly i rýchlo, ale nikto z nich nevyzeral práve nadšene. Väčšina sa len snažila prežiť tú záťaž, zlepšiť si postavu; no pre Lexine bol beh niečím vzácnym, radostným rituálom, ktorému sa rada venovala. Samozrejme, že behanie nevyzerá vábne a na začiatku ani nie je, no tréning a čas pomáhajú. Svaly si zvyknú, pľúca tiež.
Na druhej strane jazierka uvidela Matta a Shani, ktorí to s Luce vzdali už predtým, ako vyšli z klubu. Keďže si Luce nezabalila žiadne veci na behanie, musela sa navliecť do svojich starých, rozťahaných vecí a sťažovala sa. Lexine sa ani nečudovala, že sa tí dvaja vliekli za ňou a Luce; oni nemali prehrávač na ušiach ako ona, tak sa korektne stiahli.
"Môžme ísť ďalej," zakričala na ňu Luce a vytrhla zo zamyslenia. Lexien s pohla a chvíľu len klusala, aby ju Luce dobehla.
"Nasadíme rýchlejšie tempo?" opýtala sa Luce, ktorá prikývla.
Bežať rýchlo, to už je niečo. Nejde ani tak o vietor, alebo o to, že človek nemôže poriadne dýchať a tak dýcha na doby, nosom i ústami. Ide o ten pocit, keď vie, že to jeho telo a pľúca vydržia, keď ho nohy unesú a cíti sa, akoby mohol lietať. A svet naokolo sa pohybuje spolu s ním, dobieha ho, ale človek predsa len, aspoň na chvíľu, vyhráva. Všetky svaly v tele spolupracujú, z človeka sa stáva stroj.
Luce bola síce rýchla, ale Lexine bola rýchlejšia. Mala za sebou roky a roky praxe; keby sa bola snažila a zaujímala, určite by sa o ňu pobil školský atletický tím. Ale ona sa v škole tvárila, že slovo beh počuje prvýkrát. V San Franciscu musela neraz bežať do kopca, a tak keď si privykla, behať po rovine jej nerobilo žiaden problém.
Čoskoro pred sebou uvidela dva známe chrbáty, mužský a ženský, ako vedľa seba bežia v pomerne ľahkom tempe. Pridala na rýchlosti a čoskoro mohla počuť, že sa rozprávajú. Celkom ľahučko okolo nich preplachtila, usmiala sa a bežala ďalej. Bolo to tak jednoduché.
Po piatom kole okolo jazera, čo predstavovalo asi šesť kilometrov, Lexine zastala a ľahla si na zem, aby sa vydýchala. V krvi jej prúdil serotonín, hormón šťastia.
Ktovie odkiaľ, pribehol k nej labrador, hnedý, mierne okrúhly, a začal jej oblizovať tvár. Papuľa mu síce nevoňala práve najvábnejšie, ale Lexine sa začala smiať a škrabkala ho.
"No čo, hafáč? Kde máš pána?"
Pes odpovedal šialeným vrtením chvosta.
"Ako málo ťa urobí šťastným, že?" prihovárala sa mu ďalej.
Jeho jazyk mu vytŕčal z papule a bolo mu to zjavne jedno; rozhodne bol šťastný, že ho škrabká.
"Máš náhradu?" ozval sa hlas spoza Lexine.
"Hej, hafáč, ty si sa naučil rozprávať? Dobrý pes, dobrý," smiala sa a utŕžila zopár ďalších lízancov.
Matt si ľahol vedľa nich do trávy a nahodil smutný výraz. "Aj ja viem nahodiť výraz ako on, môžem chcieť pohladenie?"
"Hm, teba môžem iba poškrabať," zaškerila sa naňho. "Ale budeš musieť čakať v rade, pretože toto stvorenie potrebuje veľa pozornosti."
Ale labrador mal iný názor; obrátil sa k nej chrbtom a začal sa líškať Mattovi. Lexine sa zamračila. Ľahla si späť na zem a pozorovala oblohu. Mohla by tak ležať hodiny bez toho, aby ju to prestalo baviť. Všade bolo ticho a krásne. Bol to krásny útek od reality, aspoň na okamih.
"Lex, čo povieš, keby sme šli niekam na kávu?" oslovil ju po dlhej chvíli Matt.
Lexine otvorila oči a oprela sa o lakte. "Teraz? V tomto?"
Pozrela na svoje bežecké topánky, tepláky a obtiahnuté tričko. Nebolo to oblečenie do podniku, no pokrčila plecami a povedala: "Dobre, poďme. Kde je tvoja sestra?"
"So Shani už odbehli preč. Asi rýchlejšie, ako odbehla celé to kolo," zažartoval Matt, postavil sa a natiahol ruku, aby jej pomohol vstať.
"Vieš, čo je zvláštne?" pýtala sa Lexine, keď bok po boku kráčali von z parku, smerom k uliciam mesta. "Keď behám, necítim žiadny hnev. Teda, niežeby som ho pociťovala neustále, ale odkedy som odpadla u tej veštice, začínajú sa mi vracať spomienky na to, čo sa mi vlastne stalo a miešajú sa s niektorými starými, na ktoré som už dávno zabudla. Najmä, keď som o niektorých ani len nevedela. Spomenula som si na také veci..."
Jej pohľad zablúdil do diaľky, hlas stíchol.
Matt sa dotkol jej ruky. "Lex? Vieš, že ťa vždy vypočujem."
Pozrela naňho a usmiala sa. "Viem, Matt. Ide o to, že sa mi začínajú vynárať spomienky na moju starú matku, ktorá je už dobrých sedem rokov mŕtva."
Práve vtedy zastali na prechode, pretože svietila červená.
"Moja mama mi vždy vravela, aké to s ňou mala ťažké po smrti jej otca. Stará mama bola vždy prísna, starý otec ju musel mierniť, pretože mame nechcela nikdy nič dovoliť. No potom starý otec ochorel, dostal mozgovú porážku, ležal v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti a odrazu mala stará mama všetko na starosti. O pár mesiacov na to mamin otec umrel a oni dve ostali samé."
Keď boli na druhej strane cesty, Lexine vytiahla svoju empétrojku a vypla ju, keďže na to zabudla. "Vždy, keď mi matka rozprávala o tom období, referovala o ňom ako o vojenskom režime. Ráno musela vstávať skoro, aby prichystala raňajky sebe i mame, po škole musela prísť ihneď domov a starať sa o dom, robiť úlohy, o tom, že by išla von za deckami sa jej ani nesnívalo. Cez víkendy chodila spolu s mamou na farmu jej brata, kde mu pomáhala starať sa o zvieratá, kálať drevo, nosiť vodu zo studne. Na letné prázdniny ju tam matka poslala vždy aspoň na mesiac. Nebolo to úplne tak, že by sa o ňu nezaujímala, ale jednoducho nemala nikdy čas, niekedy prišli obdobia, keď mala problémy s alkoholom, alebo nového priateľa, ktorý bol taký istý hajzel ako ten predtým," pozrela na svojho priateľa. "Aspoň tak ich nazvala mama."
Usmejúc sa, Matt prikývol na znak porozumenia, ale neprerušil ju.
"Po strednej škole si mama zbalila všetky veci a vypadla čo najďalej, zhodou náhod do San Francisca. Nemala skoro žiadne peniaze, priateľov, prakticky nikoho, na koho by sa mohla obrátiť, ale aj tak to napokon celkom sama zvládla. Potom stretla otca a zvyšok je známy. So starou mamou sa nevideli dobrých desať rokov, kontaktovali sa iba na Vianoce a Deň Vďakyvzdania. Keď sa znova stretli, bola moja mama už vydatá a mala dieťa, teda mňa. Prišli sme na návštevu do Texasu ako rodina, stará matka nás prijala, otca si viditeľne obľúbila mňa zrejme tiež. V tom čase už žila celkom sama, jej brat zomrel a farmu, ktorú po ňom zdedila musela predať, aby mohla zaplatiť všetky dlhy."
"Na začiatku bolo všetko fajn, najmä keď som bola mladšia. Neviem, kedy sa všetko zmenilo, stará mama sa začala starať do všetkého, mama zúrila, hádali sa prakticky kedykoľvek, keď sa videli. Na to som už zabudla... teda, skoro."
Ten kúsok, ktorý ich delil od kaviarne, do ktorej mierili, kráčali potichu.
"Ale veď to poznáš," poznamenala Lexine pri vchode, keď jej Matt pridržiaval dvere. "Rodinu si nevyberáš."
"To nie," odpovedal jej. "Ale nakoniec sú to jediní ľudia, ktorí pri tebe majú vždy stáť."
Trocha ironicky, mierne pobavene sa Lexine usmiala. "Áno, stáť. No čo ak ti namiesto toho zatvoria pred nosom dvere?"
"Potom to nie je rodina."
Obaja prešli do stredu kaviarne, kde pri stole sedeli Luce a Shani, zabraté v horlivej diskusii. Keď Shani uvidela, kto sa k nim blíži, ihneď stíchla, no na tvári sa jej usadil výraz čistého nadšenia.
"Ľudia, ja viem, že to má byť prekvapenie, ale ja to tajomstvo dlho neudržím."
"Shani!" vyštekla na ňu Luce.
"Nebuď zlá," obrátila sa k nej so smiechom Shani. "Tiež by si to chcela vedieť."
"Lenže ja by som sa z toho aspoň tešila!"
"Poslednýkrát sa to však vymklo spod kontroly a odvtedy sme už radšej nič neslávili," podotkol Matt. Shani sa začala smiať na plné ústa.
"Naozaj krásne spomienky," povedala, keď sa trocha ukludnila. Ešte stále mala v kútikoch očí slzy.
Pozerajúc z jedného na druhého, Lexine bola ticho a tvárila sa, že je jej úplne jasné, o čom hovoria. Keď si objednali, Shani, už pokojná, začala znova.
"Môžem to povedať?" pozrela na Matta, potom na Luce, napokon na Lexine. "Vidím na tebe, že to chceš vedieť."
"Áno," potvrdila Lexine.
"No, veď hlavne vidíš, že nemá ani len poňatia, o čom sa teraz rozprávame," potichu podotkla Luce smerom k Shani, ale tá ju ignorovala.
"Takže, blížia sa tvoje osemnáste narodeniny," začala Shani s pobaveným výrazom.
"Stačí," zastavila ju Lexine, keď jej došlo, kam smeruje. Nevediac, či sa má smiať, alebo plakať, zamračila sa. "Len mi nepovedz, že mi chcete zorganizovať oslavu."
"Práve to sa ti snažíme povedať, ty mudrlant," Luce sa nahla bližšie nad stôl. "Ako jeden z tých osláv dospelosti, napríklad Bar micva. Toto bude tvoj rituál, kedy ťa oficiálne pasujú za spasiteľa."
Nastalo dramatické ticho, skoro ako v divadle; všetky tri páry očí na ňu hľadeli, očakávajúc reakciu.
"Aha..."
"Ja som vedela, že sa ti to nebude páčiť."
"Nie, Luce. Ten nápad sa mi veľmi páči. Len neviem čo na to povedať. Ďakujem," usmiala sa na nich Lexine, široko, dokonca aj na Luce, ktorá mala na tvári výraz úplného prekvapenia.
"Naozaj? Skvelé," nadchla sa Shani a skoro vyskočila meter dvadsať.
"A kto je pozvaný?"
"No, o tom sme sa ešte nerozprávali... Ale predpokladám, že všetci, čo niečo v našom svete znamenajú."
"Takže to bude skôr oslava nejakej prestíže a podobne? Prehliadka moci?" nemohla si pomôcť, tá irónia bola v jej hlase už natrvalo zafixovaná.
"Prakticky áno," odpovedal Matt a podal jej kávu, ktorú jej doniesla obsluha. Lexine si ani nevšimla, kedy stihla zobrať objednávku.
"Takže nemôžem pozvať niekoho z mojich priateľov?"
"Koho?" opýtal sa jej on a Lexine naňho zazrela.
"Dobre, tak nemám žiadnych priateľov s ktorými by som mala bližší vzťah, okrem Giny, samozrejme. Vadilo by to? Veď nemusí nič vedieť."
Shani pokrčila plecami: "Nevidím dôvod, prečo by nemohla dôjsť. Sú to predsa tvoje narodeniny."
"Skvelé," potichu dodala Lexine a vychutnala si prvý dúšok zo svojej kávy.
Všetci ostali ticho a venovali sa svojim myšlienkam a nápojom. No vtom Luce zazvonil mobil- ten odporne ružový, ako si Lexine všimla- tá naň hodila jeden pohľad a usmiala sa, skoro blažene. Hneď bolo jasné, že jej volá Logan.
"Áno?" ozvala sa sladkým hlasom.
"No... Počkaj. Kde ste? Mali by sme dôjsť? Hm. Dobre, ideme tam."
Položila a pozrela na ostatných: "Logan a Eran boli, zdá sa, úspešní a chytili zopár démonov. Držia ich niekde za mestom a chcú, aby sme im prišli pomôcť."
Shani vyskočila, hyperaktívna ako vždy. "Idem zaplatiť!"
Lexine hľadela pred seba a ešte stále premýšľala nad svojou oslavou. 
"Poďme," oslovil ju Matt. 
"Aj ja?" prekvapene sa opýtala. Usmial sa.
"Samozrejme. Určite nechceš ostať pozadu, no nie?"

When I take camera...

So. It´s pretty easy. I take my camera and get lost in the world of pictures, beautiful nature and colours. I love that. But I also would like to have other camera, better. This one´s got 8 megapixels and it´s NOT enough. 
These are from holidays in Italy:

Down there is Bormio, a beautiful city. And the ski slopes in the resort are perfect.

Don´t you love the sun? I do.

And I am pretty addicted to photographing the trees.

I know. I am not a good photographer- but still I like it.

I love this pic^. It makes me feel somehow... out of the world. Dammit

And some other pictures:

This one´s from Dolomiti, Italy... 

Spain-Andalusia, Cádiz

Tenerife- Canary Islands, Playa de las Americas

Tenerife

Sunsets- they´re kinda romantic, aren´t they? 

So long and thanks for all the fish :)

Yeah, I read all the Hitchhiker´s guide to the galaxy books. And liked them.

... it makes a difference- aneb pár slov z mojej hlavy

Try to describe these words properly:

Friends

Friendship

......

Dívala som sa na tieto dve slová v kope asi dvoch tuctov ďalších, nad ktorými som sa ani zamyslieť nemusela, pretože som ich mala už dávno v malíčku. Ale priateľstvo? Priateľ? Áno, samozrejme, že viem, čo znamenajú, ale od istého času mám mierny problém s vyjadrením ich významu. A tak som len bez slova sedela nad kusom papieru, ktorý posmešne nazývam zošit, a hľadela von oknom.

Premýšľanie bolí, ale spomínanie takisto. Napriek tomu, že ľudský mozog si pamätá skôr tie lepšie, pozitívnejšie zážitky, akosi nezabudne vytvoriť malú skrýšu kdesi vzadu, do ktorej ukladá všetky negatívne skúsenosti, preto si ich človek veľmi ľahko pamätá, aj keď ťažšie na ne spomína. Je to všetko o ľudskom úsudku a pocite, ktorý daný čin vyvolá.

Keď som sa tak obzerala okolo, obklopovali ma ľudia, ktorí usilovne písali (ach, tí bifľoši), alebo tupo hľadeli do prázdna ako ja. Možno takisto premýšľali, či iba im uniká zmysel tohto cvičenia, alebo či už dávno neveria v pomyselné slová, ktoré sa stále dookola opakujú v našej spoločnosti bez toho, aby mali nejakí bližší zmysel. Zrejme najväčším problémom je, že tieto slová používajú a skloňujú ľudia, ktorí buď o tom nič nevedia, alebo im uniká ich zmysel oveľa viac ako mne.

Nevadí. Kedysi, ako deti, sme si dookola opakovali "si môj najlepší kamoš, najlepšia kamoška", poprípade, keď nás akože sklamali alebo nahnevali, "už nie si môj najlepší kamoš". Tieto frázy, tak zafixované v našich mysliach, že ich bezuzdne používame dodnes, určite každý z nás vyriekol už nespočetne veľa ráz. Sama si pamätám, ako som ešte v škôlke mala veľmi dobré kamarátky, no na najlepších priateľov sme sa začali hrať až na prvom stupni základnej školy. Boli sme tri, hrali sme sa na špiónky a mali sme hodinky, ktoré sa dali otvárať a boli v nich ukryté žuvačky. Žili sme si vo vlastnom vysnívanom svete, v ktorom naše hodinky dokázali všetko, na čo sme len pomysleli, mali sme mobily, lietali sme, ovládali sme kung-fu a cestovali po celom svete. Každý deň sme do školy chodili na kolobežkách, poobede sme sa s nimi vybrali na ihrisko, buď pri škole alebo trocha ďalej, a tam sme sa prevážali dookola a dookola. Z dovoleniek sme si nosili prívesky s delfínikmi a cukríky, ktoré sme potom rozdávali po celej triede. Toto boli počiatky toho oného priateľstva, krehkého, detského a pomerne nevinného.

No potom prišli prvé sklamania, prvé ohovárania a urážanie. Keďže deti sú často až kruto úprimné, nie vždy to dopadlo práve najmilšie. Zvyčajne "ja sa s tou kravou nebavím" bolo najúčinnejším riešením spolu s povrávaním. "Ona ohovárala teba, ty ohováraš ju..." tak takto to vyzeralo v praxi. Veď predsa čo dáš, to aj dostaneš...

Pamätám sa na rôzne až na zasmiatie zvláštne dôvody, pre ktoré sa skončili priateľstvá. Ona nedošla na moju oslavu, on klamal, ukradol mi pogy... A podobne.

Priateľ je ten, kto ti pomôže, niekto, kto ťa vypočuje a vždy ti pomôže. Toto by som nazvala definíciou priateľa, no je v tom až príliš veľa "ale". Niekedy, keď si na to spomeniem, chce sa mi až zasmiať. Neviem, či vôbec niečo také naozaj existuje- nechápte ma zle, no už som videla veľa vecí, či už zlých alebo dobrých, a človek časom pochopí isté skryté záhady a zmysly. Samozrejme, že verím v ono priateľstvo, ale nakoniec má predsa vždy úplne inú podobu.

Odovzdala som svoj nedokončený papier a ticho odišla z triedy. Na škole je dobré to, že sa tam človek stretne s toľkými ľuďmi a vlastnosťami, a môže ich bez slova pozorovať. Občas si rada sadnem len tak do MHD, bez slúchatiek, a počúvam ich. Alebo keď už musím počúvať hudbu, pozorujem ich; je to vtipné, vidtíe, ako sa im hýbu ústa, ale žiadne slová z nich nevychádzajú. Aj v živote by to bolo koľko ráz ľahšie, keby existovalo to ono pomyselné tlačidlo "stop", poprípade "pause" a mohli aspoň na okamih tých ľudí vypnúť. Alebo seba.

Chodby, a najmä schodištia boli, vlastne ako vždy, preplnené študentmi, ktorí sa tlačili, pchali a neuhýbali. Čím skorej si na mieste, tým lepšie, nevadí, že zhodíš tucet ľudí. Ide iba o teba, teba, teba...

A potom ide trieda, ktorej tváre poznám. Z videnia. A tá jedna, ktorú poznám, osobne. Až príliš osobne. Vidíme sa, ale tvárime sa, že nie. Sklopíme zrak, obrátime sa k svojim a udržujeme tempo. Ty hore, ja dole... A už sa nepoznáme. Stálo to za to? Nestálo? Prečo sme sa priatelili? Aby sme neboli osamelí? Pretože sme mali rovnaké záujmy? 

Nenávidím otázku prečo. Je zbytočná, nepotrebná, opotrebovaná, stará, nemoderná. Dobre sa kričí. "PREČO?!" No, lebo. Lebo sa stalo a neodstane sa. Pretože čo bolo, bolo, ale teraz nastupuje prítomnosť a je plne zbytočné klásť otázku prečo. Život ide ďalej, posúva sa, beží, nezastane. Svet sa neprestane krútiť, deň sa naďalej bude striedať s nocou, opäť nastane leto a po nej jeseň, zima a jar. A tak dookola. Pomaly, pomaličky, ale predsa len, zmena nastáva. Denno denne.

Je dobre, ale bolo by lepšie, keby bolo lepšie. Lenže čo je lepšie? Nemať priateľov, nezamilovať sa? Myslím, že nie. Iba naozaj málo ľudí dokáže žiť samo, naozaj samo, bez kohokoľvek, na koho by sa mohli obrátiť. Človek je predsa len tvor spoločenský.

Priatelia boli, sú a hádam aj budú. Tí falošní, alebo tí praví. Škoda, že tých pravých je naozaj málo- sú to ohrozené exempláre, takže, ak niekoho takého stretnete, zdrapte ho za ruku a už nepustite. 
Ozaj, mám jeden názov na tých priateľov, ktorí len využívajú, ozvú sa, len keď to im vyhovuje a keď sa im to nehodí, kašlú na vás. KuPreZáci. K... prezlečená za kamaráta. Nevymyslela som to, ale páčil sa mi ten názov. Je naozaj trefný. Nuž, ale takých ľudí sa zrejme treba zbaviť... Alebo robiť presne to, čo robia oni- ozvať sa im, len keď sa to človeku hodí ;)