VI. When nothing seems going right why cant i go left?

Lexine bola tak rozrušená, že nemohla ani riadiť. Bez slova hodila po Mattovi kľúče. Vedela, že to nie je jeho vina, ale aj tak mala pocit, že ho práve v tej chvíli chce prefackať. Kohokoľvek by bola schopná prefackať, ak by jej vošiel do cesty.
Matt sa jej snažil po ceste dohovoriť, ale ona ho aj tak nepočúvala. práve jej tak mierne zmenil pohľad na svet, o ktorom síce vedela, že je iný; ale povedať aj jej, že je iná?! To je ako povedať vtákovi, že je veverička. Lexine vôbec nevedela, čo si má myslieť, a už vôbec nie, čo robiť.
Keď jej povedal, že sú si podobní... nikdy by si nebola myslela, že až tak veľmi. A čo bol potom jej otec? Ehm, haló, doteraz bol len obchodníkom. Lexine nadobúdala pocit, že Matt sa len zbláznil a všetko si to vymyslel. Áno, pravdepodobne ušiel z psychiatrickej liečebne, kde ho určite držali vo zvieracej kazajke.
Lexine sa pozrela na Matta, ktorý postrehol jej pohľad a spýtavo jej ho na chvíľu opätoval. Začervenala sa- znova!- nie, tie sivé oči a ten úsmev, mýlila sa. Veď jej stále pomáhal, aj keď nemusel. Počúval jej bláboly o ničom a všetkom, radil jej. Zavrela si oči a vložila hlavu do dlaní. Odrazu bola až príliš ťažká a bolela ju.
Keď zaparkoval pred domovom Blackovcom, rozmýšľal Matt, či ju dokáže pochopiť. Úprimne si musel priznať, že nedokáže, pretože on také niečo nikdy neprežil. On od začiatku vedel, kto je jeho otec a bral to skoro za samozrejmé.
Pomaly vybral kľúče zo zapaľovania a čakal. Keď sa Lexine začali triasť ramená a vyzerala, že plače, natiahol sa, aby ju pohladil po chrbte. Vedel, že ona neznáša dotyky, ale teraz zdvihla hlavu a rozosmiala sa ešte viac. Nemohla si pomôcť, bolo to zvláštne patetické, ako z rozprávky alebo nejakej divnej komédie.
"Ja... prepáč... he-he," nemohla odpovedať a snažila sa chytiť dych. Smiech bol v tej chvíli zvláštne osviežujúci.
"Poslúž si," chlácholivo sa usmial, ale oči mu nervózne behali k ich domu.
Lexine trvalo skoro päť minút, kým sa upokojila. Keď sa už raz začala smiať, nemohla prestať. No ako vystúpila z auta a blížila sa k domu, ten pocit nepokoja sa znova vrátil a nechcel jej dať pokoj. Radšej by bola ostala vonku v ich záhrade v tom príjemnom, večernom vánku, ktorý voňal po uschnutom ihličí a kvetoch. Namiesto toho musela vojsť do toho preskleného domu, ktorý jej po prvýkrát pripadal neznámy, neosobný. Zaťala zuby a vstúpila, pomaly, pomaličky.
Zvláštne bolo, že ju Matt ihneď nasmeroval do obývačky a ona sa bála, čo tam nájde. Nasledovala ho ako malé dieťa svoju mamu. No keď prekročila prah, nič zvláštne sa nestalo, iba na ňu hľadelo niekoľko neznámych ľudí a Luce. Jej otca nevidela.
"Matt," postavil sa asi dvadsaťročný- muž?- s blonďavými, krátkymi kučerami, modrými očami takej krištálovej farby, až sa v nich človek topil, ležérne oblečený v čiernych nohaviciach, kockovanej košeli a nádhernými, koženými topánkami. To všetko si Lexine všimla stuhnúť za jedinú sekundu, v ktorej venoval svoj pohľad Mattovi. Potom sa k nej obrátil a ona nedokázala povedať ani slovo. "Lexine!"
Matt prevrátil očami, nevediac, či zo zvyku alebo proste pre to, že toho chalana fakt neznášal. "Lexine, to je Logan. Vedľa neho je Charlotte a Luce poznáš."
"Teší ma," vyhŕkla, ale nepozrela ani na jedno z dievčat. Luce si znova odfrkla; vyzeralo to, akoby ani nič iné nevedela. Charlotte sa na ňu usmiala.
Z rohu, ktorý viedol do kuchyne, vystúpil pán Black. Lexine stačil jeden pohľad naňho a spomenula si, prečo sa naňho tak hnevala. Počkať, počkať. Čo tu tí ľudia vlastne robia? Chcú tým povedať, že...
"Nie," pokrútila hlavou a tie slová smerovala k jej otcovi, ktorý hneď zastal a zarazene na ňu hľadel.
"Nie," pozrela na Matta, ktorý sa však na ňu odmietal  pozerať.
"Vážne, ľudia. Prestaňte. Cítim sa ako v spolku anonymných alkoholikov," prosila ich. Zrejme nerozumeli, o čom to hovorí. "Nie sme až tak anonymní."
"Povedal som jej pravdu. Povedal som jej aj to, že ste padlý anjel, pane," vysvetľoval Matt viacej smerom k Lexinmu otcovi ako k ostatným.
"Už veľmi dlho som ťa túžil spoznať, Lexine," pohol sa k nej Logan a podal jej ruku. Ona na ňu len ostala hľadieť ako postihnutá. Usmial sa na ňu a na oboch lícach sa mu vytvorili jamky.
"Dieťa moje," podišiel k nej otec a objal ju. "Dúfam, že mi to dokážeš odpustiť."
"Otec, to je v poriadku," odpovedala mu v rozpakoch.
"Sadni si," povedal jej už vážnejšie. Jediné voľné miesto bolo vedľa Matta. Samozrejme, kde inde, pomyslela si trpko.
"Ťažko sa mi to hovorí, ale my všetci sme tu skoro ako jedna rodina, nie je tak?" začal hovoriť pán Black. Lexine mala čo robiť, aby sa nezačala znova smiať a videla, že ani Matt nemal ďaleko k smiechu. Štuchla ho lakťom medzi rebrá. No súhlasila s ním, predstava, že oni sú rodina bola divná.
"Teraz, Lexine, keď už vieš pravdu, chcem ťa požiadať, aby si už nikdy nikam nešla sama."
Nadýchla sa. "Čo?"
"Je to dôležité a absolútne nevyhnutné pre tvoju bezpečnosť."
"Prečo?"
Pán Black si vymenil pohľad s Mattom. Lexine sa už naozaj cítila frustrovaná. Prečo proste nepovedia pravdu   a stále len klamú? Cítila, že jej svet sa nenávratne kamsi rúti, klesá, krúti sa, a ona nevie, čo robiť.
"Je tu niečo, o čom sa ti zrejme Matt nezmienil."
"A zrejme ani ty," odsekla mu Lexine. Otec ju ignoroval.
"Ale, bohužiaľ, nemôžem o tom hovoriť."
Lexine vyprskla. "Takže nemôžeš? Čo je toto za... kraviny?!"
Nikto neodpovedal. Čo tu vlastne robia všetci tí ľudia?
"A vysvetlí mi vôbec niekto, čo to znamená byť Nefilim?" opýtala sa nahnevane, frustrovane, smutno a s miliónmi iných pocitov.
"Keďže si moja biologická dcéra, si polovičný anjel a polovičný človek. V praxi to znamená, že sa u teba môžu vyskytnúť rôzne schopnosti. V osemnástich dovŕšiš úplnú dospelosť a naplno sa u teba vyvinú schopnosti, zatiaľ nevieme, aké. Keďže týchto prípadov nie je veľa, nevieme to presne, ale našťastie tu máme aj druhého Nefilima," poukázal na Matta, "ktorý ti to môže vysvetliť."
Otočila sa k Mattovi a čakala. Matt však nevyzeral, že by jej mal chuť k tomu čosi vravieť a rukou, ktorou si podopieral hlavu, si zároveň aj zakrýval ústa. Vyzeral byť nevyspatý.
"U niektorých Nefilimov sa dajú pozorovať pozoruhodné schopnosti, napríklad dokážu levitovať, veľmi rýchlo si zapamätať fakty, hovoriť všetkými svetovými jazykmi, alebo majú napríklad schopnosť astrálnej projekcie. Veľmi málo z nich dokáže lietať...," vysvetľoval Logan a Lexine sa chtiac-nechtiac musela otočiť k tým ľadovým očiam.
"Lietať? Počkaj," prerušila ho a zamyslela sa. Pripomenulo jej to jednu scénku, vtedy raz, keď nemohla spať. "Majú s tým niečo spoločné krídla?"
"Súdiac podľa toho, že sú poloviční anjeli, tak áno."
Lexine mierne očervenela. Samozrejme, veď anjeli majú krídla... aspoň na obrázkoch.
"Ja som videla krídla, raz v noci, tam nad jazerom," ukazovala pomyselným smerom. Všetci do jedného otočili hlavu, aby sa ta pozreli, akoby mohli vidieť čosi iné, než len stenu.
"Kedy to bolo?" spýtal sa Matt.
"Noc predtým, ako sme sa spoznali."
"To som nebol ja," pokrútil hlavou on. Lexine pozrela na ostatných.
Nikto neodpovedal, akurát čo si pán Black vymenil spýtavý pohľad s Loganom.
"Okej, viete čo? Toto sa mi len sníva. Určite sa za chvíľu zobudím a zistím, že som nemala pred spaním jesť. A určite mi nebude nikto klamať." Lexine vstala, prešla popri Mattových nohách, vyhla sa svojmu otcovi, ktorý pri nich stál a mierila k schodom. "Nabudúce, ak budeš mať chuť niekomu zmeniť život, otec, aspoň mu povedz pravdu."
S tými slovami vybehla hore schodmi do svojej izby a, čuduj sa svete, nikto ju nevolal naspäť ani neprišiel otravovať do izby. Lexine si po prvýkrát želala, aby sa už jej mama vrátila naspäť zo služobnej cesty a ona sa s ňou mohla porozprávať. Ale jej izba bola prázdna, tak, ako sa teraz cítila i ona. Zamkla za sebou dvere a ľahla si do postele. Čo iné jej zostávalo?
Ešte ráno vstávala s pocitom, že konečne niečo v jej živote začína mať zmysel. Aspoň kúštik. A zrazu, len o pätnásť hodín neskôr odrazu nič nedáva zmysel. Iba to, že sa cítila, akoby bola v skrytej kamere, ale nikto jej o nej zatiaľ nepovedal.
Lexine hľadela do okna na druhej strane izby. Jej okno bolo obrovské, s výhľadom na jazero, ale ona si ho nezastierala závesom, pretože sa rada pozerala na odraz hviezd na nočnej hladine, jemne sa vlniace ihličie a listy. Ale teraz, jediné, na čo sa mohla sústrediť, bolo štvoro krídiel, nádherných, bielych krídiel, no obrovských. Nebola ani tak prekvapená, ako očarená.
Prosím, chcem sa zobudiť, pomyslela si. Ale namiesto toho zaspala, po dlhom čase bezsenným spánkom.