Ležala na posteli v izbe a snívala. Áno, síce nechcela, aby sa tie sny znova vrátili, ale predsa tu je a znova ich prežíva.
Lenže v jej sne nad ňou nebola žiadna strecha, žiadne obmedzenia. Bol tam iba obrovský priestor, videla všetko a všetkých, ktorých chcela. O čo nestála, jednoducho zmazala. Najskôr smútok, potom vojny, a možno aj...
„Obed je hotový!“
Sen vyletel oknom ako splašený motýľ.
Keď zišla do kuchyne, zistila, že aj tak nie je hladná. Radšej si obula tenisky a zavrela za sebou vchodové dvere. Počula síce volanie jej mamy, aby sa vrátila, lebo majú návštevu a nech sa chová slušne, ale ona pokračovala v kráčaní ku bránke a ďalej za ňou. Je to jej nedeľa, tak ju bude tráviť ako ona chce. Okrem toho, tá ich návšteva boli iba ďalší priatelia jej nevlastného otca, ktorých mená si tak či tak nezapamätá, a oni to jej tiež nie. Mená sú pre ňu prekliatie, už po pár minútach ich zabúda. Ale tváre nie. A ona vedela, že tu tvár, ktorá teraz sedí v ich obývačke už niekde videla. Striaslo ju.
Došla až k svojmu obľúbenému kúsku pokoja, jej už nie až tak tajnej skrýši, tesne pred východom z lesa na rozľahlú, no nie opustenú lúku. Tam si sadla na kus dreva, ktorý tam ležal odkedy si spomína. Pamätala si, ako tu mávali každoročné opekačky s priateľmi, to ešte predtým. Potom sem chodila už len sama.
Niekde v diaľke zašvitorili vtáky. Po skale prebehla jašterica. A jej v ušiach hrala hudba. Čarovná, záhadná, tak ako ju má rada. V hlave jej zneli všetky tie texty, slová, tie životné pravdy schované v rýmoch, skryté za zvukmi nástrojov. No nič, povedala si. Je čas ísť. Domov nie, dosť s tým pírsingom šušle a nechce sa ukazovať pred mamou. Keď vtedy došla domov a prosila mamu, aby sa nehnevala a ukázala jej svoj jazyk, mamina reakcia bola jednoduchá. „Ty si úplne jebnutá?“
A nech je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára