"Správne zamier. Áno, tak nejako. Napriahni lakeť... Ešte ďalej. Presne tak. Teraz sa zameraj na cieľ. Vidíš ho jasne?"
Lexine prikývla.
"Dobre, skús to."
A tak vystrelila. Trafila presne stred terča. Pyšne sa usmiala a obrátila k Loganovi.
"Výborne. A teraz skúšaj ďalej."
"K čomu mi je tisíckrát strieľať na cieľ?" opýtala sa zamračene. Niežeby nemala rada lukostreľbu, ale trénovať celé doobedie bolo dosť nudné.
"Môžeme prejsť k pohyblivým terčom, ak chceš."
Pozrel na ňu pohľadom, ktorý vyjadroval jeho postoj; podľa neho to bolo ľahké. Asi ako zabitie človeka, pomyslela si Lexine.
"Dobre. Na čo budem strielať?"
"Na mňa," odpovedal jej s miernym náznakom úsmevu.
Lexine zdvihla obočie. "Keď myslíš, že je to bezpečné."
"Tento šíp ma nemôže zraniť," Logan vybral jeden z tulca a pozorne si ho prezeral. "Iba ak by bol napustení jedom Prenasledovateľov."
"Ako taký získaš?" zvedavo sa opýtala ona.
"Zvyčajne ich chodíme zbierať na miesta, kde sa odohral boj s Refaimami. Vždy sa tam nejaký nájde."
Podal jej šíp a premiestnil sa na vzdialenosť dlhšiu, než ako bola tá, v ktorej sa nachádzal terč od jej tela. Stál pokojne, ani sa nepohol. Lexine sa divila, ako obyčajne vyzeral bez svojho zvyčajného obleku, len v teplákoch.
"Najskôr si to skúsime tak, že ostanem stáť, dobre?"
Prikývla a znova napriahla, zamierila a vystrelila. Logan bez menších problémov zachytil letiaci šíp do dlane, aj keď mieril na jeho srdce.
"Výborne. Teraz ti to sťažím," zavolal na ňu a nechal, aby sa jeho krídla rozvinuli do celej svojej krásy. Najskôr lietal len pomaly, postupne pridával a Lexine mala čoraz menej času na vyberanie šípov z tulca a mierenie.
"Dobre, dajme si pauzu!" zakričala na Logana zadychčane.
Posadila sa na zem, vedľa položila luk. Ešte šťastie, že Lucin klub bol dostatočne veľký na nacvičovanie podobných športov. Ráno sa obzerala po celom klube, ale nikde nebolo ani len stopy po krvi od toho muža z predchádzajúceho dňa.
"Zabíjajú démoni ľudí?" opýtala sa ráno Logana.
"Áno, samozrejme."
Lexine prehltla naprázdno a bola rada, že tam nebola Luce ani jej brat. Ešteže obaja odišli spolu niekam kvôli jeho galérii. Začala prevracať luk v rukách; tuším si zamilovala tento šport. Takisto šermovanie, ktoré bolo dynamickejšie a zábavnejšie.
"Prejdeme na šerm?" opýtal sa Logan, akoby dokázal čítať jej myšlienky.
Lexine prevrátila očami. Logan bol pre ňu príliš dobrý. Ale nedbala na to; chcela byť lepšia. Oveľa lepšia.
"Démarrage!"
"Podľa mňa je to perfektné," odporovala jej Lexine. "Milujem behanie. Človek cíti každý sval vo svojom tele, cíti, ako všetky svaly v nohách spolupracujú, cíti silu."
Prerušiac strečing, Lexine sa obrátila k Luce tvárou a obzrela si jej tvár, jej vlasy. "Okrem toho, si dokonalá ako vždy, takže si to skús radšej vychutnať."
"Áno, slečna múdra? A to už ako? Mám objať strom alebo čo?"
Lexine sa zasmiala. "Nie, ja som mala na mysli trocha si vychutnať prírodu, ale nie tak, že by si sa musela zašpiniť. Neboj sa, myslím na to, že tvojho tela sa nemôže nič dotknúť."
"Och, aké ohľaduplné," odvrkla jej Luce. "Tak, aký máš nápad?"
"Skús zavrieť oči a počúvať. Nie, buď ticho," zastavila ju, keď chcela protestovať. "Len si zavri ústa a skús sa sústrediť na pravidelné dýchanie."
"Ako na pilatesi?"
"Taktiež by si sa mala pokúsiť nemyslieť."
Lucinu tvár preťala grimasa.
"A netvár sa tak, nepristane ti to."
"Dobre, urobím, ako chceš, len už sklapni," odvetila a zavrela oči.
Lexine si počkala, kým jej tvár nevyzerala naozaj zrelaxovane. "Ak si pokojná, sústreď sa len na zvuky naokolo. A pokús sa tak ostať aspoň na chvíľu. Keď sa budeš cítiť zrelaxovaná, pôjdeme ďalej."
Potichu sa odkradla o kúsok ďalej, ku brehu malého jazierka, okolo ktorého práve behali. Zohla sa po kamienky a hodila ich do vody. Bolo jasno, ale na oblohe sa lenivo prevaľovali bielučké obláčiky, razili si svoju cestu atmosférou. Podľa Lexine bola v Kanade krajšia, bohatšia príroda; chápala, prečo sa Matt zamiloval do Edmontonu. Vo svojej podstate to bolo nádherné mesto, ale okolie bolo ešte viac.
Zo svojho miesta mohla vidieť skoro celý park, ale aj kúsok z blízkeho lesa. Zopár nadšencov behali dookola a dookola, pomaly i rýchlo, ale nikto z nich nevyzeral práve nadšene. Väčšina sa len snažila prežiť tú záťaž, zlepšiť si postavu; no pre Lexine bol beh niečím vzácnym, radostným rituálom, ktorému sa rada venovala. Samozrejme, že behanie nevyzerá vábne a na začiatku ani nie je, no tréning a čas pomáhajú. Svaly si zvyknú, pľúca tiež.
Na druhej strane jazierka uvidela Matta a Shani, ktorí to s Luce vzdali už predtým, ako vyšli z klubu. Keďže si Luce nezabalila žiadne veci na behanie, musela sa navliecť do svojich starých, rozťahaných vecí a sťažovala sa. Lexine sa ani nečudovala, že sa tí dvaja vliekli za ňou a Luce; oni nemali prehrávač na ušiach ako ona, tak sa korektne stiahli.
"Môžme ísť ďalej," zakričala na ňu Luce a vytrhla zo zamyslenia. Lexien s pohla a chvíľu len klusala, aby ju Luce dobehla.
"Nasadíme rýchlejšie tempo?" opýtala sa Luce, ktorá prikývla.
Bežať rýchlo, to už je niečo. Nejde ani tak o vietor, alebo o to, že človek nemôže poriadne dýchať a tak dýcha na doby, nosom i ústami. Ide o ten pocit, keď vie, že to jeho telo a pľúca vydržia, keď ho nohy unesú a cíti sa, akoby mohol lietať. A svet naokolo sa pohybuje spolu s ním, dobieha ho, ale človek predsa len, aspoň na chvíľu, vyhráva. Všetky svaly v tele spolupracujú, z človeka sa stáva stroj.
Luce bola síce rýchla, ale Lexine bola rýchlejšia. Mala za sebou roky a roky praxe; keby sa bola snažila a zaujímala, určite by sa o ňu pobil školský atletický tím. Ale ona sa v škole tvárila, že slovo beh počuje prvýkrát. V San Franciscu musela neraz bežať do kopca, a tak keď si privykla, behať po rovine jej nerobilo žiaden problém.
Čoskoro pred sebou uvidela dva známe chrbáty, mužský a ženský, ako vedľa seba bežia v pomerne ľahkom tempe. Pridala na rýchlosti a čoskoro mohla počuť, že sa rozprávajú. Celkom ľahučko okolo nich preplachtila, usmiala sa a bežala ďalej. Bolo to tak jednoduché.
Po piatom kole okolo jazera, čo predstavovalo asi šesť kilometrov, Lexine zastala a ľahla si na zem, aby sa vydýchala. V krvi jej prúdil serotonín, hormón šťastia.
Ktovie odkiaľ, pribehol k nej labrador, hnedý, mierne okrúhly, a začal jej oblizovať tvár. Papuľa mu síce nevoňala práve najvábnejšie, ale Lexine sa začala smiať a škrabkala ho.
"No čo, hafáč? Kde máš pána?"
Pes odpovedal šialeným vrtením chvosta.
"Ako málo ťa urobí šťastným, že?" prihovárala sa mu ďalej.
Jeho jazyk mu vytŕčal z papule a bolo mu to zjavne jedno; rozhodne bol šťastný, že ho škrabká.
"Máš náhradu?" ozval sa hlas spoza Lexine.
"Hej, hafáč, ty si sa naučil rozprávať? Dobrý pes, dobrý," smiala sa a utŕžila zopár ďalších lízancov.
Matt si ľahol vedľa nich do trávy a nahodil smutný výraz. "Aj ja viem nahodiť výraz ako on, môžem chcieť pohladenie?"
"Hm, teba môžem iba poškrabať," zaškerila sa naňho. "Ale budeš musieť čakať v rade, pretože toto stvorenie potrebuje veľa pozornosti."
Ale labrador mal iný názor; obrátil sa k nej chrbtom a začal sa líškať Mattovi. Lexine sa zamračila. Ľahla si späť na zem a pozorovala oblohu. Mohla by tak ležať hodiny bez toho, aby ju to prestalo baviť. Všade bolo ticho a krásne. Bol to krásny útek od reality, aspoň na okamih.
"Lex, čo povieš, keby sme šli niekam na kávu?" oslovil ju po dlhej chvíli Matt.
Lexine otvorila oči a oprela sa o lakte. "Teraz? V tomto?"
Pozrela na svoje bežecké topánky, tepláky a obtiahnuté tričko. Nebolo to oblečenie do podniku, no pokrčila plecami a povedala: "Dobre, poďme. Kde je tvoja sestra?"
"So Shani už odbehli preč. Asi rýchlejšie, ako odbehla celé to kolo," zažartoval Matt, postavil sa a natiahol ruku, aby jej pomohol vstať.
"Vieš, čo je zvláštne?" pýtala sa Lexine, keď bok po boku kráčali von z parku, smerom k uliciam mesta. "Keď behám, necítim žiadny hnev. Teda, niežeby som ho pociťovala neustále, ale odkedy som odpadla u tej veštice, začínajú sa mi vracať spomienky na to, čo sa mi vlastne stalo a miešajú sa s niektorými starými, na ktoré som už dávno zabudla. Najmä, keď som o niektorých ani len nevedela. Spomenula som si na také veci..."
Jej pohľad zablúdil do diaľky, hlas stíchol.
Matt sa dotkol jej ruky. "Lex? Vieš, že ťa vždy vypočujem."
Pozrela naňho a usmiala sa. "Viem, Matt. Ide o to, že sa mi začínajú vynárať spomienky na moju starú matku, ktorá je už dobrých sedem rokov mŕtva."
Práve vtedy zastali na prechode, pretože svietila červená.
"Moja mama mi vždy vravela, aké to s ňou mala ťažké po smrti jej otca. Stará mama bola vždy prísna, starý otec ju musel mierniť, pretože mame nechcela nikdy nič dovoliť. No potom starý otec ochorel, dostal mozgovú porážku, ležal v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti a odrazu mala stará mama všetko na starosti. O pár mesiacov na to mamin otec umrel a oni dve ostali samé."
Keď boli na druhej strane cesty, Lexine vytiahla svoju empétrojku a vypla ju, keďže na to zabudla. "Vždy, keď mi matka rozprávala o tom období, referovala o ňom ako o vojenskom režime. Ráno musela vstávať skoro, aby prichystala raňajky sebe i mame, po škole musela prísť ihneď domov a starať sa o dom, robiť úlohy, o tom, že by išla von za deckami sa jej ani nesnívalo. Cez víkendy chodila spolu s mamou na farmu jej brata, kde mu pomáhala starať sa o zvieratá, kálať drevo, nosiť vodu zo studne. Na letné prázdniny ju tam matka poslala vždy aspoň na mesiac. Nebolo to úplne tak, že by sa o ňu nezaujímala, ale jednoducho nemala nikdy čas, niekedy prišli obdobia, keď mala problémy s alkoholom, alebo nového priateľa, ktorý bol taký istý hajzel ako ten predtým," pozrela na svojho priateľa. "Aspoň tak ich nazvala mama."
Usmejúc sa, Matt prikývol na znak porozumenia, ale neprerušil ju.
"Po strednej škole si mama zbalila všetky veci a vypadla čo najďalej, zhodou náhod do San Francisca. Nemala skoro žiadne peniaze, priateľov, prakticky nikoho, na koho by sa mohla obrátiť, ale aj tak to napokon celkom sama zvládla. Potom stretla otca a zvyšok je známy. So starou mamou sa nevideli dobrých desať rokov, kontaktovali sa iba na Vianoce a Deň Vďakyvzdania. Keď sa znova stretli, bola moja mama už vydatá a mala dieťa, teda mňa. Prišli sme na návštevu do Texasu ako rodina, stará matka nás prijala, otca si viditeľne obľúbila mňa zrejme tiež. V tom čase už žila celkom sama, jej brat zomrel a farmu, ktorú po ňom zdedila musela predať, aby mohla zaplatiť všetky dlhy."
"Na začiatku bolo všetko fajn, najmä keď som bola mladšia. Neviem, kedy sa všetko zmenilo, stará mama sa začala starať do všetkého, mama zúrila, hádali sa prakticky kedykoľvek, keď sa videli. Na to som už zabudla... teda, skoro."
Ten kúsok, ktorý ich delil od kaviarne, do ktorej mierili, kráčali potichu.
"Ale veď to poznáš," poznamenala Lexine pri vchode, keď jej Matt pridržiaval dvere. "Rodinu si nevyberáš."
"To nie," odpovedal jej. "Ale nakoniec sú to jediní ľudia, ktorí pri tebe majú vždy stáť."
Trocha ironicky, mierne pobavene sa Lexine usmiala. "Áno, stáť. No čo ak ti namiesto toho zatvoria pred nosom dvere?"
"Potom to nie je rodina."
Obaja prešli do stredu kaviarne, kde pri stole sedeli Luce a Shani, zabraté v horlivej diskusii. Keď Shani uvidela, kto sa k nim blíži, ihneď stíchla, no na tvári sa jej usadil výraz čistého nadšenia.
"Ľudia, ja viem, že to má byť prekvapenie, ale ja to tajomstvo dlho neudržím."
"Shani!" vyštekla na ňu Luce.
"Nebuď zlá," obrátila sa k nej so smiechom Shani. "Tiež by si to chcela vedieť."
"Lenže ja by som sa z toho aspoň tešila!"
"Poslednýkrát sa to však vymklo spod kontroly a odvtedy sme už radšej nič neslávili," podotkol Matt. Shani sa začala smiať na plné ústa.
"Naozaj krásne spomienky," povedala, keď sa trocha ukludnila. Ešte stále mala v kútikoch očí slzy.
Pozerajúc z jedného na druhého, Lexine bola ticho a tvárila sa, že je jej úplne jasné, o čom hovoria. Keď si objednali, Shani, už pokojná, začala znova.
"Môžem to povedať?" pozrela na Matta, potom na Luce, napokon na Lexine. "Vidím na tebe, že to chceš vedieť."
"Áno," potvrdila Lexine.
"No, veď hlavne vidíš, že nemá ani len poňatia, o čom sa teraz rozprávame," potichu podotkla Luce smerom k Shani, ale tá ju ignorovala.
"Takže, blížia sa tvoje osemnáste narodeniny," začala Shani s pobaveným výrazom.
"Stačí," zastavila ju Lexine, keď jej došlo, kam smeruje. Nevediac, či sa má smiať, alebo plakať, zamračila sa. "Len mi nepovedz, že mi chcete zorganizovať oslavu."
"Práve to sa ti snažíme povedať, ty mudrlant," Luce sa nahla bližšie nad stôl. "Ako jeden z tých osláv dospelosti, napríklad Bar micva. Toto bude tvoj rituál, kedy ťa oficiálne pasujú za spasiteľa."
Nastalo dramatické ticho, skoro ako v divadle; všetky tri páry očí na ňu hľadeli, očakávajúc reakciu.
"Aha..."
"Ja som vedela, že sa ti to nebude páčiť."
"Nie, Luce. Ten nápad sa mi veľmi páči. Len neviem čo na to povedať. Ďakujem," usmiala sa na nich Lexine, široko, dokonca aj na Luce, ktorá mala na tvári výraz úplného prekvapenia.
"Naozaj? Skvelé," nadchla sa Shani a skoro vyskočila meter dvadsať.
"A kto je pozvaný?"
"No, o tom sme sa ešte nerozprávali... Ale predpokladám, že všetci, čo niečo v našom svete znamenajú."
"Takže to bude skôr oslava nejakej prestíže a podobne? Prehliadka moci?" nemohla si pomôcť, tá irónia bola v jej hlase už natrvalo zafixovaná.
"Prakticky áno," odpovedal Matt a podal jej kávu, ktorú jej doniesla obsluha. Lexine si ani nevšimla, kedy stihla zobrať objednávku.
"Takže nemôžem pozvať niekoho z mojich priateľov?"
"Koho?" opýtal sa jej on a Lexine naňho zazrela.
"Dobre, tak nemám žiadnych priateľov s ktorými by som mala bližší vzťah, okrem Giny, samozrejme. Vadilo by to? Veď nemusí nič vedieť."
Shani pokrčila plecami: "Nevidím dôvod, prečo by nemohla dôjsť. Sú to predsa tvoje narodeniny."
"Skvelé," potichu dodala Lexine a vychutnala si prvý dúšok zo svojej kávy.
Všetci ostali ticho a venovali sa svojim myšlienkam a nápojom. No vtom Luce zazvonil mobil- ten odporne ružový, ako si Lexine všimla- tá naň hodila jeden pohľad a usmiala sa, skoro blažene. Hneď bolo jasné, že jej volá Logan.
"Áno?" ozvala sa sladkým hlasom.
"No... Počkaj. Kde ste? Mali by sme dôjsť? Hm. Dobre, ideme tam."
Položila a pozrela na ostatných: "Logan a Eran boli, zdá sa, úspešní a chytili zopár démonov. Držia ich niekde za mestom a chcú, aby sme im prišli pomôcť."
Shani vyskočila, hyperaktívna ako vždy. "Idem zaplatiť!"
Lexine hľadela pred seba a ešte stále premýšľala nad svojou oslavou.
"Poďme," oslovil ju Matt.
"Aj ja?" prekvapene sa opýtala. Usmial sa.
"Samozrejme. Určite nechceš ostať pozadu, no nie?"
Lexine prikývla.
"Dobre, skús to."
A tak vystrelila. Trafila presne stred terča. Pyšne sa usmiala a obrátila k Loganovi.
"Výborne. A teraz skúšaj ďalej."
"K čomu mi je tisíckrát strieľať na cieľ?" opýtala sa zamračene. Niežeby nemala rada lukostreľbu, ale trénovať celé doobedie bolo dosť nudné.
"Môžeme prejsť k pohyblivým terčom, ak chceš."
Pozrel na ňu pohľadom, ktorý vyjadroval jeho postoj; podľa neho to bolo ľahké. Asi ako zabitie človeka, pomyslela si Lexine.
"Dobre. Na čo budem strielať?"
"Na mňa," odpovedal jej s miernym náznakom úsmevu.
Lexine zdvihla obočie. "Keď myslíš, že je to bezpečné."
"Tento šíp ma nemôže zraniť," Logan vybral jeden z tulca a pozorne si ho prezeral. "Iba ak by bol napustení jedom Prenasledovateľov."
"Ako taký získaš?" zvedavo sa opýtala ona.
"Zvyčajne ich chodíme zbierať na miesta, kde sa odohral boj s Refaimami. Vždy sa tam nejaký nájde."
Podal jej šíp a premiestnil sa na vzdialenosť dlhšiu, než ako bola tá, v ktorej sa nachádzal terč od jej tela. Stál pokojne, ani sa nepohol. Lexine sa divila, ako obyčajne vyzeral bez svojho zvyčajného obleku, len v teplákoch.
"Najskôr si to skúsime tak, že ostanem stáť, dobre?"
Prikývla a znova napriahla, zamierila a vystrelila. Logan bez menších problémov zachytil letiaci šíp do dlane, aj keď mieril na jeho srdce.
"Výborne. Teraz ti to sťažím," zavolal na ňu a nechal, aby sa jeho krídla rozvinuli do celej svojej krásy. Najskôr lietal len pomaly, postupne pridával a Lexine mala čoraz menej času na vyberanie šípov z tulca a mierenie.
"Dobre, dajme si pauzu!" zakričala na Logana zadychčane.
Posadila sa na zem, vedľa položila luk. Ešte šťastie, že Lucin klub bol dostatočne veľký na nacvičovanie podobných športov. Ráno sa obzerala po celom klube, ale nikde nebolo ani len stopy po krvi od toho muža z predchádzajúceho dňa.
"Zabíjajú démoni ľudí?" opýtala sa ráno Logana.
"Áno, samozrejme."
Lexine prehltla naprázdno a bola rada, že tam nebola Luce ani jej brat. Ešteže obaja odišli spolu niekam kvôli jeho galérii. Začala prevracať luk v rukách; tuším si zamilovala tento šport. Takisto šermovanie, ktoré bolo dynamickejšie a zábavnejšie.
"Prejdeme na šerm?" opýtal sa Logan, akoby dokázal čítať jej myšlienky.
Lexine prevrátila očami. Logan bol pre ňu príliš dobrý. Ale nedbala na to; chcela byť lepšia. Oveľa lepšia.
"Démarrage!"
.....
"Toto je otrasné. Som úplne mokrá. Už nikdy nepôjdem behať," frflala Luce a uhládzala si svoje čierne vlasy.
Keďže boli krátke, nemohla si ich dať do gumičky. Viditeľne ju to hnevalo, ale jej brat na ňu pozrel pohľadom, ktorý sa pýtal: Máš päť rokov?!"Podľa mňa je to perfektné," odporovala jej Lexine. "Milujem behanie. Človek cíti každý sval vo svojom tele, cíti, ako všetky svaly v nohách spolupracujú, cíti silu."
Prerušiac strečing, Lexine sa obrátila k Luce tvárou a obzrela si jej tvár, jej vlasy. "Okrem toho, si dokonalá ako vždy, takže si to skús radšej vychutnať."
"Áno, slečna múdra? A to už ako? Mám objať strom alebo čo?"
Lexine sa zasmiala. "Nie, ja som mala na mysli trocha si vychutnať prírodu, ale nie tak, že by si sa musela zašpiniť. Neboj sa, myslím na to, že tvojho tela sa nemôže nič dotknúť."
"Och, aké ohľaduplné," odvrkla jej Luce. "Tak, aký máš nápad?"
"Skús zavrieť oči a počúvať. Nie, buď ticho," zastavila ju, keď chcela protestovať. "Len si zavri ústa a skús sa sústrediť na pravidelné dýchanie."
"Ako na pilatesi?"
"Taktiež by si sa mala pokúsiť nemyslieť."
Lucinu tvár preťala grimasa.
"A netvár sa tak, nepristane ti to."
"Dobre, urobím, ako chceš, len už sklapni," odvetila a zavrela oči.
Lexine si počkala, kým jej tvár nevyzerala naozaj zrelaxovane. "Ak si pokojná, sústreď sa len na zvuky naokolo. A pokús sa tak ostať aspoň na chvíľu. Keď sa budeš cítiť zrelaxovaná, pôjdeme ďalej."
Potichu sa odkradla o kúsok ďalej, ku brehu malého jazierka, okolo ktorého práve behali. Zohla sa po kamienky a hodila ich do vody. Bolo jasno, ale na oblohe sa lenivo prevaľovali bielučké obláčiky, razili si svoju cestu atmosférou. Podľa Lexine bola v Kanade krajšia, bohatšia príroda; chápala, prečo sa Matt zamiloval do Edmontonu. Vo svojej podstate to bolo nádherné mesto, ale okolie bolo ešte viac.
Zo svojho miesta mohla vidieť skoro celý park, ale aj kúsok z blízkeho lesa. Zopár nadšencov behali dookola a dookola, pomaly i rýchlo, ale nikto z nich nevyzeral práve nadšene. Väčšina sa len snažila prežiť tú záťaž, zlepšiť si postavu; no pre Lexine bol beh niečím vzácnym, radostným rituálom, ktorému sa rada venovala. Samozrejme, že behanie nevyzerá vábne a na začiatku ani nie je, no tréning a čas pomáhajú. Svaly si zvyknú, pľúca tiež.
Na druhej strane jazierka uvidela Matta a Shani, ktorí to s Luce vzdali už predtým, ako vyšli z klubu. Keďže si Luce nezabalila žiadne veci na behanie, musela sa navliecť do svojich starých, rozťahaných vecí a sťažovala sa. Lexine sa ani nečudovala, že sa tí dvaja vliekli za ňou a Luce; oni nemali prehrávač na ušiach ako ona, tak sa korektne stiahli.
"Môžme ísť ďalej," zakričala na ňu Luce a vytrhla zo zamyslenia. Lexien s pohla a chvíľu len klusala, aby ju Luce dobehla.
"Nasadíme rýchlejšie tempo?" opýtala sa Luce, ktorá prikývla.
Bežať rýchlo, to už je niečo. Nejde ani tak o vietor, alebo o to, že človek nemôže poriadne dýchať a tak dýcha na doby, nosom i ústami. Ide o ten pocit, keď vie, že to jeho telo a pľúca vydržia, keď ho nohy unesú a cíti sa, akoby mohol lietať. A svet naokolo sa pohybuje spolu s ním, dobieha ho, ale človek predsa len, aspoň na chvíľu, vyhráva. Všetky svaly v tele spolupracujú, z človeka sa stáva stroj.
Luce bola síce rýchla, ale Lexine bola rýchlejšia. Mala za sebou roky a roky praxe; keby sa bola snažila a zaujímala, určite by sa o ňu pobil školský atletický tím. Ale ona sa v škole tvárila, že slovo beh počuje prvýkrát. V San Franciscu musela neraz bežať do kopca, a tak keď si privykla, behať po rovine jej nerobilo žiaden problém.
Čoskoro pred sebou uvidela dva známe chrbáty, mužský a ženský, ako vedľa seba bežia v pomerne ľahkom tempe. Pridala na rýchlosti a čoskoro mohla počuť, že sa rozprávajú. Celkom ľahučko okolo nich preplachtila, usmiala sa a bežala ďalej. Bolo to tak jednoduché.
Po piatom kole okolo jazera, čo predstavovalo asi šesť kilometrov, Lexine zastala a ľahla si na zem, aby sa vydýchala. V krvi jej prúdil serotonín, hormón šťastia.
Ktovie odkiaľ, pribehol k nej labrador, hnedý, mierne okrúhly, a začal jej oblizovať tvár. Papuľa mu síce nevoňala práve najvábnejšie, ale Lexine sa začala smiať a škrabkala ho.
"No čo, hafáč? Kde máš pána?"
Pes odpovedal šialeným vrtením chvosta.
"Ako málo ťa urobí šťastným, že?" prihovárala sa mu ďalej.
Jeho jazyk mu vytŕčal z papule a bolo mu to zjavne jedno; rozhodne bol šťastný, že ho škrabká.
"Máš náhradu?" ozval sa hlas spoza Lexine.
"Hej, hafáč, ty si sa naučil rozprávať? Dobrý pes, dobrý," smiala sa a utŕžila zopár ďalších lízancov.
Matt si ľahol vedľa nich do trávy a nahodil smutný výraz. "Aj ja viem nahodiť výraz ako on, môžem chcieť pohladenie?"
"Hm, teba môžem iba poškrabať," zaškerila sa naňho. "Ale budeš musieť čakať v rade, pretože toto stvorenie potrebuje veľa pozornosti."
Ale labrador mal iný názor; obrátil sa k nej chrbtom a začal sa líškať Mattovi. Lexine sa zamračila. Ľahla si späť na zem a pozorovala oblohu. Mohla by tak ležať hodiny bez toho, aby ju to prestalo baviť. Všade bolo ticho a krásne. Bol to krásny útek od reality, aspoň na okamih.
"Lex, čo povieš, keby sme šli niekam na kávu?" oslovil ju po dlhej chvíli Matt.
Lexine otvorila oči a oprela sa o lakte. "Teraz? V tomto?"
Pozrela na svoje bežecké topánky, tepláky a obtiahnuté tričko. Nebolo to oblečenie do podniku, no pokrčila plecami a povedala: "Dobre, poďme. Kde je tvoja sestra?"
"So Shani už odbehli preč. Asi rýchlejšie, ako odbehla celé to kolo," zažartoval Matt, postavil sa a natiahol ruku, aby jej pomohol vstať.
"Vieš, čo je zvláštne?" pýtala sa Lexine, keď bok po boku kráčali von z parku, smerom k uliciam mesta. "Keď behám, necítim žiadny hnev. Teda, niežeby som ho pociťovala neustále, ale odkedy som odpadla u tej veštice, začínajú sa mi vracať spomienky na to, čo sa mi vlastne stalo a miešajú sa s niektorými starými, na ktoré som už dávno zabudla. Najmä, keď som o niektorých ani len nevedela. Spomenula som si na také veci..."
Jej pohľad zablúdil do diaľky, hlas stíchol.
Matt sa dotkol jej ruky. "Lex? Vieš, že ťa vždy vypočujem."
Pozrela naňho a usmiala sa. "Viem, Matt. Ide o to, že sa mi začínajú vynárať spomienky na moju starú matku, ktorá je už dobrých sedem rokov mŕtva."
Práve vtedy zastali na prechode, pretože svietila červená.
"Moja mama mi vždy vravela, aké to s ňou mala ťažké po smrti jej otca. Stará mama bola vždy prísna, starý otec ju musel mierniť, pretože mame nechcela nikdy nič dovoliť. No potom starý otec ochorel, dostal mozgovú porážku, ležal v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti a odrazu mala stará mama všetko na starosti. O pár mesiacov na to mamin otec umrel a oni dve ostali samé."
Keď boli na druhej strane cesty, Lexine vytiahla svoju empétrojku a vypla ju, keďže na to zabudla. "Vždy, keď mi matka rozprávala o tom období, referovala o ňom ako o vojenskom režime. Ráno musela vstávať skoro, aby prichystala raňajky sebe i mame, po škole musela prísť ihneď domov a starať sa o dom, robiť úlohy, o tom, že by išla von za deckami sa jej ani nesnívalo. Cez víkendy chodila spolu s mamou na farmu jej brata, kde mu pomáhala starať sa o zvieratá, kálať drevo, nosiť vodu zo studne. Na letné prázdniny ju tam matka poslala vždy aspoň na mesiac. Nebolo to úplne tak, že by sa o ňu nezaujímala, ale jednoducho nemala nikdy čas, niekedy prišli obdobia, keď mala problémy s alkoholom, alebo nového priateľa, ktorý bol taký istý hajzel ako ten predtým," pozrela na svojho priateľa. "Aspoň tak ich nazvala mama."
Usmejúc sa, Matt prikývol na znak porozumenia, ale neprerušil ju.
"Po strednej škole si mama zbalila všetky veci a vypadla čo najďalej, zhodou náhod do San Francisca. Nemala skoro žiadne peniaze, priateľov, prakticky nikoho, na koho by sa mohla obrátiť, ale aj tak to napokon celkom sama zvládla. Potom stretla otca a zvyšok je známy. So starou mamou sa nevideli dobrých desať rokov, kontaktovali sa iba na Vianoce a Deň Vďakyvzdania. Keď sa znova stretli, bola moja mama už vydatá a mala dieťa, teda mňa. Prišli sme na návštevu do Texasu ako rodina, stará matka nás prijala, otca si viditeľne obľúbila mňa zrejme tiež. V tom čase už žila celkom sama, jej brat zomrel a farmu, ktorú po ňom zdedila musela predať, aby mohla zaplatiť všetky dlhy."
"Na začiatku bolo všetko fajn, najmä keď som bola mladšia. Neviem, kedy sa všetko zmenilo, stará mama sa začala starať do všetkého, mama zúrila, hádali sa prakticky kedykoľvek, keď sa videli. Na to som už zabudla... teda, skoro."
Ten kúsok, ktorý ich delil od kaviarne, do ktorej mierili, kráčali potichu.
"Ale veď to poznáš," poznamenala Lexine pri vchode, keď jej Matt pridržiaval dvere. "Rodinu si nevyberáš."
"To nie," odpovedal jej. "Ale nakoniec sú to jediní ľudia, ktorí pri tebe majú vždy stáť."
Trocha ironicky, mierne pobavene sa Lexine usmiala. "Áno, stáť. No čo ak ti namiesto toho zatvoria pred nosom dvere?"
"Potom to nie je rodina."
Obaja prešli do stredu kaviarne, kde pri stole sedeli Luce a Shani, zabraté v horlivej diskusii. Keď Shani uvidela, kto sa k nim blíži, ihneď stíchla, no na tvári sa jej usadil výraz čistého nadšenia.
"Ľudia, ja viem, že to má byť prekvapenie, ale ja to tajomstvo dlho neudržím."
"Shani!" vyštekla na ňu Luce.
"Nebuď zlá," obrátila sa k nej so smiechom Shani. "Tiež by si to chcela vedieť."
"Lenže ja by som sa z toho aspoň tešila!"
"Poslednýkrát sa to však vymklo spod kontroly a odvtedy sme už radšej nič neslávili," podotkol Matt. Shani sa začala smiať na plné ústa.
"Naozaj krásne spomienky," povedala, keď sa trocha ukludnila. Ešte stále mala v kútikoch očí slzy.
Pozerajúc z jedného na druhého, Lexine bola ticho a tvárila sa, že je jej úplne jasné, o čom hovoria. Keď si objednali, Shani, už pokojná, začala znova.
"Môžem to povedať?" pozrela na Matta, potom na Luce, napokon na Lexine. "Vidím na tebe, že to chceš vedieť."
"Áno," potvrdila Lexine.
"No, veď hlavne vidíš, že nemá ani len poňatia, o čom sa teraz rozprávame," potichu podotkla Luce smerom k Shani, ale tá ju ignorovala.
"Takže, blížia sa tvoje osemnáste narodeniny," začala Shani s pobaveným výrazom.
"Stačí," zastavila ju Lexine, keď jej došlo, kam smeruje. Nevediac, či sa má smiať, alebo plakať, zamračila sa. "Len mi nepovedz, že mi chcete zorganizovať oslavu."
"Práve to sa ti snažíme povedať, ty mudrlant," Luce sa nahla bližšie nad stôl. "Ako jeden z tých osláv dospelosti, napríklad Bar micva. Toto bude tvoj rituál, kedy ťa oficiálne pasujú za spasiteľa."
Nastalo dramatické ticho, skoro ako v divadle; všetky tri páry očí na ňu hľadeli, očakávajúc reakciu.
"Aha..."
"Ja som vedela, že sa ti to nebude páčiť."
"Nie, Luce. Ten nápad sa mi veľmi páči. Len neviem čo na to povedať. Ďakujem," usmiala sa na nich Lexine, široko, dokonca aj na Luce, ktorá mala na tvári výraz úplného prekvapenia.
"Naozaj? Skvelé," nadchla sa Shani a skoro vyskočila meter dvadsať.
"A kto je pozvaný?"
"No, o tom sme sa ešte nerozprávali... Ale predpokladám, že všetci, čo niečo v našom svete znamenajú."
"Takže to bude skôr oslava nejakej prestíže a podobne? Prehliadka moci?" nemohla si pomôcť, tá irónia bola v jej hlase už natrvalo zafixovaná.
"Prakticky áno," odpovedal Matt a podal jej kávu, ktorú jej doniesla obsluha. Lexine si ani nevšimla, kedy stihla zobrať objednávku.
"Takže nemôžem pozvať niekoho z mojich priateľov?"
"Koho?" opýtal sa jej on a Lexine naňho zazrela.
"Dobre, tak nemám žiadnych priateľov s ktorými by som mala bližší vzťah, okrem Giny, samozrejme. Vadilo by to? Veď nemusí nič vedieť."
Shani pokrčila plecami: "Nevidím dôvod, prečo by nemohla dôjsť. Sú to predsa tvoje narodeniny."
"Skvelé," potichu dodala Lexine a vychutnala si prvý dúšok zo svojej kávy.
Všetci ostali ticho a venovali sa svojim myšlienkam a nápojom. No vtom Luce zazvonil mobil- ten odporne ružový, ako si Lexine všimla- tá naň hodila jeden pohľad a usmiala sa, skoro blažene. Hneď bolo jasné, že jej volá Logan.
"Áno?" ozvala sa sladkým hlasom.
"No... Počkaj. Kde ste? Mali by sme dôjsť? Hm. Dobre, ideme tam."
Položila a pozrela na ostatných: "Logan a Eran boli, zdá sa, úspešní a chytili zopár démonov. Držia ich niekde za mestom a chcú, aby sme im prišli pomôcť."
Shani vyskočila, hyperaktívna ako vždy. "Idem zaplatiť!"
Lexine hľadela pred seba a ešte stále premýšľala nad svojou oslavou.
"Poďme," oslovil ju Matt.
"Aj ja?" prekvapene sa opýtala. Usmial sa.
"Samozrejme. Určite nechceš ostať pozadu, no nie?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára