XIII. Pokrytci

Black

"Vitajte, drahí priatelia," začal svoj príhovor jeden z najmocnejších padlých anjelov. "Som nesmierne potešený, že ste sa rozhodli nám pomôcť v tejto zložitej situácii."
Každému z prítomných venoval svoj najdokonalejší úsmev. "Samozrejme, ste viac než vítaní u mňa doma. Nezdráhajte sa ma opýtať na čokoľvek."
Jedna zo žien, ktoré sa zhŕkli okolo piknikového stolu napravo, sa nedočkavo opýtala: "Kedy ju spoznáme?"
Black si ju pomaly prezrel, pričom zakotvil pohľadom do jej mandľových očí, a bez toho, aby sa mu vytratil úsmev z tváre, odpovedal na jej otázku, o ktorej si bol istý, že trápi viacerých. "Drahá Celesta, žiaľ, toto rozhodnutie neleží na mojich pleciach. Záleží od toho, kedy bude pripravená."
Celesta prikývla.
Black sa prešiel popred všetky stoly. Všetci naňho hľadeli; ale on si na to zvykol. Obzrel sa okolo, po celej dĺžke lúky, na ktorej sa stretli; nemôže o nich zatiaľ vedieť. Nie teraz. Jedno tajomstvo navyše nikoho nezraní, naopak, dúfal, že si tým získa čas a ona mu znova začne dôverovať.
"Dávajte pozor," rozkázal, už bez úsmevu. "Tentoraz je všetko iné. Budú to krušné časy, ale na ich konci sa môžeme dočkať všetkého, čo sme vždy chceli."
"A čo to bolo?" ozval sa nespokojne jeden z mladších, Eran.
"Rovnováhu našich svetov?" odpovedal mu otázkou. "Slobodu?"
Loran pristúpil bližšie, bez akýchkoľvek okolkov. Blackovi sa páčilo, že nie je ako ostatní, nebojí sa vyjadriť svoj názor.
"Akú máme záruku, že sa nemýlite?"
Zasmial sa. "Žiadnu, chlapče môj. Okrem môjho slova žiadnu."
Black podišiel až celkom blízko k Eranovi. "Stačí to na uspokojenie tvojich pochybností?"
Eran dlhú chvíľu skúmal tvár staršieho muža. Napokon prikývol. "Pravdaže."
Black sa spokojne usmial a obrátil sa smerom k davu, pozostávajúceho z dvanástich ľudí.
"Dovidenia, priatelia," uklonil hlavou, vystrel krídla čierne sťa smola a vyletel ponad stromy.

....
Charlotte

Charlotte blúdila tichým cintorínom, opusteným asi tak ako bola i ona. Páčil sa jej; staré náhrobky aspoň na okamih vyčarúvali pocit dôstojnosti a pokoja, ktorý jej tak chýbal. 

My tears gone cold , I'm wonderin' why
I got out of bed at all
The morning rain clouds at my window and I can't see at all
And even if I could , it would all be great
To put your picture on my wall
It reminds me that it's not so bad, it's not so bad. 

Prechádzala vôkol starých, vyblednutých nápisov, zožltnutých kameňov, zničených kyslými dažďami. Nie, nepoznala tu nikoho, ale samotná predstava, že mnohí z nich zomreli vo vojne, za svoju vlasť a svoje ideály... Pre ňu celkom nepochopiteľné a nevysvetliteľné pohnútky.

Prstami hladila hladký povrch mramorového kríža. Aké poetické. 

Obzrela sa; naokolo nebolo ani živej duše, veď kto by sem už len chodil na prechádzka tak ako ona. Dlaňami pevne zovrela spodok kríža, ktorý s trochou námahy zapraskal. Zlomila ho, zodvihla do vzduchu a chvíľu naň hľadela. Nato ho odhodila čo najďalej, nestarajúc sa o to, že niekde poničila zopár náhrobkov. 

Akoby to niečo menilo na celej veci.

Neznášala návraty späť na miesta, kam sa už vracať nikdy nechcela. Strhla si slnečné okuliare z očí a zahľadela sa do nepríjemne horúceho slnka. Dúfala, že čoskoro bude koniec, že sa bude môcť vrátiť späť k svojmu skutočnému životu, tomu, kde si nemusela klásť žiadne zbytočné otázky, či je šťastná, či na niečom vôbec záleží, kde jej iní plnili všetky želania. A napriek tomu vedela, že ani to jej neprináša úplnú satisfakciu. 

Keby nešlo o slobodu, pravdepodobne by sa ani nesnažila. Ale už sa nikdy viac nechcela vracať k minulosti, k udalostiam, ktoré sa stali a na ktoré nemohla zabudnúť. Nechcela už nikdy mať povinnosť komusi pomáhať, najmä ak to nechcela. 

Chcela byť konečne voľná.

Venovala posledný pohľad staručkému cintorínu, nasadila si späť okuliare a pomaly kráčala smerom k lesu. Nie, sem sa už nevráti. Tu už nič nenájde.

I haven't really ever found a place that I call home
I never stick around quite long enough to make it
I apologize that once again I'm not in love
But it's not as if I mind
that your heart ain't exactly breaking 

....
Lexine

"Otec?" vyhŕkla Lexine, keď začula, ako sa otvárajú vchodové dvere a s očakávaním k ním bežala. Prekvapila samu seba, ako sklamane sa cítila, keď zistila, že je to jej matka.

"Ahoj," pozdravila ju. Jej mama vliekla nákupy, tak jej s nimi pomohla.

"Nevieš, kde je otec?" opýtala sa Lexine, keď všetky potraviny ukladali v kuchyni. 

"Niekam ho odvolali, ale priznám sa ti, že aj keď mi hovoril kam, zabudla som," odpovedala jej pani Blacková. "Čo od neho potrebuješ?"

"Chcem sa s ním porozprávať," pokrčila ramenami jej dcéra. Zobrala si jablko z misky, umyla ho a zahryzla sa doň. 

"Ak ide o ten tvoj výlet k Gine, tak som s ním celkom nesúhlasila," ozvala sa pani Blacková. Lexine sa ticho pozerala, ako začína pripravovať večeru, pre všetkých; sledovala, ako jej hnedé, krátke vlasy nezbedne poletujú okolo tváre, ako sa jej pri rozprávaní ukazujú a znova schovávajú niektoré vrásky. Vôbec nedávala pozor, čo jej rozpráva. "... Rozumieš?"

Lexine prikývla. Poťažkala jablko v rukách a hrýzla si spodnú peru. "Mama?" odvážila sa napokon opýtať.

"Áno?"

"Ako ste sa s otcom spoznali?"

Jej matka sa na ňu na okamih udivene pozrela; nikdy predtým sa na to nepýtala. No vrátila sa späť k hrncom, oleju a zelenine. "Práve som prišla do mesta, ktoré som nepoznala, teda do San Francisca. Študovala som na univerzite, nemala som tam skoro žiadnych priateľov, po večeroch som pracovala. Tvoj otec často chodieval do reštaurácie, v ktorej som robila čašníčku. Vždy nechával vysoké sprepitné."

"Dal sa s tebou do reči?"

Pokrútila hlavou a drevenou varechou miešala cibuľu v hrnci. "Nie. Jedného dňa sme sa stretli v knižnici, kam som chodievala študovať a premýšľať. Najskôr som ho ani nespoznala, ale on mňa áno."

"Keď na to tak myslím, tvoj otec bol vždy rovnaký, nikdy neprestal byť gentlemanom, nikdy nezvýšil hlas. A zostal tak až dodnes."

Pozrela na svoju dcéru, ten presný obraz jej manžela. Obidve mlčali, len jedlo v hrnci syčalo.

Lexine napokon zdvihla pohľad od jablka a usmiala sa na svoju matku. "Som rada, že sme sa sem presťahovali. Naozaj."

A prešla až k mame, aby jej na líce vlepila rýchlu pusu. Potom odkráčala späť k priateľom, ktorí sedeli vonku na terase. Pani Blacková za ňou hodnú chvíľu hľadela, nevediac, či sa tešiť, alebo báť. Jej dcéra sa v poslednej dobe začala správať ako normálny tínedžer; stretávala sa s priateľmi, ponocovala, utekala z domu, zaľúbila sa. Nakoniec sa rozhodla, že ak je šťastná Lexine, je i ona. Pousmiala sa. Na knižku s názvom Nevysvetliteľné zmeny správania u adolescentov však nezabudla.

....

"Zajtra idem znova do nemocnice," oznámila Lexine, hladkajúc pritom jej mačku, ktorá spokojne priadla.

"Pôjdem s tebou," ozvala sa Charlotte, ktorá ležala na lehátku, oblečená len do modrých plaviek a opaľovala sa. Lexine si všimla, že jej pokožka veľmi rýchlo naberala hnedastý odtieň. "Aj tak nemám čo robiť."

Luce, ktorá ležala na lehátku vedľa, takisto oblečená len do bikín, zatskala. 

Charlotte zdvihla hlavu a pozrela na ňu. "Nejaký problém?"

Luce pokrútila hlavou. "Nie."

"Viem, že sme mali ísť nakupovať, ale zmena prostredia môže byť celkom zábava," dodala červenovláska a vrátila sa do pôvodnej polohy.

"Tak to bude problém," namietla Lexine. "Čo chceš povedať, že tam robíš?"

"O to sa postarám veľmi ľahko," odvetila Charlotte. 

Lexine prevrátila očami a radšej ticho hladila svoju mačku.

Charlotte na ňu kútikom oka pozrela. "Nechápem, prečo ste jej nedali meno. Nemôžete ju predsa volať len mačka."

"Lepšie nám nenapadlo." 

Jej mačka na znak súhlasu zazívala. Postavila sa a preskočila na nohy Mattovi, ktorého ratanové kreslo bolo niekoľko centimetrov od kresla mačkinej majiteľky. Tam sa schúlila do klbka a začala priasť bez toho, aby sa jej čo i len dotkol. 

Lexine sa uškrnula. Matt zachytil jej pohľad a usmial sa na ňu. Ona sa načiahla za svojím pohárom, v ktorom mala ktovieaký kokteil, ale on bol rýchlejší a už jej ho podával. Poďakovala mu úsmevom a pohár zobrala ľavou rukou; no on našiel jej pravú ruku a jemne ju chytil. 

Radšej sa venovala svojmu nápoju, ale ruku neodtiahla. 

"Prečo tu nehrá žiadna hudba?" znechutene sa posadila Charlotte.

"Naši susedia by neboli nadšení, keby sme im tu nahlas púšťali Children Of Bodom alebo The Cure či niečo podobné," odpovedala jej Lexine pobavene a nasadila si okuliare. 

"Môže to byť aj nejaká debilná moderná hudba, techno alebo čokoľvek," odporovala. "Chcem ísť tancovať."

"Ty a tancovať?" ozvala sa Luce. "Nie presne spojenie, ktoré by mi išlo dokopy, ale súhlasím s tebou."

"V tomto meste nie je žiaden podnik, ktorý by stál za to."

"Dievča, prosím ťa," zasmiala sa Charlotte a upravila si uterák na svojom lehátku. "Stačí ti jedno lepšie rádio, chľast, zopár ľudí a pláž. Nič viac."

Luce sa takisto posadila. "Kde je Logan? Dnes sa mal vrátiť z Európy."

Charlotte ju radšej ignorovala.

"Čo robil on v Európe?" ozval sa Matt.

"Bol zháňať nejakých starých známych," odpovedala Luce, zatiaľ čo nervózne pozerala na displej mobilu, akoby ho chcela primäť, aby zazvonil. Keď sa nič nedialo, odhodila ho späť na stôl a postavila sa.

"Idem si zaplávať."

Všetci traja pozerali za ňou, ako schádza dole schodmi, ako kráča k mólu. 

Hneď, ako skočila Luce do vody šípku, obrátil sa Matt k Charlotte.

„Známi? Čo si o tom myslíš?“

Charlotte pokrčila nosom. „Je čosi zhnité v štáte Oregon.“

Prikývol. „Niečo tu nesedí.“

Postavil sa, pričom vyrušil Lexinu mačku, ktorá musela zoskočiť na zem a odtiaľ naňho zazerala.

„Overíme si to,“ povedal a vytiahol si zo zadného vrecka čiernych krátkych nohavíc mobil.

„Akoby ti to povedal,“ zazrela naňho i Charlotte.

„Akoby som mu šiel volať. Prosím ťa, Charlotte. Nepodceňuj ma.“ Slová skoro precedil pomedzi zuby.

Lexine len sledovala ich výmenu názorov; nehádali sa, ale nevyzerali, že by k tomu mali ďaleko. Vzdychla si; ak chce mať pokoj, mala by ich zastaviť.

„Môj otec to bude určite vedieť,“ ozvala sa  a chytila Matta za zápästie, aby sa na ňu pozrel. „Ja mu zavolám.“

Prudko vydýchol. „Dobre,“ odvrátil pohľad smerom k jazeru na svoju sestru, ktorej hlava sa z času na čas na okamih vynorila spod hladiny a znova zmizla pod ňou. Lexine pustila jeho ruku a stiahla ju späť do svojho lona. Niekedy bolo ťažké odhadovať myšlienky iných ľudí. Vlastne, skoro vždy.

Radšej vstala a unikla do izby, kde nechala svoj telefón. V jej izbe bolo chladno oproti vonku; príjemne ju osviežil studený vzudch. Keď vyzrela von oknom, videla Mattov chrbát, ako i on mieri k jazeru. Znova si hrýzla spodnú peru; posledný týždeň bol zvláštny. Nie v negatívnom zmysle, ale tie tri dni, kedy nevyšiel z domu ani na krok kvôli svojmu zraneniu, ho akýmsi spôsobom ovplyvnili. Ale Lexine aj tak predpokladala, že je to skôr kvôli Charlotte a ktovieakým poznámkam. Charlotte sa v jej spoločnosti správala tak, ako ju poznala; a teda svojsky, hlučne, ale dobrosrdečne. No keď si myslela, že sa nik nepozerá, úsmev vystriedala smutná grimasa.

Zdalo sa, že niektoré spomienky sa predsa len nedajú len tak vymazať.

Sňala si dole okuliare a položila ich na stôl. Automaticky prechádzala kontaktmi v mobile a zastavila sa až pri otcovom mene. Pochybovala, že by jej skutočne povedal pravdu; ak jej mohol klamať celý život, prečo by teraz hovoril pravdu?

Napriek tomu vytočila jeho číslo a kým čakala, či zdvihne telefón, sadla si na posteľ. V poslednej dobe mala pocit, akoby sa jej otec vyhýnal; no ani ona sa nesnažila s ním komunikovať.

„Lexine?“ ozval sa konečne.

„Len preto, že som zvedavá, ale celkom sa táto informácia zíde,“ začala bez okolkov, „aký druh známych bol Logan navštíviť?“

Ostal ticho. Napokon odpovedal presne tak, ako Lexine predpokladala. „Neviem.“

„Samozrejme, že vieš,“ precedila pomedzi zuby. „Povedz mi to!“

Cítila, ako sa jej temperament pod povrchom búri, jej krv začínala vrieť. Takto sa ešte nikdy necítila; hnev ňou burcoval, skoro sa neovládla. Srdce jej začalo biť rýchlejšie.

No odpoveď jej otca ju zaskočila až tak, že na všetok hnev zabudla; presne jej povedal celú pravdu.

„Vybral sa kontaktovať niektorých z jeho starých známych, presvedčiť ich, alebo skôr prinútiť, nech idú s ním.“

„Na čo?“

„Aby s nami vytvorili spojenectvo, pomohli nám.“

No odrazu sa mu znova zmenil hlas, zdrsnel. „Lexine, prečo si to urobila?“

„Čo som urobila?“ opýtala sa prekvapene; netušila, o čom rozpráva.

„Tvoj hlas ma presvedčujúci potenciál...,“ jeho hlas sa stratil v akomsi šumení. Potom sa znova ozval, tentoraz čisto, akoby stál vedľa nej. „Je to pravdepodobne tvoja schopnosť, presvedčiť iných, aby robili to, čo ty chceš.“       

„Čo, do pekla?“ zašomrala ona.

„Za okamih som doma, Lex. Čakaj.“

A položil.

Lexine pomaly zišla dole schodmi a znova pociťovala zvláštnu bolesť v ľavom spánku. Počula, ako na ňu volá mama; jedlo bolo hotové. No ona sa radšej pohla smerom na terasu; našla tu Charlotte, ktorá sedela v strnulej polohe a hľadela neurčito do diaľky.

Aspoň sa necítim zvláštne iba ja.

„Otec tu bude čo nevidieť,“ ozvala sa, stojac vo dverách. Charlotte k nej bola otočená chrbtom, ale pokývala hlavou.

„Všetko v poriadku?“ zaujímala sa.

Charlotte sa nepohla, ale Lexine mala pocit, že začula slzu, ako jej osamelo tečie dole tvárou. Počuť slzu?! Čo je, upír? Žeby to bola ďalšia bláznivá schopnosť, ktorú jej prinášali tie divné ževraj zmeny v tele? Či si namýšľa veci, ktoré nie sú?

Urobila zopár krokov k červenovláske; položila jej ruku na rameno. „Čo sa stalo?“

Charlotte pokrútila hlavou. „Nemôžem.“

„Skús vysvetliť,“ Lexine si čupla k jej lehátku.

„Stále sa hnevá,“ zašepkala Charlotte, pozerajúc sa všade, len nie na čiernovlásku. „Povedal, že mi odpustil, ale nemyslím si, že to je pravda.“

„Čo odpustil?“ naliehala Lexine. Vedela, že ide o Matta. O koho iného?!

„Ja som...,“ začalo dievča, ale zaseklo sa. „Som zlý človek. Démon.“

„Nie, to nie si,“ začala ju presviedčať Lexine; snažila sa zachytiť jej pohľad, až kým sa na ňu Charlotte nepozrela. Na okamih sa v jej pohľade zjavila bolesť, ale potom jej pohľad stvrdol, potemnel.

„Kvôli mne zomrela jeho matka.“

Lexine zamrzla, mysliac si, že zle počula. „Ako?“

„Ja som zodpovedná za jej smrť,“ povedala Charlotte rozhodným hlasom. „Nevedeli, kde ju schováva; ja som ich priviedla na jej stopu, odlákala jeho milenca, Mattovho otca. Slepo mi dôveroval a ja som ho zradila.“

„A-ha,“ bolo všetko, čo zo seba dostala Lexine. Aj tak nevedela, čo jej na to povedať; gratulovanie ani nadávanie by zrejme nepomohlo.

„Keď som spoznala jeho,“ pohodila hlavou smerom k jazeru, „nevedela som, kto je. Až keď sme sa bližšie spoznali, zistila som, že je jej syn. Ani nevieš, ako ľúto mi to bolo. Jeho- ich otec nič netušil a ja som držala zavreté ústa. Po celý čas ma to škrelo, prenasledovalo; ale bola som príliš zbabelá.“

Charlotte zmĺkla, tvár jej zahalil závoj spomienok, farba jej očí- tá skutočná- sa zmenila z medovej na tmavohnedú, ako karamel.

„Kvôli mne začal jeho otec robiť problémy. Preto sa ho museli zbaviť... Všetko kvôli mne.“

Ostala ticho; skamenelá sťa socha.

„Ako sa to dozvedel?“ duto sa opýtala Lexine po dlhej, príliš dlhej odmlke.

„Povedala som mu,“ Charlotte sa k nej tvárou obrátila a hľadela rovno do očí. „Musela som. Obrátil sa k nám všetkým chrbtom, ušiel bez slova. Preto odišiel do Izraelu; radšej sa stratiť v púšti, bez vody, bez ľudí, len so svojimi myšlienkami, ako si nechať pomôcť. Dlho o ňom nik nepočul. Až po otcovej smrti sa vrátil, pozrel mi do očí a povedal, že sa nehnevá.“

„Ale minule povedal, že je rád, že si sa vrátila,“ odporovala jej ticho Lexine.

„Obyčajná zdvorilosť,“ kývla rukou. „Nepovez mu, že o tom vieš, dobre?“

Lexine prikývla. „Nepoviem, máš moje slovo.“

Charlotte si utrela oči dlaňou; nasadila si späť svoje okuliare a znova si ľahla. „Zajtra ideme teda na výlet do nemocine, eh? Neznášam ten zápach predstieranej sterilnosti.“
Ale ona ju nepočúvala. Ona by nedokázala byť takto pokojná. Pozrela smerom k mólu, kde práve Luce ošpliechala svojho brata poriadnou dávkou vody. Obaja sa usmievali; aspoň oni mali jeden druhého, keď už inej rodiny nebolo. A koho mala mať Charlotte? Aha, áno. Svojich "priateľov s benefitmi".

Bola skoro potešená, keď začula prichádzať auto. Prudko zabrzdilo pred ich domom. 

Vtedy sa stali dve veci simultánne; Charlotte nadskočila, akoby ju zasiahol elektrický prúd. Za necelú sekundu ju už pod hrdlom držal Lexinin otec. Dievča začalo lapať po vzduchu, ale on svoj chmat nepovolil ani o milimeter. Bol otočený chrbtom k Lexine, ktorá sa o necelé dve sekundy stihla spamätať zo šoku.
"ČO to robíš?!" zakričala naňho. Ani sa neotočil, ani neodpovedal.
Priskočila k nemu; zdrapila ho za ruku, no nemala proti jeho sile žiadny účinok. Pocítila jemný elektrický šok, ktorý ňou prešiel; a to ju vytočilo viac, než čokoľvek iné. O krok ustúpila, ale cítila, že jej celé telo horí v plameňoch, plameňoch ohňa vášne, hnevu, zúrivosti. Dlane zaťala do pästí; nechty jej zanechali hlboké otlačky v koži.
"Pusti ju!" zasyčala, a keď sa nehýbal, opakovala svoj rozkaz. "Povedala som pusti ju!"
Vo svojich slovách pochytila riadnu dávku neviditeľnej energie, ktorá prúdila z jej vnútra, ovíjala ju ako had, ktorý chce zaškrtiť svoju korisť. No prekvapivo jej otec z ničoho nič pustil Charlotte; ktorá bola v tvári červená, ale nič nehovorila, temer nedýchala. 
Pán Black sa otočil k svojej dcére, tak, aby si hľadeli priamo do očí; rovnako vysokí, z oboch očí prúdili blesky.
A potom sa usmial.
Zaspätkovala; ako sa môže usmievať?!
"Gratulujem," povedal, zvrtol sa na podpätku kožených topánok a mieril dnu, do domu.
"Čo?! O čom to zasa trepeš?!" Jej hnev nepoľavil len tak ľahko.
Zastal a teatrálne, s rozhodenými rukami sa k nej obrátil: "Prinútila si ma prestať. Tvoj hlas je hypnotický... Gratulujem."
A nechajúc Lexine s pocitom, že nehovorí pravdu, so Charlottou, ktorá si šúchala krk, vošiel do domu, ktorý Lexine označovala za svoj domov. Doposiaľ.

....

Charlotte

"Vittu," zašepkala Charlotte, pričom ňou otriasla dávka hrôzy. "Mitä vittua?"

Ležala na tvrdej, studenej zemi; snažila sa potlačiť búšenie srdca, dýchať pravidelne, nádych- výdych.

Do izby vbehol Logan; v dverách sa zasekol, pozeral na ňu, akoby bola zjavenie.

"Všetko v poriadku?"

"Vyzerám byť v poriadku?" zachrčala naňho späť nie príliš priateľským tónom. "Práve prekonávam panický záchvat, ale inak je mi úplne úžasne!"

"Potrebuješ niečo?" spýtal sa, celkom pokojne, upokojujúcim hlasom.

Pokrútila hlavou. Prikývla. "Ochranu," zašepkala nakoniec.

Podišiel bližšie; no bol opatrný, aby neostal priveľmi ďaleko, ale ani nepriblížil blízko.

"Čo sa stalo?"

Charlotte zatvorila oči; cítila, ako sa jej na krku vytvárajú obrovské modriny. "Zašla som priďaleko. Povedala som Lexine, že smrť Mattovej matky nebola žiadna náhoda."

"Asi som zle počul," ozval sa tichým hlasom, plným nebezpečenstva. Jeho tvár však neprezrádzala žiadne emócie. "Čo si spravila?"

Ako blesk vyskočila na rovné nohy; mohla prekonávať úzkosť, no brániť sa stále vedela. "Nezačínaj aj ty. Nie práve ty! Jeho síce nepremôžem, no stále som rovnako silná ako ty."

Zablyslo sa mu v očiach; rukou si vošiel do svetlých vlasov. "Pochybujem, že by si to chcela vyskúšať."

Ani okom nemihol a už ho pravou rukou schytila za hruď; bez väčšej námahy ho odhodila ako vrece zemiakov cez pol izby. Nespadol; iba uškŕňajúc ostal čupieť. 

"Kde sú tvoje pochybnosti?" zdvihla obočie. 

Stále kľačiac, vymrštil svoje telo dopredu, smerom ku nej; Charlotte sa stihla uhnúť. Logan pristúpil o krok bližšie; pristúpila tiež. 

"Pozrime sa, aká je z teba šelma," ozval sa; ten sprostý úškrn by mu najradšej zoškriabala z tváre. 

"Ktorú nevinnú dušu si v poslednej dobe zabil?" opätovala mu otázku otázkou. 

"Nevinnosť samá," naklonil hlavu nabok, "to sú vše ony, nemám pravdu?"
Zúžila oči. "Nie vždy."
Pozerali jeden na druhého; napnuté svaly na telách, zatnuté päste. Napoly sa usmievali a napoly uškŕňali. 
"Čo tak súboj?" navrhol odrazu on. Nečakal na odpoveď; prešiel ku skrini, vytiahol kordy a jeden jej hodil.
Čepeľou.
Bol lepší ako ona, silnejší protivník a ona to vedela. Napriek tomu bol férový; zasiahol ju iba dvakrát. 
Odhodila kord na zem a chytila sa za krvácajúce predlaktie. "Dokonči, čo si začal."
Na niekoľko okamihov vyzeral, že tak spraví. Napokon však sklopil kord, pozrel jej do očí.
O necelú minútu už boli v jeho izbe, za zavretými dverami.