XVI. Výlet do Edmontonu

Sluchátka od prehrávača v ušiach a hudba naplno pomáhajú. Teda, zvyčajne, pomyslela si Lexine a zapla prehrávač. Čo už, že poznala každý text každej jednej piesne naspamäť, poznala rytmus, len noty nie. Vždy sa chcela naučiť hrať na hudobný nástroj. Zrejme akýkoľvek, ale najviac ju lákali husle, najmä ten ich vláčny, dynamický zvuk. Taká Vanessa Mae to s huslami naozaj vedela.

Kým nebola hudba úplne nahlas, nebola spokojná. Kráčala po pláži, nechala, aby jej vietor rozvial vlasy. Stále bolo teplo, ale oproti ostatným dňom sa citeľne ochladilo. Podľa predpovede malo byť celý týždeň o čosi chladnejšie ako po ostatok leta.

Premýšľala nad jej nadchádzajúcimi narodeninami. Povedali, že osemnástka čo-to zmení. No nevedela, z akého pohľadu. Či z toho v podstate normálneho, ľudského, alebo z toho anjelského.

Bosými nohami sa zabárala do mokrého piesku. Voda bola príjemne studená. Na pláži našťastie nebolo veľa ľudí; tak mohla mať aspoň na chvíľu aký-taký pokoj.

No keď pozrela do diaľky, zazdalo sa jej, že vidí známu osobu. Rozoznala hnedé vlasy a opálenú pokožku; no jeho chôdza bola tá, ktorá ho prezradila. Snažil sa neprísť príliš blízko; zostával dostatočne ďaleko, ale tak, aby na ňu videl.

Odvrátila pohľad a vydala sa späť druhým smerom. Prišla sem premýšľať a zostať so svojimi myšlienkami sama. Ak sa bude tváriť, že nikoho nevidí, ukradne si aspoň kúsok času.

Neustále ju niekto prenasledoval. Čokoľvek robila, kamkoľvek išla. Či si kýchla, alebo zazívala, stále tam bol ktosi, kto sa pozeral. Odkedy spoznala tucet ďalších padlých anjelov, cítila sa ako pod drobnohľadom.

Niežeby sa od tej bitky s Prenasledovateľmi- alebo Refaimi, ako ich volali ostatní- čosi významnejšieho udialo. Občas si myslela, že všetci okolo nej- ktorý vedeli o jej tajomstve- len preháňajú.

Pozrela na hodinky. Bolo len skoré ráno; no o pár hodín by mala nasadnúť na lietadlo do Kanady spolu s Mattom, Luce a zrejme aj Shani. A ona nemala ani len nič zabalené. No a jej mama z toho vôbec nebola nadšená.

Ešteže má svoju hudbu; bez tej by neprežila.

Začala sa pohybovať do rytmu trance hudby. Pieseň bola príliš omamujúca, aby jej odolala, a tak začala poskakovať- presnejšie niečo ako tancovať, no škoda, že to tak zrejme nevyzeralo.

Keď urobila otočku, všimla si, že Eran stojí len opodiaľ, pri skale, díva sa na ňu a usmieva sa.

Zastala a zamračila sa. Rozhodila rukami a podišla ku nemu.

"Ideš sa so mnou prejsť?" kývla hlavou ku pomyselnému chodníku.

"Rád," odpovedal a pokynul, aby vykročila.

"Tak," povedala po chvíľke a dívala sa na oceán, "aké je to celý deň sledovať takú nudnú osobu, ako som ja?"

"Ak je to pre dobro veci, urobil by som čokoľvek."

"Hm," pokrčila plecami. "Akú hudbu počúvaš?"

Pozrel na ňu, akoby bola z inej planéty. Usmiala sa naňho.

"Čokoľvek," odvetil.

Obaja ostali ticho a pomaly šliapali po piesku; Lexine bosá, Eran v čiernych, leštených topánkach.

"Na tvojom mieste by som a vyzula," odporučila mu Lexine, keď zbadala, čo má na nohách. "Piesok ti ich ľahko zničí."

Mykol plecami, s rukami vo vreckách a pohľadom upreným do neznáma vyzeral ako z iného storočia; Lexine veľmi pripomínal postavu pána Darcyho z knihy Pýcha a Predsudok od Jane Austenovej. Keďže vyzeral, že má radšej ticho, prechádzali sa poväčšine mlčky, občas jeden z nich utrúsil poznámku, ale to bolo všetko. A možno len rešpektoval jej súkromie, tak sa rozhodla, že bude rešpektovať to jeho.

Napriek tomu sa jej prechádzka v podstate páčila. A keď začalo mrholiť, Eran ponúkol Lexine svoju bundu.

....

"Nezabudni si zobrať aj teplé veci!" kričala pani Blacková zdola.

"Akoby som ich už dávno nemala zabalené," šomrala Lexine. Teraz sa už len stačilo rozhodnúť, čo z vecí si nezobrať, keďže jej kufor bol až príliš ťažký. Nakoniec z neho čosi vyhádzala a zavrela ho.

Jej rodičia sa zatiaľ stihli pohádať, čo však nebolo nič nové pod slnkom. Lexine ich bez slova obišla a vyvliekla svoju batožinu von, kde práve v tej chvíli zastal čierny Dodge. Prešla ku kufru auta, ktorý sa vzápätí otvoril.

"Počkaj, ja ti pomôžem," zakričal na ňu majiteľ auta.

"To je v poriadku, nie je ťažký," odpovedala mu Lexine. "Radšej choď dovnútra, moja matka sa chce s tebou rozprávať."

Odrazu bol pri jej boku. "Stalo sa niečo?"

"Nie, prečo?" zamračila sa a zabuchla kufor auta. "Som trocha unavená, ale to nič."

"Tak idem dovnútra," usmial sa a pohladil ju po vlasoch. "Hneď som späť."

"Pravdepodobne nie je nadšená, že náš na letisko vezieš ty," nasledovala ho. "Vlastne sa jej vôbec nepáči, že niekam idem. Ale to je jedno. Bude tam zima?"

"Nie, má byť devätnásť až dvadsaťtri stupňov," odpovedal, otvoril vchodové dvere a pridržal ich, aby mohla vojsť dovnútra. "Neboj sa, ak ti bude čokoľvek chýbať, vždy sa to dá dokúpiť."

Lexine sa usmiala. "Sú v obyvačke. Len si skočím hore po moju tašku a hneď som dole, dobre?"

Dala mu rýchlu pusu na líce.

"Ale za päť minút nech si dole," kričal za ňou Matt. "Musíme ísť!"

Lexine vybehla hore schodmi. Samozrejme, len nájdenie pasu jej trvalo päť minút; potom zhrabla veľkú čiernu kabelku, nahádzala do nej všetky potrebné veci a bachla dverami na izbe. Dole schodmi znova utekala. Kým došla do obývačky, bola zadýchaná.

"Už môžeme ísť," vyhŕkla smerom k Mattovi. "Ahoj mama, ahoj otec, vidíme sa zasa v pondelok."

"Počkaj, Lexine," povedala pani Blacková.

"Nemáme čas," obrátila sa k nej Lexine. "Ak nepôjdeme, zmeškáme lietadlo."

"Otec vás zavezie," prerušila ju jej matka.

Lexine prevrátila očami. "Matt nás zavezie. Už tu má auto a okrem toho, do Portlandu to nie je zasa až taký kúsok. Matt šoféruje perfektne, že?" pozrela naňho a očakávala podporu, no ozval sa pán Black.

"Veď ich nechaj," pohladil svoju manželku po ramene. "Choďte, deti, nech si nemusíte kupovať nové letenky."

A tak Lexine pribehla k obom, vtisla im bozk na líce na rozlúčku a ťahala Matta za sebou von. Vedela, že jej matka sa bude znova hnevať, ale ju to znova prejde; aspoň dúfala.

....

"Pohni si trocha, starec," podpichla čiernovláska svojho priateľa a chytila ho za ruku. "Naozaj to nestihneme, veď to lietadlo odlieta ani nie za pätnásť minút."

Matt ju ešte stále nasledoval pokojným vychádzkovým krokom. "Neboj sa, ešte žiadne lietadlo neletelo bez toho, aby meškalo. Okrem toho, Luce aj Shani už sedia v lietadle."

"Áno, ale my nie," podotkla Lexine. "No tak, nechceš, aby nás vyhlasovali v rozhlase."

Aspoň trocha pridal do kroku. Nakoniec sa stihli dostaviť k terminálu desať minút pred odletom; ukázali letenky a pasy a mohli vojsť do útrob lietadla. Pri dverách sa na nich usmiala letuška, prezrela si letenky a ukázala im cestu do prvej triedy. To Lexine prekvapilo; predpokladala, že budú letieť normálnou, ekonomickou triedou. No keď uvidela tie široké sedadlá, celkom sa potešila. Aby nie, bola by dosť hlúpa, keby sa chcela tlačiť radšej v ekonomickej triede.

Lexine sa usadila k oknu a Matt vedľa, bližšie k uličke. O pár radov ďalej sedeli Luce so Shani, ktoré im zakývali; Shani priateľsky, Luce viac nútene ako radostne. No keď ju človek bližšie spoznal, zistil, že svoj nepriateľský postoj zväčša len hrá; pri šerme sa dokonca vedela zabávať a usmievať sa. 

Za ich sedadlami Lexine naďabila na pokojne, až namyslene sediaceho Logana a Erana. Vyzerali, akoby si veľmi dobre rozumeli; boli zabratí do tichého rozhovoru. 

"Čo tu robia oni dvaja?" obrátila sa k Mattovi, ktorý si práve vyzliekal svoju športovú bundu. Ten len obrátil hlavu, venoval im krátky pohľad, potom sa vrátil späť k svojej bunde, ktorú schoval do úložného priestoru nad ich hlavou. Sadol si. 

"Myslíš, že by nás tvoj otec nechal ísť len troch? Logan a Eran sa sami ponúkli, že pôjdu tiež."

"To budú za nami stále chodiť ako psy?" nahnevane sa opýtala.

"Bol by som veľmi rád, keby to tak nebolo," odpovedal jej. Pohladil ju po líci. "Ale tvoja bezpečnosť je prvoradá."

"Matt, daj mi pokoj s tou mojou bezpečnosťou," vydýchla zúfalo Lexine. "Nie je šanca, že by sme im mohli ujsť alebo čo ja viem, omylom sa stratiť?"

Krátko sa zasmial. "Pokúsim sa niečo vymyslieť."

"Ešte dnes doobeda som sa rozprávala s Eranom, ale nič mi o tom nepovedal," hovorila ďalej Lexine a oprela sa o operadlo. "Vlastne je tichší ako ja."

Matt sa zamračil. "Ty si bola dnes doobeda s Eranom?"

"Stretla som ho na pláži," pozrela naňho a mykla ľavým plecom, "kde som, mimochodom, chcela byť sama. Predpokladám, že ma strážil." Posledné slová zvýraznila so značným pohŕdaním.

Jej spolusediaci nič nehovoril, ale netváril sa vôbec nadšene.

"Čo je?" opýtala sa napokon. Lietadlo sa zrovna pohybovalo po odletovej dráhe.

"Nič," odpovedal a zobral jej ľavú dlaň medzi svoje.

"Počkaj," zdvihla Lexine pravé obočie, celkom pobavená. "Tebe sa to nepáči?"

Venoval jej jeden zo svojich doberajúcich si úsmevov. "Ani prinajmenšom."

Lexine sa krátko zasmiala, no potešilo ju to. Nahla sa, aby Mattovi venovala krátky bozk; ten sa však odrazu prehĺbil do vášnivého bozkávania. Ani si nestihla všimnúť, kedy ich lietadlo vzlietlo; kedy sa zaplo svetelné značenie, ktoré oznamovalo, aby si nechali zapnuté pásy. Ona ani Matt nemali chuť verejne vystupovať ako ten "patetický, zaláskovaný párik"- ako to Charlotte nazvala. A už vôbec nie medzi priateľmi či pred jej otcom. Vlastne sa ho na jeho názor nepýtala; niekedy je asi lepšie nechať zatvorené oči pred niektorými vecami.

A keď si ju pritiahol bližšie k sebe- tak, aby ju mohol objímať jednou rukou a druhou prijal pohár od letušky- bola zrazu šťastná, že cestuje preč od všetkých zvláštnych udalostí, aspoň na chvíľu zmení prostredie a odpočinie si.

Vo Vancouveri prestupovali na lietadlo do Edmontonu. Matt s Lexine sa znova vliekli, aby nemuseli ísť s Luce a ostatnými. Znova skoro nestihli let do Edmontonu a museli naň bežať.

....

Noc bola ešte mladá; po celom meste svietili pouličné lampy až príliš žiarivo, nočný život bol v plnom prúde. Prvý dojem bol nezameniteľný; Lexine zisťovala, že má radšej noc ako denné svetlo. Svojím spôsobom ju noc upokojovala, vábila.

Na letisku nasadli na prvý taxík, ktorí našli; do centra to nebolo ani zo dvadsať kilometrov. Zatiaľ nemali rezervovaný žiadnu izbu v hoteli, Lexine však vedela, aspoň z rečí od Luce, že najskôr sa idú vybaviť jej záležitosti. Nevedela, čo to znamená; malo to byť prekvapenie. Mala pocit, že tých prekvapení bolo v poslednej dobe toľko, že ich už mala plné zuby.

Z okna taxíka so záujmom sledovala centrum Edmontonu; všetky výškové i nižšie budovy, kostoly, nákupné strediská, domy a domčeky, banky, múzeá. A potom odrazu zastali; boli na mieste.

Keď Lexine vystúpila z taxíka, obzerala sa okolo seba. Hľadala nápovedu, aby vedela, čo čakať; jediné, čo ju zaujalo, bol dlhý rad do akéhosi nočného klubu. Inak bola ulica vyľudnená, budovy vyzerali úplne obyčajne, šedo. Prešla na chodník a pozerala, ako ich taxík odchádza a namiesto neho stojí pri kraji ten, z ktorého vystúpili Luce a Shani. Z tretieho, ktorý zastal hneď za druhým, vystúpili zasa Logan a Eran. Nevyzerali, že by boli zaujatí tým, kde sú. Vlastne Lexine pripadali ešte deprimovanejšie ako predtým. Aspoň Luce vyrovnávala náladu; jej úsmev žiaril na kilometre ďaleko. Keď sa obrátila smerom ku klubu a zakývala biletárovi, stojacemu pri veľkolepých, čiernych dverách, Lexine vedela, koľko bije.

"Poďme," kývla hlavou Luce a usmiala sa na všetkých. Vykročila ako prvá, za ňou nasledovala Shani, otrávení Logan a Eran. Lexine nasledovala tých dvoch a ich skupinku uzatváral Matt.

Pri vchode sa Luce šťastne zvítala s biletárom, ktorý jej dal pusu na obe líca. Ukázala na ostatných piatich- zrejme, že sú s ňou- a biletár im otvoril dvere. Zvnútra preniklo von modré svetlo, tak žiarivé, až ťahalo človeku oči. Nasledovali Luce, ktorá ich viedla najskôr dole schodmi, popri zrkadlách, zavesených na oboch stranách chodby, záchodoch a rôznych stoličkách. Zahli za roh- a ocitli sa v obrovskej, naozaj veľkolepej miestnosti.

Naľavo od nich sa nachádzal dlhokánsky bar, s niekoľkými barmanmi plne zamestnanými svojou prácou; pri bare sedelo niekoľko desiatok ľudí na vysokých stoličkách, v rukách mali nápoje od výmyslu sveta; rovno pred nimi sa miestnosť tiahla ďalej a ďalej, až vyzerala, že sa nikde nekončí. Na vysokom strope- ktorý mohol mať aj štyri metre- viselo niekoľko stoviek rôznych svetiel, lámp a reflektorov. Niektoré boli zhasnuté, niektoré chodili dookola a dookola; iné sa v pravidelných intervaloch vypínali a zapínali. Z času na čas osvetlili pódium na druhej strane miestnosti, ktoré však bolo prázdne. Na parkete pred pódiom a vôbec všade naokolo tancovalo nespočetné množstvo ľudí. Hudba hrala naozaj nahlas, ale nie tak veľmi, že sa nemohli medzi sebou rozprávať.

A najlepšia vec na celom podniku bola, že tu nikto nefajčil; namiesto toho sa naokolo vznášala jemná vôňa kvetov. Lexine sa obzerala dookola, keď ju niečia ruka ťahala ku pódiu. Už-už mala pocit, že vyjdu naň; namiesto toho tesne pred ním zabočili do skoro neviditeľnej chodby, zamaskovanej dverami schovanými v stene. Luce ich za nimi zatvorila, zamkla a viedla ich ďalšou, dlhočiznou chodbou kdesi do útrob ďalšej izby, len menších rozmerov.

V strede izby stál menší konferenčný stôl, okolo neho obyčajné stoličky, ale pri stene bolo uložených zo desať pohodlne vyzerajúcich kresiel, všetky vyrobené z čiernej, lakovanej kože. V najvzdialenejšom kúte bol uložený malý stolík s počítačom a LCD monitorom. Vládlo ta neobyčajné ticho.

"Sadnite si," skoro im nakázala Luce, sama odhodila svoj tenký kabát do jedného z kresiel a prešla k počítaču, aby ho zapla. "V chladničke sú rôzne drinky, tak sa kľudne obslúžte."

Shani, ktorá vyzerala byť čulá tak ako vždy, otvorila chladničku, schovanú v ľavom kúte. Vytiahla nejakú plechovku, otvorila ju a napila sa. Logan a Eran už sedeli v kreslách a obaja sledovali Lexine so skoro až chorobným záujmom. No okrem nej si to nik nevšimol; tak iba hlboko vydýchla a sadla si do kresla, ktoré bolo čo najďalej od tých dvoch. Ani po takom namáhavom dni sa necítila vyčerpaná. 

"Všetko v poriadku?" opýtal sa Matt Luce a postavil sa za jej chrbát tak, aby videl na monitor.

"Potrebujem len skontrolovať všetky výdaje a príjmy," odpovedala mu jeho sestra a jej prsty behali rýchlo po klávesnici. "Niežeby som neverila Ianovi, ale istota je istota."
"Len si skontroluj položku číslo tri," ukázal na niečo Matt. "Uisti sa..."
Logan sa nahol k Lexine. "Prosíš si niečo na pitie?"
Pokrútila hlavou.
"Niečo na jedenie?"

Znova pokrútila hlavou.

Obaja s Eranom ju prepaľovali pohľadom. Lexine to začínalo byť nepríjemné.

"Ako si si užila cestu?" opýtal sa po chvíli Eran.

"Príjemne," odvetila Lexine. Pretože nevedela, čo robiť, vytiahla si z vrecka mobil. Žiaden zmeškaný hovor. Žiadna správa. Čosi postláčala, niečo si pozrela, a znova ho odložila. Zdvihla pohľad, len aby videla, že na ňu ešte stále hľadia obaja anjeli.

"Dobre, poviem to slušne," začala Lexine, už nahnevaná. "Prestaňte na mňa tak prenikavo pozerať. Dívajte sa hentam na tú stenu alebo kamkoľvek chcete, len nie na mňa, dobre?"

Ale neprestali.

Namiesto toho sa na ňu pozerali aj ostatní; a potom prešiel Matt k jej kreslu, sadol si na jeho opierku a položil jej ľavú ruku na rameno. Ostal ticho, pokojne hľadel späť na Logana i Erana. Lexine predpokladala, že to bol akýsi majetnícky akt. Začínala byť unavená.

"Keď ma ospravedlníte, ja by som rada išla k baru a zatancovať si," povedala po desiatich minútach nepríjemného ticha.

"Myslím, že sa k tebe pridám," pritakala Shani nadšene.

"Dobre," pokrčila plecami Lexine a vstala. Pozrela na Matta, no ten mal na tvári len neutrálny výraz.

Cestou späť viedla Shani; vyzerala, že je ta ako doma. Keď odomkla a otvorila dvere, odrazu bolo všade veľa hluku. Shani chytila Lexine za zápästie a viedla ju cez hlúčiky ľudí, ktorých akoby neustále pribúdalo a pribúdalo. Oni zastali rovno naboku barového pultu; jeden z barmanov sa na Shani zoširoka usmial. Zakývala mu.

"Shani!" podarilo sa mu prekričať hudbu; mal výrazný kanadský prízvuk.

"Jedenkrát to čo vždy!" zakričala naspäť. Obrátila sa k Lexine: "Čo si dáš?"

"Čokoľvek?" neisto odpovedala čiernovláska.  Shani prikývla a znova zakričala na barmana: "Dvakrát to čo vždy!"

A potom odviedla Lexine do stredu parketu.