Je celkom chladno, na okno bubnujú kvapky, jedna po druhej sa predbiehajú, ktorá skorej dopadne na zem. Je to ako s ľuďmi; kto prví dosiahne niečoho, spraví niečo iné, čo ho vyčlení z toho pomyselného "rovnakého" radu ľudí a spoločnosti. No kto to už len bude?
A pritom, všetci ľudia sú iní. A to celkom- precelkom. Nielen výzorom, miestom narodenia a bydliska, ale aj priateľmi, svojimi svetonázormi, myšlienkami, činmi... Je to ako pri písaní slohu v škole- ani jeden nemôže byť ten istý, aj keď téma je rovnaká (ak, samozrejme, niekto od niekoho neodpisoval). Aj tak sa však čo najviac snažíme byť iní, rôznorodí, snažíme sa urputne, ale mnohokrát to má úplne opačné účinky. A čo je vlastne podstatné byť niekým úplne neobyčajným? Získanie vlastnej, nezameniteľnej osobnosti? Zaujímalo by ma, či tie účinky sú naozaj správne, ak si povedzme jedna žena povie, že si zafarbí vlasy na fialovo, ale urobí to aj ďalších 1000 niekde inde?
Neviem, prečo chceme byť stále iní, keď už nimi vlastne sme. Nikto nie je rovnaký ako niekto druhý.
If you dont want to be forgotten as soon as you are dead and rotten, either write something worth reading or do things worth the writing. Benjamin Franklin
