"Rád ťa znova vidím, Lexine," odpovedal Logan.
Lexine pokrútila hlavou, akoby sa chcela uistiť, že jej mozog funguje normálne.
"Svoju krásu si rozhodne zmenila po otcovi," pokračoval. "Vyzeráš úplne ako on."
"Keď vravíš," neveriaco sa naňho pozrela. "Čo tu robíš?"
Logan vstal a prešiel sa dookola po izbe. Lexine ho mlčky pozorovala, mala pocit, akoby chodil okolo nie po izbe, ale nej, ako predátor, ktorý obklúčil svoju obeť.
"Vždy som chcel vidieť izbu starého priateľa."
Zastal a obzeral si Lexine od hlavy po päty a späť. Zakašľala; ale neprestal.
"Ako dlho poznáš Matta?"
"Bude to presne dvestotridsaťdva rokov."
Odmlčali sa.
Odrazu urobil Logan niekoľko krátkych, rýchlych krokov a zastal presne niekoľko centimetrov od Lexine. Vyzeral, akoby ju... ovoniaval?
Odstúpila. "Počul si už o slovnom spojení osobný priestor?"
"Moja chyba, madam," uklonil sa, a aj keď to vyzeralo ako žart, Lexine mala pocit, že to myslí vážne.
Spomenula si na to, čo jej povedal Matt; Logan dokáže ovládať myšlienky. Môže?
"Vyzeráš byť zmätená."
Prikývla. "Trochu. Môžem sa ťa niečo spýtať?"
"Samozrejme."
"Poznáš môjho otca veľmi dobre?"
"Dá sa to tak povedať."
"Prečo spravil toto všetko?"
Loganovi zmizol úsmev z tváre. "Na to ti odpovedať naozaj nemôžem."
"Kto vlastne je?" spýtala sa zúfalo.
"Padlý anjel, známy aj ako démon," začal hovoriť Logan, ale keď uvidel výraz na tvári dievčaťa, zmĺkol.
"Čakala som niečo ako: je to tvoj otec," povedala pomaly.
"Rozumiem."
"Nie, nerozumieš, ale nevadí," pozrela mu do očí, tých hlbokých oceánov, ktorých kúzlo sa ju pokúšalo utopiť... Potriasla hlavou.
"Kde si sa skrývala celé tie roky?" zašepkal zrazu on, s čudesným víťazoslávnym iskrami v očiach.
Lexine mala pocit, že zle počula. "Čože?"
"Bol som vo všetkých kútoch sveta," pokračoval, akoby ju nepočul. Otočil sa a prechádzal sa sem a tam. "Preskúmal som, hľadal som. Prešiel som milióny kilometrov. Bol som pozorný, načúval som, mal som oči otvorené. Celou svojou existenciou som sa zahĺbil do hľadania. Ale čo nakoniec dostanem? Nič. Predbehne ma akýsi... Nefilim!"
Skoro kričal. Lexine sa posadila na posteľ a sledovala ho; kráčal ako tiger, ktorého zavreli v klietke.
"Myslíš Matta?" spýtala sa ho.
Odignoroval ju. "Má proste šťastie, v tom to bude. On by to sám nezvládol."
Lexine zdvihla obočie; prečo má pocit, že všetci z nich sú psychicky mimo? Nepatria do tohto sveta, sú len čarovné bytosti, postavy z mytológie. No nie? Škoda, že boli až priveľmi živý, hmotný.
"Možno je to zámer. Určite to tak má byť. Alebo iba teraz?"
"Ehm," zakašlala Lexine, "nič v zlom, ale je predsa len trocha zvláštne viesť monológ v miestnosti, v ktorej sa nachádza ešte niekto iný."
Zastavil sa. Prikývol. "Možno to máš počuť."
"Dobre, ja v tejto konverzácii naozaj nevidím zmysel. Prepáč."
Postavila sa, že odíde z miestnosti a nechá ho, nech si dobre pokecá sám so sebou. Nestihla prejsť ani dva metre, keď sa dvere znova otvorili, no tentoraz sa v nich zjavil majiteľ izby.
"Zostaneš aj na večeru?" opýtal sa Lexine, akoby sa nechumelilo.
Prečo by ma malo vôbec prekvapovať, že nie je prekvapený, že tu som? pýtala sa sama seba Lexine.
"Rada," usmiala sa namiesto toho. Posledný raz sa cez plece pozrela na Logana, ktorý bol zahĺbený vo svojej vlastnej dimenzii.
Keď vyšla z izby, Matt zavrel dvere. Mlčky kráčali ku schodom.
"Teraz vidím, že je ešte oveľa viac, čomu nerozumiem..." poznamenala Lexine. Prikývol, ale neusmial sa tak, ako mal vo zvyku. Všimla si, že sa stihol prezliecť- ktovie kde?- z obyčajného bieleho trička do modrej košele. Vyzeral, akoby sa chcel obliecť formálne.
Lexine sa pozrela na svoje oblečenie, ktoré nebolo ani len náznakom formálneho; krátke šortky, voľné tričko, obľúbené tenisky. Nič špeciálne. Nič pekné.
Nie oproti Luce, ktorá mala na sebe koženú minisukňu, bielu blúzku, blýskajúce sa náušnice a náramky, ktoré nevyzerali vôbec ako bižutéria. Alebo Charlotte, ktorá vyšla z kuchyne s plným podnosom, oblečená v čiernych, krátkych nohaviciach, fialovom, obtiahnutom tričku, na ktorom mala rozopnutú vestu čiernej farby a na nohách mala krásne sandále, vykladané trblietavými kameňmi.
Posadili ju medzi Charlotte, ktorá bola z jej pravej strany, a Matta, ktorý sedel napravo od nej za vrch stolom. Oproti nej sa náhlivo posadil Logan.
K večeri bolo pečené kura, spolu s jazmínovou ryžou s maslom, ako jej vysvetlila Charlotte. Tak sa zdalo, že za toto jedlo môžu Charlotte a Matt. Luce si zrejme nechcela zlomiť nechty.
V nezvyčajnom, pre Lexine nepochopiteľnom zložení potichu jedli. Občas niekto utrúsil nejakú poznámku, ale nič, čo by mohla komentovať a tak sa nechala zahĺbiť do vlastných myšlienkových pochodov.
Po večeri jej Charlotte chytila jeden pramienok vlasov, na okamih skúmala červenú farbu, potom sa na ňu usmiala svojimi fialovými očami a povedala: "Máš nádherné vlasy. Veľmi sa mi páčia."
"Aj mne tvoje," odpovedala Lexine, ale nemohla prestať hľadieť do jej očí.
Charlotte sa zasmiala: "Sú to len farebné šošovky. Ale vyzerajú cool, nemyslíš?"
Lexine prikývla. "Ale tento prsteň," ukázala na jej prostredník, "sa mi ľúbi ešte viac."
"Ďakujem, je to veľmi vzácny briliant. Ale veď aj ty..." nestihla dokončiť vetu, keď jej Matt skočil do reči.
"Ten prsteň sa ti hlavne nehodí," podpichol Charlotte.
"Ďakujem ti, zlatko," žmurkla naňho Charlotte. "Čo keby sme zobrali tuto Lexine na menší výlet na skaly?"
"Ja som za," skočila im do rozhovoru Lexine. "Neviem, čo je na skalách, ale súhlasím."
Matt pokrčil ramenami. "Pre mňa za mňa, môžeme."
Charlotte vyskočila na rovné nohy, prevrátila stoličku a tvár sa jej rozžiarila ako slniečku. "Idem sa prezliecť, hneď som späť!" A zmizla.
Matt sa obrátil k svojej sestre: "Ideš s nami?"
Luce napodiv neodfrkla. "Jasné, to si nenechám ujsť."
Keď sa Matt pozrel na Logana, ten iba pokrútil hlavou. "Ešte mám veľa práce." Vstal od stola a aj on opustil jedáleň.
Lexine videla, ako Matt prevrátil očami. Súhlasila s ním a zároveň bola rada, že Logan nejde.
Luce tiež vstala, až pri dverách sa zastavila, aby hodila poznámku: "Nechám vás tu samých, vy dve hrdličky."
Jej smiech sa ozýval až zo schodiska.
"Asi nemám zmysel pre humor," poznamenala Lexine, nič iné ju nenapadlo.
Matt sa usmial. "Zrejme ani ja."
Lexine pokrútila hlavou, akoby sa chcela uistiť, že jej mozog funguje normálne.
"Svoju krásu si rozhodne zmenila po otcovi," pokračoval. "Vyzeráš úplne ako on."
"Keď vravíš," neveriaco sa naňho pozrela. "Čo tu robíš?"
Logan vstal a prešiel sa dookola po izbe. Lexine ho mlčky pozorovala, mala pocit, akoby chodil okolo nie po izbe, ale nej, ako predátor, ktorý obklúčil svoju obeť.
"Vždy som chcel vidieť izbu starého priateľa."
Zastal a obzeral si Lexine od hlavy po päty a späť. Zakašľala; ale neprestal.
"Ako dlho poznáš Matta?"
"Bude to presne dvestotridsaťdva rokov."
Odmlčali sa.
Odrazu urobil Logan niekoľko krátkych, rýchlych krokov a zastal presne niekoľko centimetrov od Lexine. Vyzeral, akoby ju... ovoniaval?
Odstúpila. "Počul si už o slovnom spojení osobný priestor?"
"Moja chyba, madam," uklonil sa, a aj keď to vyzeralo ako žart, Lexine mala pocit, že to myslí vážne.
Spomenula si na to, čo jej povedal Matt; Logan dokáže ovládať myšlienky. Môže?
"Vyzeráš byť zmätená."
Prikývla. "Trochu. Môžem sa ťa niečo spýtať?"
"Samozrejme."
"Poznáš môjho otca veľmi dobre?"
"Dá sa to tak povedať."
"Prečo spravil toto všetko?"
Loganovi zmizol úsmev z tváre. "Na to ti odpovedať naozaj nemôžem."
"Kto vlastne je?" spýtala sa zúfalo.
"Padlý anjel, známy aj ako démon," začal hovoriť Logan, ale keď uvidel výraz na tvári dievčaťa, zmĺkol.
"Čakala som niečo ako: je to tvoj otec," povedala pomaly.
"Rozumiem."
"Nie, nerozumieš, ale nevadí," pozrela mu do očí, tých hlbokých oceánov, ktorých kúzlo sa ju pokúšalo utopiť... Potriasla hlavou.
"Kde si sa skrývala celé tie roky?" zašepkal zrazu on, s čudesným víťazoslávnym iskrami v očiach.
Lexine mala pocit, že zle počula. "Čože?"
"Bol som vo všetkých kútoch sveta," pokračoval, akoby ju nepočul. Otočil sa a prechádzal sa sem a tam. "Preskúmal som, hľadal som. Prešiel som milióny kilometrov. Bol som pozorný, načúval som, mal som oči otvorené. Celou svojou existenciou som sa zahĺbil do hľadania. Ale čo nakoniec dostanem? Nič. Predbehne ma akýsi... Nefilim!"
Skoro kričal. Lexine sa posadila na posteľ a sledovala ho; kráčal ako tiger, ktorého zavreli v klietke.
"Myslíš Matta?" spýtala sa ho.
Odignoroval ju. "Má proste šťastie, v tom to bude. On by to sám nezvládol."
Lexine zdvihla obočie; prečo má pocit, že všetci z nich sú psychicky mimo? Nepatria do tohto sveta, sú len čarovné bytosti, postavy z mytológie. No nie? Škoda, že boli až priveľmi živý, hmotný.
"Možno je to zámer. Určite to tak má byť. Alebo iba teraz?"
"Ehm," zakašlala Lexine, "nič v zlom, ale je predsa len trocha zvláštne viesť monológ v miestnosti, v ktorej sa nachádza ešte niekto iný."
Zastavil sa. Prikývol. "Možno to máš počuť."
"Dobre, ja v tejto konverzácii naozaj nevidím zmysel. Prepáč."
Postavila sa, že odíde z miestnosti a nechá ho, nech si dobre pokecá sám so sebou. Nestihla prejsť ani dva metre, keď sa dvere znova otvorili, no tentoraz sa v nich zjavil majiteľ izby.
"Zostaneš aj na večeru?" opýtal sa Lexine, akoby sa nechumelilo.
Prečo by ma malo vôbec prekvapovať, že nie je prekvapený, že tu som? pýtala sa sama seba Lexine.
"Rada," usmiala sa namiesto toho. Posledný raz sa cez plece pozrela na Logana, ktorý bol zahĺbený vo svojej vlastnej dimenzii.
Keď vyšla z izby, Matt zavrel dvere. Mlčky kráčali ku schodom.
"Teraz vidím, že je ešte oveľa viac, čomu nerozumiem..." poznamenala Lexine. Prikývol, ale neusmial sa tak, ako mal vo zvyku. Všimla si, že sa stihol prezliecť- ktovie kde?- z obyčajného bieleho trička do modrej košele. Vyzeral, akoby sa chcel obliecť formálne.
Lexine sa pozrela na svoje oblečenie, ktoré nebolo ani len náznakom formálneho; krátke šortky, voľné tričko, obľúbené tenisky. Nič špeciálne. Nič pekné.
Nie oproti Luce, ktorá mala na sebe koženú minisukňu, bielu blúzku, blýskajúce sa náušnice a náramky, ktoré nevyzerali vôbec ako bižutéria. Alebo Charlotte, ktorá vyšla z kuchyne s plným podnosom, oblečená v čiernych, krátkych nohaviciach, fialovom, obtiahnutom tričku, na ktorom mala rozopnutú vestu čiernej farby a na nohách mala krásne sandále, vykladané trblietavými kameňmi.
Posadili ju medzi Charlotte, ktorá bola z jej pravej strany, a Matta, ktorý sedel napravo od nej za vrch stolom. Oproti nej sa náhlivo posadil Logan.
K večeri bolo pečené kura, spolu s jazmínovou ryžou s maslom, ako jej vysvetlila Charlotte. Tak sa zdalo, že za toto jedlo môžu Charlotte a Matt. Luce si zrejme nechcela zlomiť nechty.
V nezvyčajnom, pre Lexine nepochopiteľnom zložení potichu jedli. Občas niekto utrúsil nejakú poznámku, ale nič, čo by mohla komentovať a tak sa nechala zahĺbiť do vlastných myšlienkových pochodov.
Po večeri jej Charlotte chytila jeden pramienok vlasov, na okamih skúmala červenú farbu, potom sa na ňu usmiala svojimi fialovými očami a povedala: "Máš nádherné vlasy. Veľmi sa mi páčia."
"Aj mne tvoje," odpovedala Lexine, ale nemohla prestať hľadieť do jej očí.
Charlotte sa zasmiala: "Sú to len farebné šošovky. Ale vyzerajú cool, nemyslíš?"
Lexine prikývla. "Ale tento prsteň," ukázala na jej prostredník, "sa mi ľúbi ešte viac."
"Ďakujem, je to veľmi vzácny briliant. Ale veď aj ty..." nestihla dokončiť vetu, keď jej Matt skočil do reči.
"Ten prsteň sa ti hlavne nehodí," podpichol Charlotte.
"Ďakujem ti, zlatko," žmurkla naňho Charlotte. "Čo keby sme zobrali tuto Lexine na menší výlet na skaly?"
"Ja som za," skočila im do rozhovoru Lexine. "Neviem, čo je na skalách, ale súhlasím."
Matt pokrčil ramenami. "Pre mňa za mňa, môžeme."
Charlotte vyskočila na rovné nohy, prevrátila stoličku a tvár sa jej rozžiarila ako slniečku. "Idem sa prezliecť, hneď som späť!" A zmizla.
Matt sa obrátil k svojej sestre: "Ideš s nami?"
Luce napodiv neodfrkla. "Jasné, to si nenechám ujsť."
Keď sa Matt pozrel na Logana, ten iba pokrútil hlavou. "Ešte mám veľa práce." Vstal od stola a aj on opustil jedáleň.
Lexine videla, ako Matt prevrátil očami. Súhlasila s ním a zároveň bola rada, že Logan nejde.
Luce tiež vstala, až pri dverách sa zastavila, aby hodila poznámku: "Nechám vás tu samých, vy dve hrdličky."
Jej smiech sa ozýval až zo schodiska.
"Asi nemám zmysel pre humor," poznamenala Lexine, nič iné ju nenapadlo.
Matt sa usmial. "Zrejme ani ja."
....
Zúrive vlny búšili do vysokánskych skál, obmývali ich v pravidelných prívaloch tisícok litrov slanej vody z oceána. Zmrákalo sa, zore boli karmínovo červené. Z mora sa pomaly dvíhala hustá, zamatová hmla a pokrývala celý breh.
Na bralách stáli štyri postavy, skrývajúce sa v prichádzajúcej hmle. Čiernovlasé dievča malo otvorené ústa, v očiach úžas. Práve videla, ako fungujú nadprirodzené schopnosti, a to ju očarilo viac než čokoľvek, čo doteraz videla.
Dievča, ktoré bolo ku nej najbližšie, vystrelo ruky smerom k vode, zavrela oči a vyzerala, akoby zaspala postojačky. Najskôr sa nič nedialo, kdež tu odrazu, z ničoho nič, začala sa dvíhať vodná para nad morom, kde sa začala formovať do hustnújcej hmoty, ktorá sa začala približovať k pobrežiu, až kým celkom nepokryla okolie a najmä ich.
Charlotte sa otočila so spokojným výrazom na tvári k ostatným. "Radšej by si mala zavrieť ústa," adresovala Lexine a dodala, "podmienky sú teraz príjemne priaznivé."
Luce si naťahovala svaly. "Konečne. Už som sa nemohla dočkať, kedy konečne vypadnem z toho spráchnivelého domu."
"Chýba ti ten tvoj vyčačkaný na východnom pobreží?" opýtala sa jej Charlotte.
"Nah. Potrebujem čosi väčšie."
A ich rozhovor sa ubral smerom, ktorý bol úplne opační smeru Lexiných myšlienok.
"Pripravená vidieť v ďaleké obzory?" prerušil ju Matt.
"Samozrejme. Poďme."
Usmial sa. "Nemusíme sa nikam ponáhľať."
"Ja chcem."
"Dobre. Len ma nechaj ti povedať ešte zopár slov."
Lexine prikývla. Hmla bola už tak hustá, že poriadne nedovidela ani len naňho. Luce a Charlotte zmizli z dohľadu.
"Tvoje osemnáste narodeniny znamenajú, že sa staneš oficiálne dospelou. Nemám na mysli podľa zákona, ale z hľadiska nás, Nefilimov."
Lexine znova prikývla.
"Tá choroba, čo si mala. Ten zápal pľúc. Nebola to choroba, ale tvoj organizmus sa začal meniť a pretvárať. Najmä tvoje telo veľmi zosilnelo."
Lexine si siahla na hrudník, akoby tam mohla čosi nahmatať. Potom nechala svoju ruku len tak spadnúť.
"A k tej najzložitejšej časti," pokračoval Matt ďalej a obrátil sa jej chrbtom. "Tvoje krídla by sa mali začať vyvíjať."
A v tej chvíli sa v jedinej nanosekunde cez tričko predrali tie jeho; obrovské, nádherné, s jemnými, snehobielymi pierkami. Tentokrát sa Lexine ani len neobťažovala s dýchaním; celý ten pohľad jej zobral dych. Mala chuť sa načiahnuť, pohladiť tie krídla, okúsiť ich, či sú naozaj také jemnučké ako vyzerajú...
A potom si spomenula.
Rukou vošla do vrecka svojej bundy, ktorú si obliekla cez plecia, pretože kvôli hmle bola značná zima, a vytiahla z neho to pierko, ktoré jej Matt dal skorej toho dňa.
"Tak blízke?" spýtala sa potichu a pozrela mu do očí. Priamo.
Jemne prikývol. Všimla si, že ešte stále čaká na jej reakciu. Akoby chcela ujsť aj s krikom, alebo odpadnúť. Všetko, čo doteraz počula, mohlo znieť ako zo zle napísaného scenáru, ale všetko sa zmenilo v jedinej sekunde, keď uverila, že nespí. A to bolo práve vtedy, keď jej ukázal svoje monumentálne krídla, tak neopísateľne prekrásne a mystické zároveň.
Prehltla. "Si prekrásny," ušlo jej. Stisla pery a zahanbene naňho hľadela.
Usmial sa tak, ako ho ešte nikdy nevidela- čo bolo pri Mattovi príliš divné povedať, keďže sa usmieval stále- lenže tento úsmev bol výnimočný kvôli radosti. "Som rád, že si to povedala."
A rýchlo ju schytil za pás, dva razy zamával krídlami a ... Leteli.
"A k tej najzložitejšej časti," pokračoval Matt ďalej a obrátil sa jej chrbtom. "Tvoje krídla by sa mali začať vyvíjať."
A v tej chvíli sa v jedinej nanosekunde cez tričko predrali tie jeho; obrovské, nádherné, s jemnými, snehobielymi pierkami. Tentokrát sa Lexine ani len neobťažovala s dýchaním; celý ten pohľad jej zobral dych. Mala chuť sa načiahnuť, pohladiť tie krídla, okúsiť ich, či sú naozaj také jemnučké ako vyzerajú...
A potom si spomenula.
Rukou vošla do vrecka svojej bundy, ktorú si obliekla cez plecia, pretože kvôli hmle bola značná zima, a vytiahla z neho to pierko, ktoré jej Matt dal skorej toho dňa.
"Tak blízke?" spýtala sa potichu a pozrela mu do očí. Priamo.
Jemne prikývol. Všimla si, že ešte stále čaká na jej reakciu. Akoby chcela ujsť aj s krikom, alebo odpadnúť. Všetko, čo doteraz počula, mohlo znieť ako zo zle napísaného scenáru, ale všetko sa zmenilo v jedinej sekunde, keď uverila, že nespí. A to bolo práve vtedy, keď jej ukázal svoje monumentálne krídla, tak neopísateľne prekrásne a mystické zároveň.
Prehltla. "Si prekrásny," ušlo jej. Stisla pery a zahanbene naňho hľadela.
Usmial sa tak, ako ho ešte nikdy nevidela- čo bolo pri Mattovi príliš divné povedať, keďže sa usmieval stále- lenže tento úsmev bol výnimočný kvôli radosti. "Som rád, že si to povedala."
A rýchlo ju schytil za pás, dva razy zamával krídlami a ... Leteli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára