XII. Jeden krok vpred...

Prvé ranné lúče prenikli oknami a spôsobili, že sa Lexine začala prebúdzať. Podarilo sa jej udržať zatvorené oči a prevrátila sa na druhú stranu, aby si schovala tvár pred svetlom. Prekvapilo ju, aká je jej posteľ mäkká, ale túto myšlienku zatlačila do pozadia a znova zaspala.

....

Na dvere ktosi zaklopal. Raz, dvakrát. Narušiteľ neodbytne búchal ako šialený na dvere.

"Do riti, veď už vstúp!" zarevala nahnevane Lexine.

No keď otvorila oči, zistila, že vôbec nie je vo svojej izbe a vo svojej posteli, a že to nie jej matka kto klope na dvere, ale Charlotte.

"Sakra!" dodala Lexine. Pozrela na Charlotte, potom na Matta, ktorý ešte stále spal vedľa nej, a znova späť na Charlotte. Tá na ňu hľadela späť asi zo dve sekundy a potom sa neudržala a rozosmiala.

"To... nie je smiešne!" mala chuť kričať Lexine, ale zo spolupatričnosti k Mattovi radšej šepkala.

"Ale áno, je. Nemusíš mať taký previnilý výraz na tvári. Ja to nikomu nepoviem," žmurkla na ňu a odišla.

"Úžasné," nadýchla sa Lexine. Posadila sa a prstami si zašla do vlasov, aby zistila, v akom stave sú. Samozrejme, trčali na všetky strany. Vzdychla si. 

Na hodinách na stene uvidela, že je deväť hodín ráno. To znamenalo, že spala asi tak sedem hodín? Šesť? Ibaže v trocha nesprávnej posteli.

Čo jej povie otec? Zasmiala sa. Možno jej bude znova dávať prednášky.

Nemala chuť odísť. Mattova posteľ bola nádherne mäkká. A čo si vôbec namýšľa; najlepšie na tom celom bol on.

It is a highway to hell.

A tak ostávala sedieť na jeho posteli, čakajúc, čo sa stane. Možno bola priveľký zbabelec na to, aby zišla dole schodmi a pozrela sa do očí Luce či Charlotte. Alebo nebodaj Loganovi. Nepoznala ich. 

Ešte stále mala na sebe oblečené kraťasy a tričko z predošlého rána. Tričko bolo nenávratne zničené a bunda takisto. Mohla čakať zo päť, desať minút, keď niekto znova zaklopal na dvere. Stuhla a čakala, kto vojde.

Červená hlava na ňu mrkla: "Myslela som si, že sa ti to zíde. Na chodbe je kúpeľňa, druhé dvere zľava odtiaľto. Kludne sa osprchuj a všetko. Neboj sa, on sa tak skoro nezobudí." Kývla smerom k Mattovi.

"Ďakujem, dúfam, že mi budú dobré," odpovedala jej Lexine a poukázala na šaty, ktoré držala Charlotte v rukách.

"Neboj sa, budú," povedala Charlotte, zavesila ich na kľučku a odišla.

Chvíľu počkala a potom sa aj Lexine vybrala preč. Potichu prešla cez izbu, otvorila dvere a jemne ich za sebou aj zavrela. Zamierila k druhým dverám zľava, otvorila ich a našla sa vo veľkej kúpeľni s obrovskou vaňou, sprchovým kútom a umývadlom. 

Nechápala tú logiku, prečo sa niekto rozhodol dať sprchový kút vedľa vane. Akoby sa sprchy nedali dať aj vo vani.

Studená voda ju prebrala z ospalého stavu. Aj hlava ju prestávala bolieť; no všimla si, že na rukách má kopu škrabancov a modrín. Väčšina z nich boli skoro neviditeľní, ale boli tam. Zrejme nevie narábať s lukom až tak dobre.

Vaňa, v ktorej si vychutnávala kúpeľ, bola situovaná pod strešným oknom, ktorým sa človek popri kúpaní mohol dívať von na oblohu. Bol síce slnečný deň, no namiesto slnka bola obloha zatiahnutá sivými oblakmi.

Odniekadiaľ začula hlasnú hudbu. Komplikované gitary, hutný zvuk bicích, rázne rytmy... 

Vyzeralo to byť na krásne ráno.

Napriek tomu vedela, že niečo musí byť zle. Vždy je. Tak to predsa chodí. Niečo sa spraví a niečo druhé sa pokazí.

Po výdatnom kúpeli sa osušila a obliekla veci, ktoré jej dala Charlotte. Nohavice, obyčajné, čierne a voľajaké tričko s pukami. Vyzeralo to celkom dobre. No keď vyšla z kúpeľne, nebola si istá, kam ísť. Rozhodla sa pre cestu najmenšieho odporu a to do obývačky. K svojej veľkej úľave tu našla iba Charlotte, ako sedí pred televízorom a dáva dévedéčka do prehrávača. Takže odtiaľ išiel ten hluk.

"Ďakujem ti za tie šaty," ozvala sa Lexine od dverí. Charlotte sa obzrela a premerala si ju.

"No vidíš a sedia ti. Skúšam si pozerať nejaké koncerty, hádam ti to nevadí."

"Nie, to čo hučalo pred chvíľou, bolo skvelé."

"Cildren Of Bodom," povedala s úsmevom Charlotte a vrátila sa späť ku prehrávaču.

Lexine sa posadila na pohovku a na stolíku pred sebou našla svoj mobil. Musela si ho tu zabudnúť ešte večer predtým. "Môžem sa ťa niečo opýtať?" ozvala sa po chvíli, pričom si ešte stále kontrolovala zmeškané hovory. Desať od mami. Musí byť pekelne nahnevaná.

"Áno?"

"Takže ty a Matt ste boli... spolu?"

"Bolo to už dobre dávno. Tuším v päťdesiatich rokoch? Neviem presne," odmlčala sa a vážnym tónom dodala. "Je v poriadku?"

"Predpokladám, že je. Keď som odchádzala, dýchal," snažila sa zažartovať. "Nemali by sme ho ísť skontrolovať alebo niečo podobné?"

Charlotte zodvihla ovládač k televízii a prehrávaču a prešla s nimi ku Lexine. Sadajúc si na gauč, zapla dévedéčko, no stíšila hlasitosť.

"Tvoj otec povedal, že Matt by mal byť fit už o pár dní. On sa v tom skutočne vyzná."

"Ako vieš?"

"Zlatko, je to už zopár rokov, čo ho poznám. Ak o niečom vie naozaj veľa, je to jed Prenasledovateľov."

"Nemajú byť mŕtve duše uväznené v pekle?" opýtala sa mierne zmätene Lexine.

"Mali by, no hľadajú spôsoby, ako sa vykúpiť," odpovedala jej Charlotte hľadiac uprene na koncert, kde práve spevák skupiny na seba vylial akúsi krv. "Prenasledovatelia sú asi tie najodpornejšie tvory, aké som kedy videla, a ver mi, že som toho videla už veľa. Nie sú ani najsilnejší, najmúdrejší, no svoje obete dokážu prenasledovať až do úplného vyčerpania. Nemôžeš ich naozaj zabiť, keďže sú už dávno mŕtvi. Existuje len jedna vec, ktorú neznášajú a tou je oheň, žiara. Čudné, však? Človek by si myslel, že keď žijú v pekle, zvykli si naň."

"Tak ste sa ich včera zbavili? Mám to trochu rozmazané, to je zrejme tým odpadnutím."

"Podpálili sme zopár petárd a rôznu pyrotechniku. Bolo to to jediné, čo sme tak rýchlo zohnali," obrátila tvár k Lexine a uškrnula sa. "Od jednej sa chytila tráva a to ich tak vystrašilo, že ušli."

Lexine sa zasmiala, no nie celkom úprimne.

"A ako sa ti páčil prvý let, Lex?"

"Bol dokonalý," odpovedala jej. "Včera som sa naozaj zabávala, aj keď to znie divne."

Charlotte sa znova rozosmiala: "Tak to má byť, sestra."

Obe znova upreli pohľad na dianie v televízii. Skupina sa snažila, na koncerte to vrelo. Lexine sa vžila do deja a rozmýšľala, aká krv to je, a či je pravá. Akýmsi spôsobom ju to fascinovalo. Nehovoriac o tom, že sa jej pozdával frontman kapely. Najmä jeho polovične nahé telo poliate krvou.

"On je skvelý ako známosť na jednu noc," šťuchla Charlotte do čiernovlasého dievčaťa. "Prisahám ti."

Lexine dostala záchvat smiechu. "Nič... pre mňa, musím ťa sklamať."

"No pre mňa ako stvorené," šibalsky sa usmievala červenovláska. "Vždy sa veľmi rada vraciam do Škandinávie, kvôli nim."

"Rozumiem," pokrútila hlavou Lexine. "Vyhovuje ti to?"

"Vyhovuje? Ani v najmenšom. Baví? Áno, veľmi. Neviem žiť bez zmien, potrebujem slobodu. Možno je to súčasťou toho, kto som, alebo len moja povaha. Lepšie, ako by som mala zabíjať."

"Teba aby sa všetci muži báli," ozvalo sa od dverí. Obe dievčatá pozreli smerom k nim, prekvapené, že v nich stojí zranený. Matt vyzeral omnoho lepšie.

"A ty najviac," podpichla ho Charlotte. "Vidím, že sa cítiš lepšie, je tak? Teda, súdim podľa toho, že na sebe znova nemáš tričko."

Na tvári sa mu roztiahol široký úsmev. "Charlotte. Už som ti povedal, aký som rád, že si znova tu?"

"Klamár," odpovedala mu. "Aj tak som rada, že žiješ."

Mattove dlhé vlasy mu padli do tváre, ako si sadal. Ešte stále mal na sebe obväz, ale na nohách čisté džínsy s dierami- ktovie, či mali byť naschvál- namiesto tých zo včera.

Charlotte sa obrátila k Lexine a dramaticky jej zašepkala do ucha- no tak, aby to počul aj Matt: "On chodí rád bez trička. Dúfam, že ti to nevadí."

Lexine jej zašepkala naspäť: "Ani v najmenšom."

A obe sa smiali.

Mobil, položený na stole, začal vibrovať. Lexine ho schmatla a videla, že jej volá otec. Zodvihla to a podišla k oknu.

"Áno?"

"Mama sa o teba bála. Musel som jej povedať, že si prespala u Giny."

"Aha, ďakujem, oci," prekvapene povedala. "Prepáč, že som tu zaspala... Bola som unavená."

"To je v poriadku. Len ostaň, dokedy chceš. Hlavne nebuď sama."

"Dobre. Pa."

Zložila. Ako sa obrátila späť do obývačky, tí dvaja sa rozprávali, no znova jazykom, ktorému Lexine ani prinajmenšom nerozumela. Vzdychla si a hodila sa na miesto, späť ku Charlotte.

"Prepáč, hovoríme o včerajšku," otočila sa k nej Charlotte. "To je len náš starý zvyk, hovoriť po fínsky."

"Koľko jazykov ovládate?" opýtala sa so zdvihnutým obočím.

"Tu je skôr vhodnejšia otázka, ktoré jazyky neovládame. Tých nie je veľa."

"Ale ja nehovorím zasa až tak veľa jazykmi," ohradil sa Matt a pozrel na Lexine. "Iba tými, ktoré sú pre mňa dôležité."

Usmiala sa. "Vyzerá to tak, že sa ma dnes nezbavíte. Dúfam, že vám to nevadí."

"Nebuď smiešna," prevrátila očami Charlotte. "Dáš si niečo pod zub? Vieš čo, zostaňte obaja tu a ja vám niečo donesiem."

A vyskočila na nohy, skoro pretancujúc zmizla v kuchyni.

"Takže," začala Lexine vetu, ktorej obsah sa jej nestačil ani sformovať v hlave.

"Takže...," zopakoval Matt. Rukou si podopieral hlavu a tak bolo vidieť iba polovicu z jeho úsmevu. Na tvári však už nemal strnisko.

"Chceš, aby som ti pomohla s výmenou obväzu?" vyblafla naňho.

"Nie, to je v pohode."

Prikývla a pozerala všade, len nie jeho smerom.

"Veľmi," začal vážne on, pričom sa mu úsmev vytratil z tváre. Nahol sa dopredu, aby jej lepšie videl do očí. "Ma mrzí, čo sa stalo včera."

"Akoby si za to mohol. A vôbec, ja som naozaj rada, že som bola. Necháp ma zle, ale konečne sa cítim plnohodnotne."

"Akoby si predtým nebola," oponoval jej. Sklonila hlavu a pozerala na svoje prsty.

"Veď vieš. No ako som včera lietala... Bolo to to najlepšie, čo sa mi kedy stalo."

Natiahol sa za jej rukou a stisol jej ju. "Išlo ti to perfektne."

Začervenala sa a vymanila si ruku z jeho dlane.

Dvere z kuchyne sa otvorili dokorán a zjavila sa v nich Charlotte, držiac tácku ako profesionálna čašníčka. "Už sa to nesie!" A položila tácku aj s celým obsahom pred nich na stôl.

Lexine sa načiahla za kúskom chleba s maslom. Bola tak hladná, že by zjedla čokoľvek.

"Tequila?" opýtal sa Matt tónom, ktorý bola viac než pobavený. "Naozaj?"

Charlotte mu vytrhla fľašu z ruky. "No a?" Otvorila fľašu, naliala si do štamperlíka a obsah do seba hodila, akoby išlo o vodu.

"Ach," povedala potom. "Prosíte si?"

Matt pozrel na Lexine, ktorá rozmýšľala, či ponuku prijať alebo odmietnuť. Milovala tequilu, ale o desiatej ráno sa jej to nezdalo vhodné. Prosila očami o pomoc Matta.

"Nalej nám," obrátil sa on späť ku Charlotte, ktorá sa veselo uškrnula a naliala všetkým trom.

"Na zdravie," zodvihla svoj pohár.

"Na nás!" vyhŕkla Lexine a takisto vypila obsah svojho pohárika na jeden raz.

"Na ženy," predniesol Matt s pobavenou iskrou v očiach. Obom venoval svoj úsmev- s malou jamkou na líci- a vychutnal si nápoj po dúškoch.

"Takže," začala Charlotte po raňajkách, keď znova všetko odpratala, pričom skôr tancovala ako chodila. Jej krátke vlasy okolo nej veselo tancovali spolu s ňou, neustále ju šteklili po olivovej pleti a zakrývali dnes červené oči. "Čo budeme robiť, decká? Navrhujem, aby sme išli dole do herne."

"Nebol som tam už roky," spomínal Matt a díval sa pritom na Charlotte s prekvapujúco zamračeným pohľadom. "Vždy som tu miestnosť neznášal."

"Och," priskackala k nemu ona a entuziasticky ho pohladila po tvári. Lexine odvrátila tvár; žiarlivosť je dosť otrasná vlastnosť. "Aký pesimista sa z teba stal. Poď, Lex, ukážem ti to tam. Bude sa ti to páčiť."

Tá len pokrčila plecami a nasledovala ju do chodby, kde zabočila doprava; prešla až na jej koniec, kde boli jediné dvere, skryté v stene. S vŕzganím sa otvorili a Charlotte do nich vošla bez toho, aby zažala svetlo.

Zišli po schodoch a ocitli sa v obrovskej miestnosti, ktorá sa musela tiahnuť popod celý dom. Tu Charlotte rozsvietila; ukázali sa steny, rôzne haraburdy, no i biliardový stôl v jednom kúte, nejaké stereo súprava v druhom, voľný priestor v strede a pohovka a kreslá v poslednom kúte. Vedľa sedačky bola umiestnená chladnička, ktorá bola vypojená z elektriny. Na stene nad ňou boli pripevnené dva prekrížené meče s ozdobnými rúčkami.

"Vieš šermovať?" obrátila sa k Lexine Charlotte, no Lexine pokrútila hlavou. "Nevadí... Myslím, že sa ti to určite zíde."

A s tým skoro preletela ku starej skrini, otvorila ju a vytiahla z nich dve zbrane. "Tieto sa volajú kordy," vysvetľovala a vrátila sa späť k Lexine, aby jej podala jeden z nich. "Platným zásahovým povrchom je celé telo šermiara. Neboj sa, ja ťa ním neprepichnem. Aspoň nie teraz."

"Ha ha," odvetila Lexine s krivým úsmevom.

Charlotte jej ukázala, ako má držať svoj kord, ako s ním narábať; celú večnosť potom strávili šermovaním, útokmi, zásahmi. Dookola a dookola krúžili, zasahovali, cúvali. Bola to aj skvelá príležitosť, aby sa mohli zároveň porozprávať.

Charlotte zašla nad tým, že je Lexine prirodzeným talentom- ak taký existoval- a dávala jej rady, ako oklamať útočníka svojím telom a jeho rečou. Pre ňu bolo čiernovlasé dievča záhadou; nikdy by si nebola pomyslela, že jej bude až tak sympatická. Predsa len, videla, ako na ňu hľadel Matt a ako to dievča naňho; niežeby k nemu stále čosi cítila, ale predsa len, korisť je korisť nielen vo svete zvierat, ale aj keď príde k láske.

"Tak, ako to ide medzi tebou a tým kusom testosterónu tam hore?" opýtala sa, pričom sa snažila zaútočiť, no neúspešne.

"Čo myslíš?" zamračila sa Lexine a zabodovala.

"Ako keby si si nevšimla, ako to medzi vami vrie," odvetila Charlotte a na chvíľu si prehodila kord do ľavej ruky. "Uf, si príliš dobrý súper."

"Ďakujem," prehodila si čierne vlasy späť cez plece a pokrútila pravým zápästím.

"Takže?"

Lexine pokrčila plecami a úprimne jej odpovedala: "Neviem, čo chceš počuť."

"Je niečo medzi vami?" prevrátila očami Charlotte.

"Hmm..," zamyslela sa Lexine a pozorne skúmala svoj kord. "Nikdy sme sa o tom nebavili."

"A niečo iné? Dievča, nemusíte o tom rozprávať, aby ste to cítili."

Napoly sa uškrnula. "Hovor mi o tom... No, išli sme na výlet na horu Mount Hood a tak nejak... sme sa bozkávali."

Jej spoločníčka sa začala usmievať. "Gratulujem!"

"A tebe," začala Lexine so starostlivým výrazom, "to neprekáža?"

Charlotte zmizol úsmev z tváre a nechávala si načas, kým odpovedala; snažila sa vyberať správne slová. "Vieš, dlho som o tom premýšľala. Ja a on, to nikdy nemohlo pracovať. Ja som chcela slobodu a dobrodružstvo a on chcel... Dobrodružstvo, ale veľmi rozdielnym spôsobom. A, mám byť úprimná, z mojej strany to bola skôr posadnutosť niečím, čo som nemohla vlastniť a ani ovládať. Som otrasná, keď príde ku vzťahom."

Pozrela sa späť na Lexine a znova sa usmiala, tentoraz celkom vážne: "Ale ty vyzeráš byť veľmi vhodná preňho."

Lexine sa zamračila. "Matt si myslí, že ma priťahuje Logan."

"To by bolo celkom logické," zamyslene povedala červenovláska a len tak mávla kordom vo vzduchu. "Ale nikdy sa nenechaj obalamutiť jeho správaním a vystupovaním."

"Prečo?"

"Je veľmi mocný. Keď sa rozhodne, že niečo dostane, tak to aj splní. On nie je hra, ktorú by si chcela hrať."

"Ani by som nechcela," odporovala jej Lexine, obrátila sa k biliardovému stolu a vyskočila naň. "Naozaj ma neberú typy ako on."

"Mňa práveže áno," zachichotala sa Charlotte ako mladá tínedžerka.

Dvere do herne sa otvorili a chvíľu nimi prúdil čerstvý vzduch zhora. Na schodoch sa ozývali kroky a do miestnosti vstúpil Matt, tentoraz plne oblečený.

"Tak čo, starec, rozdáme si to?" hlučne zakričala Charlotte a zamierila naňho kordom.

"Ako keby si ma mohla poraziť," zdvihol obočie. Odsunul hrot a prešiel k stolu, na ktorom sedela Lexine.

"Zahráš si?" ukázal na stôl.

"Mne to nikdy nešlo," s ľútostivou grimasou odpovedala. "Ale ak ma to naučíš, dobre."

"Samozrejme," odvetil a podal jej tágo. "Z palca a ukazováka si urob..."

"Túto časť ešte ovládam," zarazila ho nervózne. Nemohla sa sústrediť, keď sa nakláňal ponad ňu, ich ruky sa dotýkali a jeho omamná vôňa jej zatemnila mozog. "Neviem, ako správne udierať a umiestňovať gule."

Matt je zľahka chytil ľavé zápästie, o kúsok ho posunul dopredu. Pravú ruku jej prekryl svojou veľkou dlaňou, obratne jej pomohol napriahnuť tágo a usmerňoval jeho smer.

Keď hovoril, cítila jeho teplý dych na tvári; jeho hlas sa jej ozýval v ušiach. Sakra! Kvôli nemu nemôže premýšľať.

Charlotte pustila rádio a sadla si do kresla, priamo oproti nim. Pozorne ich sledovala. Raz sa Lexine pozrela jej smerom a videla, ako sa Charlotte víťazoslávne usmieva, no predsa len nie úplne úprimne. Radšej sa pohľadu na ňu vyhýbala.

Nebola to žiadna biliardová hra; skôr flirtovacia hra. Lexine napadlo hádam tisíc ráz, čo sa stalo s tým "žiadne my, len ja a ty", pretože nemala pocit, že by dodržiavala sľub, ktorý dala sama sebe. Na druhej strane, veľa sa zmenilo.

"Ako si sa vyspala?" spýtal sa odrazu a prerušil jej myšlienky na znovuobnovenie svojich predsavzatí. Priala si, aby ju pustil, ale sama nechcela odísť či odstrčiť ho.

"No... Hm, ušlo to," zakoktala sa.

"Mala si ísť domov," začal on a ona sa strhla. Vysvetlil: "Máš tam svoje veci a posteľ. Nemal som ťa tu zdržiavať."

"Mne to nevadí," odpovedala rýchlo. "Naozaj."

"Tak kde si potom spala?" opýtal sa.

Začala sa smiať. "Dávala som na teba pozor, a zrazu som o sebe nevedela...," jej hlas sa vytratil.

Zrazu zacítila, ako jej dlaňou prechádza mimovoľne po chrbte; od jednej lopatke k druhej.

"Vieš, prebudil som sa v noci na to, ako mi ktosi chrápe v posteli...," zašepkal potichu tónom, z ktorého Lexine vycítila, že sa usmieva.

"Nechrápala som!" rozhorčene mu odporovala.

Vydýchol jej do ucha. "Ja viem." A pobozkal jej vlasy.

Lexine bolo horúco. Veľmi horúco. Pozrela sa Charlottiným smerom, no zistila, že dievča tam už nie je. Rozhodla sa obrátiť; pozerať sa mu do očí bude možno ľahšie.

Chyba. Vyskočila na stôl, inak by sa nebola udržala na nohách.

"Ako sa ti páčila moja posteľ?" opýtal sa so záujmom a nahol sa ku nej bližšie.

"Prečo so mnou flirtuješ?" odpovedala mu otázkou.

"Mal by som prestať?"

Usmiala sa. "Ja ťa vôbec nespoznávam."

"To je tou tequilou."

"Nemôžeš viniť alkohol.Opití ľudia robia to, na čo síce myslia, ale triezvi by sa na to nikdy nedali."

Vydýchol. "Správne." A odtiahol sa.

Lexine nevedela, prečo jej to prišlo až tak ľúto.

"Prepáč," zahundrala. "Ale ja  neviem, či by to bolo správne."

"Nemal som to spraviť."

"Rada by som ti povedala, že mal, veľmi rada, ale všetko by sa len zbytočne... skomplikovalo."

Usmial sa na ňu, čím ju záhadným spôsobom upokojoval. "Som rád, že sa ti nič nestalo."

"A ja som rada, že žiješ... Neviem, či by som dokázala žiť s myšlienkou, že si zomrel kvôli mne...," jej hlas zanikol.

"Nie kvôli tebe, ale pre tvoju ochranu," opravil ju. "Si priveľmi dôležitá."

"Ako? To kvôli mne môžu umierať ľudia a anjeli, alebo čo?"

"Oni umierajú už dávno," pokojne hovoril. Keď videl, že sa tvári nešťastne, zobral jej ruku do svojich dlaní. "Tak si to sami vybrali. Ale ty to môžeš celé ukončiť."

Pokrútila hlavou. "Nerozumiem tomu... Ako ste si taký istý, že som to ja?"

"Je tu jedna legenda."

Čakala, ale keď nepokračoval, opýtala sa: "A?"

"A... nič," pokrčil ramenami.

"Prečo mi klameš?" zúžila oči Lexine a pichla ho ukazovákom do hrude.

"Neklamem," usmial sa, "to vie len tvoj otec. Ja som nikdy nemal možnosť počuť jej znenie, akurát tak dôsledky."

Lexine si kúsala do pery, premýšľajúc. "Tak aké boli jej dôsledky?"

"Mnoho osôb zahynulo kvôli domnienkam, že by práve oni mohli byť záchrancami. Alebo spasiteľmi, ako ich ľudia radi označujú."

V jeho hlase vycítila trpký podtón. Pozrela mu do tváre, hľadala v jeho ostrých črtách nápoveď, no nenájdúc žiadnu. Vystrela pravú ruku a jemne mu prešla od pravého líca cez bradu až na krk. "Čo sa stalo?"

"Môj otec podľahol mylnej myšlienke, že by to mohla byť moja matka," odpovedal a v očiach sa mu nebezpečne zalesklo. "Nedávalo to zmysel, ale on bol úplne zaslepený svojimi predstavami. Nebola to ona, no strhol sa boj, v ktorom bola zabitá."

"Niečo ako teraz?" 

"Nepamätám si to veľmi... Všetko, čo viem je, že za ňou prišli v noci. On si odišiel preč, a oni ju zatiaľ zabili."
Chvíľu naňho pozerala, mlčky; keď na ňu pozrel, načiahla obe ruky, aby ho objala. Položila mu hlavu na jeho plece ako malé dieťa. Cítila sa bezpečne, pokojne; a to bol moment, v ktorom vedela, že ich priateľstvo zrejme nenávratne prekročilo medze. 

S.
I don´t own these pictures!