IX. Not alone, never

"Fajn, fajn," mrmlal si popod nos čiernovlasý muž v stredných rokoch a prechádzal popri náhrobkoch. Bola tma a takmer skoro nič nevidel. Tomuto miestu sa po celé tie roky vyhýbal, ale už to ďalej nešlo. Najmä nie teraz, keď je čas napraviť aspoň čas toho, čo spravil.

Bolo čosi po polnoci, a on, Black, sa túlal po zdanlivo opustenom cintoríne a čosi hľadal. Musel sa vrátiť k náhrobkom svojich obetí, aby uchránil svoju dcéru. Kto by to naňho už len povedal? Všetci ho pokladali za zlého; kto by sa im čudoval, keď si vybral stranu, ktorú si vybral a preto bol vylúčení.

Tento raz to bolo celkom iné. Nemohol inak.

Objavil ho; mramorový náhrobok v tvare anjela, poznačený zubom času, ale ešte celkom zachovalý. Zaváhal, zdráhal sa. Nakoniec po ňom však prešiel bruškami prstov. 

"Našiel som ich," ozvalo sa spoza neho a z tieňa vystúpil Logan. 

"Idem," odpovedal mu a posledný raz si prezrel hrob. Niežeby sa veľmi zmenil odvtedy, čo ho nechal urobiť.

Nasledoval tichý zvuk krokov, ktorý ho zaviedol až celkom ku koncu cintorína, k časti, kde sa skrýval do lesa. Tu boli jediné dva náhrobky, značne zničené zubom času a prírodnými činiteľmi.
"Musíme ich zničiť," pripomenul mu Logan. "Len tak budeme môcť dosiahnuť toho, čo chceme."
"A čo vlastne chceme, chlapče?" oboril sa naňho Black a zaplavila ho vlna neovládateľnej zlosti. "Celkom som sa stratil."
Logan ukázal na trasúce sa telo mladého muža, ktorý bol priviazaný o neďaleký strom. "Oni nikdy neskončia vojnu. Budú bojovať do vtedy, kým jedna naša strana nestratí všetkých mužov."
Black pristúpil k mužovi, ktorý zadržal dych, no pozerajúc sa do jeho mladistvej tváre, s orlým nosom, nevidel v ňom väčšiu hrozbu než v samom sebe. Napriek tomu vedel, že ako príde úsvit, tento mladý chlapec naposledy vydýchne posledné zbohom tomuto životu. Tak to je a musí byť.
Zboku k nemu pristúpil Logan a čosi vytiahol z vrecka. Na striebornej čepeli sa zablysol zlatistý odraz splnu z mesiaca nad ich hlavami. Black pozrel na Logana a prikývol.
Nastala posledná chvíľa jeho,
povstaň, duch noci,
rob, ochráň svoje blaho,
urob, čo je v tvojej moci.

....

V nedeľu ráno stála Lexine na kurte, ktorý mala Gina za domom, aj s tenisovou raketou. Gina bola postavená na druhej strane dvorca a chystala sa na podanie. Jej servis bol síce rýchly a prudký, ale Lexine sa podarilo ho vrátiť späť forehandom. Gina odpovedala rezaným backhandom, ktorý bol krátky a Lexine musela dobehnúť k sieti, aby ho vrátila krátkym čopovaným forehandom. Lexinina výhoda spočívala najmä v jej forehande, keďže backhand príliš neovládala a servis sa jej darilo stále kaziť.

Nebola veľmi vyspatá, pretože za celú noc spala asi tri hodiny, ostatok strávila počúvaním hudby, hľadením na hviezdy na svojom balkóne a pozeraním do hĺbok šedých očí. Dokonca si vytiahla vodnú fajku, ktorú jej z cesty do Egypta doniesol jej otec. Dobré dievča sa stalo zlým, pomyslela si. No aj tak sa cítila príliš zvláštne, divne, a povznesene, akoby filozofovala o živote a smrti. Ani kokosový tabak jej nestačil. A k tomu všetkému si ten jej blázon sadol oproti a bez slova pozoroval, ako z dymu vyrába kruhy.

On je... záhadný, to ju na ňom priťahovalo. Tá jeho blízkosť, úsmev, zvláštny pokoj, ktorý vždy cítila.

Gina skórovala, využila Lexinu nepozornosť. Z reproduktorov sa k nim niesla pieseň "Highway to hell" od ACDC. Zadychčaná Gina si sadla na lavičku a napila sa z minerálky. Lexine zodvihla tenisovú loptičku a hrala sa s ňou. Rozmýšľala, či sú na ňu otec alebo Matt nahnevaný, pretože aj napriek ich zákazu chodiť niekam osamote im znova ušla. No nemôžu obmedzovať jej slobodu.

Rútia sa do pekla...

Lexine si prisadla ku Gine. Bolo od nej pekné, že ju zavolala. Hudba sa prepla na piesne od skupiny The Cranberries. Ako prvá išla Just my imagination.

There was a game we used to play
We would hit the town on friday night
And stay in bed until sunday
We used to be so free
We were living for the love we had and
Living not for reality

"Tak ako sa má Sean?" ozvala sa Lexine.

"Ja vlastne ani neviem," pokrčila plecami Gina. Začala odlupovať etiketu z fľaše. "Povedal mi, že nevie presne, čo chce. Že potrebuje istý čas na premyslenie, a podobne."

Lexine ju objala okolo pliec. "Vážne?"

Gina prikývla. "Najskôr ma ignoroval, nezdvíhal mi mobil a neodpisoval. Až nakoniec mi toto odpísal. Ževraj ho to mrzí."

"Mohol si vymyslieť aspoň niečo originálnejšie."

"On je celý neoriginálny. Proste je to hajzel."

"No... to ma mrzí."

"Ani ja neviem, čo chcem, ale kvôli tomu sa nevykašlem na všetko, čo mám."

"Veď to," pritakala Lexine. "Ach jaj."

Gina na ňu pozrela a usmiala sa. "A čo ten tvoj krásavec?"

Lexine sa zasmiala. "Nemám ti čo povedať. Veď som ti to vysvetlila, že nie je môj a ani nemôže byť."

"Bože, Lex, ty si taká puritánka."

"Áno, správne, to som."

"No dobre," postavila sa Gina, "poďme si dať ešte pár setov."

"Dobre, ale mňa už určite porazí z toho backhandu, ja ho tak nenávidím."

"Ale aspoň máš silný forehand."

Lexine sa usmiala. "To hej."

Gina prehrala. Možno by to nebrala až tak osobne, keby nemala zlú náladu, ale keďže mala, tak niekoľkokrát hodila svoju raketu o zem. Lexine ju sledovala, ale nenašla v sebe silu jej dohovoriť. Lepšie, keď si svoju zlosť vybíja na rakete ako na nej. Aspoň sa rozprávali, aj to bol pokrok oproti tomu obdobiu zarytého mlčania, kedy sa tvárili, že sa síce nič nestalo, ale aj tak sa nerozprávali.

Kvôli hlasnej hudbe nepočula zvoniť svoj mobil. Keď ho skontrolovala, zistila, že má päť neprijatých hovorov. Prevrátila očami. Tri z nich boli od otca a dva od Matta. 

A ževraj ju neprenasledujú.

Otca odignorovala. Možnože sa naňho už nehnevala- alebo áno?- no volať s ním nechcela. Vlastne ho od toho večera v piatok ani poriadne nevidela, ktovie, kde si lieta.

"Lieta," precedila sama pre seba pomedzi zuby a zasmiala sa. Akoby to všetko neznelo ironicky.

Rozhodla sa, že zavolá Mattovi. Dúfala, že to bude ľahšia cesta.

Hneď, ako zodvihol, sa pýtal: "Kde si?"

"U Giny. Prečo?"

"Takže si nažive."

"Nie, už ležím mŕtva vo svojej hrobke, zahrabaná dva metre pod zemou a volá ti môj duch."

Nechápala, prečo mu to neprišlo smiešne. "Zostaň tam, za chvíľu prídem."

"Čo?!" vyhŕkla. "Nie, pekne zostaň, kde si..."

Ale on už zložil mobil.

"Sakra," zakliala Lexine.

"Stalo sa niečo?" opýtala sa jej Gina, ktorá vzdala boj s raketou a radšej ju uložila do obalu.

Lexine pokrčila plecami. "Vieš, ono je to také trocha nevysvetliteľné, ale Matt má ochranárske sklony a podobne. Veď to poznáš, problém chromozómu XY. V skratke, za chvíľu príde sem, dúfam, že ti to nevadí."

Gina kývla rukou. "Čokoľvek. Idem dovnútra po jedlo."

Lexine si zobrala svoju raketu a vyšla za Ginou z kurtu. Gina vošla dovnútra a Lexine obišla ich dom, aby mohla čakať na príjazdovej ceste. Ani nie za päť minút dorazil Mattov Dodge, v plnej rýchlosti prešiel ulicou a prudko zabrzdil. 

Lexine bola pripravená na všetko- krik očakávala asi najviac, ale Matt nevyzeral byť nahnevaný. Pokojne vystúpil a zatvoril za sebou dvere, akoby sa nič nedialo. Jeho nervy boli pravdepodobne zo zlata.

Bez slova sa postavil pred Lexine, ktorá sa naňho zdola pozrela. Obaja čakali. 

Ubehli ďalšie tri minúty ticha, keď z domu vybehla Gina a nahlas volala: "Tak ty si ten Matt! Konečne ťa spoznávam."

"Ahoj, Gina," usmial sa na ňu svojím prekvapivo nádherným úsmevom. Lexine videla, ako Gina očervenela a nevediac prečo, nahnevalo ju to. "Lexine mi o tebe veľa rozprávala."

"Mne o tebe ani nie," ohradila sa Gina.

Lexine prevrátila očami. 

"Poďme dovnútra," navrhla jej kamarátka. "Tu je príliš teplo."

"V tej krátkej sukni ti nemôže byť teplo," uškrnula sa na ňu Lexine. 

....

O dve hodiny neskôr vyšla Lexine s Matton z Gininho domu. Kto by povedal, že Gina a Matt si budú rozumieť? Ona je excentrická a otvorená a on je... pokojný, ale záhadný. 

"Takže," prerušila mlčanie, ktoré nastalo ihneď, keď Gina nebola naokolo. "Vysvetlíš mi, čo sa stalo? Prečo ste mi volali a potom si sem prihrmel ako hurikán?"

"Lex, musíš to chápať," odpovedal. Zastali pred jeho autom. "Tvoj otec ťa prosil, nech nechodíš nikam sama."

"Ale nikto mi nevysvetlil prečo."

"Je to..."

Prerušila ho. "Nie, nepovedz mi, že je to zložité, lebo je to skôr frustrujúce stále dookola počúvať len o tom, ako mi to nemôžete povedať, bla bla. Neber si to osobne, mne sa ten výlet včera páčil, ale ja už chcem vedieť pravdu a nič len pravdu, žiadne príbehy a príklady..."

"Dobre," zastavil ju a usmial sa. "Zmienil sa ti niekto o tom, že existujú dva druhy anjelov, dobrí a zlí, teda takzvaní démoni?"

"Nie, ale myslím, že to je jasné."

"A už oddávna medzi sebou vedú vojny."

"Áno, to som tiež čítala," povedala, ale nepriznala, že len na internete. Nech žije internet!

"No a povedzme, že ty si veľmi dôležitá pre obe strany, a preto sa ťa snažia dostať."

To Lexine zaskočilo. V hlave si pripísala milión ďalších otázok k svojmu už tak dobre dlhému zoznamu, ktorých odpovede zatiaľ nepoznala. Ale v tej chvíli sa spýtala úplne inú otázku.

"A ku ktorej strane patríš ty?"

Ale videla, že to bola jedna z tých ťažkých otázok. Matt si vložil ruky do vreciek džínsov a prižmúril oči. "To je dosť..."

"Zložité," dokončila Lexine za neho. 

"Nie, že by som ti to nechcel povedať, Lexine. Len to nie je úplne samozrejmé."

"Ako, že nie je?"

"Môj otec bol padlým anjelom. Bol niečo ako pravá ruka Satana. Predtým."

"A potom?"

"Zamiloval sa. Kto by to už len povedal? No a keďže mal syna, ktorý ešte aj zdedil po ňom mnoho schopností- tak ako nadprirodzených, ako by ich laik nazval, tak i íné kvality- očakávalo sa, že sa tiež pridám k temnej strane."

"Nie je to také ľahké, ako to znie. Rozumiem."

"Nie je," pozrel na ňu. "A to isté sa očakáva od teba."

"Ale prečo?"

"Mohlo by to znamenať koniec vojen medzi nebom a peklom."

Otvorila ústa a znova ich zavrela. 

"Čo keby som ťa zobral k nám? Je tam aj Luce a Charlotte, ktorá by ťa rada spoznala," navrhol jej a mimovoľne sa dotkol jej ruky, položenej na jeho aute. 

"Dobre," zašepkala späť. "Ale ja som tu autom, takže musím ísť ním."

Prikývol. "Vlastne som ti chcel dať toto."

Z vrecka vybral niečo, čo stavbou pripomínalo dlhé, pevné vtáčie brko snehobielej farby. Jemne ho vložil do Lexininej dlane. 

"Čo je to?"

"Niečo, čo mi je veľmi blízke."

Usmiala sa. "Ďakujem." Aj keď presne nechápala, čo má na mysli.

....

Lexine vstupovala vchodovými dvermi do domu, v ktorom bývala Luce so svojím bratom, keď sa jej odrazu ktosi hodil okolo krku. Videla iba rozmazané farby, zmes prudko červenej a oranžovej. Keď ju to niečo pustilo, zistila, že ju práve objala Charlotte.

"Uhm, ahoj," pozdravila ju neisto.

"Ahoj! Je skvelé ťa znova vidieť," odpovedala jej so širokým úsmevom dievča. Mala vysoko posadený hlas. A k tomu aj tetovanie na zápästí, čosi ako krídla a na členku; aspoň tie dva mohla Lexine vidieť. Viedla ju do obývačky.

"Lexine," povedala namiesto pozdravu Luce. Lexine pokývala hlavou. Nesympatie boli vzájomné.
"Kam ťa zobral dnes môj braček? Na pláž? Do hôr?" pokračovala v rozhovore Luce.
"Prečo sa do toho staráš?" odsekla jej späť Lexine a sadla si.
"On dokáže byť tak patetický," vyslovila s nadneseným tónom Luce, "keď sa zamiluje. Len sa opýtaj Charlotte."
Charlotte dobehla k Luce v takej rýchlosti, že z nej Lexine videla len rozmazanú škvrnu. Charlotte sa postavila pred Luce a položila jej prst na pery. "Luce, stačilo."
Luce na ňu vrhla vražedný pohľad, ale poslúchla ju.
"O čom to hovoríš?" spýatala sa Lexine. Keď už to začala, nech to aj dopovie.
"Pár desiatok rokov dozadu sa Matt zapozeral do Charlotte," odpovedala jej s úsmevom Luce.
"Bolo to dávno," dodala Charlotte a obrátila sa k Lexine., ktorá prikývla, ale aj tak nechápala.
"Dobre," prižmúrila oči.
Charlotte aj Luce sa zasmiali. "Nerozumie," povedala červenovlasé dievča čiernovlasému.
"Vôbec."
Lexine sa mračila. "Ja som stále tu."
"Nechaj to tak," pousmiala sa na ňu priateľsky Charlotte. "To je iba taký súkromný vtip."
"Okej," pokrčila plecami Lexine. Aj tak jej to bolo jedno. Aj tak si o nej mysleli, aká hlúpa je.

Vstala a prešla cez otáčavé dvere do kuchyne, kde bolo však príliš ticho. A tak skúsila ďalšie dvere, ktorými sa dostala späť ku schodisku. Mala síce čakať na Matta, ale radšej si urobila menšiu prehliadku domu. Našla rôzne izby, dve iba s jednoduchou posteľou, jednu nádherne vybavenú, pracovňu s obrazmi a nakoniec izbu, ktorú pokladala za Mattovu- podľa typickej vône, a okrem toho, kto iný by mal obraz s jeho tvárou v izbe?- a rozhodla sa ju si prezrieť. Nechcela, aby ju tam niekto prichytil a tak za sebou zavrela dvere.
Jeho izba bola veľká asi ako ich obývačka v dome, čo mohlo byť aj dvanásť krát pätnásť metrov. K tomu mala obrovský balkón, ktorý bol otočený presne na juh. Na oknách viseli ťažké závesy modrej farby. Jeho posteľ, uložená v pravom rohu, mala určite aj sto rokov- ktovie, či mala viac ona, alebo on, čo jej pripomenulo upírov- a podľa veľkosti bola manželská. V ľavom rohu mal knižnicu, ktorá siahala až po strop a v nej stovky kníh. Priestor oproti dverám zaberala obrovská skriňa vyrobená z lešteného dreva, ktorá mala na dverách vyryté čudesné ornamenty.
Lexine prešla k poličkám v knižnici a začala si prezerať názvy kníh. Niektoré vyzerali byť úplne nové, iné boli úplne staré a ošúchané a na pohľad sa zdalo, že ak sa ich ktosi čo i len dotkne, rozpadnú sa. Na úplne najvyššej poličke zazrela zbierku kníh s úplne rovnakou väzbou, bolo ich tam asi dvanásť, ale nemali na sebe ani názov, boli jednoduché, čierne. Za rohom tejto veľkolepej knižnice objavila malý stôl, na ktorom boli poukladané rôzne papiere. Nedotkla sa ich, iba si prezrela jeden. Nemohla prečítať ani písmenko z toho celého textu, bolo neobyčajne ozdobné a predsa vyzeralo skôr ako rukopis doktora, ktorý robí len vlnky a čiarky.
Pod stolom bolo uložené stereo vybavenie, spolu s držiakom na cédečka. Zo stola bol výhľad cez okno na okolité domy a stromy.
Lexine prešla k posteli a posadila sa na ňu. Matrac bol mäkký.  Posteľ veľmi vysoko posadená. Rozhodla sa, že ho bude čakať tam, a nie dole, kde sa necítila pohodlne.
Zrejme o ňom naozaj vie len veľmi málo. Neprekvapilo ju to, skôr naopak, pri prezeraní jeho vecí dostala pohľad na jeho záľuby a to, ako žije, čo bolo prekvapivým osviežením.
Mohla čakať päť, či desať minút, nevedela presne určiť. Zrazu sa otvorili dvere, ale Lexine nikoho nevidela. Striaslo ju, ale postavila sa a prešla k nim, aby ich zatvorila. Keď sa obrátila, našla Logana, ako sedí na posteli a bez slova na ňu hľadí. Lexine sa preľakla a zakričala.
"Ale.. ako?" opýtala sa roztrasene.