Pocit déja-vu, keď ňou prebehne nepatrná bolesť. Iba milisekundová, ale aj to jej stačí, možnože bolesť je jej droga. Pozrie sa do zrkadla, obdivuje svoj nový pírsing. Síce má pocit, akoby nemala jazyk, ale jej to za ten kovový kus a dieru v ňom stojí. A možno je len masochistka, ale bolesť zbožňuje.
Zaplatila a vyšla von do studeného zimného vzduchu. Silný vietor jej rozfúkal vlasy a votrel sa do bundy. Zababušila sa a rozmýšľala, kam teraz. Pocit šťastia z nej ešte nevyprchal, tak sa rozhodla ísť to osláviť. Vošla do svojej obľúbenej kaviarne, objednala si Caffe Latte, svoj obľúbený nápoj. Keď si chcela nájsť miesto na sedenie, zbadala, že na ňu niekto kýva. Podišla k ich stolu, kde sedel Evan aj s tou hnedovláskou, čo vedela tak dobre zazerať. No nepoznali sa bližšie, a tak nemohla povedať, aká v skutočnosti je.
Rozprávali sa, o tých obyčajných témach ako škola, brigády, proste život. Káva pomaly chladla, ale jej úsmev ešte nie. Evan bol skvelý spoločník, ten chlapec z minulosti, čo vždy vedel rozosmiať. Jazyk už napuchol do pekne veľkých rozmerov.
Zrazu pri ich stole stála Ever s priateľom. Usmievala sa, ale len tak polovičato. Odvtedy, čo sa pohádali sa už aj stihli uzmieriť, no stále tam bolo niečo nevypovedané.
Veď aj je, stále nemôže zabudnúť na tie slová, ktoré sa jej dookola omieľajú v hlave ako obohraná pieseň. Vybíjaš si na mne svoje komplexy... Mám iné starosti ako teba...
Načo spomínať? Je to nanič a k ničomu to nevedie. Ak sa chce pohnúť ďalej, musí zabudnúť, no nie? Tak to funguje. Dostaneš ranu, ak chceš prežiť, zabudni.
V sliepňajúcom svetle februárového podvečera jej zrak spočinul na zápästí. Aké klišé! Ako z lacného amerického filmu. No tie svoje psychologické reči si môžu strčiť. Ona im o ne nestojí. Možno je blázon. Je? A nie je každý tak trocha bláznom? Mimo reality?
Nebola vždy taká. Pamätá si, síce hmlisto, ako chodili s Evanom von, aj s ich partiou, zabávali sa. Pamätá si na všetky tie výlety, školy v prírode, narodeninové oslavy, úteky a návraty. Ako si trinásť- štrnásťročné decká mysleli, že im patrí celý svet.
Pocit eufórie vyletel von oknom. Zo snívania ju vytrhlo až zatrasenie ramenom.
„V poriadku?“ skoro zakričala Ever.
„Áno, prečo by nemalo byť?“
„Lebo vyzeráš ako múmia?“ odpovedal Evan. „Stalo sa niečo?“
Pokrútila hlavou. Veď nie.
Nechali to tak. Je divná a vie to. Nepomôže si. Nevie sa pretvarovať a ani nechce. Mala by ísť domov, aj keď sa jej nechce. Všetci ostatní sa tiež začali dvíhať a poberali sa k odchodu. Pred kaviarnou sa začali lúčiť, ale ona bola akosi mimo počtu. Zakričala: „Už musím, tak sa majte,“ ale veľa pozornosti si nevynútila, a tak bežala preč.
Doma si pozorne prehliadla svoj nový pírsing. Už sa jej nepozdával ako predtým.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára