If you dont want to be forgotten as soon as you are dead and rotten, either write something worth reading or do things worth the writing. Benjamin Franklin

streda 18. mája 2011

XXII. Cesta.. nikam?

My sme spolu ešte neskončili. Nezabúdaj, že tam, kde je temnota, tam som i ja. A temrava, tá je vôkol teba i v tebe, tak ako je v každom z vás. Ja prežívam prostredníctvom hnevu, zrady a nenávisti, temno je vytvorené zo mňa. Tak, ako som stvoriteľom, som i hubiteľom. Dosiahnem na teba, kdekoľvek si. Mne neutečieš, ani ma neoklameš. Ja som súčasťou teba, tvojím vnútrom. Nemôžeš sa vymaniť spod mojej nadvlády. Tam, kam pôjdeš ty, budem nasledovať i ja. 
.....
Jeseň prišla nečakane a náhle. Vzduch sa ochladil, hnedasté listy poletovali hádam všade a začali vytvárať kopčeky pod stromami. Noci sa začali predlžovať, boli čoraz viac studené a mĺkve, príroda sa intenzívne pripravovala na zimu. Slnko strácalo na svojej sile, jeho lúče sa čím ďalej, tým viac oddialili z dosahu, často ich prekryli mrzuté mraky. Z času na čas sa zdvihol silný vietor. More sa ochladilo, vlny boli vyššie. Kvety pomaly odkvitli. Jeden by povedal, že je to čas smrti.


"Je mi ľúto. Nemôžem vás nechať len tak odísť," zastretým hlasom prehlásilo dievča a spravilo krok dopredu, približujúc sa tak k štyrom osobám pred sebou na necelých štyridsať centimetrov, čo sa im očividne nepáčilo. Svoj nesúhlas, či už nad jej blízkosťou, alebo slovami vyjadrili hlasným zasyčaním. "Nemali ste začať ohrozovať nevinných ľudí."
"Kto ssssi, že náš súdiš?" opýtala sa jedna zo žien, zámerne preťahujúc písmeno s ako had. Jej pohľad bol viac než pohŕdavý.
"To je absolútne nepodstatné," usmialo sa dievča a znova spravilo malý krok. "Som tá, ktorá dáva pozor na rovnováhu."
"Poslal ťa on? Ak áno, odkáž mu, márna snaha," zavrčal jeden z mužov so znechuteným pohľadom, ktorý deformoval jeho inak pekné črty.
Dievča neodpovedalo, iba v jedinom ťahu vytiahlo šíp z tulca a napriahla ho do svojho luku. Postavy ani nestihli zareagovať; žena, ktorá syčala, už horela v plameňoch. Ostatní traja sa ani nestihli spamätať zo šoku, keď aj ich rad-radom zasiahli šípy, každý z nich precízne namierených na srdce. Keď i posledný plamienok pohasol, dievča si prehodilo čierny, zapletený cop cez ľavé plece, pozrelo dole na malé kôpky popola a dodalo: "Keby sa za vás niekto modlil, možno by ste neskončili tam, kde ste. Štyria vybavení, mnoho ďalších ostáva..."
......
Len čo sa Lexine vrátila späť zo Seattlu, spomenula si, že znova nedala nikomu vedieť, kam letela. Niežeby mala čas; najskôr zahliadla stopy démonov a napokon ich musela rýchlo sledovať. Nebol to ani prvý, no zďaleka ani posledný prípad, kedy mala jednoducho šťastie. Keby bolo po jej, najradšej by vynechala všetky tie zbytočné reči okolo a hneď ich zabila. Neznášala tie trápne konverzácie, ktoré tak či tak nikam neviedli. Vždy to chcela mať čo najskôr z krku, aby mohla neskôr ujsť sama do seba, do svojho sveta, kde nikoho neposielala naspäť do pekla, alebo kamkoľvek sa vyparili. Ak by mohla, tiež by nesledovala, ako ubližujú nevinným ľuďom, ktorí o tom nemali ani len poňatia; z dlhej chvíle sa hrali s počasím, posielali na nich tornáda, búrky, blesky... Striaslo ju. Nie, robí dobrú vec. Možno. 
Tak ako vždy, svoj tulec a luk si odložila v kufri svojho auta, ktoré nechala opustené stáť za mestom pri útesoch. Predtým, ako vystúpila, upravila svoj výzor v zrkadle; znova si zaplietla vrkoč vlasov, ktoré jej už siahali pomaly pod kríže, keďže nemala čas si ich ostrihať. Na mihalnice si dala trocha maskary a usmiala sa na seba, žiaľ, jej rašelinové oči sa neusmievali ani náhodou. Zamračila sa. Nie, dnes nad ňou nevyhrá hnev ani chmáry. Je piatok, musí sa venovať svojmu otcovi, démonovi, a matke, ktorá čakala jej súrodenca. Vypla rádio, vystúpila a zamierila domov.
"Ahoj, dievčatko!" privítala ju mama, len čo vstúpila do kuchyne. "Ako bolo v práci?"
Zašomrúc pár slov o stereotype, vytiahla z chladničky plechovku coly a otvorila ju. Nerada jej klamala a tak sa vyhýbala týmto rozhovorom, uvedomujúc si, že je to vždy lepšie ako pravda. Najmä nie v stave, v ktorom bola jej mama, teda v druhom semestri tehotenstva. Týmto narodeninovým darčekom jej rodičia teda naozaj vyrazili dych.
Nasledujúc pani Blackovú do jedálne, Lexine sa usadila za stôl a dala sa do jedla. Pán Black bol usadený oproti nej, pred sebou roztvorené noviny, očividne už najedený. Komu by sa chcelo čakať na ich stratenú dcéru? 
"Otec?" začala, keď dojedla. "Myslíš si, že je Eran... že je, no, dobrý?" 
Obaja pozreli na pani Blackovú, ktorá však nezdvihla pohľad od svojho laptopu, na ktorom zrejme písala ďalší článok do novín.
"Eran je usilovný chlapec," odpovedal jej neurčito. Lexine zdvihla obočie.
"Neviem, či je zrovna vhodným kandidátom pre Ginu," podráždene utrúsila.
"Lexine, to musíš nechať na Ginu, nech sa sama rozhodne," zamiešala sa do ich rozhovoru jej mama.
"Aj keď vidím, že robí naozaj veľkú chybu? Čo ak môžem ešte zastaviť tú katastrofu?"
"Nikdy nie je vhodné miešať sa do vzťahov druhých," pozrela na ňu ponad rám okuliarov, povzbudivo sa usmejúc. "Okrem toho, podľa čoho odsudzuješ toho chlapca? Spravil jej niečo?"
Lexine pokrútila hlavou. "Zatiaľ nie. Ale on je... nevyspytateľný. Nechcem, aby jej ublížil."
"Gina ťa aj tak nebude počúvať," podotkol jej otec, vrátiac sa ku svojím novinám. "Má svoju hlavu."
To sa Lexine už vôbec nepáčilo; vedela, že jej otec naráža na fakt, že démoni vedia očariť ľudí a úplne im popliesť rozum. 
"Tiež by si nesúhlasila, keby ti niekto začal radiť, čo robiť v tvojom vzťahu s Matthewom, nemám pravdu?" pokračovala jej matka. 
"To teda nie, ale to je niečo úplne iné...," protestovala.
Jej mama na ňu zvedavo hľadela, akoby čakala, ako bude pokračovať. No Lexine ostala ticho a priznala svoju porážku. 
"Kde je vlastne Matt? Dlho sa tu neukázal," zaujímala sa pani Blacková, zrak znova uprený na obrazovku a ťukanie do klávesnice. 
Lexine sa začala dusiť na svojej cole. Aj ona si všimla?! Ale nemohla jej povedať, že za ňou často chodí, len nie vtedy, keď sú ona s otcom naokolo.
"Je doma. Luce má problémy a tak jej pomáha. K tomu im do toho skáče Charlotte a stále ich kibicuje, takže sú z toho všetci pekne na nervy. Zajtra s ním idem na večeru, tak ak by ste chceli, môžte sa k nám pridať."
"Ak sa vygúľam hore schodmi a oblečiem si niečo, čo sa nebude podobať na vrece, možno s otcom zvážime vašu ponuku."
"Mala by si ísť nakupovať a niečo si kúpiť," poznamenala Lexine a vstala. "Idem spať, dobrú noc."
Keď došla do izby, hodila sa na posteľ len tak, ako bola, ešte stále oblečená. Cez oba vankúše, navlečené do čiernych obliečok, sa rozvaľovala jediný živý tvor, ktorý bol rovnako- ako sa cítila i ona- vynechaný zo spoločnosti, vyvrheľ. Jej mačka začala priasť hneď, ako sa jej dotkli Lexinine prsty. Keďže sa pani Blacková obávala nákazy toxoplazmózov, musela nájsť ich mačka prechodný domov v izbe svojej majiteľky. Aspoň nebola opustená.
Čoskoro Lexine zaspala.
Vzduchom poletovali malé chumáčiky snehu, ktoré sa, akonáhle dopadli na zem, rozpustili. Nebola tu ani zima, ani teplo; vzduch sa nehýbal. Napriek tomu tu malo všetko svoju energiu, zvláštnu dávku pulzujúcej a silnej energie, akoby to boli živé bytosti. Lexine sa tu, v snovom svete, už veľmi dobre vyznala; každú noc sa sem počas svojho spánku vybrala. Nie dobrovoľne; zaspávala na svojej posteli, ale keď o sekundu na to znova otvorila oči, nachádzala sa v tomto zaujímavom svete. Nevedela, či bol len výplodom jej fantázie, alebo či skutočne existoval. Nezaujímalo ju to- nie pokým bola jeho súčasťou.
Pociťovala, že jej duša sa znova vyberie len tak, na prechádzku, na let, nedalo sa to popísať. Keď prišlo k rozhodovaniu, jej myšlienky boli tiež len formou energie, preto si s ňou ten svet robil, čo len chcel. Nemohla sa brániť. Ale nevadilo jej to. Vlastne jej to bolo jedno. Tu neboli žiadne preferencie. Žiadne emócie.
Výlet sa začal. Najskôr bola prevedená dlhými halami galérii, na stenách ktorých viseli fotografie rôznych ľudí. Lexine nespoznávala ani jednu tvár, no ani sa nesnažila. Nebolo času, musela pokračovať ďalej. Keď sa ocitla na konci chodieb, boli pred ňou dvoje dvere. Síce netušiac, kam smeruje, okamžite podišla k ľavým a otvorila ich. Za nimi čakalo prekvapenie, aj keď ju to neprekvapovalo, nie tu a teraz. 
Lexine zišla dole schodíkmi do priestrannej záhrady, rozprestierajúcej sa všade, kam len jej pohľad dosiahol. Boli tu vysoké stromy, zelené a ovešané plodmi či kvetinami; tráva bola najdokonalejšieho zeleného odtieňa, aký jej oči kedy videli. Ale nepozastavovala sa nad tým a pobrala sa tým smerom, ktorým aj mala. Stratila sa v šere, slnko zastreli koruny stromov. Kráčala a kráčala, míňala ľudí, ktorí jej nevenovali ani len štipku pozornosti, len šli svojou cestou. 
Tam, pod tou vysokou brezou, ktorej konáre sa zohýbali nad vodou, až sa dotýkali vodnej hladiny a čerili ju, tam sedela osoba, ku ktorej smerovala Lexine. Usadená na lavičke z vyrezávaného dreva, krátke, čierne vlasy jej povievali vo vetre. Až keď k nej Lexine podišla celkom blízko a osoba sa k nej otočila, zistila, že to nie je nikto iný ako Luce, ktorej sa na tvári roztiahol široký úsmev. 
Lexine si prisadla k dievčaťu a pozerala sa na veselo tečúcu vodu v potôčiku. Vedela, že sa chcela čosi opýtať, ale slová jej akosi unikli preč. A tak len sedeli spolu, bok po boku, Luce bez zvyčajného povýšeneckého úškrnu, bez jedinej chmáry na tvári a Lexine odpočívajúc pri klokotavom zvuku. 
Mohli tak sedieť minútu, no i hodiny, tu čas plynul i neplynul. Odrazu sa na pozreli jedna na druhú- a potom pred seba; tam, kde pred malou chvíľou bola len nedotknutá príroda, stál odrazu Logan vo svojej plnej kráse- jeho plavé vlasy sa leskli v slnečnej žiare, jeho tmavé oči svietili, a tak trochu malé klišé- mal na sebe rozopnutú čiernu košeľu, ktorá odhaľovala jeho hruď, oblečené mal biele šortky a na nohách obuté golfové topánky. Jeho pery boli perfektne vykrivené do toho najdokonalejšieho úsmevu, ktorý mohol kedy vyčariť.
Luce i Lexine vyskočili na rovné nohy, obe pripravené k nemu bežať. No vtom sa uvedomili a zastali, pozreli jedna na druhú, váhajúc. Ktorá by sa s ním mala naozaj zvítať? 
Ako prvá sa pohla Lexine. Nie svojvoľne, jednoducho to urobila preto, že jej nohy dostali taký príkaz. Hodila sa Loganovi okolo krku so širokým úsmevom na tvári; hodnú chvíľu sa objímali a stáli tam len tak. Keď napokon Lexine ustúpila o jeden krok a obrátila sa späť k Luce, videla už len jej miznúcu postavu, ktorá bežala preč, až napokon zmizla z ich dohľadu. 
To všetko stačilo na to, aby sa Lexine znova prebrala.
......
Bolo skoro. Príliš skoro na návštevu, na to, aby vôbec vstávala z postele. Ale Lexine by aj tak znova nezaspala; rýchlo sa umyla, prezliekla a bežala dole schodmi, von z domu a do auta. Bola si istá, že Luce už bude hore. Až nechutne istá. 
Keď zastala pred vysokým, honosným domiskom, videla, ako sa otvárajú vchodové dvere. V začínajúcom rannom svetle sa mihla Luciina postava; ihneď stála pri jej aute a blýskala očami. 
Lexine pokojne vystúpila a zabuchla dvere. 
"Videla si ho?! Určite si ho videla, ak som ho videla aj ja...," začala Luce. "Povedal ti niečo?"
Ona len pokrútila hlavou. "Nie, skôr, ako sme si stihli niečo povedať, zobudila som sa. Luce, čo je to za... svet, dimenziu, čokoľvek?"
"Povedal ti niekedy niečo? Samozrejme, predpokladám, že sa vídate častejšie podľa toho, ako ste sa na seba vrhli..."
"Dobre, zadrž," prerušila ju Lexine. "Videla som ho prvýkrát odvtedy, čo odišiel. Jasné? A nevrhli sme sa na seba. Len som ho objala, aj to neviem prečo."
"V Snovom svete robíš presne to, po čom túžiš," odpovedala jej Luce a súcitne na ňu hľadela, akoby bola hlúpa. Lexine stisla pery a mlčala.
"Rada by som vedela, kde je, čo robí, prečo sa neozve," pokračovala ďalej a hľadela kdesi do tmy, v jej tóne bolo čosi dojemného, smutného.
"On sa vráti, neboj sa," mrmlala Lexine. 
Luce zdvihla hlavu a vrátila sa k svojmu pôvodnému výrazu. "Tak ak ho tam nabudúce stretneš, odkáž mu, nech príde, dobre?"
"Rada by som, ale nikdy neviem, kam sa dostanem. Vždy som kdesi inde. Nemôžem vôbec nič ovládať."
"Najprv sa to musíš naučiť, ale to nie je také ľahké. Myslím... predpokladám... mohla by som ťa to naučiť, ak by si chcela."
Lexine na okamih nenašla reč. "Áno, samozrejme. To by bolo od teba... milé."
Luce sa skoro usmiala a zvrtla na opätku, kývnuc na ňu rukou. "Poďme dovnútra."
......
"Tak, ako sa máš?" opýtala sa Lexine, usadená vo svojom obľúbenom kresle. Luce sedela na pohovke s prekríženými nohami a pila čaj.
"Prosím ťa," posmešne začala, ale trocha zmiernila svoj tón. "Život ide ďalej."
"Áno, ale niektoré udalosti poznačia ľudí viac ako ostatné," povedala Lexine a hľadela do okna, za ktorým sa rozvidnievalo.
"Nie je to jedno?!" odporovala jej Luce potichu. "Áno, sklamala som sa, ale nechcem na to už myslieť. Keby som, teda sme ho tam dnes nestretli... Ani by som si naňho nespomenula."
"Keď myslíš," mykla plecami Lexine. Niežeby jej verila.
"Jedine Charlotte má naňho tie pravé spomienky," podotkla Luce, neskrývajúc hnev. "Veľmi dobré a podrobné spomienky."
"Takže to vieš?" obrátila sa k nej Lexine, prekvapená.
"Že spolu spali? Áno, viem. Sama mi to povedala. V poslednom čase trpí záchvatmi sebaľútosti a výčitkami svedomia. Možno sa dá na cestu za nirvánou, ale aspoň tu bude pokoj," Luce si oprela krk dozadu o opierku a zavrela oči. "Nebol vôbec dobrý nápad, keď sa vrátila. Nie po tom, čím sme si kvôli nej prešli. Samozrejme, Matt tvrdohlavo verí tomu, že to všetko sa stalo v minulosti a čo sa raz stalo, sa už nedá zmeniť. Myslím, že chce veriť tomu, že sa zmenila."
"A zmenila?"
"To je diskutabilné. Na jednej strane nám teraz skutočne pomáha, nie ako predtým. Na strane druhej... Nie, nechajme ju tak. Stačilo mi, keď som kvôli nej skoro prišla o brata."
Premerajúc si ju od hlavy po päty, Lexine povedala tichým hlasom: "Takže ty na ňom záleží viac, ako ukazuješ."
Nebola to otázka, ale konštatovanie.
"Ehm, máš ty vôbec rodinu? Pretože, prepáč mi to, ale znieš ako človek, ktorého opustili všetci príbuzní a je už na veky zatrpknutý," odvetila trocha ostrým tónom, no nakoniec ho zjemnila. "Samozrejme, že mi na ňom záleží. Je to jediný človek, o ktorom viem, že mi naozaj pomôže, ak by som potrebovala."
"Ja viem. Tvoj brat je skvelý. A to nehovorím len preto, že s ním chodím."
"Uhm, dobre. Tento rozhovor nemôže byť horší."
"Vlastne sme tu preto, aby si ma naučila, ako sa mám pohybovať v Snovom svete vlastnou vôľou," pripomenula jej Lexine a zívla. Predsa len by sa ešte vyspala.
"To sa nedá," odvetila Luce. "Musíš sa naučiť, ako manipulovať s tým, po čom túžiš tak, aby si mohla robiť, čo chceš. Rozumieš?"
"No, prakticky áno, ale neviem, ako mám zmanipulovať vlastné myšlienky, keď tam ani len nemôžem premýšľať. Nie poriadne."
Luce otvorila oči a pokrčila plecami. "Pred tým, ako pôjdeš spať, musíš sa zamerať na to, čo vlastne chceš vidieť v Snovom svete. Nemôžeš nechať iné myšlienky, aby ťa vyrušovali. Musíš sa jednoducho zamerať na tú jedinú vec a všetko ostatné okolo vypnúť. Vieš, tento svet nefunguje len na báze všetkých tých krásnych obrázkov, ktoré ti zatiaľ ponúkol. Už stáročia slúži na to, aby sa anjeli a démoni mohli kontaktovať v prípadoch núdze, alebo jednoducho keď nie sú na tom istom mieste..."
"Tak ako Logan."
Obrátiac na ňu svoj pohľad, Luce sa zamračila. "Chceš sa niečo naučiť? Tak ho už nespomínaj. Ďakujem."
Lexine prevrátila oči. "Ako chceš. Pozri, ale problém je v tom, že ja nechcem chodiť do toho sveta. Nech je akýkoľvek krásny, ja by som preferovala viac spánku. Nechápem, prečo sa doň neustále vraciam."
"Všetko je," Luce sa poklopala po hlave, "tu. Možno si neuvedomuješ, že niečo naozaj potrebuješ. Ale tvoje podvedomie áno a preto riadi všetky tvoje výlety. Ak sa naučíš ovládať svoje myšlienky a túžby, naučíš sa ovládať aj svoje cesty tam, podľa toho, či sa tam rozhodneš ísť alebo nie."
"Ako sa to mám naučiť?"
Jej spoločníčka si vzdychla, zjavne si nikdy neprivykla na to, že má niekoho niečo naučiť. "Môže ti pomôcť veľa vecí, napríklad meditácia, prechádzky prírodou a podobne. Niežeby som verila, že to naozaj pomáha."
Lexine pokrútila hlavou, nahnevaná jej prístupom. "Chceš mi pomôcť alebo nie? Lebo, prepáč mi, ak to poviem takto otvorene, ale neznie to tak."
"Môžeme túto našu malú, krásnu seansu nechať na neskôr? Naozaj nemám chuť sa s tebou teraz hádať. Myslím, že na to už nemám energiu. Byť mrchou je únavné."
Luce sa postavila a pozrela na Lexine. V jej očiach nebol ani smútok, ani hnev. Jediné, čo odrážali, bol pocit odovzdanosti. Zrejme bude potrebovať viac času, ako si myslela. Začína sa jej to vymykať z rúk.
"Nie si ani spolovice taká zlá, ako si myslíš," povedala pomaly Lexine bez štipky humoru v hlase.
"A ty nie si ani spolovice taká dobrá, ako si myslíš," odvetila Luce s úsmevom, pohrávajúcim na perách. Zvrtla sa na opätku a nechala Lexine, nech sa rozhoduje, či sa vráti k spánku alebo radšej nie.
Namiesto toho zamierila do izby, ktorú obýval Matt; keď potichu vošla do izby a zavrela za sebou dvere, všade vládlo absolútne ticho až na pravidelné, tlmené dýchanie. Pomaly, tak, aby ho nezobudila, si ľahla na voľnú stranu postele a pozerala na jeho pokojnú tvár, na jeho rytmicky dvíhajúcu sa hruď. Závidela a zároveň obdivovala ten pokoj, ktorý vládol v jeho svete a želala si, nie po prvýkrát, aby sa aj ona ocitla v tom istom.
Je aj on v Snovom svete? Ak áno, čo tam robí a prečo jej o tom ešte nič nepovedal? Želala si, aby mu videla do hlavy.
Prisunula sa k nemu bližšie, vychutnávajúc si teplo, ktoré z neho sálalo. Ani si neuvedomila, aká jej bola zima. Keby pri nej vždy ležal, nemala by nočné mory. Alebo sny. Jej výlety by sa možno ani neudiali.
Položila si hlavu na vankúš a zavrela oči. Aká dlhá je noc... Aké ťažké zabudnúť na všetky vraždy, ktoré spôsobila. Nemá rada svoje poslanie. Ale zároveň si ho vychutnáva. Prečo musí všetko, čo miluje, zároveň i nenávidieť? Všetko má svoje svetlé a tmavé stránky, ale. Ale nakoniec je všetko aj tak úplne iné.
.....
"Čo chcem povedať je, že by si sa do toho nikdy nemala púšťať sama. Niektorí démoni sú síce slabší ako ty, ale je len otázka času, kedy natrafíš na nejakého, ktorý bude nielen silnejší, ale aj prefíkanejší a dovlečie si pomocníkov."
"To by najskôr museli prestať byť takí sebeckí a krátkozrakí, takže prepáč, Charlotte, ale ja s tebou nesúhlasím."
"Čo ty o tom vieš? Celý život si udržiavaná v bavlnke, nikdy si sa poriadne nemusela starať sama o seba."
"Aspoň som nebola taká prehnane depresívna a zahľadená sama na seba ako ty, drahá. Celý čas len fňukáš nad tým, ako sa nudíš, ako hľadáš zábavu, potom odrazu sa ti zmení nálada a ty sa ideš sama potulovať po cintorínoch, čo je, mimochodom, úplne najväčšie klišé."
"Vidím, že tvoje ústa sa hýbu, ale nepočujem nič konštruktívne alebo podstatné."
Luce sa zasmiala a vrátila sa k svojmu čaju. "Ach jaj, Charlotte... "
"Držte hubu obidve, budete také milé?" skočila jej do reči Shani. "Ak ste si nevšimli, to dievča vás už dobrú polhodinu nepočúva."
Všetky tri sa pozreli smerom k Lexine, ktorá hľadela von oknom, na búrku, ktorá vonku zúrila. Naozaj si ani len nevšímala, čo sa okolo kuchynského stola deje.
"Zem volá Lexine, máme spojenie?" luskla jej pred očami Charlotte. "Si tu s nami?"
"Čo? Áno, jasné, že som."
"Tak čo hovoríš na môj návrh?"
"Hm," Lexine netušila, o čom to rozpráva. "Páči sa mi?"
"Dobre, tak navrhujem, aby som s tebou začala chodiť do školy už od pondelka."
"Počkaj, čo?" prerušila ju prekvapene.
"Takže si ma nepočúvala. Nevadí. v záujme tvojho dobra... Mala by si skončiť so školou."
"Prečo?" zmätene sa pýtala Lexine, jej pohľad preskakoval zo Charlotte na Matt a späť.
"Pretože teraz máš na práci dôležitejšie veci ako školu," odpovedala Charlotte a povzbudzujúco sa pousmiala. "Na jej dokončenie budeš mať veľa času."
No Lexine pokrútila hlavou. "Pozri, ja viem, že je divné to, že si prajem, aby som dokončila školu, aj keď nemusím. Najskôr ma napadlo to isté, ale v poslednej dobe mám pocit, že naozaj chcem zmaturovať. Veď je to už iba rok. Nemôžem jednoducho prestať chodiť do školy. Čo by som povedala mame?"
Charlotte pokrčila plecami a ďalej tému nerozoberala.
"Neviete, kde je Eran?" opýtala sa odrazu Lexine ostatných.
"Chýba ti?" podpichla ju Luce.
"Ja len, že som ho dlho nevidela. A predpokladám, že tam, kde je on bude aj Gina."
"Stále sa ti neozvala?" zamiešal sa do rozhovoru Matt a odpil si zo svojej kávy. Lexine pokrútila hlavou a naďalej posúvala jedlo po tanieri.
"Včera nebola v škole, ani predvčerom. Aj keď by som tiež niekedy najradšej nešla, nechápem, čo robí. Teda, okrem toho, že je s ním."
"No, jedno je isté," ozvala sa znudene Luce, skúmajúc svoje nechty, "za chvíľu ho prestane baviť."
Na to Lexine znechutene odsunula tanier od seba a vzdychla si. "Uvidíme. Idem ich navštíviť. Zatiaľ sa majte."
"Idem s tebou," postavil sa Matt.
"To nemusíš, ak nechceš. Viem, že ho nemáš rád," rýchlo povedala Lexine a dúfala, že si nevšimol jej tón. Zrejme nie, na rozdiel od Luce, ktorá na ňu prenikavo hľadela. Ignorovala ju a sama vstala, pristúpiac o krok bližšie k Mattovi. "Vidíme sa večer, dobre?"
Mierne sa zamračil, ale prikývol. "O siedmej."
"Budem tam," usmiala sa a smerovala do haly, kde schmatla svoju bundu, obliekla si ju a otvárala dvere, keď ju Matt chytil za ruku a obrátil k sebe. Lexine sa zľakla; zrejme nie je až tak dobrá v klamaní, ako si myslela- alebo ju prezradila Luce?
"Dávaj si pozor," povedal jej vážne a hľadel jej do očí.
"Vždy si dávam pozor," odpovedala mu, pričom jej spadol kameň zo srdca. Nemôže to vedieť, nie teraz.
"Ja viem," usmial sa a jemne ju pobozkal. "A vieš, že sa máš na koho obrátiť, áno? Sme tu preto, aby sme ti pomohli."
"Viem," prikývla a odtiahla sa. "Lenže toto je moje poslanie. Môj osud. A nech robím čokoľvek, či už je to správne alebo nie, je to moje rozhodnutie."
"Nie je zlé alebo dobré rozhodnutie. Sú iba tie, ktorých dôsledky dokážeme niesť a tie, ku ktorým sa postaviť tvárou v tvár nevieme."
Lexine sa mu zahľadela do tých jeho hlbokých očí. "Potom sa uistím, že budem schopná niesť dôsledky svojich činov."
Usmiala sa a odišla.
.....
"Kto je tam?" ozval sa hlas z reproduktoru domového zvončeka.
"Ehm, Eran, nad tými dverami je kamera. Naozaj sa musíš pýtať?" ironicky sa opýtala Lexine.
Hlas stíchol a ozvalo sa pípnutie, dvere sa odomkli. Obhliadnuc sa za seba, Lexine otvorila bránu dokorán a vstúpila, uisťujúc sa, že ju nikto nesleduje. A keby aj, čo by sa stalo? Nerobí nič zlé.
Zatiaľ.
Dom, ktorý si Eran prenajímal, nevediac na akú dobu, bol len nízky, šedý bungalov s červenou strechou, upravenou predzáhradkou a vysokými stromami. Nič, čo by od neho Lexine očakávala- vždy mala pocit, že ma vyššie nároky. A predsa, tam stál vo dverách a s očakávaním na ňu hľadel, s úsmevom pohrávajúcim na perách.
"Tak, čo ťa sem privádza v týchto hodinách?" opýtal sa jej.
"Je desať ráno," odpovedala mu so zdvihnutým pravým obočím. "Je tu Gina?"
Eran sa mierne nervózne obzrel cez plece, do izby, kam Lexine nemohla dovidieť. "Áno, je tu."
Počkala chvíľu, ale keď nevyzeral na to, že jej dovolí vojsť dovnútra, zamračila sa na neho. "Môžem vojsť dovnútra? Je dosť neslušné nepozvať svoju návštevu dovnútra."
"Samozrejme... Poď ďalej," neisto povedal a odstúpil odo dverí, aby mohla vstúpiť.
Chodba v jeho dome bola slabo osvetlená a okrem úbohého stojana na oblečenie v nej nebol žiaden iný nábytok. Eran za ňou zatvoril dvere a zamieril k tým oproti, pokýval na Lexine hlavou, aby ho nasledovala a otvoril ich.






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára