Ten prsteň ho trápil väčšmi. A práve pre to, čo povedala Luce- prekvapivo mala raz aj ona pravdu- pretože mu záležalo na Lexine. Zrejme oveľa viac, ako si priznával.
Bez rečí ho podal pánu Blackovi, ktorý ho zobral a so záujmom si ho obzeral. Nedal na sebe poznať ani najmenší náznak prekvapenia, či strachu.
"Takže moja dcéra má byť vyvolená," rozprával si sám sebe. "Áno, očakával som to, ale nie až tak skoro."
"Za chvíľu má osemnásť," podotkol Matt.
"Ale keď sa to dozvedia...," pokračoval pán Black.
"Zrejme to už tušia, keď Logan získal prsteň."
Jeho spoločník sa zadíval na zarámovanú fotku, ktorú mal položenú na svojom pracovnom stole. Z obrázka sa naňho usmievala jeho osemročná dcéra a jeho manželka. Do čoho ich to len dostal?
"Musí to vedieť. Toto pred ňou už nemôžem utajiť," hovoril pokojne, aj keď sa tak necítil. Obrátil sa k Mattovi. "Mal si pravdu, chlapče. Má právo to vedieť. Musí to vedieť."
Matt prikývol.
"Ja však nemám celkom presnú predstavu, ako to moja dcéra prijme. Som si istý, že bude protestovať. Chlapče, ty si s ňou trávil hodne času v poslednej dobe, prosím ťa, poraď mi."
"Lexine bude sklamaná. Nenávidí klamstvo," pomaly povedal Matt. "Na druhej strane už začína niečo tušiť. Vždy niečo tušila, ale nezaujímalo ju to až tak. Pane, včera, teda vlastne dnes v noci ma navštívila doma a žiadala, aby som jej povedal pravdu. Ona vie, že jediný obchod, ktorý my dvaja riešime, súvisí s ňou a ničím iným."
Lexinin otec prikývol. "Je múdra, vždy bola."
"Viete, ona si niektoré svoje schopnosti zle vysvetľuje. Napríklad to, že dokáže presvedčiť ľudí k tomu, aby robili, čo chce. Pamätáte si na deň, keď som sa s ňou mal spoznať a aj spoznal? Vtedy ušla z hodiny matematiky a jej učiteľka ju chcela potrestať. Keď za ňou na druhý deň došla a prosila ju, nech jej neukladá žiadny trest, omylom jej to rozkázala. Mne to prezradila minulý týždeň."
"Tak je to pravda," pán Black si sadol na svoju stoličku a vyzeral byť zvláštne šťastný a smutný zároveň.
"Neviem, ako si vyberie Lexine, pane," začal Matt, "musí sa však dozvedieť o tom, že nie len nefilim, že nie je len potomkom anjela. Teraz sa musí rozhodnúť, na ktorú stranu sa prikloní. To je až priveľká zodpovednosť na niekoho, kto doteraz žil v nevedomosti. Nebude to ľahké, pane."
"Ja viem, chlapče, ja viem," odpovedal mu a na okamih vyzeral byť taký starý, akým v skutočnosti aj bol. Potom sa usmial späť na Matta. "Podobáš sa na svoju matku. Bola by na teba hrdá."
Matt sklonil hlavu a prikývol. "Idem za ňou do nemocnice. Dovidenia."
Pán Black si ho viac nevšímal a zamyslene hľadel na zlatý prsteň.
....
Lexine vyšla z nemocnice na parkovisku úplne vyčerpaná. Celý deň strávila staraním sa o starú pani Ellisnovú, ktorá ju nenechala na pokoji, až kým sa Lexine nevytratila. Potom sa priplietla nejakým stážistom do cesty a sledovala, čo robia, až kým ju neposlali preč. Aj tak bola spokojná, lebo sledovala, ako si skúšajú šitie pacientov. Veľmi im to nešlo.
Keďže zívala skoro každých päť sekúnd a k tomu sa cítila totálne dezorientovaná, ani si nevšimla osoby, ktorá sedela na jej aute, až kým nebola dve miesta od neho.
"Už som si myslel, že tam budeš aj spať," usmieval sa na ňu Matt a zoskočil z auta.
"Musela som utiecť," zasmiala sa. "Čo tu robíš?"
Pokrčil plecami. "Mal som cestu okolo."
"Vieš, že vždy, keď niekto povie túto vetu, v skutočnosti došiel za danou osobou pre nejakú príčinu? Je to druhá najotrepanejšia veta vo filmoch," odpovedala mu a odomkla auto. Jediným šmahom hodila svoju tašku na zadné sedadlo.
"A ktorá je prvá?" chcel vedieť on.
"Buďme len priateľmi."
"Správne," zasmial sa. "Už si večerala?"
Pokrútila hlavou: "Nikdy by som nejedla to nechutné nemocničné jedlo."
"Potom ťa beriem na večeru."
"A kam?"
"Vyber si."
"Hmm," šibalsky sa usmiala. "Kde máš auto?"
Jej spoločník sa zarazil. "Šiel som peši."
"Ešte stále si mal cestu okolo?" podpichla ho.
"Máš pravdu," usmial sa široko.
"Tak si nasadni," prevrátila naoko nahnevane očami Lexine a sadla si na miesto vodiča.
Odviezla ich do japonskej reštaurácie vo vedľajšom meste. Milovala ich kuchyňu a ešte nejedla v lepšej reštaurácii ako v tejto. Nebola práve najluxusnejšia, ale obsluha bola milá a stoly boli uložené v boxoch, tak, aby mali ľudia súkromie.
"Dúfam, že vieš jesť s paličkami," podpichla Lexine Matta, ale keď im doniesli jedlo a uvidela, ako profesionálne s nimi narába, začervenala sa. Jej sa zatiaľ nepodarilo naučiť sa s nimi jesť natoľko, aby jej aspoň polovica ryže nespadla. Matt sa na ňu iba povzbudivo pousmial.
"Prečo som mala pocit, že si mi prišiel niečo povedať?" spýtala sa ho.
"Si dobrá," mrkol na ňu, ale dával si načas a jedol svoje sushi.
"Priznám sa ti, vôbec neviem, ako začať."
Ona si vzdychla. "Tak to neznie práve najlepšie."
"Nie, neboj sa," odpovedal jej a chytil ju za ruku, ktorú si ona hneď vzápätí vytrhla. Zase zabudol, že nemá rada kontakt. "Nebude sa ti to páčiť, ale..."
"Povedz mi to rovno, Matt. Nechcem žiadne omáčky, žiaden med, proste to vysyp."
Prehltol a pravou rukou si začal šúchať pravý spánok. "Je to trocha zložitejšie. Ja som nikdy nechcel byť ten, ktorý ti to povie- a ver mi, že som to nikdy ani neplánoval- ale nakoniec ma tým poverili... Takže. Včera si sa ma pýtala, kto vlastne som, pretože sa ti zdalo, že o mne nič nevieš, správne?"
Prikývla a chcela niečo povedať, ale on ju zarazil.
"Nie, prosím ťa, počúvaj ma. Vieš, môj otec nezomrel tak nedávno, akoby si si mohla myslieť. Náš dom ma skoro dvestoštrnásť rokov a pôvodné plány na vybudovanie naplánoval práve on."
Zamračila sa.
"Áno, ja viem, že sa ti to zdá nemožné, ale pamätáš sa, ako si sa ma v ten deň, keď sme sa spoznali, spýtala, či verím v nadprirodzené veci? A nenechala si ma ani ti odpovedať."
"Áno, ale to bolo preto, že mi tá otázka prišla úplne hlúpa," protestovala.
"Ale nebola," odporoval jej. "Lexine, vieš niečo o anjeloch a padlých anjeloch?"
Rozmýšľala. "Kedysi som vedela, ale myslím, že som sa nikdy nezaujímala o náboženstvá."
"Vieš, akú funkciu mali anjeli?"
Lexine premýšľala. "Myslím, že boli niečo ako... poslovia Boha? Ale počkaj, ako to s tým vôbec súvisí?"
"Nechaj ma vysvetliť ti to," požiadal ju. "Aj anjeli sú viac či menej nadprirodzené bytosti, nie sú? Možno menej, neviem. V Biblii sa hovorí, že anjeli boli stvorení ešte pred človekom. Mali za úlohu ich ochraňovať, slúžiť im a zároveň byť poslami dobrých správ. Mali slúžiť ako sprostredkovatelia komunikácie medzi Bohom a človekom, spolu s modlitbami. A tak to aj bolo."
"Boh stvoril rôznych anjelov, ktorí mu slúžili, každý z nich mal inú funkciu. Tak stvoril aj Satana, ktorý mal skúšať ľudí z rôznych dôvodov, najčastejšie kvôli ich úrovni zbožnosti. Boh svojim anjelom takisto poskytol slobodnú vôľu. Satan sa začal búriť a preto jeho a s ním aj jeho privŕžencov vyhnali z neba. V skratke povedané, Satan mal byť nepriateľom ľudstva i Boha."
Odrazu k nim prišla čašníčka a Matt musel prerušiť rozprávanie. Objednal im dezert, ale Lexine mala už aj tak pocit, že nič viac nezje. Aj tak jej to sladké nebolo vôbec treba.
"Vieš, história je veľmi komplikovaná a nikto nemôže povedať, že toto či ono sa nemohlo niekedy v minulosti stať alebo že sa to naozaj stalo. Každý si udalosti vysvetľuje, a teda neskôr aj interpretuje. Takže niektoré názory, udalosti a vôbec veľa vecí, čo sa stali dávno, sú nesprávne, alebo aspoň sčasti nesprávne. Rozumieš mi, čo chcem povedať?"
Nebola si presne istá, ale aj tak nemo prikývla.
"Lexine, ja... ako to len povedať. Nie som obyčajný... muž, chlapec, tínedžer, čokoľvek. Niežeby som bol nezvyčajne výnimočný, alebo čo. Ja len...," Matt stratil slová a snažil sa opísať, čo vlastne je.
"Chceš mi tým povedať," šepkala Lexine, lebo si nebola istá, či ich niekto nepočúva, "že dôvod, prečo si mi o tom všetkom rozprával je, že ty... ty na to všetko veríš?"
"Nemusím v to veriť, aby som vedel, že je to pravda."
Stratila reč. Matt vedel, že nie je hlúpa, že si už spočítala, že dve a dve sú štyri.
"Takže ty... ty," ukázala naňho. "Ja som... nie prekvapená, ale... zaskočená. Povedz, že si robíš srandu?"
Pokrútil hlavou. "Kiežby som si bol robil."
Neurčito pokrútila i prikývla, bola zmätená. "A prečo mi to všetko hovoríš?"
"Pretože to musíš vedieť."
"Čo... či kto presne si?"
Matt si vzdychol. "Čo keby sme išli k tebe domov a tam ti to vysvetlím? Tvoj otec už bude určite zvedavý, kde si tak dlho."
"On to určite pochopí."
"Lexine, prosím ťa, poďme k vám."
Odrazu sa Lexine cítila nahnevane. "Nie, proste ostaneme tu, ty mi to pekne vysvetlíš, a basta."
"Fajn, ako chceš. Môj otec bol padlým anjelom, alebo démonom, ako ich volajú. Na rozdiel od väčšiny iných padlých, on si bral ľudské ženy a mal s nimi potomkov. Tak to bolo aj s mojou matkou a Lucinou matkou. Ja som vlastne potomkom anjela, čiže Nefilim."
"A s tebou je to rovnako. Si Nefilim."
Lexine otvorila ústa, ale jej hlasivky zabudli, ako sa vydáva zvuk. Bolo to na ňu až príliš informácii. Niekedy je menej naozaj viac.
"Vieš, akú funkciu mali anjeli?"
Lexine premýšľala. "Myslím, že boli niečo ako... poslovia Boha? Ale počkaj, ako to s tým vôbec súvisí?"
"Nechaj ma vysvetliť ti to," požiadal ju. "Aj anjeli sú viac či menej nadprirodzené bytosti, nie sú? Možno menej, neviem. V Biblii sa hovorí, že anjeli boli stvorení ešte pred človekom. Mali za úlohu ich ochraňovať, slúžiť im a zároveň byť poslami dobrých správ. Mali slúžiť ako sprostredkovatelia komunikácie medzi Bohom a človekom, spolu s modlitbami. A tak to aj bolo."
"Boh stvoril rôznych anjelov, ktorí mu slúžili, každý z nich mal inú funkciu. Tak stvoril aj Satana, ktorý mal skúšať ľudí z rôznych dôvodov, najčastejšie kvôli ich úrovni zbožnosti. Boh svojim anjelom takisto poskytol slobodnú vôľu. Satan sa začal búriť a preto jeho a s ním aj jeho privŕžencov vyhnali z neba. V skratke povedané, Satan mal byť nepriateľom ľudstva i Boha."
Odrazu k nim prišla čašníčka a Matt musel prerušiť rozprávanie. Objednal im dezert, ale Lexine mala už aj tak pocit, že nič viac nezje. Aj tak jej to sladké nebolo vôbec treba.
"Vieš, história je veľmi komplikovaná a nikto nemôže povedať, že toto či ono sa nemohlo niekedy v minulosti stať alebo že sa to naozaj stalo. Každý si udalosti vysvetľuje, a teda neskôr aj interpretuje. Takže niektoré názory, udalosti a vôbec veľa vecí, čo sa stali dávno, sú nesprávne, alebo aspoň sčasti nesprávne. Rozumieš mi, čo chcem povedať?"
Nebola si presne istá, ale aj tak nemo prikývla.
"Lexine, ja... ako to len povedať. Nie som obyčajný... muž, chlapec, tínedžer, čokoľvek. Niežeby som bol nezvyčajne výnimočný, alebo čo. Ja len...," Matt stratil slová a snažil sa opísať, čo vlastne je.
"Chceš mi tým povedať," šepkala Lexine, lebo si nebola istá, či ich niekto nepočúva, "že dôvod, prečo si mi o tom všetkom rozprával je, že ty... ty na to všetko veríš?"
"Nemusím v to veriť, aby som vedel, že je to pravda."
Stratila reč. Matt vedel, že nie je hlúpa, že si už spočítala, že dve a dve sú štyri.
"Takže ty... ty," ukázala naňho. "Ja som... nie prekvapená, ale... zaskočená. Povedz, že si robíš srandu?"
Pokrútil hlavou. "Kiežby som si bol robil."
Neurčito pokrútila i prikývla, bola zmätená. "A prečo mi to všetko hovoríš?"
"Pretože to musíš vedieť."
"Čo... či kto presne si?"
Matt si vzdychol. "Čo keby sme išli k tebe domov a tam ti to vysvetlím? Tvoj otec už bude určite zvedavý, kde si tak dlho."
"On to určite pochopí."
"Lexine, prosím ťa, poďme k vám."
Odrazu sa Lexine cítila nahnevane. "Nie, proste ostaneme tu, ty mi to pekne vysvetlíš, a basta."
"Fajn, ako chceš. Môj otec bol padlým anjelom, alebo démonom, ako ich volajú. Na rozdiel od väčšiny iných padlých, on si bral ľudské ženy a mal s nimi potomkov. Tak to bolo aj s mojou matkou a Lucinou matkou. Ja som vlastne potomkom anjela, čiže Nefilim."
"A s tebou je to rovnako. Si Nefilim."
Lexine otvorila ústa, ale jej hlasivky zabudli, ako sa vydáva zvuk. Bolo to na ňu až príliš informácii. Niekedy je menej naozaj viac.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára