Víchrica, ktorá sa preženie mozgovými závitmi, zapne mozog a rozbehne ho na plné obrátky. Divné pocity, s ktorými naslúchaš, vytvárajú kopec nepodstatných otázok v podstate o ničom a všetkom. Je to zvláštne, koľko toho dokáže ten náš mozog vyprodukovať. Najmä za nepodstatné blbosti.
No predsa, počúvať niektoré príbehy... Smutné, divné, depresívne, no všetko vlastne reálne a nie tie vytvorené umelé kraviny, ktoré produkuje hollywood. Žiadna žiara reflektorov, žiadne "o pätnásť minút je znova všetko perfektné", žiaden happy end.Existuje vôbec ten "happy" end? Či v podstate je všetko o nekonečne konečnom pokračovaní, až kým všetko nezastaví smrť?
Neviem. No kto už len vie?
Another bad ending... another bad day. And yet nothing right seems to be near.
Hej, toto nie je deprimovaný článok.
Ale naozaj. Keď sa nad tým človek zamyslí, koľko smutných, zlých príbehov, skutočných príbehov za život počuje? Milióny, myslím si. Ale kde je tá príčina? Žeby v nás, ľuďoch? Zrejme. Kto iný by už len za to mohol?
A čo takto viac počúvať a hovoriť? Alebo... Nie? Neviem, sama nie som majstrom slov.
No čo v prípade, že by ten happy ending predsa len nastal? Ako ho človek spozná?
Je šťastný, veselý, spokojný? Šťastie je pocit, ktorý len ťažko pocítiť a veľmi ľahko zasa stratiť. Buď, alebo niektorí z nás sa zabúdame tešiť z maličkých vecí. Počasia, úsmevu od blízkej osoby a podobné klišé.
Práve pre toto nemám rada tie typické filmové vety, ktoré znejú dobre možno tak na striebornom plátne, ale v skutočnosti.. Neviem, neviem.
A potom sa mi v hlave vytvára otázka: čo nastáva po happy endingu? Povedzme napríklad, že muž a žena sa rozhodnú mať spolu vzťah (tak to väčšinou býva v tých romantických filmoch, nie?). Najskôr sa niečo pokazí a bla bla bla, no nakoniec- čuduj sa svete- sú odrazu spolu. Stretnú sa na ulici, v kaviarni, v obchode (samozrejme, len náhodou) a odrazu zistia, ako veľmi sa milujú. Film končí "happy endom" a párik je spolu, alebo nastáva svadba. Dobre, no prečo nikto nevymyslí, čo je po tom konci? Nie, naozaj.
Odrazy emócii, pohľadov, grimás a bolestných úsmevov... Tiché slová, ktoré majú byť krikom... Slzy, ktoré nepadajú... Hlavy, ktoré neklesajú...
A predsa. Človek je ako pes: keď má rany, vylíže sa z nich. Najsk§r sa síce zhoršia (ktovie, aké hlboké je dno, na ktoré sa dá klesnúť), zapália sa, ale po čase aj tie zahoja. Ak nie, máš smolu...
Je to o prežití. Všetko. Buď-alebo. Jednoduché ako facka.
O čom vlastne pojednávam? Sama neviem. O zlomených ľuďoch. O prežitých emóciach. O všeličom a ničom zároveň. O tom, aká sviňa je život, no predsa ho žijeme. No i o tom, že život môže byť radostný, ale treba si ho vedieť urobiť. Neexistuje recept. Žiaden návod. Len veľmi dlhá cesta, či už rovná, strmá, posiata kameňmi a inými prekážkami. Ale je tu. Len odbočky nemajú žiadne tabule, ktoré by nás navigovali.
Pri tejto ceste si nemôžem dovoliť nevypichnúť jednu nádhernú báseň od Roberta Frosta- The Road Not Taken.
| Two roads diverged in a wood, and I— | ||
| I took the one less traveled by, | ||
| And that has made all the difference. |
Nevlastním tieto verše- sú iba jeho (i do not own these verses). A sú nádherné.
Toto je v podstate čo mi behá po rozume. Život. Neviem, či ako abstraktné slovo alebo ako postava, či nočná mora.
Dobrú noc...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára