Všetko, čo mohla Lexine naozaj pozorovať, bolo rozmazané okolie, zo studeného vzduchu jej slzili oči. Napriek tomu si let vychutnávala. Snažila sa zapamätať si každú jednu sekundu. Aj keď sa zo začiatku bála toho, aby náhodou nespadla, po chvíli sa uvoľnila; ako kliešť sa držala Matta okolo krku.
Prečo sa jej zo všetkého najviac páčila vôňa jeho krku?
Stihla zahliadnuť aj kúsok zo Charlotty a Luce, no tie leteli oveľa rýchlejšie ako Matt s Lexine. Po prvý raz videla Luce, ako sa naozaj usmieva. Nazvala by to pohľadom na nezaplatenie.
Keď si jej oči privykli na ľadový vietor, poobzerala sa okolo seba. Urobila tú chybu, že sa pozrela aj dole,- predtým neznášala výšky- no tentoraz nepocítila ani len náznak strachu.
Príliš skoro, príliš rýchlo začali klesať. Lexine chcela protestovať, kričať, ale ostala ticho. Mattove teplé prsty ju hriali na pokožke jej chrbta.
V každom prípade sa cítila nádherne.
Keď sa jej nohy dotkli zeme, na okamih stratila rovnováhu, potkla sa o vlastnú nohu a bola by spadla na zem, keby ju Matt nezachytil. Nebolo fér, že ona nevie ani len udržať rovnováhu, pomyslela si. Znova sa musela držať jeho ramien.
Akoby ich už nepoznala naspamäť.
Pomaly pozrela smerom hore, k jeho očiam. Chcela sa ospravedlniť, ale nebolo kedy.
Ticho preťal kvílivý zvuk. Odrazu akoby začala padať obloha; čierny, neidentifikovateľný roj sa valil z neba ku nim. Lexine nič takého v živote nevidela; práve sa chcela spýtať Matta, čo sa deje, keď ich oboch strhol k zemi, tak, aby ju ochraňoval vlastným telom.
A odrazu začali dopadať prvé šípy. Dlhé, pružné, so zlovestným ostrým hrotom.
Matt znova vystrel svoje krídla, tentokrát ako obranu pred útočníkmi, ktorých podobu Lexine ešte stále nerozoznala. Znova videla všetko rozmazane, tak rýchlo sa pohybovali. Videla aj, že Matt dlho nevydrží odolávať náporu streľby.
"Zostaň, kde si," prikázal jej, zodvihol sa a odrazu ho nebolo. Lexine sa čo najrýchlejšie snažila preplaziť ku skale, no musela si dávať pozor. Znenazdajky nad ňou vybuchlo oslnivé svetlo, niekoľkokrát silnejšie ako slnečné. Na chvíľu ju oslepilo, ale konečne dosiahla na skalu. Nahmatala ju prstami a ukryla sa za ňu.
Mohla počuť zopár zvláštnych výkrikov, ktoré zneli veľmi nahnevane. Keď sa vyklonila spoza svojho úkrytu, na okamih uvidela troje biele krídla v kope čiernej farby. Čosi vybuchlo; najskôr raz, potom dvakrát a nakoniec tretí, najsilnejší raz.
Čosi však zaujalo Lexine oveľa viac; kútikom oka zazrela, ako sa k nej čosi čierne, neurčitého tvaru, no s krídlami tak rýchlo sa pohybujúcimi, že sa dali sotva rozpoznať, približuje. Najskôr to vyzeralo, že len letí okolo; no keď tvor nezačal meniť smer, ale mal na muške práve ju, bolo jej jasné, že nejde o náhodu. Zodvihla sa a tentoraz naozaj utekala. Nevediac, kam mieri, bežala smerom, ktorý sa zdal byť ďaleko od bitky, ale nemala pocit, že by bolo úniku.
Bežala, potkýňala sa, ale čudesný tvor bol neustále bližšie a bližšie. Pomaly jej začínal dochádzať dych, pichalo ju v boku a oči jej znova slzili. Jediné, čo ju hnalo ďalej, bol adrenalín, ktorý cítila v každej bunke svojho tela.
Nevidela východisko; keď tu zrazu zahliadla okraj útesu. V jedinom okamihu zmenila svoj smer a zamierila k nemu; zrejme nebolo iného úniku. Možno to nie je až tak vysoko. V rýchlosti pribehla ku kraju, no prudko sa zastavila. Bolo to až priveľmi vysoko, navyše z mora vytŕčali skalné útvary. Obzrela sa, dúfajúc, že sa to čudo vzdalo, no ono nebolo ani len zo desať metrov od nej. Vtom ju napadla myšlienka; čo keby to predsa len vyšlo? Možno...
Nebolo času na rozmýšľanie. Spravila pár krokov dozadu, nadýchla sa, rozbehla a zrazu letela dolu studeným vzduchom.
Dobre, toto nebolo presne to, čo chcela. Aj by začala panikáriť, keby už na to nebolo riadne neskoro; namiesto toho zavrela oči a pokúšala sa sústrediť na jedinú vec. No je celkom ťažké sa sústrediť, keď človek nenávratne letí do čierna, v ústrety smrti.
Zavri svoju myseľ. Odpútaj sa od svojho tela a myšlienok.
Odrazu mala Lexine v hlave priepastné ticho. Sústredila sa iba na jednu, jedinú vec, akoby nič iné vo svete a vesmíre neexistovalo. Lietanie. Predstavila si Mattove krídla, Charlottine krídla a aj Lucine. Spomenula si, ako krásne sa im otvorili, z ničoho nič, na chrbte; a prestala mať ten nechutný pocit, že čosi nie je v poriadku. Všetko bolo, ako má byť.
A keď znova otvorila oči, zistila, že prestala padať nadol. Namiesto toho sa vznášala. Otočila krkom a uvidela svoje vlastné krídla. Boli obrovské, a pritom tak ľahké, ani ich necítila. Pokývala nimi; akýmsi spôsobom to bolo všetko správne. Chcela sa ich dotknúť, no nebolo času. Nad hlavou začula sykot, obrátila hlavu, aby sa pozrela, a zistila, že ju neprenasleduje už len jeden tvor, ale aspoň celá polovica roju.
Usmiala sa. Je čas na jej šou.
"Vybrali ste si veľmi zlý čas na môj hnev," zakričala na nich hlasno. Veľmi, veľmi rýchlo preletela popri nich, a než si ktorýkoľvek tvor stihol uvedomiť, čo sa deje, už aj na nich hádzala kamene, ktoré zodvihla zo zeme. Zopár sa jej podarilo zasiahnuť, ale nie veľa. Keď sa útočníci spamätali, znova na ňu začali mieriť lukmi.
Lexine robila vo vzduchu otočky, premety, vývrtky; celkom sa zabávala. Nebyť toho, že sa ich tieto bytosti pokúšali zabiť, asi by si to aj užívala.
Niekto na ňu kričal: "Lexine! Tu máš!" A niečo k nej letelo vzduchom. Našťastie stihla zachytiť luk predtým, ako sa k nemu dostali ich nepriatelia.
Nikdy predtým nestrieľala z luku, ale pridajúc to k zoznamu z toho dňa, všetko treba vyskúšať prvýkrát.
Ako druhý sa k nej dostal tulec naplnený šípmi od Charlotte, ktorá sa vzápätí znova vytratila z Lexinho pohľadu. Lexine neváhala a vytiahla jeden šíp z tulca a vložila ho do tetivy. Napriahla a zamierila.
Jej šíp úspešne zasiahol jedného zo stoviek tvorov.
Napriek tomu bolo očividné, že sa sama neubráni proti toľkým útočníkom a pochybovala, že to zvládnu Matt, Charlotte ci Luce. Nemohla sa ani len pozrieť, či ich niekde neuvidí; musela sa sústrediť na každý šíp, ktorý letel jej smerom a takisto aj na smer tých svojich.
Vyzeralo to v nekonečný boj.
Iba do sekundy, lež Lexine uvidela čosi, čo ju ochromilo.
Náhodou letela smerom na východ- jej prenasledovatelia a ich šípy za ňou- kdež tu v dave zazrela Matta. Potom stihla odraziť jeden šíp a vystreliť svoj vlastný a znova pozrela jeho smerom. V tej chvíli sa pozrel i on na ňu a stratil koncentráciu.
Zlovestne sa blýskajúci šíp naberal smer presne do stredu Mattovej hrude. Ten si ho všimol až keď bolo príliš neskoro; stihol uhnúť, ale špička šípu sa obtrela o jeho pravý bok. Z malej rany začalo hneď prúdiť prekvapivo veľa krvi.
Lexine znehybnela a Luce so Charlotte tiež. Narozdiel od Lexine sa však obe rýchlo pozbierali, vyleteli vysoko do oblakov a stratili sa Lexine z dohľadu. Tá sa pustila strmhlav dolu, ku zranenému Mattovi, pričom sa vôbec nestarala o tvory, ktoré síce v zmenšenej presile, ale predsa len v intenzívnejšej streľbe neprestávali vystreľovať šípy. Poniektoré z nich chytila vlastnými rukami tak prudko, že im vypadli luky z rúk, a odhodila nabok. Na dotyk mali chladnú, veľmi jemnú, no mazľavú pokožku, ktorá sa akoby strácala. Nebol to veľmi príjemný dotyk.
Bola už len zopár centimetrov od Matta, ktorý ešte stále vyberal šípy z tulca, aj napriek tomu, že krvácať neprestával. No znenazdajky začula výkrik: "K zemi!"
Poslúchla a hodila sa k zemi; nebolo to práve najmäkšie pristátie.
Znova čosi vybuchlo, tentokrát oveľa silnejšie a hlasnejšie ako predtým. Lexine mala pocit, akoby k oblohe a vlastne i všade naokolo vyletúvali petardy a ohňostroje, pretože všetko hralo rôznymi farbami, kvílilo, vrčalo, horelo. V diaľke uvidela obrovský plameň.
Pozrela späť na narušiteľov, no prekvapene zistila, že miznú rovnako rýchlo, ako prišli. S kvílivým zvukom, ktorý jej ktovie prečo pripomínal divý nárek, sa zdvíhali k diaľavám, bez stopy mizli v čierňave. Zarazilo ju, že aj dokonca tí, ktorí ležali na zemi a vyzerali byť mŕtvi, sa zdvihli a náhlivým, rýchlym spôsobom leteli za ostatnými.
Len zopár sekúnd trvalo, kým boli všetky tvory preč, spolu so svojimi lukmi a šípmi.
Lexine sa v tom okamihu zodvihla a bežala priamo k Mattovi, ktorý napoly sedel a napoly ležal na zemi. Vedľa neho bola mláčka krvi. Lexine mu priložila prsty k rane a on sykol.
"Musím zastaviť krvácanie," zúfalo mu hovorila a pokúšala sa odtrhnúť si rukáv zo svojej bundy. Aj tak bola celá deravá kvôli krídlam; ani si nevšimla, kedy sa opäť zavreli a zmizli.
"To nepomôže," zastavil jej ruku a pousmial sa na ňu. "V tých šípoch bol jed."
Na to sa Lexine prudko postavila na rovné nohy, zatočila sa jej hlava a omdlela.
....
Zobudiť sa na ostré svetlo nie je nič príjemné, najmä keď človek predtým odpadol a buchol si hlavu. Lexine mala pocit, akoby jej kladivami búšili do hlavy a jej mozog sa snažil ujsť. Rukou si zakryla oči a snažila sa potlačiť nutkanie vracať.
Všade okolo počula pohyb. Nevedela si presne spomenúť, kde to je a čo robí. No spomínala si, že čosi bolo zle. Kdesi bol boj... a ona letela... niekde bola krv. Áno, to bolo zlé.
Veď to bola Mattova krv!
Prudko sa nadýchla a snažila sa postaviť. Ktosi ju zatlačil naspäť do sedadiel. Sedela v aute- ale ako sa doň dostala?
Znova bola tma, len autom hrkotalo. Keď sa zmätená Lexine zorientovala, zistila, že je v Mattovom aute, presne v tom, v ktorom sem došli. Luce riadila a Charlotte sedela na sedadle spolujazdca, otočená smerom ku nej a v rukách držala baterku.
"Kde je?!" spanikárila Lexine.
Charlotte sa chlácholivo usmiala: "Neboj sa, postaral sa oňho tvoj otec."
To Lexine príliš neupokojilo. "A čo jed?"
"Tvoj otec už niečo vymyslí, Lex. Nestresuj."
"Kam ideme?"
"Do nášho domu," ozvala sa Luce a Lexine si vo svetle pouličnej lampy všimla, že je nezvyčajne bledá.
"Bolí ťa niečo?" opýtala sa jej Charlotte starostlivo. Po jej veselom úsmeve nebolo ani stopy.
"Čo tam koho po mne," odvetila Lexine. "Všetko je v poriadku."
Charlotte prikývla.
Ostatok cesty mlčali. Keď zaparkovali na príjazdovej ceste u domu, všimla si Lexine, že tam už stojí aj otcovo auto. Hneď, ako Luce zabrzdila, vyrazila Lexine dvere a utekala do domu, nevšímajúc si ešte stále pulzujúcu bolesť v hlave.
Keď dobehla do obývačky, naskytol sa jej znepokojivý pohľad; Matt sedel v kresle, vyzeral bledo, ale predsa len nažive. Pán Black čosi miešal v malej miske, vzápätí ju podal Mattovi, ktorý obsah misky s výrazom odporu vypil.
Ako druhé zaregistrovala Lexine, že Matt na sebe už nemá svoje tričko, a celý bok má ofačovaný obväzom, na ktorom bola na pohľad uschnutá krv. No takisto to vyzeralo, akoby ešte stále krvácal.
Spamätala sa a troma krokmi dobehla ku kreslu, kde sa mu hodila okolo krku. Z očí jej vybehli zo dve slzy radosti.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa ho, keď ho pustila a sadla si na operadlo kresla.
"Ako sa cítiš ty?" spýtal sa on.
"Tuším sa cítiš dobre," podpichla ho.
Prikývol a usmial sa.
"Podal som mu protijed, dúfam, že zaberie," ozval sa pán Black. Vyzeral byť ustarostený. "Mal by ísť odpočívať, ale je priveľmi tvrdohlavý a chcel tu počkať na teba."
Lexine mala chuť buchnúť Matta po hlave. "Teraz ideš do postele."
"Ty by si mala ísť tiež," odporoval jej. Prevrátila očami. "Máš na hlave krv."
Lexine si siahla na temeno a na prstoch pocítila čosi mazľavé. Napriek tomu sa jej rana nezdala byť veľká.
"To nič nie je," zamračila sa na Matta.
"Ukáž, pozriem sa ti na to," zamiešal sa do toho pán Black. Jemne jej prstami prešiel po rane, potom zobral navlhčenú utierku a zmyl ostávajúcu krv. "Už sa to začalo hojiť."
"Vidíš?" povedala smerom k Mattovi. Vyzeral bledšie ako pred chvíľou.
"Oci, môžem s tebou hovoriť v kuchyni?" obrátila sa späť k pánu Blackovi, ktorý prikývol.
"Čo budeme robiť?" spýtala sa Lexine zúfalo, len čo sa zavreli dvere do obývačky. "Vyzerá zle."
"Našťastie dostal iba malú dávku jedu," chlácholil ju jej otec. "Lexine, on sa z toho dostane."
"Lenže stále krváca!" podotkla ona.
Pán Black jej položil ruku na plece. "Neboj sa, to je len účinok protijedu, ktorý som mu dal. Vytláča jed von, preč z krvného obehu. Mattov imunitný systém je perfektný, takže nemal by mať žiadne problémy. Jeho telo, tak ako i tvoje, vytvára oveľa viac krvi ako normálnym ľuďom, a teda jeho srdce pracuje rýchlejšie, takisto ako pľúca."
"Nemal by?" pochybovačne sa spýtala. "Čo spôsobuje ten jed?"
Jej otec sa na chvíľu odmlčal, akoby rozmýšľal, čo jej prezradiť a čo nie. "Leptá tkanivá, no vo veľkej miere a rýchlosti."
Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. "Kto vôbec boli tie tvory?!"
"Volajú ich Prenasledovateľmi," odpovedal jej otec. V očiach sa mu zlovestne zablyslo. "Sú to mŕtve duše, ktoré sa dostali do pekla."
Lexine si spomenula, aké slizké a chladné boli na dotyk. Striaslo ju. "Prečo nás napadli?"
"Chcú ťa dostať na svoju stranu," pomaly odpovedal. Lexine sa zatiaľ dívala všade, len nie naňho. "Už rozumieš, prečo je nebezpečné, keď chodíš sama?"
Prikývla. "Takže... bude v poriadku?"
Odmlčal sa. "Lex, dcérka, nenechaj sa zaslepiť svojimi citmi. Ver mi, ja veľmi dobre viem, aké silné môžu byť. Nerozhoduj sa srdcom, ale mysľou, rozumieš?"
Lexine pozrela svojmu otcovi priamo do planúcich očí; okolo zreničky mal modrú farbu, no postupne k okraju černeli. Ako je možné, že si to nikdy nevšimla? "Asi... áno."
"Dobre," pritakal a pustil jej rameno. Ona hneď prešla naspäť do obývačky, kým jej otec zostal v kuchyni, zahĺbený vo svojich myšlienkach.
V obývačke našla Lexine Luce, ako sedí na pohovke oproti Mattovmu kreslu. Vyzerali, že sa hádajú, ale nerozumela im ani slovo; hovorili po hebrejsky, alebo aspoň tak to vyznelo z toho, čo počula. Pamätala si, ako jej otec zvykol čosi hovorievať po hebrejsky, keď bola malá a bála sa.
Po pár vetách obaja zmĺkli. Luce vyzerala byť znova ustarostená a Matt stále bledol. Lexine nevedela, čo povedať. Sama sa cítila na smrť unavená.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa Matta znovu.
"Dobre," potichu odvetil.
"A ty?" spýtala sa Lexine Luce, ktorá na ňu prekvapene pozerala. Už- už vyzerala, že jej čosi odvrkne, ale prekvapila ju.
"Ja som v poriadku. O neho sa treba postarať, však?" ukázala prstom na Matta.
Lexine prikývla.
"Prestaňte o mne hovoriť ako o umierajúcom," napoly nahnevane sa ozval Matt. Vstal a prešiel pár krokov, no vtom sa musel zachytiť stola.
"Samozrejme, to je to vaše mužské ego, ktoré nám nechce dovoliť vám pomôcť," zatiahla Luce, ale ustarostene hľadela na svojho brata. Znova čosi zasyčala po hebrejsky.
"Ja viem," odpovedal jej Matt po anglicky. Lexine sa rozhodla ho podoprieť.
"Pôjdem s tebou do izby," povedala mu. Vďačne sa na ňu usmial. Jeho obväz bol už úplne krvavý, tak zobrala Lexine zo stola nový obväz.
Pomaly vyšli po schodoch a do Mattovej izby. Lexine prišiel celý ten deň ako v časovej vývrtke; nevedela, kedy sa začal, a netušila, kedy sa konečne skončí.
Keď už boli v jeho izbe, povedala mu: "Sadni si na posteľ, dám ti nový obväz."
Chcel protestovať; netúžil po tom, aby videla jeho rany. Boli príliš nechutné.
Lexine ho aj tak nepočúvala. Začala mu odmotávať starý obväz- koľko má, dva metre?- a vedela, že jeho rana nebude pekná na pohľad. Zaťala zuby, mäso ani krv jej nevadili. No pri človeku, ktorého pozná, je to predsa len iné.
Nebolo to také zlé, ako si myslela. Tkanivo vyzeralo mierne poškodené, akoby sa zaceľovalo; no krv ešte stále prúdila smerom von. Vyzeral ako človek, ktorý má poruchu zrážanlivosti krvi. Aby ho i seba odpútala od myšlienok, začala sa Lexine s Mattom rozprávať.
"Takže ty vieš po hebrejsky?"
"Ďalšia vec, ktorú ma otec naučil," odpovedal jej. "V hebrejčine znamená meno Matthew dar od Boha."
"Neviem, prečo cítim istú dávku irónie," povedala s úsmevom. K rane mu pritlačila gázu a začala znova obmotávať nový obväz.
"Narodil som sa v Taliansku," pokračoval. "Ale dlhú dobu som žil aj v Izraeli."
"Áno, raz si mi o tom rozprával," prerušila ho a koniec obväzu roztrhla na dve polovice, aby sa dal zaviazať tak, aby nepadal. "Ten príbeh ako si sa stratil niekde v púšti Negev."
Prikývol. "Bolo to už dávno."
Keď dokončila svoju prácu, Lexine sa postavila pred neho. "A teraz choď spať."
"Nezačínaj..."
"Ach, buď ticho," prerušila ho hlasne. "Netvár sa, že sa ti nechce spať."
Tentoraz prevrátil očami on.
Lexine si sadla konča jeho postele. "Neodídem, kým nebudeš spať."
Pozeral na ňu s pobaveným výrazom, no nakoniec si ľahol na pravý bok postele.
"Máš pohodlnú posteľ," zasmiala sa Lexine potichu.
"Hmm," odpovedal jej. Pozrela naňho; oči mal zatvorené, do tváre sa mu vrátilo aspoň trocha farby. Cítila sa rovnako unavene, oči sa jej pomaly zatvárali. Za oknami bola už úplná tma; ani si neuvedomovala, koľko hodín je. Pretrela si oči.
Dnes po prvý raz lietala. Bolo to jednoducho nádherné, ale keby to nebolo za takých podmienok.
Dlhšie nevydržala mať oči otvorené, boli priveľmi ťažké. Spadla na chrbát do tej mäkkej postele a hneď aj zaspala.
"Ty by si mala ísť tiež," odporoval jej. Prevrátila očami. "Máš na hlave krv."
Lexine si siahla na temeno a na prstoch pocítila čosi mazľavé. Napriek tomu sa jej rana nezdala byť veľká.
"To nič nie je," zamračila sa na Matta.
"Ukáž, pozriem sa ti na to," zamiešal sa do toho pán Black. Jemne jej prstami prešiel po rane, potom zobral navlhčenú utierku a zmyl ostávajúcu krv. "Už sa to začalo hojiť."
"Vidíš?" povedala smerom k Mattovi. Vyzeral bledšie ako pred chvíľou.
"Oci, môžem s tebou hovoriť v kuchyni?" obrátila sa späť k pánu Blackovi, ktorý prikývol.
"Čo budeme robiť?" spýtala sa Lexine zúfalo, len čo sa zavreli dvere do obývačky. "Vyzerá zle."
"Našťastie dostal iba malú dávku jedu," chlácholil ju jej otec. "Lexine, on sa z toho dostane."
"Lenže stále krváca!" podotkla ona.
Pán Black jej položil ruku na plece. "Neboj sa, to je len účinok protijedu, ktorý som mu dal. Vytláča jed von, preč z krvného obehu. Mattov imunitný systém je perfektný, takže nemal by mať žiadne problémy. Jeho telo, tak ako i tvoje, vytvára oveľa viac krvi ako normálnym ľuďom, a teda jeho srdce pracuje rýchlejšie, takisto ako pľúca."
"Nemal by?" pochybovačne sa spýtala. "Čo spôsobuje ten jed?"
Jej otec sa na chvíľu odmlčal, akoby rozmýšľal, čo jej prezradiť a čo nie. "Leptá tkanivá, no vo veľkej miere a rýchlosti."
Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. "Kto vôbec boli tie tvory?!"
"Volajú ich Prenasledovateľmi," odpovedal jej otec. V očiach sa mu zlovestne zablyslo. "Sú to mŕtve duše, ktoré sa dostali do pekla."
Lexine si spomenula, aké slizké a chladné boli na dotyk. Striaslo ju. "Prečo nás napadli?"
"Chcú ťa dostať na svoju stranu," pomaly odpovedal. Lexine sa zatiaľ dívala všade, len nie naňho. "Už rozumieš, prečo je nebezpečné, keď chodíš sama?"
Prikývla. "Takže... bude v poriadku?"
Odmlčal sa. "Lex, dcérka, nenechaj sa zaslepiť svojimi citmi. Ver mi, ja veľmi dobre viem, aké silné môžu byť. Nerozhoduj sa srdcom, ale mysľou, rozumieš?"
Lexine pozrela svojmu otcovi priamo do planúcich očí; okolo zreničky mal modrú farbu, no postupne k okraju černeli. Ako je možné, že si to nikdy nevšimla? "Asi... áno."
"Dobre," pritakal a pustil jej rameno. Ona hneď prešla naspäť do obývačky, kým jej otec zostal v kuchyni, zahĺbený vo svojich myšlienkach.
V obývačke našla Lexine Luce, ako sedí na pohovke oproti Mattovmu kreslu. Vyzerali, že sa hádajú, ale nerozumela im ani slovo; hovorili po hebrejsky, alebo aspoň tak to vyznelo z toho, čo počula. Pamätala si, ako jej otec zvykol čosi hovorievať po hebrejsky, keď bola malá a bála sa.
Po pár vetách obaja zmĺkli. Luce vyzerala byť znova ustarostená a Matt stále bledol. Lexine nevedela, čo povedať. Sama sa cítila na smrť unavená.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa Matta znovu.
"Dobre," potichu odvetil.
"A ty?" spýtala sa Lexine Luce, ktorá na ňu prekvapene pozerala. Už- už vyzerala, že jej čosi odvrkne, ale prekvapila ju.
"Ja som v poriadku. O neho sa treba postarať, však?" ukázala prstom na Matta.
Lexine prikývla.
"Prestaňte o mne hovoriť ako o umierajúcom," napoly nahnevane sa ozval Matt. Vstal a prešiel pár krokov, no vtom sa musel zachytiť stola.
"Samozrejme, to je to vaše mužské ego, ktoré nám nechce dovoliť vám pomôcť," zatiahla Luce, ale ustarostene hľadela na svojho brata. Znova čosi zasyčala po hebrejsky.
"Ja viem," odpovedal jej Matt po anglicky. Lexine sa rozhodla ho podoprieť.
"Pôjdem s tebou do izby," povedala mu. Vďačne sa na ňu usmial. Jeho obväz bol už úplne krvavý, tak zobrala Lexine zo stola nový obväz.
Pomaly vyšli po schodoch a do Mattovej izby. Lexine prišiel celý ten deň ako v časovej vývrtke; nevedela, kedy sa začal, a netušila, kedy sa konečne skončí.
Keď už boli v jeho izbe, povedala mu: "Sadni si na posteľ, dám ti nový obväz."
Chcel protestovať; netúžil po tom, aby videla jeho rany. Boli príliš nechutné.
Lexine ho aj tak nepočúvala. Začala mu odmotávať starý obväz- koľko má, dva metre?- a vedela, že jeho rana nebude pekná na pohľad. Zaťala zuby, mäso ani krv jej nevadili. No pri človeku, ktorého pozná, je to predsa len iné.
Nebolo to také zlé, ako si myslela. Tkanivo vyzeralo mierne poškodené, akoby sa zaceľovalo; no krv ešte stále prúdila smerom von. Vyzeral ako človek, ktorý má poruchu zrážanlivosti krvi. Aby ho i seba odpútala od myšlienok, začala sa Lexine s Mattom rozprávať.
"Takže ty vieš po hebrejsky?"
"Ďalšia vec, ktorú ma otec naučil," odpovedal jej. "V hebrejčine znamená meno Matthew dar od Boha."
"Neviem, prečo cítim istú dávku irónie," povedala s úsmevom. K rane mu pritlačila gázu a začala znova obmotávať nový obväz.
"Narodil som sa v Taliansku," pokračoval. "Ale dlhú dobu som žil aj v Izraeli."
"Áno, raz si mi o tom rozprával," prerušila ho a koniec obväzu roztrhla na dve polovice, aby sa dal zaviazať tak, aby nepadal. "Ten príbeh ako si sa stratil niekde v púšti Negev."
Prikývol. "Bolo to už dávno."
Keď dokončila svoju prácu, Lexine sa postavila pred neho. "A teraz choď spať."
"Nezačínaj..."
"Ach, buď ticho," prerušila ho hlasne. "Netvár sa, že sa ti nechce spať."
Tentoraz prevrátil očami on.
Lexine si sadla konča jeho postele. "Neodídem, kým nebudeš spať."
Pozeral na ňu s pobaveným výrazom, no nakoniec si ľahol na pravý bok postele.
"Máš pohodlnú posteľ," zasmiala sa Lexine potichu.
"Hmm," odpovedal jej. Pozrela naňho; oči mal zatvorené, do tváre sa mu vrátilo aspoň trocha farby. Cítila sa rovnako unavene, oči sa jej pomaly zatvárali. Za oknami bola už úplná tma; ani si neuvedomovala, koľko hodín je. Pretrela si oči.
Dnes po prvý raz lietala. Bolo to jednoducho nádherné, ale keby to nebolo za takých podmienok.
I do not own these pictures!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára