SylviaAlexisStorm's photostream

SylviaAlexisStorm's photostream on Flickr.

Memories... (:

The song is really beautiful (even though it startled me when I heard the part ''You'll be a bitch because you can''). 

 Taken at Bratislava, from the hill of Bratislava's Castle.

Zima, Nórsko a pomoc

Treskúca zima.
Vonku bola tma ani v rohu, počuť bolo len búrlivé zavíjanie vetra.
Ulice boli vyľudnené, nebolo v nich ani duše. Iba jedno dievča sa túlalo. Malo čierny kabát, siahajúci temer až po kolená. Na hlave čierna čiapka, spod ktorej vytŕčala spleť čiernych, vlnitých vlasov. Na nohách mala obuté červené poltopánky, nehodiace sa do tohto počasia.
Dievča sa snaží si nahovoriť, že je v teple. Nevníma chlad, cíti hladivé slnečné lúče. Vidí sa na pláži. Najlepšie na Floride; taká pláž na ostrove Sanibel by bola fajn.
Vietor rozfúkal jej predstavy. Toto nebude fungovať. Radšej pridáva do kroku; má toho ešte veľa na práci. Za oknami zastretými ťažkými závesmi sa mihotajú tiene.
Sadá súmrak, zvečeriava sa. Posledné zimné lúče slnka sa strácajú za karmínovým obzorom. Zdvíha sa vietor, votiera sa do všetkých kútov. Dievča sa zachveje, ale pociťuje, že jej pokožka sa pomaly prispôsobuje chladu; možnože už má omrzliny a preto prestáva niečo cítiť. Usmeje sa, no neveselo, to by jej bolo podobné. Vždy byť iná, rozdielna. To jej ide najlepšie na svete.
Keby nemusela vybaviť túto malú povinnosť, aj by si vychutnávala pocit, že sa nachádza na Škandinávskom polostrove, v nádhernom zasneženom Nórsku. Ani len krátke dni a nedostatok slnečného svitu jej až tak neprekážajú. Iba odovzdanosť tejto povinnosti, ktorú pociťuje voči nájdeniu archanjela, ktorý sa spolu s jej otcom pričinil o situáciu, v ktorej sa ocitla, ju nútilo ísť ďalej a nezastavovať. Nebolo času nazvyš pozerať po malých, chutných a príjemne vyzerajúcich kaviarničkách či obchodíkoch, tma ju súrila. Vedela, kde by sa mal Gabriel zdržiavať, už to nebolo ďaleko.
Na betónovom chodníku sa sneh ukladal do závejov, možno preto si nevšimla, že sa pod ním nachádza i hrubá vrstva šmykľavého ľadu. Pravá noha sa jej pošmykla, za ňou i ľavá a ona len padala ako vrece zemiakov k zemi. Jediné, čo ju zachránilo, boli niečie silné ruky, ktoré sa, ktovie odkiaľ odrazu zjavili a zachytili ju.
Osoba, jej zachránca, na ňu spustil plynulou nórčinou, ktorej nerozumela ani slovo. Obrátila sa, aby mu lepšie videla do tváre- a užasla. Bol to Gabriel.
"Ďakujem," povedala anglicky a videla, ako mu po tvári prebehol záblesk poznania. Napriek všetkému sa usmial.
"Očakával som ťa."
"Naozaj?" zdvihla obočie, pretože ju prekvapilo, že pred ňou neutekal tak, ako všetci ostatní.
"Samozrejme, vždy som tušil, že táto chvíľa raz nastane," odpovedal jej s pokojom, vo svetle pouličných lámp sa mu v orieškových vlasoch jemne zablysol odraz snehových vločiek. Divila sa, že v tom tenkom kabáte mu nie je zima, ale predsa len, je to archanjel. Fyzické pocity sú im málo známe a blízke.
"Keď sa zamyslíme nad tým, akú zmluvu ste s mojím otcom uzavreli, je to pochopiteľné. Prepáčte mi môj údiv," odpovedala a takisto sa pousmiala, i keď sa jej ešte stále drkotali zuby.
"Aj keby som ktovieako chcel, pred spravodlivosťou by som sa ukryť nemohol. Nie ak sú v tom zahrnuté tisícky ľudských životov. Dievča, ty sa trasieš," neveriaco na ňu pozrel a zasmial sa, pričom sa mu okolo očí zjavili vejáriky vrások. "Poď, odvediem ťa na teplé miesto."
Prikývla, nemohla namietať. Keď sa dala znova do pohybu, zistila, že jej predsa len ešte stále prúdi do nôh aká-taká horúca krv, cítila, ako jej v prstoch na nohách pulzuje bolesť. "Môžem vám položiť otázku?"
"Pýtaj sa, dievča, vidím na tebe, aká si nedočkavá."
"Prečo ste sa rozhodli pomôcť môjmu otcovi? Viete, so všetkou úctou, predpokladala som, že služby pre Neho sú prvoradé. Prečo ste sa rozhodli ho zradiť?"
"Zradiť? Používaš príliš tvrdé slová. Zrada je, keď sľúbiš niekomu svoju pomoc a svoj sľub porušíš. Ja som také nič nespravil."
"Ale predsa ste sa rozhodli riskovať ľudský život, presne ten, ktorý sa On snaží ochraňovať."
Gabriel vyzeral, že o jej slovách premýšľa, a ona len dúfala, že ho aspoň trochu zasiahne poznanie z toho, čo jej spôsobil.
"Vieš, moja drahá, nie je to také jednoduché, ako sa to snažíš vykresliť. Nezradil som ho, aj keď tebe sa môže zdať, že presne to som urobil. Porozmýšľaj o našej slobodnej vôly. Sú jej súčasťou aj rozhodnutia, ktoré by sa mu nemuseli páčiť alebo s ktorými nesúhlasí? Áno. Neignorujem jeho túžby, ani jeho vôľu."
"Ak tomu dobre rozumiem," po chvíľke mlčania sa ozvala, "jemu naozaj nevadí, že jeho následníci páchajú zločiny, ktoré sa nezlučujú s jeho presvedčením?"
Znova sa zasmial, no tentoraz to bol temný a akosi oveľa chladnejší smiech než vzduch naokolo. "A ty si si vedomá jeho presvedčenia? Vieš, čo si želá a čo si praje?"
"Nie," pousmiala sa chabo. "Samozrejme, že nie. Ja som len malá bábka v rukách väčších a silnejších. Ja sa len snažím porozumieť okolnostiam."
"Aj ty môžeš ovplyvniť veľa vecí."
"Ako zradu?"
"Nie. Môžeš pomôcť svojej sestre."
S údivom pozrela na Gabriela. "Áno?"
"Rodina je dôležitá. Najdôležitejšia."
"Takže nebude musieť prejsť ničím, čím som si prešla ja, je tak?"
"Áno."

Bye, city...

Wait
Run
Stop
Go
Now or never
Stop
Think
No
Run
Run
Run...

Last glimpse of the city she was leaving. Last tear cried for all those who didn't deserve it. Last look filled with love and hatred, so hard and so deep, that it'd burnt an image into her memory forever.
One day. Maybe one day. Surely not now. It's the time...

Hurriedly passing all those people who didn't really know where they were about to go, she knew her directions pretty darn well. She memorized them like words of a poem.
The platform was crowded by those who traveled and those others who came to see the off. Fortunately- or unfortunately?- there wasn't anyone to see her off, so she just climbed those two steps to the train, carrying her heavy bag and looking for some place to sit down. She got lot of stares, but that was okay, she was used to it. Not that she was different, it was just a custom in that country... To stare at the others.
Eventually, she found a place in a vacant compartment, where she took a seat right next to the window. She closed her eyes and listened to her accelerated heartbeat, but after a while it slowed down and so did her breathing. Without opening her eyes, she sensed there was somebody else who decided to share a compartment with her. As long as the person didn't bother her, she felt fine with it.
About five minutes or so she felt the train getting into motion and it startled her just as much as it did frighten her.
No. No, I always wanted this. I never really wanted to stay, she thought.
She opened her eyes just in time to see all the so well known buildings and parks and places she would visit like a child or a teenager. There, somewhere there, a first cigarette. And somewhere in that direction first sip of vodka. Her first kiss, place where she used to go for a coffee, places where she used to hang out with friends. Her city was welcoming her as well as it was saying goodbye.
Unwillingly, she raised her right arm and waved. To nobody and everybody in particular. To all that places she hadn't visited, to all the places she used to love, hate, live, dream, die.
With every passing meter she was more and more sure she was doing the right thing. Maybe it wouldn't feel right for some time, but it sure as hell did at that time. Nothing kept her there anymore. Nobody, nothing, nowhere...
She hated farewells, those lies people would tell others. She craved them, all of them, and loved them at the same time.
Last buildings, last gardens, last people, and the train speeded into distance, just as she wanted it to.
''Are you all right?'' somebody asked her and she turned to a nice-looking old lady who seemed to be concerned about her feelings.
''I'm perfectly fine,'' she answered and smiled, turning her stare back to the window where everything seemed so green, so nice, so new.
''Where are you going?''
''Me? Somewhere. Anywhere,'' she replied and the lady didn't bother her anymore.
She was free. Free to start again- to try again. She knew it wasn't about to be easy, but she was prepared. Nothing could keep her from reaching her dream.
She was free. She left and was free. The joy was unthinkable, overwhelming.
She waved last goodbye to her home city and welcomed her future.

Ink, tattoo..

Black sign on pale skin
That´s where it all begins
First touch of needle
Oh, so painful but so worth it
The more deeper the colour gets
The more you know
Oh, I think I am obsessed


A black colour on white background
Forever burnt into skin
A feeling of irresistable ink
New, fresh bound
An art made within

This is so worth it. Finally, a new art that I´m begining to love. Okay, it hurt. A lot. But just because it´s on the lower side of my ankle, under the fibula and there is only a thin layer of skin, no fat, just bones. Better place for a tattoo is back... Well, there are some disadvantages as you cannot wear trainers and shoes for a week or so, instead you have to wear some flip-flops or sandals so that the skin would not sweat. And it´s healing slowly. But it looks great.
:)

Okay I know that the poem sucks, but.. whatever. 

Spring´s Here !!!

You gotta love sunsets like these. That is- apart from other reasons-why I love spring. I love walking around the river and watching the sun set; or roller-skating, for that matter. Last time I took my dog with me and she was running next to me while I was roller-skating; unfortunately, she had to be at the other side of road as me. Some guys shouted at me for that- but, oops, I´m sorry, I was listening to music, so I didn´t hear them. Which is, at least I think so, better for them. They wouldn´t like my reply to their words. But, as long as the music was playing in my ears, I just didn´t care. Because it is MUSIC, dammit! :)

Aren´t those colors just perfect? 



This was taken in a park in a spa town Piešťany. Lemme say, this town´s so small you can walk from one edge to the another in about one hour. But the nature there is really beautiful. It is like a whole other world for me. Some places there hold the most treasured and rawest memories of mine; I always loved swimming in the river, called Váh, but in the recent years it started to be little bit dirty and muggy.



So, besides the colors and blooming flowers and trees, the other thing I love about spring is the scent in the air. It cannot be described- because it´s a blending of various smells that create a whole, so perfect and joined together that I loose my words. The air starts to warm up and the wind is changed into a cool, fine breeze. It is sometimes drizzling, too, but not in the annoying way; well, not for me. You can hear the birds twittering and singing. 
I simply love spring <3 In my country
SLOVAKIA

Trolejbus

Tma. To bolo všetko, čo v tej chvíli mohla vnímať.

Tma a chlad.

Trolejbus odušu skákal, nakláňal sa, vŕzgal a vydával rôznu škálu zvukov, jeden horší než druhý.

Len malé, temer zničené svetlo osvetľovalo časť busu, v ktorej sedela.

Pozerala von oknom.

Znova pršalo.

Kvap, kvap. Malé, ale rýchle slzičky dopadali na okno, naháňali sa na ňom.

Zavrela oči; len na malý okamih.

Trolejbus neprestával skákať hore a dolu.

Vnímala svoje telo. To sedelo na starom, ošumelom sedadle, pokojné. Ostatní cestujúci sa starali sami o seba, nevnímali okolo, tak ako i ona.

Žiarovka ešte svietila.

Prešla do prednej časti, za vodiča. Pozrela pani cez plece, chcela vedieť, čo číta. Nič však nemohla rozoznať; písmenká boli rozmazané.

Nechala paniu a podišla k mladému mužovi. Začala sa s ním rozprávať. Nereagoval. Znova skúsila; stále nič. Kričala naňho. Len si zapol prehrávač hlasnejšie. Najradšej by ho prefackala, ale nechala to tak.

Na okno nakreslila srdiečko.

Keď sa trolejbus znova pohol zo zástavky, bežala k zadným sedadlám. Nikto sa neotočil.

Ešte stále pršalo.

Chlad sa predieral pomedzi všetky možné i nemožné škáry.

Nevnímali ju. Ktosi do nej strčil. Spadla.

Prečo nič nepočuje?

Všade navôkol bolo mŕtvolné ticho.

Pomaly vstala.

Prešla k dvojici sedadiel pri stredných dverách. Chcela poklopať po pleci dievča pri okne. Natiahla prsty; keď odrazu spoznala tie vlasy. Ten kabát.

To sú jej vlasy a jej kabát!

Trolejbus zastal.

Dovnútra sa nahrnul zástup ľudí, ktorý vyzeral nekonečne. Tlačili sa, posúvali ju čoraz ďalej od samej seba. Nemohla dýchať, ale nikto jej neuhol. Čím viac ľudí nastúpilo, tým menej vzduchu jej ostávalo.

Lapala po dychu a kričala.

Cítila, ako sa obsah jej pľúc míňa.

Nedovidela na koniec zástupu; nevidela ani len na okno trolejbusu. Strácala sa, padala do neznáma, ničota ju vťahovala svojimi čiernymi chápadlami. Svet sa krútil a krútil, mĺkvo a pokojne.

Zvláštne.

Nevedela sa nadýchnuť, ale nevadilo jej to. Nevedela sa pohnúť, ale nestarala sa. Nechala sa bezhlavo unášať vetrom nevedomosti a ničoty. Padala, krútila sa, bežala, ležala, sedela? Ktovie.

Verila, žila, byla, či nebyla? 

Nevedela.

A či vedela?

Nestarala sa.

Zaujímavé.

Fascinujúce.

Neuveriteľné.

Iracionálne.

Očarujúce.

Odstrašujúce.

Mĺkve...

Trolejbus znova našiel na výmoľ v ceste, nadskočil a ona si udrela hlavu o okno.

Otvorila oči. Počula hudbu, vychádzajúcu z jej slúchatiek.

Zmätene sa obzerala, ale všetko vyzeralo byť normálne.

I keď slovo normálne je pojem relatívny.

....

Psycho poviedka dedicated to my dearest friend Kate:)