Bol krásny letný deň, na oblohe nebolo ani jediného mráčika. I slnko pražilo tak ako i v iné horúce, letné dni. Z otvorených okien auta prúdila dovnútra omamná vôňa dobrodružstva a očakávania. Lexine úplne prepadla ich mámeniu. Sťahujúci bezpečnostný pás dala zo seba preč a bosé nohy si vyložila na prístrojovú dosku.
Možno, nevedela presne, či sa iba jej zdala hora ako anjel strážny, ale toto slovné spojenie ju prinútilo sa prihlúplo usmievať, aj napriek tomu, že jej nálada bola iba pred chvíľou na bode mrazu. Cítila, že ju začína napĺňať podivný pocit nevysvetliteľného pokoja. Vedela, že pokým je Matt s ňou, všetky zlé veci sa nezdajú až také zlé. Alebo ju aspoň tak neprekvapia.
Matt spustil svoj CD-prehrávač na najvyššiu hlasitosť. Vybral akési dévedéčko- vôbec mu nevadilo, že drží volant len jednou rukou a druhou sa prehrabáva vo svojich veciach- a z reproduktorovo sa začala šíriť zvláštna, rytmická hudba, ktorá pôsobila uvoľnujúco. Lexine prišla nádherná; hneď spoznala zvláštnu prímes latinského štýlu.
"Čo je to za hudbu?" opýtala sa so zavretými očami. Snažila sa nachytať čo najviac slnka, aby sa aspoň trocha opálila; nechcela byť biela ako každý rok.
"Volá sa forró, čo znamená buď pre všetkých, alebo v portugalčine veľká párty."
Pousmiala sa. "Páči sa mi."
"Myslel som, že bude."
Odbočili na diaľnicu číslo 35. Matt pozrel na Lexine. Ešte stále mala zavreté oči, čierne vlasy vypnuté hore. Všimol si, že má na sebe plavky. Na perách mu začal pohrávať úsmev. Keby len vedela, aký silný je jej šiesty zmysel.
Keď konečne dorazili na určené miesto, ktoré vybral Matt, Lexine uvidela značku, ktorá hovorila, že sa nachádzajú pri vodopádoch Tamanawas. Vystúpili z auta a vstúpili na lesnú cestu. Museli šliapať ďalších jeden a pol míle, kým nedorazili k vodopádom.
Neboli ani najväčšie, ani najbúrlivejšie, v podstate ich tvoril len jeden súvislý pás vody padajúcej zo skál dole, ktorá ďalej pokračovala pomedzi kamene cestou preč. Skaliská okolo vodopádu boli značne poznačené dlhoročným obmývaním vodou a zvetrávaním. Kamene pokrývali machy a lišajníky, všetko bolo krásne zelené.
"Nádhera," nadýchla sa Lexine a pokračovala smerom k vode. Úžasné bolo, že mohla prísť až celkom blízko, mohla sa pod prúd postaviť, ochladiť sa. Vystrela ruky a nechala vodu, aby jej po nich stekala. Obzrela sa, aby sa pozrela, či ju Matt nasledoval, ale nevidela ho. Očami prehľadala celé okolie, ale bez úspechu. Keď sa obrátila späť k prúdu, odrazu stál vzadu pri skale za vodopádom.
"Čo tam robíš?"
"Chcem ti niečo ukázať," povedal jej a ona ho nasledovala. Prešiel až k zadnej stene a pozdĺž nej pokračoval smerom napravo. Spredu skala vyzerala, akoby bola len príliš členitá a kde-tu vytŕčala o čosi viac, ale skrytá za machom zarasteným obrovským balvanom a zahalená obrubom jaskyne bola malá, nenápadná jaskynka. Matt sa musel prikrčiť, aby si nebuchol hlavu o strop.
Jaskyňa nemohla mať viac než patnásť metrov na šírku a zo dva na dĺžku. Lexine nič nevidela a preto omylom vrazila do Matta. Ak by ju nezachytil, spadla by. Takto sa ocitli tvárou v tvár- aj keď to moc nepomohlo, keďže Lexine nedovidela ani na špičku jeho nosa, nieto ešte do jeho očí- iba pár centimetrov. Mohli cítiť teplý dych toho druhého.
"Zhorím v pekle za svoje hriechy," zamrmlal Matt, no Lexine netušila, o čom to hovorí.
Vtom sa naklonil, tak, aby mal tvár presne na úrovni Lexininej. Tentoraz dokázala rozlúštiť aspoň jemné obrysy. Bola ako tá skala vedľa nej, nemohla sa pohnúť. A odrazu pocítila jeho vlasy, ktoré ju zašteklili na tvári, jeho dych na jej perách, jeho pery na svojich a...
Mala pocit, že nemôže dýchať. Ten bozk nebol ako tie trápne bozky v tínedžerských knihách alebo romantických filmoch, nevidela žiadne ohňostroje, nerozbúchalo sa jej srdce až tak veľmi, nemala chuť odpadnúť, neznela jej v ušiach žiadna pieseň. Ale bolo to rozhodne zvláštne; presne toto nechcela, aby sa stalo. Keď sa to už však dialo, mala pocit, že nechce nikdy prestať.
Matt jej jednou rukou vošiel do vlasov. Naskočila jej husia koža. Ochutnala jeho pery- alebo aspoň tak sa to nazýva v románoch, no nie?- a cítila, aké jemné sú. Vôbec netušila, čo robiť s rukami. Vlastne netušila, či sa jej toto len nesníva. Celý ten deň- aj predošlý- boli ako z divnej nočnej mory miešanej s celkom dobrým snom.
Nevedela, ako dlho to trvalo, ale zrazu ju Matt prestal bozkávať a proste ju objal. Uvedomovala si, akú pevnú hruď má, čo bolo od nej trocha povrchné; takisto lapal po dychu. Nejakým spôsobom sa cítila veľmi, veľmi bezpečne.
Po chvíľke ju pustil a začal šmátrať po vreckách. Lexine sa chrbtom oprela o stenu za sebou a len sa bez slova prizerala.
Matt vytiahol malú baterku a zažal ju. Osvetlil steny a čosi hľadal. Prehmatával steny, až kým nedošiel k čomusi vyrytému. Pokýval rukou, aby Lexine pristúpila bližšie.
Nevedela presne, na čo pozerá. Boli to maličké obrazce pripomínajúce akoby výjavy z histórie.
"Sem ma brával otec, keď som bol ešte malý. On sem zvykol chodievať ešte dlho predtým. Takže ak chcem vypadnúť od všetkého, prídem sem. Nie je to tu až také útulné, ale," pokrčil plecami a skúmal obrazce.
"Toto je proste... úžasné," vydýchla Lexine.
"Páči sa ti?"
"Milujem toto miesto, vážne," odpovedala. Vodopád bol nádherný, príroda očarujúca a predstava skrytej jaskyne lákavá.
"Vidíš tento obrázok?" chytil jej ruku, ktorou skúmala rytiny a jemne ju posunul kúsok nižšie. "Je to zobrazenie zničenia miest Sodomy a Gomory."
Ohňom a sírou, tak si pamätala Lexine, že boli zničené tieto mestá.
"Znamená to, že sa zúčastnil ich zničenia?"
Matt prikývol. "Áno."
"Aha," dodala ona. "Ako je to možné?""Lexine, anjeli sa nerodia a nezomierajú. Anjela možno zabiť len dvoma spôsobmi. Boli vytvorení pre jeden jediný dôvod, a to aby slúžili všetkým s láskou. Boli vytvorení Bohom ešte dávno predtým, ako boli stvorení ľudia. Alebo sa to tak hovorí."
"Prečo mám pocit, že ty na to až tak neveríš?" spýtala sa udivene.
"Je to zložitejšie. Nemôže byť všetko len jednostranné a len z jedného pohľadu."
Zhasol baterku a pokynul Lexine, nech ide von.
Keď vystúpila von z jaskyne, slnečné lúče ju na okamih oslepili. Zamierila späť k vodopádom a za sebou počula Mattove kroky. Spojila ruky a do dlaní nabrala vodu. On zastal vedľa nej, hľadiac do neznáma, zahĺbený do myšlienok, ktorých Lexine nepoznala.
Rýchlym pohybom na neho vychrstla vodu z rúk. Matt ani okom nemrkol, iba precitol do prítomnosti.
Jediným, skoro nebadateľným pohybom schmatol Lexine do rúk, tak, že ju objímal, aby sa nemohla hýbať. Lexine čakala, čo sa bude diať. Rovnakým rýchlym pohybom ju stiahol pod prúd ľadovej vody a nechal, aby ju obmyla.
Keď ju nakoniec, úplne mokrú, nechal ísť, smiala sa. "Ty... ty...," pohrozila mu. Pokúsila sa naňho vyšplechnúť vodu, ale vždy sa uhol. Vzdala sa a otriasala zo seba vodu ako pes, ktorý sa práve okúpal.
Nahnevane odkráčala späť ku lesu a postavila sa na slnko.
"Môžem ťa previesť aj po okolí?" zašepkal jej do ucha. Lexine sa zľakla, tak ako väčšinou ho nevidela a ani nepočula prichádzať.
"Dobre, ale iba keď ma prestaneš ľakať."
Prikývol.
....
Bolo päť hodín poobede, keď sa Lexine s Mattom vrátili späť k autu. Lexine konečne uschli aj vlasy. V lese prekráčali zopár míľ, raz hore, inokedy zas dolu, popri zurčiacom potoku, hocijako.
Aj keď si to ani jeden z nich nepriznal nahlas, obidvaja mysleli na to, čo sa stalo v jaskyni. Každý z iného hľadiska, ale Matt cítil, že je rád, že sa na to odhodlal a Lexine si myslela, že je fajn, že sa na to odhodlal. Aj tak mala veľa pochybností, ale bola aspoň trošičku šťastná.
Mohla by si proste prestať komplikovať všetko, čo sa deje a nechať, nech sa veci vyvinú sami- lebo oni sa vždy vyvinú, či už jedným, alebo druhým smerom.
Cesta domov ubiehala rýchlejšie, tak ako to väčšinou bývalo. Keď dorazili ku nej domov, bola už tma. Lexine videla, že sa v obývačke svieti, možno ju čakal jej otec. Alebo mama. Lexine dúfala, nech je to mama.
Keď vstúpila Lexine do obývačky, nasledovaná Mattom- no vážne, občas akoby ju prenasledoval- v obývačke pred televízorom sedela iba Lexinina mama, pani Blacková. Na oboch sa usmiala.
"Mali ste pekný deň, deti?"
"Áno," pokrčila plecami Lexine a hodila sa do kresla.
"Kde ste boli?"
"V národnom parku Mount Hood," odpovedala. "Je tam krásne."
"Musím tvojho otca prinútiť, aby ma tam aj on zobral," vzdychla si jej mama. Potom pozrela na Matta: "Ak si smädný alebo hladný, v kuchyni je všetkého dosť. Stačí povedať Lexine, ona ťa obslúži a ukáže, kde čo máme."
Lexine sa zamračila. "Som si istá, že on presne vie, kde čo máme," a hodila po Mattovi veľavravným pohľadom. Opätoval jej pohľad so sladkým úsmevom, s jamkou na líci- no vážne, to je už poriadne klišé- a odpovedal: "Áno, Lexine má pravdu. Ďakujem, dám si čosi na pitie. Chceš niečo, Lexine?"
"Vodu," uškrnula sa naňho, keď zamieril do kuchyne.
Pani Blacková sa k nej naklonila: "Lex, tohto chlapca si drž. Je to fešák a gentleman."
Lexine prevrátila očami, ale očervenela. "Mami, my spolu nechodíme."
Jej matka si len vzdychla. Pohľadom sa vrátila späť ku svojej šou.
Matt sa vrátil aj s dvoma pohármi. Podal Lexine ten jej a sadol si na operadlo jej kresla. Ako rada by ho pustila, nech si sadne on doň a prestane k nej vysielať tú elektrizujúcu energiu.
"Ozaj, mama, kde je otec?" spomenula si Lexine.
"Musel ísť čosi pracovne vybaviť."
Lexine si vymenila veľavýznamný pohľad s Mattom. Bola si istá, že tá záležitosť sa volala moja dcéra Nefilim a zahŕňala ju v hlavnej úlohe, ale bez predom napísaného textu.
"No, ja som dosť unavená," podotkla Lexine po chvíľke. "Idem si dať sprchu. Ty ma tu počkaj," povedala smerom k Mattovi.
Nemohla sa dočkať teplého kúpeľa, ktorý ju znova osviežil. Voda jej každodenná. Spomenula si, aká bola ráno nahnevaná a smutná, ale zdalo sa jej, akoby odvtedy ubehlo aspoň pár mesiacov. Bolo zvláštne, koľko vecí, zvratov a emócii sa môže udiať za jeden deň. Ráno chcela všetko vzdať, nebojovať, odísť, utiecť.
Usmiala sa na svoj zahmlený odraz v zrkadle. Život je predsa len plný prekvapení, nepochopenia, krás a bolesti.
Ale tentoraz bude ona, kto bude klásť otázky a podmienky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára