"Kam?" ozval sa rozospatý hlas vedľa Lexine. Tá vnímala len napoly.
"Ideme spoznať našich známych," zaspievala znova Charlotte a sadla si konča postele.
"Prečo teraz?" posadil sa na posteli Matt.
Charlotte pokrčila plecami. "Neviem a je mi to jedno. Aj tak sa stavím, že aspoň polovicu z nich poznám a nemám rada."
"Idem si dať sprchu, hneď som späť," vyhlásil Matt, zoskočil z postele a odišiel.
"Lexiiiine, vstávaj," zatiahla Charlotte a stiahla z nej prikrývku.
"Veď už vstávam," zavrčala Lexine a pretrela si oči. "Kým nezabudnem, ďakujem za cédečko, je totálne úžasné, perfektné a dokonalé."
Odrazu sa zhrozila. "Koľko je hodín?"
"Čosi pred ôsmou."
"V tom prípade dúfam, že moja matka už odišla do práce," povedala Lexine a tiež vyliezla z postele. Ponaťahovala si všetky svaly; po tom včerajšom zápasení a všetkom sa cítila dolámaná.
"Tvoj otec tu je," dodala Charlotte a premeriavala si ju s pobaveným úškrnom. "Ťažká noc, huh?"
Lexine na ňu pozrela a ukázala jej prostredníček. "Nie tak, ako si ty myslíš."
Charlotte sa postavila a s viditeľným záujmom prešla ku stolu. "Nie? Hmm... Neostáva mi nič iné, len sa diviť."
Ona len prevrátila očami. "Nie je všetko len o sexe, vieš?"
"Ou, a ja že áno," obrátila sa k nej červenovláska. "Otvor oči."
"Nechaj to tak, dobre?" odsekla Lexine.
"Dobre, dobre," prevrátila očami Charlotte a radšej sa odmlčala.
Lexine si zo svojej tašky vybrala oblečenie.
"Vieš, čo mi toto všetko pripomína?" opýtala sa Charlotte, ktorá neodpovedala.
"I won't give up, we'll fight to win
To move along from where we'd been
I'll sing this song for you again
I'm looking up around the bend
We're so much stronger than before
Our fraying edges on the mend
Life as we know would be so different
Had our paths continued the same
Seizing the day with all that's offered
The good and the bad,
The clear and the haze."
"Náš osud," odpovedala Charlotte a pozerala von oknom. "Hm. Zvláštne. Ale v podstate je to pravdivé... Ak sa to dá povedať."
"Mhm," zamyslela sa Lexine. Obrátila sa k priateľke chrbtom a začala sa prezliekať.
"Ja som sa vyspala s Loganom," povedala odrazu červenovláska. Prekvapivo sa smiala.
Ototčila k nej hlavu. "Nie."
"Áno," zamračila sa Charlotte. "Hm... Počkám vás dole."
"Vidno, akí sú ľudia slepí...," povedala zamyslene Lexine. "Ja by som to asi nikdy nezistila."
Charlotte sa naposledy obrátila. "Kašli na to. Len to nikomu nehovor."
"No, ďalšie tajomstvo," šomrala si ona popod nos. "fakt skvelé. Ako keby som ho ja vedela udržať."
Rýchlo sa obliekla a zbehla dole. Nadýchla sa a s odhodlaným pohľadom vošla do obývačky, kde pri okne stál jej otec. Logan a Luce neboli nikde v dohľade, iba Charlotte sedela v kresle a pozerala... na nič konkrétne.
"Môžeme ísť?" opýtala sa Lexine.
"Poďme do auta," navrhla Charlotte a postavila sa.
Lexine pozrela na svojho otca. Prikývol. "Prídem za vami."
Nič nepovedala, len sa zvrtla na podpätku a odišla.
"No, ďalšie tajomstvo," šomrala si ona popod nos. "fakt skvelé. Ako keby som ho ja vedela udržať."
Rýchlo sa obliekla a zbehla dole. Nadýchla sa a s odhodlaným pohľadom vošla do obývačky, kde pri okne stál jej otec. Logan a Luce neboli nikde v dohľade, iba Charlotte sedela v kresle a pozerala... na nič konkrétne.
"Môžeme ísť?" opýtala sa Lexine.
"Poďme do auta," navrhla Charlotte a postavila sa.
Lexine pozrela na svojho otca. Prikývol. "Prídem za vami."
Nič nepovedala, len sa zvrtla na podpätku a odišla.
....
"Je to ďaleko?" opýtala sa Lexine po polhodine cesty.
"Áno," odpovedal jej Black.
Pokračovala v pozeraní von oknom.
Zapol rádio. Lexine ho po pár sekundách prepla. Pozrel na ňu. Otočila sa späť k oknu.
"Nikdy by som si nebol pomyslel, že najťažšie je pochopiť vlastnú dospievajúcu dcéru," poznamenal po chvíli.
Vzdychla si.
Jej otec prepol rádio na cédečko. Bola to zbierka oldies hitov; zvykli ich počúvať, keď chodili na výlety. A ona hneď vedela, prečo ostatní mohli letieť, len oni dvaja išli autom; chcel sa s ňou rozprávať. Škoda, že ona vôbec nemala chuť mu čosi hovoriť.
Namiesto toho začala spievať s Abbou ich hit Dancing Queen. Cítila na sebe jeho pohľad. Ignorovala ho.
Jej otec načiahol ruku a stíšil hlas. "Čo sa s nami stalo, Lexine?"
Prevrátila očami. "Vieš, čo sa s nami stalo? Klamal si mi, klameš mi a nikdy neprestaneš! To sa zrejme deje."
Otvoril ústa, že niečo povie, ale zarazila ho. "Len mi nepovedz, že je to pre moje dobro, pretože klamstvo nie je nikdy pre niekoho dobro!"
"Nerozumieš tomu," odporoval jej po chvíli so zamračeným výrazom. "Chcel som, aby si žila normálne."
"A tak sa dá? Normálne?" vyprskla. "Čo je vôbec to slovo normálne? Budeš mi ho musieť vysvetliť, lebo ja ho vo svojom slovníku nemám."
"Snažil som sa ťa chrániť pred mojim svetom," odpovedal pokojne. Pozrela naňho; bol prekvapený, koľko hnevu videl v jej výraze.
"Ale prečo? Aj tak tu teraz som, niekde medzi pravdou a lžou, nevediac, čomu a komu dôverovať!"
Zdalo sa jej to, alebo naozaj videla záblesk bolesti v jeho očiach.
"To ma veľmi mrzí, dcérka."
Sklonila hlavu. "Ako keby to stačilo."
"Prisahám, že ti už nikdy nebudem klamať," hovoril pomaly, pozorne vyberal slová. "Urobím pre teba všetko."
"Neoblbuj ma tu s týmito filmovými rečičkami," odsekla mu, naozaj nahnevane.
"Ty a tvoja matka ste pre mňa všetko," povedal, akoby ju ani nepočúval. Typické preňho, pomyslela si Lexine.
"Prečo jej potom nepovieš pravdu? Prečo si ju nepovedal už dávno?"
Pohľad, ktorý jej na okamih venoval, bol ustarostený. "Myslíš, že by mi verila? Naozaj si myslíš, že by si mi ty uverila? Do pekla, toto nie je len taká hocijaká záležitosť, ktorá sa hovorí ako príbeh na oslavách alebo na dobrú noc! Máš ty vôbec predstavu, čo by sa stalo, ak by na toto všetko došli ľudia? Čo by to stálo otázok a životov? My sme len akési biblické, mýtické postavy, na ktoré nikto neverí!"
Akoby na potvrdenie jeho slov začala hrať pieseň Show Must Go On od skupiny Queen.
"Takže teraz čo? Zabíjate ľudí, len aby nikto neprišiel na to, kto naozaj ste?"
Takmer mohla vidieť, ako obelel od zlosti. Obaja strácali trpezlivosť, ale ani jeden si to nechcel priznať.
"Nemáš ani najmenšiu predstavu!"
"Fajn! Ty by si mi to aj tak nepovedal," dopovedala ticho.
Obaja ostali ticho, ktoré rušila iba hudba.
"Nepojednávam o náboženstve, ani viere, pretože žiadna nie je," ozval sa zrazu pán Black.
"Takže čo teraz? Nie si démon, pretože, ja neviem, neveríš na to?" nechápavo sa pýtala Lexine
"Nie. Viera je záležitosťou každého človeka, každého jedinca. Oni sami sa rozhodujú, v čo veria a dúfajú. Nehovoriac o tých, ktorí si vymýšľajú nové spolky a cirkev v presvedčení, že... Na to som zatiaľ nedošiel, prečo."
Lexine pozerala pred seba, na ubiehajúcu cestu, pokúšajúc sa dať si dokopy myšlienky. "Ty nemusíš ani veriť. Ty to jednoducho vieš. A ja neviem nič. Holé nič."
"Ty sama si potrebuješ vytvoriť svoj vlastný názor."
"Uhm, áno. No povedz mi, ako?"
"Príde to časom."
"Aha... Zasa som o čosi múdrejšia," ironicky poznamenala. Už jej celá tá satira išla na nervy.
"Nikto nemá právo ti diktovať, čo máš robiť," poznamenal jej otec nahnevane.
"Prečo to potom robíš?"
"Môžeš mi vysvetliť, čo máš na mysli?" pozrel na ňu, no Lexine pozerala von oknom; míňali bujné, zelené porasty, stromy, kry, kde-tu viditeľné sídla, odstavené autá v motoreste.
"Chcem byť normálna," prehovorila napokon. "Viem, že pojem normálny je len relatívny, no... Ty si mi nenechal tú možnosť, aby som si vybrala, čo chcem a čo nechcem robiť. Odrazu som sa len dozvedela, že som Nefilim, pričom predtým som nemala ani len potuchu, čo to znamená. Zrazu viem lietať a všetci mi hovoria, že som veľmi dôležitá, a ja vlastne ani neviem, prečo. Som zmätená a všetci ma prenasledujete, ako keby..." Pokrčila plecami. "Ja neviem."
"Ospravedlňujem sa ti," povedal a ona naňho pozrela. Vyzeral, že to myslí vážne. "Musím sa ti priznať, že som bol trocha sebecký. Ale, ver mi, chcem ti pomôcť."
"Dobre," prikývla Lexine, "počúvam."
"Určite si už počula o tom, že je tu jedna legenda, mýtus."
Prikývla.
"Táto legenda vraví o potomkovi mocného anjela, ktorý napomôže nastoliť stratenú rovnováhu medzi dobrom a zlom, no takisto sa v nej hovorí, že ak sa tento potomok rozhodne pre jednu či druhú stranu, môže navždy skoncovať rovnováha medzi týmito dvoma svetmi."
"Ako môže len jediný človek, teda Nefilim, udržať túto rovnováhu?"
Pán Black sa zamračil. "Prakticky nemôže. Na tejto časti sa však rôzne vysvetlenia legendy rozchádzajú. Jedni vravia, že táto osoba má vládnuť obrovskej sile, no a tí druhí zas veria, že si má zvoliť určitý tribunál pomocníkov."
Lexine vypleštila oči, nevediac, či od prekvapenia alebo strachu. Zrejme oboch zároveň.
"Rozumieš teraz, prečo na teba musíme dávať pozor a podľa tvojich slov ťa všade prenasledovať?"
"Áno. No ešte niečo... na ktorej strane som vlastne teraz?"
Jej otec sa pobavene usmial. "Už som ti predsa povedal, že je len a len na tebe, čomu veríš..."
"Áno," odpovedal jej Black.
Pokračovala v pozeraní von oknom.
Zapol rádio. Lexine ho po pár sekundách prepla. Pozrel na ňu. Otočila sa späť k oknu.
"Nikdy by som si nebol pomyslel, že najťažšie je pochopiť vlastnú dospievajúcu dcéru," poznamenal po chvíli.
Vzdychla si.
Jej otec prepol rádio na cédečko. Bola to zbierka oldies hitov; zvykli ich počúvať, keď chodili na výlety. A ona hneď vedela, prečo ostatní mohli letieť, len oni dvaja išli autom; chcel sa s ňou rozprávať. Škoda, že ona vôbec nemala chuť mu čosi hovoriť.
Namiesto toho začala spievať s Abbou ich hit Dancing Queen. Cítila na sebe jeho pohľad. Ignorovala ho.
Jej otec načiahol ruku a stíšil hlas. "Čo sa s nami stalo, Lexine?"
Prevrátila očami. "Vieš, čo sa s nami stalo? Klamal si mi, klameš mi a nikdy neprestaneš! To sa zrejme deje."
Otvoril ústa, že niečo povie, ale zarazila ho. "Len mi nepovedz, že je to pre moje dobro, pretože klamstvo nie je nikdy pre niekoho dobro!"
"Nerozumieš tomu," odporoval jej po chvíli so zamračeným výrazom. "Chcel som, aby si žila normálne."
"A tak sa dá? Normálne?" vyprskla. "Čo je vôbec to slovo normálne? Budeš mi ho musieť vysvetliť, lebo ja ho vo svojom slovníku nemám."
"Snažil som sa ťa chrániť pred mojim svetom," odpovedal pokojne. Pozrela naňho; bol prekvapený, koľko hnevu videl v jej výraze.
"Ale prečo? Aj tak tu teraz som, niekde medzi pravdou a lžou, nevediac, čomu a komu dôverovať!"
Zdalo sa jej to, alebo naozaj videla záblesk bolesti v jeho očiach.
"To ma veľmi mrzí, dcérka."
Sklonila hlavu. "Ako keby to stačilo."
"Prisahám, že ti už nikdy nebudem klamať," hovoril pomaly, pozorne vyberal slová. "Urobím pre teba všetko."
"Neoblbuj ma tu s týmito filmovými rečičkami," odsekla mu, naozaj nahnevane.
"Ty a tvoja matka ste pre mňa všetko," povedal, akoby ju ani nepočúval. Typické preňho, pomyslela si Lexine.
"Prečo jej potom nepovieš pravdu? Prečo si ju nepovedal už dávno?"
Pohľad, ktorý jej na okamih venoval, bol ustarostený. "Myslíš, že by mi verila? Naozaj si myslíš, že by si mi ty uverila? Do pekla, toto nie je len taká hocijaká záležitosť, ktorá sa hovorí ako príbeh na oslavách alebo na dobrú noc! Máš ty vôbec predstavu, čo by sa stalo, ak by na toto všetko došli ľudia? Čo by to stálo otázok a životov? My sme len akési biblické, mýtické postavy, na ktoré nikto neverí!"
Akoby na potvrdenie jeho slov začala hrať pieseň Show Must Go On od skupiny Queen.
"Takže teraz čo? Zabíjate ľudí, len aby nikto neprišiel na to, kto naozaj ste?"
Takmer mohla vidieť, ako obelel od zlosti. Obaja strácali trpezlivosť, ale ani jeden si to nechcel priznať.
"Nemáš ani najmenšiu predstavu!"
"Fajn! Ty by si mi to aj tak nepovedal," dopovedala ticho.
Obaja ostali ticho, ktoré rušila iba hudba.
"Nepojednávam o náboženstve, ani viere, pretože žiadna nie je," ozval sa zrazu pán Black.
"Takže čo teraz? Nie si démon, pretože, ja neviem, neveríš na to?" nechápavo sa pýtala Lexine
"Nie. Viera je záležitosťou každého človeka, každého jedinca. Oni sami sa rozhodujú, v čo veria a dúfajú. Nehovoriac o tých, ktorí si vymýšľajú nové spolky a cirkev v presvedčení, že... Na to som zatiaľ nedošiel, prečo."
Lexine pozerala pred seba, na ubiehajúcu cestu, pokúšajúc sa dať si dokopy myšlienky. "Ty nemusíš ani veriť. Ty to jednoducho vieš. A ja neviem nič. Holé nič."
"Ty sama si potrebuješ vytvoriť svoj vlastný názor."
"Uhm, áno. No povedz mi, ako?"
"Príde to časom."
"Aha... Zasa som o čosi múdrejšia," ironicky poznamenala. Už jej celá tá satira išla na nervy.
"Nikto nemá právo ti diktovať, čo máš robiť," poznamenal jej otec nahnevane.
"Prečo to potom robíš?"
"Môžeš mi vysvetliť, čo máš na mysli?" pozrel na ňu, no Lexine pozerala von oknom; míňali bujné, zelené porasty, stromy, kry, kde-tu viditeľné sídla, odstavené autá v motoreste.
"Chcem byť normálna," prehovorila napokon. "Viem, že pojem normálny je len relatívny, no... Ty si mi nenechal tú možnosť, aby som si vybrala, čo chcem a čo nechcem robiť. Odrazu som sa len dozvedela, že som Nefilim, pričom predtým som nemala ani len potuchu, čo to znamená. Zrazu viem lietať a všetci mi hovoria, že som veľmi dôležitá, a ja vlastne ani neviem, prečo. Som zmätená a všetci ma prenasledujete, ako keby..." Pokrčila plecami. "Ja neviem."
"Ospravedlňujem sa ti," povedal a ona naňho pozrela. Vyzeral, že to myslí vážne. "Musím sa ti priznať, že som bol trocha sebecký. Ale, ver mi, chcem ti pomôcť."
"Dobre," prikývla Lexine, "počúvam."
"Určite si už počula o tom, že je tu jedna legenda, mýtus."
Prikývla.
"Táto legenda vraví o potomkovi mocného anjela, ktorý napomôže nastoliť stratenú rovnováhu medzi dobrom a zlom, no takisto sa v nej hovorí, že ak sa tento potomok rozhodne pre jednu či druhú stranu, môže navždy skoncovať rovnováha medzi týmito dvoma svetmi."
"Ako môže len jediný človek, teda Nefilim, udržať túto rovnováhu?"
Pán Black sa zamračil. "Prakticky nemôže. Na tejto časti sa však rôzne vysvetlenia legendy rozchádzajú. Jedni vravia, že táto osoba má vládnuť obrovskej sile, no a tí druhí zas veria, že si má zvoliť určitý tribunál pomocníkov."
Lexine vypleštila oči, nevediac, či od prekvapenia alebo strachu. Zrejme oboch zároveň.
"Rozumieš teraz, prečo na teba musíme dávať pozor a podľa tvojich slov ťa všade prenasledovať?"
"Áno. No ešte niečo... na ktorej strane som vlastne teraz?"
Jej otec sa pobavene usmial. "Už som ti predsa povedal, že je len a len na tebe, čomu veríš..."
....
Po trojhodinovej ceste konečne zastalo čierne auto na opustenom prírodnom parkovisku, kdesi hlboko v Kaskádových horách. Už dobrú pol hodinu nestretli ani živú dušu. Les tu bol taký hustý, že neprepúšťal ani len jeden lúč svetla.
Lexine a jej otec potrebovali kráčať ďalšiu pol hodinu, aby sa dostali na miesto určenia. Lexine však vôbec nechápala, prečo sa museli stretávať tak ďaleko, a na takom opustenom mieste. Ak toto bolo zvyklosťou, prišlo jej to naozaj zvláštne.
Ale napokon, celé posledné dva týždne neboli úplne normálne.
"Keď teraz viem už celú pravdu," začala Lexine vtipkovať, "kúpiš mi lepšie auto?"
"Aké by si chcela?"
Pozrela na svojho otca, ktorý nevyzeral, že by si robil srandu. "Porsche Carrera 911 GT3?"
"Naozaj? Určite musí byť aj lepšie auto. Nie je všetko zlato, čo sa blyští."
"Ehm, otec, ja si robím srandu," zasmiala sa. "Nie, vážne. Také čosi by muselo stáť celý majland."
Pokrčil plecami a ticho kráčal ďalej, ruky spojené za chrbtom.
"Tak ma napadá," pokračovala po chvíli Lexine, "ty si starosti s peniazmi asi nemusíš robiť, že?"
Jej otcovi sa na tvári zjavil povýšenecký úsmev, ktorý nemala rada. "Peniaze sú iba jedným bezvýznamným prostriedkom. Ľudí, ak mám byť úprimný."
Prevrátila očami. "Ale nevadí ti, že prežívam určitý... intenzívny a vášnivý vzťah?"
Pán Black na ňu pozrel, ako keby sa zbláznila. "Máš na mysli to, že chodíš s Matthewom?"
"Dobre, chcela som to povedať trocha nonšalantne. Ale, ako vidím, potrebujem ešte veľa cviku. No, áno, to som mala na mysli."
"Neprekáža mi to," vážne tvrdil on. "Matthew je rodinný priateľ už veľmi dlho."
"Takže... Je v poriadku, keď uňho občas prespím?" zúžila oči a čakala.
"Absolútne áno," prikývol on. Lexine zastala.
"Teraz si zo mňa uťahuješ, že?"
"Nie, ani prinajmenšom."
Zmraštila čelo. "Hm, tak dobre, fajn." Usmiala sa potešene.
Pokračovali ďalej po lesnej cestičke.
"Prečo sme nemohli radšej letieť?"
"Počas letu si najviac zraniteľná."
O desať minút dosiahli akýsi okraj lesa; stromy tu začali ustupovať, svetlo sa predieralo čoraz zúrivejšie a onedlho pred sebou mohli vidieť rozľahlú lúku. Čím bližšie boli, tým viac ľudí mohla Lexine rozoznať. Muselo ich tam byť prinajmenšom šestnásť.
Zostupovali čoraz nižšie, no Lexine bola čoraz viac nervózna. V podstate to bola jej premiéra do tohto sveta; ale nebola si istá, či doň pasuje. Vlastne si bola skoro určite istá, že nie.
Keď prešli popod posledný strom a jeho konáre, úplne všetky oči na lúke sa upreli na ňu; novú nádej? Alebo iba jedna z ďalších?
Lexine sklonila hlavu a hľadela radšej na cestu pod svojimi nohami.
Keď dosiahli miesto, kde ostatní stáli či sedeli- na drevených piknikových lavičkách- na okamih nastalo ticho. Lexin otec sa zhostil úlohy rečníka.
"Vitajte!"
Nikto mu nevenoval čo i len sekundový pohľad.
Lexine sa odvážila pozrieť do davu. Zrejme ich dobre spočítala; no okrem Luce, Logana, Charlotte a Matta nikoho nepoznala. Letmo si premerala nemé tváre, niektoré vyzerajúce mladšie, iné zasa staršie, no všetky až neprirodzene pekné. Väčšina z nich ju pozdravila krátkym prikývnutím alebo úsmevom.
"Je pre nás veľkým potešením, že ťa spoznávame," ozvala sa žena, stojaca napravo od Matta. "Moje meno je Celesta."
"Tiež vás rada spoznávam," odpovedala pomaly Lexine. "Ja som Lexine."
"Veľmi nás teší," s nadšeným úsmevom a bielymi zubami k nej mieril mladý muž s gaštanovými vlasmi. Mala pocit, akoby jej podával ruku, a tak ju chcela prijať; no on jej ju zobral k svojim ústam a pobozkal.
Lexine kútikom oka zazrela, ako Matt veľavýznamne zdvihol pravé obočie.
Začervenala sa.
Jej otec postupne ukazoval na všetkých prítomných a predstavoval ich Lexine. Aj keď si nezapamätala všetky mená, jediné, ktoré jej naozaj utkvelo v pamäti patrilo tomuto mužovi, Eranovi.
"Bude pocta slúžiť vám, madam," uklonil sa, keď Black vyslovil jeho meno.
"Tykaj mi," pousmiala sa Lexine.
Usmial sa.
Vtom sa k nim predral Matt.
"Tak, slečna?" povedal, pričom mu na tvári pohrával pobavený úsmev. Tiež zobral jej ruku a jemne ju pobozkal na dlaň.
Eran odtrhol pohľad od Lexine a zadíval sa na Matta so značnou dávkou opovrhnutia.
"Matt, to je Eran," predstavila ich Lexine.
"Máme tú česť sa poznať," odpovedal Eran s neúprimným úsmevom a odkráčal preč.
Matt za ním pozeral. "Tuším ma nikdy nemal v láske."
"Zaujímalo by ma, prečo," pobavene sa zasmiala Lexine.
"To ani nestojí za reč," odvetil Matt a oprel sa o jeden zo stolov. "Zrejme sme si nepadli do oka."
"Ostatných poznáš?"
"Celesta, Ilan a Noah sú starí známi," vymenúval a pozeral sa smerom k davu, ktorý sa zhrčil okolo Blacka. "Paza poznám zopár rokov, bol to priateľ otca. Raphaela mi predstavila Luce, zrejme ďalší z jej lások. Shani je jej dobrá priateľka. Myslím, že to sú všetci."
Kývala hlavou. "Dobre, keď si nespomeniem na ich mená, spýtam sa teba."
Pritiahol si ju k sebe bližšie, držiac ju za boky. Lexine mohla cítiť pohľady ostatných.
"Premýšľal som," hovoril Matt a díval sa jej do očí. "Potrebujem si ísť vybaviť povinnosti do Kanady. Vyskytli sa nejaké problémy a potrebujú ma tam. Čo myslíš, robila by si mi na ceste garde?"
"Spoznať to tajomné miesto, ktoré vlastníš? To si nenechám ujsť," usmiala sa, neskrývajúc nadšenie.
"Ešte sa samozrejme opýtam otca," dodala po chvíli a prevrátila očami.
"Jasne," povedal a nádherne sa usmial.
"Lexine, poď sem," zavolal na ňu jej otec odrazu.
"Chcel by som ti čosi predať," hovoril a vytiahol malú krabičku z vrecka nohavíc. "Čosi naozaj významné a nesmierne cenné. Dúfam, že ho budeš strážiť ako oko v hlave."
A s tým otvoril krabičku; ležal v nej prekrásny prsteň, vyrobený z bieleho zlata, no veľmi jemne opracovaného, s diamantmi. Pán Black ho vytiahol, veľmi, veľmi opatrne, pokývol na Lexine, nech mu podá ruku. Noblesne jej ho navliekol na prostredník.
Ich hostia skoro nedýchali.
Prsteň sa na novom mieste ihneď uložil; Lexine mala pocit, akoby sa stiahol, aby jej presne pasoval a pritom netlačil. Začal vydávať malé, len ťažko viditeľné lúče zvláštneho, hustého svetla. Ale ako sa všetko začalo, tak sa i skončilo; opäť vyzeral ako ktorýkoľvek iný prsteň.
"Ešte nemá osemnásť," ozvala sa Celesta. "Ako je to možné?"
"Lexine schopnosti sa už začali vyvíjať. Myslím, že je to tiež jeden z dôkazov, prečo je ona tá pravá," odpovedal jej otec, neskrývajúc hrdosť.
Všetci ostatní, okrem Luce a Matta, znova sklonili hlavy, pokývali nimi.
"Aké by si chcela?"
Pozrela na svojho otca, ktorý nevyzeral, že by si robil srandu. "Porsche Carrera 911 GT3?"
"Naozaj? Určite musí byť aj lepšie auto. Nie je všetko zlato, čo sa blyští."
"Ehm, otec, ja si robím srandu," zasmiala sa. "Nie, vážne. Také čosi by muselo stáť celý majland."
Pokrčil plecami a ticho kráčal ďalej, ruky spojené za chrbtom.
"Tak ma napadá," pokračovala po chvíli Lexine, "ty si starosti s peniazmi asi nemusíš robiť, že?"
Jej otcovi sa na tvári zjavil povýšenecký úsmev, ktorý nemala rada. "Peniaze sú iba jedným bezvýznamným prostriedkom. Ľudí, ak mám byť úprimný."
Prevrátila očami. "Ale nevadí ti, že prežívam určitý... intenzívny a vášnivý vzťah?"
Pán Black na ňu pozrel, ako keby sa zbláznila. "Máš na mysli to, že chodíš s Matthewom?"
"Dobre, chcela som to povedať trocha nonšalantne. Ale, ako vidím, potrebujem ešte veľa cviku. No, áno, to som mala na mysli."
"Neprekáža mi to," vážne tvrdil on. "Matthew je rodinný priateľ už veľmi dlho."
"Takže... Je v poriadku, keď uňho občas prespím?" zúžila oči a čakala.
"Absolútne áno," prikývol on. Lexine zastala.
"Teraz si zo mňa uťahuješ, že?"
"Nie, ani prinajmenšom."
Zmraštila čelo. "Hm, tak dobre, fajn." Usmiala sa potešene.
Pokračovali ďalej po lesnej cestičke.
"Prečo sme nemohli radšej letieť?"
"Počas letu si najviac zraniteľná."
O desať minút dosiahli akýsi okraj lesa; stromy tu začali ustupovať, svetlo sa predieralo čoraz zúrivejšie a onedlho pred sebou mohli vidieť rozľahlú lúku. Čím bližšie boli, tým viac ľudí mohla Lexine rozoznať. Muselo ich tam byť prinajmenšom šestnásť.
Zostupovali čoraz nižšie, no Lexine bola čoraz viac nervózna. V podstate to bola jej premiéra do tohto sveta; ale nebola si istá, či doň pasuje. Vlastne si bola skoro určite istá, že nie.
Keď prešli popod posledný strom a jeho konáre, úplne všetky oči na lúke sa upreli na ňu; novú nádej? Alebo iba jedna z ďalších?
Lexine sklonila hlavu a hľadela radšej na cestu pod svojimi nohami.
Keď dosiahli miesto, kde ostatní stáli či sedeli- na drevených piknikových lavičkách- na okamih nastalo ticho. Lexin otec sa zhostil úlohy rečníka.
"Vitajte!"
Nikto mu nevenoval čo i len sekundový pohľad.
Lexine sa odvážila pozrieť do davu. Zrejme ich dobre spočítala; no okrem Luce, Logana, Charlotte a Matta nikoho nepoznala. Letmo si premerala nemé tváre, niektoré vyzerajúce mladšie, iné zasa staršie, no všetky až neprirodzene pekné. Väčšina z nich ju pozdravila krátkym prikývnutím alebo úsmevom.
"Je pre nás veľkým potešením, že ťa spoznávame," ozvala sa žena, stojaca napravo od Matta. "Moje meno je Celesta."
"Tiež vás rada spoznávam," odpovedala pomaly Lexine. "Ja som Lexine."
"Veľmi nás teší," s nadšeným úsmevom a bielymi zubami k nej mieril mladý muž s gaštanovými vlasmi. Mala pocit, akoby jej podával ruku, a tak ju chcela prijať; no on jej ju zobral k svojim ústam a pobozkal.
Lexine kútikom oka zazrela, ako Matt veľavýznamne zdvihol pravé obočie.
Začervenala sa.
Jej otec postupne ukazoval na všetkých prítomných a predstavoval ich Lexine. Aj keď si nezapamätala všetky mená, jediné, ktoré jej naozaj utkvelo v pamäti patrilo tomuto mužovi, Eranovi.
"Bude pocta slúžiť vám, madam," uklonil sa, keď Black vyslovil jeho meno.
"Tykaj mi," pousmiala sa Lexine.
Usmial sa.
Vtom sa k nim predral Matt.
"Tak, slečna?" povedal, pričom mu na tvári pohrával pobavený úsmev. Tiež zobral jej ruku a jemne ju pobozkal na dlaň.
Eran odtrhol pohľad od Lexine a zadíval sa na Matta so značnou dávkou opovrhnutia.
"Matt, to je Eran," predstavila ich Lexine.
"Máme tú česť sa poznať," odpovedal Eran s neúprimným úsmevom a odkráčal preč.
Matt za ním pozeral. "Tuším ma nikdy nemal v láske."
"Zaujímalo by ma, prečo," pobavene sa zasmiala Lexine.
"To ani nestojí za reč," odvetil Matt a oprel sa o jeden zo stolov. "Zrejme sme si nepadli do oka."
"Ostatných poznáš?"
"Celesta, Ilan a Noah sú starí známi," vymenúval a pozeral sa smerom k davu, ktorý sa zhrčil okolo Blacka. "Paza poznám zopár rokov, bol to priateľ otca. Raphaela mi predstavila Luce, zrejme ďalší z jej lások. Shani je jej dobrá priateľka. Myslím, že to sú všetci."
Kývala hlavou. "Dobre, keď si nespomeniem na ich mená, spýtam sa teba."
Pritiahol si ju k sebe bližšie, držiac ju za boky. Lexine mohla cítiť pohľady ostatných.
"Premýšľal som," hovoril Matt a díval sa jej do očí. "Potrebujem si ísť vybaviť povinnosti do Kanady. Vyskytli sa nejaké problémy a potrebujú ma tam. Čo myslíš, robila by si mi na ceste garde?"
"Spoznať to tajomné miesto, ktoré vlastníš? To si nenechám ujsť," usmiala sa, neskrývajúc nadšenie.
"Ešte sa samozrejme opýtam otca," dodala po chvíli a prevrátila očami.
"Jasne," povedal a nádherne sa usmial.
"Lexine, poď sem," zavolal na ňu jej otec odrazu.
"Chcel by som ti čosi predať," hovoril a vytiahol malú krabičku z vrecka nohavíc. "Čosi naozaj významné a nesmierne cenné. Dúfam, že ho budeš strážiť ako oko v hlave."
A s tým otvoril krabičku; ležal v nej prekrásny prsteň, vyrobený z bieleho zlata, no veľmi jemne opracovaného, s diamantmi. Pán Black ho vytiahol, veľmi, veľmi opatrne, pokývol na Lexine, nech mu podá ruku. Noblesne jej ho navliekol na prostredník.
Ich hostia skoro nedýchali.
Prsteň sa na novom mieste ihneď uložil; Lexine mala pocit, akoby sa stiahol, aby jej presne pasoval a pritom netlačil. Začal vydávať malé, len ťažko viditeľné lúče zvláštneho, hustého svetla. Ale ako sa všetko začalo, tak sa i skončilo; opäť vyzeral ako ktorýkoľvek iný prsteň.
"Ešte nemá osemnásť," ozvala sa Celesta. "Ako je to možné?"
"Lexine schopnosti sa už začali vyvíjať. Myslím, že je to tiež jeden z dôkazov, prečo je ona tá pravá," odpovedal jej otec, neskrývajúc hrdosť.
Všetci ostatní, okrem Luce a Matta, znova sklonili hlavy, pokývali nimi.
....
Všetci osemnásti sedeli za troma stolmi, ešte stále na lúke. Oslavovali, alebo aspoň tak to vyzeralo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára