Treskúca zima.
Vonku bola tma ani v rohu, počuť bolo len búrlivé zavíjanie vetra.
Ulice boli vyľudnené, nebolo v nich ani duše. Iba jedno dievča sa túlalo. Malo čierny kabát, siahajúci temer až po kolená. Na hlave čierna čiapka, spod ktorej vytŕčala spleť čiernych, vlnitých vlasov. Na nohách mala obuté červené poltopánky, nehodiace sa do tohto počasia.
Dievča sa snaží si nahovoriť, že je v teple. Nevníma chlad, cíti hladivé slnečné lúče. Vidí sa na pláži. Najlepšie na Floride; taká pláž na ostrove Sanibel by bola fajn.
Vietor rozfúkal jej predstavy. Toto nebude fungovať. Radšej pridáva do kroku; má toho ešte veľa na práci. Za oknami zastretými ťažkými závesmi sa mihotajú tiene.
Sadá súmrak, zvečeriava sa. Posledné zimné lúče slnka sa strácajú za karmínovým obzorom. Zdvíha sa vietor, votiera sa do všetkých kútov. Dievča sa zachveje, ale pociťuje, že jej pokožka sa pomaly prispôsobuje chladu; možnože už má omrzliny a preto prestáva niečo cítiť. Usmeje sa, no neveselo, to by jej bolo podobné. Vždy byť iná, rozdielna. To jej ide najlepšie na svete.
Keby nemusela vybaviť túto malú povinnosť, aj by si vychutnávala pocit, že sa nachádza na Škandinávskom polostrove, v nádhernom zasneženom Nórsku. Ani len krátke dni a nedostatok slnečného svitu jej až tak neprekážajú. Iba odovzdanosť tejto povinnosti, ktorú pociťuje voči nájdeniu archanjela, ktorý sa spolu s jej otcom pričinil o situáciu, v ktorej sa ocitla, ju nútilo ísť ďalej a nezastavovať. Nebolo času nazvyš pozerať po malých, chutných a príjemne vyzerajúcich kaviarničkách či obchodíkoch, tma ju súrila. Vedela, kde by sa mal Gabriel zdržiavať, už to nebolo ďaleko.
Na betónovom chodníku sa sneh ukladal do závejov, možno preto si nevšimla, že sa pod ním nachádza i hrubá vrstva šmykľavého ľadu. Pravá noha sa jej pošmykla, za ňou i ľavá a ona len padala ako vrece zemiakov k zemi. Jediné, čo ju zachránilo, boli niečie silné ruky, ktoré sa, ktovie odkiaľ odrazu zjavili a zachytili ju.
Osoba, jej zachránca, na ňu spustil plynulou nórčinou, ktorej nerozumela ani slovo. Obrátila sa, aby mu lepšie videla do tváre- a užasla. Bol to Gabriel.
"Ďakujem," povedala anglicky a videla, ako mu po tvári prebehol záblesk poznania. Napriek všetkému sa usmial.
"Očakával som ťa."
"Naozaj?" zdvihla obočie, pretože ju prekvapilo, že pred ňou neutekal tak, ako všetci ostatní.
"Samozrejme, vždy som tušil, že táto chvíľa raz nastane," odpovedal jej s pokojom, vo svetle pouličných lámp sa mu v orieškových vlasoch jemne zablysol odraz snehových vločiek. Divila sa, že v tom tenkom kabáte mu nie je zima, ale predsa len, je to archanjel. Fyzické pocity sú im málo známe a blízke.
"Keď sa zamyslíme nad tým, akú zmluvu ste s mojím otcom uzavreli, je to pochopiteľné. Prepáčte mi môj údiv," odpovedala a takisto sa pousmiala, i keď sa jej ešte stále drkotali zuby.
"Aj keby som ktovieako chcel, pred spravodlivosťou by som sa ukryť nemohol. Nie ak sú v tom zahrnuté tisícky ľudských životov. Dievča, ty sa trasieš," neveriaco na ňu pozrel a zasmial sa, pričom sa mu okolo očí zjavili vejáriky vrások. "Poď, odvediem ťa na teplé miesto."
Prikývla, nemohla namietať. Keď sa dala znova do pohybu, zistila, že jej predsa len ešte stále prúdi do nôh aká-taká horúca krv, cítila, ako jej v prstoch na nohách pulzuje bolesť. "Môžem vám položiť otázku?"
"Pýtaj sa, dievča, vidím na tebe, aká si nedočkavá."
"Prečo ste sa rozhodli pomôcť môjmu otcovi? Viete, so všetkou úctou, predpokladala som, že služby pre Neho sú prvoradé. Prečo ste sa rozhodli ho zradiť?"
"Zradiť? Používaš príliš tvrdé slová. Zrada je, keď sľúbiš niekomu svoju pomoc a svoj sľub porušíš. Ja som také nič nespravil."
"Ale predsa ste sa rozhodli riskovať ľudský život, presne ten, ktorý sa On snaží ochraňovať."
Gabriel vyzeral, že o jej slovách premýšľa, a ona len dúfala, že ho aspoň trochu zasiahne poznanie z toho, čo jej spôsobil.
"Vieš, moja drahá, nie je to také jednoduché, ako sa to snažíš vykresliť. Nezradil som ho, aj keď tebe sa môže zdať, že presne to som urobil. Porozmýšľaj o našej slobodnej vôly. Sú jej súčasťou aj rozhodnutia, ktoré by sa mu nemuseli páčiť alebo s ktorými nesúhlasí? Áno. Neignorujem jeho túžby, ani jeho vôľu."
"Ak tomu dobre rozumiem," po chvíľke mlčania sa ozvala, "jemu naozaj nevadí, že jeho následníci páchajú zločiny, ktoré sa nezlučujú s jeho presvedčením?"
Znova sa zasmial, no tentoraz to bol temný a akosi oveľa chladnejší smiech než vzduch naokolo. "A ty si si vedomá jeho presvedčenia? Vieš, čo si želá a čo si praje?"
"Nie," pousmiala sa chabo. "Samozrejme, že nie. Ja som len malá bábka v rukách väčších a silnejších. Ja sa len snažím porozumieť okolnostiam."
"Aj ty môžeš ovplyvniť veľa vecí."
"Ako zradu?"
"Nie. Môžeš pomôcť svojej sestre."
S údivom pozrela na Gabriela. "Áno?"
"Rodina je dôležitá. Najdôležitejšia."
"Takže nebude musieť prejsť ničím, čím som si prešla ja, je tak?"
"Áno."
Vonku bola tma ani v rohu, počuť bolo len búrlivé zavíjanie vetra.
Ulice boli vyľudnené, nebolo v nich ani duše. Iba jedno dievča sa túlalo. Malo čierny kabát, siahajúci temer až po kolená. Na hlave čierna čiapka, spod ktorej vytŕčala spleť čiernych, vlnitých vlasov. Na nohách mala obuté červené poltopánky, nehodiace sa do tohto počasia.
Dievča sa snaží si nahovoriť, že je v teple. Nevníma chlad, cíti hladivé slnečné lúče. Vidí sa na pláži. Najlepšie na Floride; taká pláž na ostrove Sanibel by bola fajn.
Vietor rozfúkal jej predstavy. Toto nebude fungovať. Radšej pridáva do kroku; má toho ešte veľa na práci. Za oknami zastretými ťažkými závesmi sa mihotajú tiene.
Sadá súmrak, zvečeriava sa. Posledné zimné lúče slnka sa strácajú za karmínovým obzorom. Zdvíha sa vietor, votiera sa do všetkých kútov. Dievča sa zachveje, ale pociťuje, že jej pokožka sa pomaly prispôsobuje chladu; možnože už má omrzliny a preto prestáva niečo cítiť. Usmeje sa, no neveselo, to by jej bolo podobné. Vždy byť iná, rozdielna. To jej ide najlepšie na svete.
Keby nemusela vybaviť túto malú povinnosť, aj by si vychutnávala pocit, že sa nachádza na Škandinávskom polostrove, v nádhernom zasneženom Nórsku. Ani len krátke dni a nedostatok slnečného svitu jej až tak neprekážajú. Iba odovzdanosť tejto povinnosti, ktorú pociťuje voči nájdeniu archanjela, ktorý sa spolu s jej otcom pričinil o situáciu, v ktorej sa ocitla, ju nútilo ísť ďalej a nezastavovať. Nebolo času nazvyš pozerať po malých, chutných a príjemne vyzerajúcich kaviarničkách či obchodíkoch, tma ju súrila. Vedela, kde by sa mal Gabriel zdržiavať, už to nebolo ďaleko.
Na betónovom chodníku sa sneh ukladal do závejov, možno preto si nevšimla, že sa pod ním nachádza i hrubá vrstva šmykľavého ľadu. Pravá noha sa jej pošmykla, za ňou i ľavá a ona len padala ako vrece zemiakov k zemi. Jediné, čo ju zachránilo, boli niečie silné ruky, ktoré sa, ktovie odkiaľ odrazu zjavili a zachytili ju.
Osoba, jej zachránca, na ňu spustil plynulou nórčinou, ktorej nerozumela ani slovo. Obrátila sa, aby mu lepšie videla do tváre- a užasla. Bol to Gabriel.
"Ďakujem," povedala anglicky a videla, ako mu po tvári prebehol záblesk poznania. Napriek všetkému sa usmial.
"Očakával som ťa."
"Naozaj?" zdvihla obočie, pretože ju prekvapilo, že pred ňou neutekal tak, ako všetci ostatní.
"Samozrejme, vždy som tušil, že táto chvíľa raz nastane," odpovedal jej s pokojom, vo svetle pouličných lámp sa mu v orieškových vlasoch jemne zablysol odraz snehových vločiek. Divila sa, že v tom tenkom kabáte mu nie je zima, ale predsa len, je to archanjel. Fyzické pocity sú im málo známe a blízke.
"Keď sa zamyslíme nad tým, akú zmluvu ste s mojím otcom uzavreli, je to pochopiteľné. Prepáčte mi môj údiv," odpovedala a takisto sa pousmiala, i keď sa jej ešte stále drkotali zuby.
"Aj keby som ktovieako chcel, pred spravodlivosťou by som sa ukryť nemohol. Nie ak sú v tom zahrnuté tisícky ľudských životov. Dievča, ty sa trasieš," neveriaco na ňu pozrel a zasmial sa, pričom sa mu okolo očí zjavili vejáriky vrások. "Poď, odvediem ťa na teplé miesto."
Prikývla, nemohla namietať. Keď sa dala znova do pohybu, zistila, že jej predsa len ešte stále prúdi do nôh aká-taká horúca krv, cítila, ako jej v prstoch na nohách pulzuje bolesť. "Môžem vám položiť otázku?"
"Pýtaj sa, dievča, vidím na tebe, aká si nedočkavá."
"Prečo ste sa rozhodli pomôcť môjmu otcovi? Viete, so všetkou úctou, predpokladala som, že služby pre Neho sú prvoradé. Prečo ste sa rozhodli ho zradiť?"
"Zradiť? Používaš príliš tvrdé slová. Zrada je, keď sľúbiš niekomu svoju pomoc a svoj sľub porušíš. Ja som také nič nespravil."
"Ale predsa ste sa rozhodli riskovať ľudský život, presne ten, ktorý sa On snaží ochraňovať."
Gabriel vyzeral, že o jej slovách premýšľa, a ona len dúfala, že ho aspoň trochu zasiahne poznanie z toho, čo jej spôsobil.
"Vieš, moja drahá, nie je to také jednoduché, ako sa to snažíš vykresliť. Nezradil som ho, aj keď tebe sa môže zdať, že presne to som urobil. Porozmýšľaj o našej slobodnej vôly. Sú jej súčasťou aj rozhodnutia, ktoré by sa mu nemuseli páčiť alebo s ktorými nesúhlasí? Áno. Neignorujem jeho túžby, ani jeho vôľu."
"Ak tomu dobre rozumiem," po chvíľke mlčania sa ozvala, "jemu naozaj nevadí, že jeho následníci páchajú zločiny, ktoré sa nezlučujú s jeho presvedčením?"
Znova sa zasmial, no tentoraz to bol temný a akosi oveľa chladnejší smiech než vzduch naokolo. "A ty si si vedomá jeho presvedčenia? Vieš, čo si želá a čo si praje?"
"Nie," pousmiala sa chabo. "Samozrejme, že nie. Ja som len malá bábka v rukách väčších a silnejších. Ja sa len snažím porozumieť okolnostiam."
"Aj ty môžeš ovplyvniť veľa vecí."
"Ako zradu?"
"Nie. Môžeš pomôcť svojej sestre."
S údivom pozrela na Gabriela. "Áno?"
"Rodina je dôležitá. Najdôležitejšia."
"Takže nebude musieť prejsť ničím, čím som si prešla ja, je tak?"
"Áno."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára