O minútu neskôr jej aj došlo prečo. Ak by bola kovom, asi by sa rozžeravila až na maximálnu teplotu. Schmatla z nočného stolíka lampu a hodila ju o zem. Zo zeme zdvihla svoje staré učebnice a knihy a šmarila ich o stenu. Kopala do všetkého, čo sa jej dostalo do cesty. Cestou do kúpeľne sa akoby naschvál potkla o koberec a tak si s radosťou kopla aj do vane a dverí. Hánkami okúsila stenu, ale nebolelo ju to. Nie väčšmi ako to, že sa jej rozpadol svet na malé, maličké, poondiate kúsočky, ktoré nejdú zlepiť dokopy. Už si nebola istá ani len vlastným menom. Možno aj to bude nakoniec iné.
Ak by ju niekto v tej chvíli videl, myslel by si, že sa zbláznila. A nech. Radšej si napustila vaňu ľadovou vodou a rýchlo sa v nej okúpala. Tá zima ju úplne prebrala zo spánku a na okamih otupila zmysly. Komu záleží na tom, že jej vlasy vyzerajú ako kopa slamy a pod očami má kruhy také veľké, že vyzerajú ako monokle?
Ak by si bola istá, že je doma sama, vrieskala by, ako veľmi neznáša tento svet. A veru by to neboli pekné slová.
Keď skončila s pomyselnou očistou, obliekla si čierne celé plavky, na ktoré si natiahla čierne krátke nohavice a čierny top. Polovicu skrine vyhádzala kým nenašla svoje čierne šľapky a potom ten bordel nechala len tak ležať na zemi.
Zišla dole schodmi a dúfala, že je otec v pracovni, tak ako vo všetky normálne dni. V poslednej dobe už vlastne ani nechodieval prečo do práce a Lexinej bolo teraz jasné, že je to pre to, že ju chcel chrániť. Cítila, ako jej škŕka v žalúdku a tak vbehla do kuchyne, kde našla svoju mamu, ako zápasí s obedom.
"Ahoj, dcérenka," pozdravila ju a pobozkala na líce. Lexine si líce hneď znechutene utrela.
"Ahoj, mami. Kedy si sa vrátila?"
"Iba dneska ráno," odpovedala jej mama a miešala čosi v hrnci. "Si hladná?"
"Trochu," odvetila Lexine. Vedela, že sa má vyhnúť kuchyni a aj tak tam išla. Rýchlo siahla po nejakom ovocí a chcela odísť.
"A obedovať nebudeš?" opýtala sa jej pani Blacková.
Lexine prevrátila očami a obrátila sa k nej tvárou. "Neskôr. Ale, prosím ťa, nedávaj tam toľko soli."
"Kam ideš?"
"Len dole k jazeru."
"Prečo?"
Lexine zaťala päste. "Len tak."
"Dobre, daj si pozor."
Lexine len znova prevrátila očami a odišla.
Blížila sa k terase, ale keď začula odtiaľ hlasy, radšej zmenila svoj smer a snažila sa nenápadne vyjsť prednými dverami. Dom obehla z druhej strany ako bola terasa a k jazeru sa priblížila cez les. Pre istotu išla k miestu, kde trávnatú pláž zakrývali stromy a vytvárali dokonalý tieň.
Bolo jej ešte horšie. Nikdy si o sebe nemyslela, že je optimistka, ale tentoraz sa z nej asi stala úplná pesimistka. A k tomu len stále ubližovala ľuďom, ktorých mala rada a na ktorých jej záležalo. Vždy na nich len hádzala vinu a nikdy si nepriznala, že by sa aj ona mohla mýliť. Kto by sa potom čudoval, že ju všetci opúšťajú, klamú a vyhýbajú sa jej.
Ak by bola pri nej Gina, asi by ju poriadne prefackala, aby sa už konečne prestala ľutovať. Ale Lexine bola skôr znechutená sama zo seba, zo svojho správania, svojich problémov. Nevedela, či je to tými hormónmi, alebo bohvie čím.
Po líci sa jej skotúľala prvá slza. Lexine ju zachytila jazykom. Chutila slano.
Späť v San Franciscu mala svojich kamarátov, na ktorých jej záležalo. Keďže však nevedela držať jazyk za zubami, celá ich partia sa rozpadla. Bolo ťažké ich stretávať každý deň na chodbe v škole, keď na ňu zazerali, ale musela sa naučiť niesť dôsledky svojich činov.
Niežeby sa naučila byť ticho a nebyť impulzívna.
"Prečo plačeš?" ozval sa hlas spoza nej a Lexine sa preľakla. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude.
"Len tak," zašomrala. Rukou si utrela oči.
"Takže plačeš preto, že sa ti nepáči tá voda v jazere. Ja viem, je špinavá," snažil sa on o vtip. Usmiala sa, ale plač neprestal.
Najskôr ucítila jeho vôňu, takú zvláštnu zmes pižma, sladkého drievka a pokoja, a o sekundu na to pocítila jeho ruky, ktoré ju zozadu objali. Tentokrát sa neuhla, neodtiahla, ani ho nestriasla. Tento raz jej bolo príjemne.
Pootočila hlavu, ale cez záplavu čiernych- jej i jeho- vlasov mu nevidela do tváre. "Ššš, to bude dobré," tíšil jej vzlyky. No Lexine nemohla premôcť slzy, teplé pramene jej prúdili z očí a končili na jeho rukách.
"P-prepáč," zakoktala a utrela mu svojimi dlaňami obe ruky.
"To je jedno," zamrmlal a z tváre jej odhrnul vlasy. Pod jeho dotykom sa zachvela.
"Prečo vždy vieš, kedy sa máš objaviť?" spýtala sa potichu, keď jej už žiadne slzy neostali. Objímať ju neprestával, a ona ani nechcela, aby prestal.
"To je dar i prekliatie," odvetil a podľa jeho tónu vedela povedať, že sa usmieva, ale že sa ten jeho úsmev nedotýka aj jeho očí.
"Keby nebolo môjho otca, tak by sme sa ani nikdy nespoznali," smutne podotkla. "On ťa poslal za mnou."
Chvíľu zostal ticho. "Ak nám bolo súdené stretnúť sa, tak by sme sa stretli niekedy inokedy."
"Ja v to neverím."
"Veď ja viem, dievča."
I keď veľmi nerada, jemne sa vymanila spod jeho rúk a postavila sa k nemu chrbtom. Hľadela na miesto, kde v predošlú noc videla všetkých troch padlých anjelov i Matta.
"Budem mať aj ja krídla?" spýtala sa.
"Je to veľmi pravdepodobné," odpovedal.
"A keď nie?"
"Poď so mnou," ozval sa Matt namiesto odpovede. "Niečo ti ukážem."
Lexine pokrčila plecami a nesledovala ho. Namiesto do domu však zamieril do svojho čierneho Dodgea.
"Tak si nasadni," popohnal ju, keď ostala stáť bez pohybu pred autom.
Prikývla a nasadla do auta. Prečo všetko, čoho sa dotkol, tak úžasne voňalo? Už len to pohladilo jej rozorvané zmysly.
Ešte raz sa pozrela spätným zrkadlom na odraz svojho milovaného Riverside jazera, ale svojim spôsobom sa jej zdalo neosobné. Odtrhla oči od odrazu a pozrela radšej na Matta.
Aj on začínal vyzerať inak. Na tvári mal mierne strnisko. Lexine napadlo, aké by asi bolo, keby prešla prstom po jeho brade. Pokrútila hlavou. Asi prežíva počiatočné štádium šialenstva.
Lexine si až po hodne dlhej chvíli uvedomila, že Matt nesmeruje ani k sebe domov, ani do mesta Seaside. Vlastne zamieril na diaľnicu Sunset. Rozprávali sa, ale nepýtala sa ho, kam idú. Až keď za Portlandom zabočil na cestu do národného parku Mount Hood, zistila, že to je zrejme cieľom ich cesty.
"Národný park? Čo tam?" opýtala sa ho.
"Nechaj sa prekvapiť," odpovedal s úškrnom.
"A na to mám čakať dvadsať míľ? Pche," usmiala sa. Svaly na jej lícach boli zvláštne tuhé.
"Uvidíš moje obľúbené miesto na zemi, stačí?"
"Hm, povedzme, že áno."
Odrazu zmenil tému. "Čo hovoríš na Logana?"
Lexine prekvapila jeho otázka. "Videla som ho raz v živote. Neviem. Zdal sa mi..."
"Príťažlivý?"
To Lexine zaskočilo. Nie, to nebolo ono. Alebo áno? Keď ho videla, nemohla ani len uvažovať.
"Neodpovedaj," prerušil ju a zamračil sa. Lexine videla, ako silno stlačil volant.
"Nie, bol zvláštny. Akoby mal elektrizujúci pohľad. Akoby mohol ovládať myšlienky."
"On môže."
Prikývla. "Dobre, budem sa tváriť, že je to úplne normálne."
Pousmial sa. "Na to si zvykneš."
Lexine pochybovala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára