Trolejbus

Tma. To bolo všetko, čo v tej chvíli mohla vnímať.

Tma a chlad.

Trolejbus odušu skákal, nakláňal sa, vŕzgal a vydával rôznu škálu zvukov, jeden horší než druhý.

Len malé, temer zničené svetlo osvetľovalo časť busu, v ktorej sedela.

Pozerala von oknom.

Znova pršalo.

Kvap, kvap. Malé, ale rýchle slzičky dopadali na okno, naháňali sa na ňom.

Zavrela oči; len na malý okamih.

Trolejbus neprestával skákať hore a dolu.

Vnímala svoje telo. To sedelo na starom, ošumelom sedadle, pokojné. Ostatní cestujúci sa starali sami o seba, nevnímali okolo, tak ako i ona.

Žiarovka ešte svietila.

Prešla do prednej časti, za vodiča. Pozrela pani cez plece, chcela vedieť, čo číta. Nič však nemohla rozoznať; písmenká boli rozmazané.

Nechala paniu a podišla k mladému mužovi. Začala sa s ním rozprávať. Nereagoval. Znova skúsila; stále nič. Kričala naňho. Len si zapol prehrávač hlasnejšie. Najradšej by ho prefackala, ale nechala to tak.

Na okno nakreslila srdiečko.

Keď sa trolejbus znova pohol zo zástavky, bežala k zadným sedadlám. Nikto sa neotočil.

Ešte stále pršalo.

Chlad sa predieral pomedzi všetky možné i nemožné škáry.

Nevnímali ju. Ktosi do nej strčil. Spadla.

Prečo nič nepočuje?

Všade navôkol bolo mŕtvolné ticho.

Pomaly vstala.

Prešla k dvojici sedadiel pri stredných dverách. Chcela poklopať po pleci dievča pri okne. Natiahla prsty; keď odrazu spoznala tie vlasy. Ten kabát.

To sú jej vlasy a jej kabát!

Trolejbus zastal.

Dovnútra sa nahrnul zástup ľudí, ktorý vyzeral nekonečne. Tlačili sa, posúvali ju čoraz ďalej od samej seba. Nemohla dýchať, ale nikto jej neuhol. Čím viac ľudí nastúpilo, tým menej vzduchu jej ostávalo.

Lapala po dychu a kričala.

Cítila, ako sa obsah jej pľúc míňa.

Nedovidela na koniec zástupu; nevidela ani len na okno trolejbusu. Strácala sa, padala do neznáma, ničota ju vťahovala svojimi čiernymi chápadlami. Svet sa krútil a krútil, mĺkvo a pokojne.

Zvláštne.

Nevedela sa nadýchnuť, ale nevadilo jej to. Nevedela sa pohnúť, ale nestarala sa. Nechala sa bezhlavo unášať vetrom nevedomosti a ničoty. Padala, krútila sa, bežala, ležala, sedela? Ktovie.

Verila, žila, byla, či nebyla? 

Nevedela.

A či vedela?

Nestarala sa.

Zaujímavé.

Fascinujúce.

Neuveriteľné.

Iracionálne.

Očarujúce.

Odstrašujúce.

Mĺkve...

Trolejbus znova našiel na výmoľ v ceste, nadskočil a ona si udrela hlavu o okno.

Otvorila oči. Počula hudbu, vychádzajúcu z jej slúchatiek.

Zmätene sa obzerala, ale všetko vyzeralo byť normálne.

I keď slovo normálne je pojem relatívny.

....

Psycho poviedka dedicated to my dearest friend Kate:)