Oblohu preťal žiarivý blesk a znova sa rozpršalo. Kvapky veľké ako päste dopadali na už aj tak zmáčanú zem a zmývali z nej všetku špinu. Na nočnej, tmavej oblohe sa lenivo prevaľovali ťažké, sivočierne mraky a vonku bolo mrazivo ako cez zimný večer.
Lexine striaslo, aj keď sedela pri sálajúcom teple, ktoré stúpalo z krbu, a k tomu aj zababušená v deke. Možno nebol práve najlepší nápad bežať sem v búrke uprostred noci, ale nemala na výber. Nabudúce by však mohla použiť svoje auto; až teraz jej došlo, aké mala šťastie, keď ten jeden blesk udrel do stromu, len kúsok od miesta, kde bežala ona. Ako na to tak myslela, ešte väčšmi ju striaslo.
Aký bol znova prekvapený, keď mu zazvonila uprostred noci v jeho dome, tam, kde ju ešte nikdy nezobral. Dalo sa to celkom pochopiť hneď pri prvom pohľade na tú obrovskú vilu; Lexine videla veľa zbohatlíckych domov, ale tento bol fakt neskutočný. Mohol mať cez dve storočia, postavený vo viktoriánskom štýle, ale bol plne zrekonštruovaný.
Aj keď bolo dávno po polnoci, vo vnútri sa ešte stále svietilo, a kým sa Lexine rozhodovala, či naozaj zazvoniť, alebo nie, niekto odhrnul závesy a dlho na ňu hľadel. Lexine nespoznala tú tvár, ale mohla vidieť, že patrí dievčaťu, alebo žene. Hneď na to zazvonila a sekundu neskôr jej Matt otvoril. Pozval ju dovnútra, posadil do obývačky, kde jej ponúkol deku a pitie. Potom zmizol a Lexine ho tu už zopár dlhých minút čakala.
Dvere, ku ktorým bolo Lexine kreslo otočené chrbtom, sa otvorili. Lexine obrátila hlavu a jej pohľad sa stretol s pohľadom dievčaťa, ktoré predtým videla v okne. Mohla mať dvadsať, ale aj šestnásť rokov, Lexine nevedela odhadnúť. Mala porcelánovú pleť a tmavé, krátke vlasy. Svojimi sivočiernymi očami si prezrela Lexine zhora dolu a odfrkla si.
Hneď na to vošiel do izby aj Matt. Smerom k dievčaťu hodil varovný pohľad, potom sa obrátil k Lexine: "Toto je moja milovaná sestra Luce."
Luce sa pohŕdavo zasmiala: "On dokáže tak krásne klamať. Prečo jej nepovieš rovno, že sa neznášame?"
Matt sa robil, že ju nepočul a podišiel k Lexine so šálkou horúceho čaju. "Tu máš. Luce, necháš nás osamote?"
Jeho sestra sa zamračila, zvrtla na opätku a bez slova odišla, no nezabudla tresnúť dverami. Lexine za ňou nechápavo hľadela.
"Nevšímaj si ju," povedal Matt a sadol si na operadlo pohovky. "Niekedy dokáže byť aj milá."
"Nevedela som, že máš sestru," odvetila Lexine.
"Nevlastnú," opravil ju Matt.
"Ako keby v tom bol rozdiel," odvrkla mu.
Nastalo ticho, iba zvonku sa ozývalo vzdialené dunenie búrky.
"Prepáč mi, ak budem znieť nezdvorilo, ale prečo si sem došla?"
Lexine sa to naozaj dotklo. Možno to tak nemyslel, ale ona sa začala cítiť nepríjemne. "Chcela som sa ťa na niečo opýtať, a nie, nemohlo to počkať."
Matt sa na ňu naoko povzbudivo usmial, ale ona mu videla na očiach, že sa mu niečo nepáči. A ani nebude, vedela to.
"Včera v noci som mala jeden sen," začala, "bola to úplná blbosť, ale pripomenul mi jeden iný sen, ktorý som mala už dávnejšie."
Pozrela naňho. "V tom sne som videla štyri osoby. Ja viem, znie to šialene. Ale jeden z nich mal... krídla."
Matt viditeľne spozornel.
"Spomínali niečo v zmysle 'keď príde čas'. Dnes som nad tým premýšľala a spomenula si na rozhovor, ktorý viedol môj otec s tebou. Pamätáš sa? Bolo to ešte pred letom, keď si bol u nás a vy ste si mysleli, že som v obývačke a volám s Ginou. Vtedy si povedal čosi ako 'má právo vedieť'."
Pokrčila plecami. "Vieš, ja si nemyslím, že s mojim otcom riešite nejaký obchod. Tak mi povedz, mám pravdu?"
Matt neurčito pokýval hlavou. "Áno aj nie. Bol to určitý druh... biznisu."
"Aký?" dožadovala sa. Možno jej nestačili už len nejasné odpovede. Možno aj ona má svoju hranicu trpezlivosti, ktorú prekročila.
Matt zúfalo vstal a podišiel k nej. "Prepáč mi to, ale to ti nemôžem povedať."
Lexine sa odmietla naňho pozrieť. Ak niečo naozaj neznášala, bolo to klamstvo. Ale Matt sa nemienil vzdať- och, bože, to tie testosteróny, napadlo Lexine- a jemne jej zdvihol hlavu tak, aby sa pozerala naňho. Lexine chcela protestovať, ale zaskočila ju jeho blízkosť. Zabudla, že sa má hnevať.
"Naozaj mi to prepáč," hovoril pomaly. "Je to ťažké. Ale niekedy proste musíme robiť veci, ktoré nie sú ľahké a nepáčia sa nám."
"Ako napríklad?" zašepkala.
Pokrútil hlavou. "Nie."
"Prosím."
"Nie."
"Prosím!"
Matt sa zohol a díval sa jej rovno do očí. Ich oči boli od seba len pár centimetrov; súkromná vojna sivých a zelených.
"Nezhypnotizuješ ma, aby som na to zabudla," pohrozila mu, ale nedokázala sa pozrieť inam, nielen kvôli jeho prstom, ktorými jej ešte stále držal tvár.
On sa zasmial a pustil ju. Narovnal sa. "Chcel som ťa pobozkať, ale ako myslíš."
Lexine ho kopla nohou, lebo vedela, alebo dúfala, že vtipkuje. "Ale ja na to aj tak nezabudnem!"
"Áno, áno, viem," pokýval hlavou.
"Prečo nemôžem vedieť aspoň niečo o tebe?" spýtala sa Lexine.
Matt prevrátil očami. "Tak čo chceš vedieť?"
"Predpokladám, že tu nebývaš so svojím otcom," začala a on pokrútil hlavou.
"Zomrel už dávnejšie."
"To ma mrzí...," začala Lexine.
"Nemusí."
"A čo tvoja mama?"
"Zomrela, keď som bol ešte dieťa," odpovedal a zadíval sa na ňu. Lexine sklopila oči a aj keď jej bolo ľúto, že sa začala pýtať, chcela vedieť ešte viac. Matt počkal a keď nereagovala, pokračoval.
"Môj otec bol veľmi komplikovaný človek. Nikdy nebol doma, veľa cestoval. Keď matka zomrela, brával ma so sebou. O rok na to sa znova oženil s Lucinou matkou. A tak sme sa znova stali rodinou, ale nie na dlho. Keď mala Luce tri roky, jej mama ochorela a krátko na to umrela. Otec sa vtedy prestal starať o rodinu. A tak sme s Luce mali pestúnky a vychovali sme sa akosi sami."
"Luce sa povahou podala na otca. A ja na matku."
Lexine prikývla. "Rozumiem."
Usmial sa akosi unavene. "Si už teraz spokojná?"
"Možno," uškrnula sa naňho. Pozrela sa na hodiny, ktoré viseli na stene a prekvapilo ju, že je už po jednej hodine. Dokonca aj búrka skončila a vonku bolo ticho a pokojne.
"Chceš hodiť domov?" navrhol Matt.
"Bolo by to fajn," súhlasila Lexine. Ísť peši sa jej teda vôbec nechcelo.
....
"Ďakujem," usmievala sa Lexine. Práve zastali pred jej domom a sedeli v Mattovom čiernom aute značky Dodge.
"Nemáš za čo," odpovedal. Chcela vystúpiť, keď ju chytil za zápästie a ona sa k nemu otočila. Tváril sa vážne.
"Netúlaj sa sama po vonku, dobre?"
"Uhm, dobre?" prekvapene privolila ona. Znova ju pustil a usmial sa.
"Dobrú noc."
"Áno, dobrú," odpovedala a vystúpila. Skoro bežala k vchodovým dverám a odtiaľ sledovala, kým sa čierne auto nestratilo v tme. Potom potichu odomkla dvere a vošla dnu.
Znova prišiel bez toho, aby ho varoval. Pomaly mu začínal liezť na nervy.
"Prečo si ju nestrážil?" začal mu vyčítať hneď.
Matt ho namrzene pustil dovnútra. Nemal chuť sa s ním rozprávať, ani hádať, mal chuť ísť ešte spať. "Bol rad na Melene."
On si ho len premeral od hlavy až po päty. "Melena predsa odišla do Európy."
"Ja som to nevedel," obraňoval sa. "Logan, nie som jediný, ktorý sa zaviazal, že ju budeme strážiť."
Vtom zišla dole schodmi aj Luce. Matt prevrátil očami; už len tá mu tu chýbala.
"Logan," povedala prekvapene, ale Matt si bol istý, že ho počula a práve preto došla. Luce mala pre Logan oddávna slabosť. "Rada ťa vidím."
Logan sa zvláštne usmial. "Luce."
Matt sa obrátil k svojej sestre: "Povedz mu, že tu v noci bola a že je v poriadku."
Luce len s neochotou prikývla.
To prekvapilo Logana. "Čo tu hľadala?"
"Prišla sa pýtať na isté odpovede," odvetil Matt. "Čo keby sme si sadli? Dáte si kávu alebo čaj?"
Pokrútili hlavou. Vzdychol si. "Ale ja chcem. Daj mi dve minúty, Logan."
Keď sa vrátil, videl, že Luce sa nejakým zázrakom podarilo rozosmiať ich návštevu, čo bola v jeho prípade veľmi zriedkavá situácia. Akonáhle však vošiel, obaja prestali.
"Lexine bola veľmi rozrušená, keď sem došla," začal hovoriť. "Mala príliš veľa otázok. Ona na to za chvíľu príde, Logan."
"Je veľmi múdra," prikývol.
"To je," súhlasil Matt. Luce si odfrkla, ale nikto si ju nevšímal.
"Nemohol som jej to povedať."
"Samozrejme, to má na starosti jej otec."
Matt sa posadil do kresla, v ktorom sedela iba pred pár hodinami Lexine a sledoval toho vysokého, šľachovitého Logana tak ako mnohokrát predtým. Svoje blond vlasy mal neupravené a vyzeral byť nevyspatý. Matt si bol istý, že vie prečo.
"Ešte niečo?" spýtal sa netrpezlivo.
Luce ho prebodla vražedným pohľadom. A jemu to bolo aj tak jedno. Jeho sestra mala proste zvláštny vkus, keď prišlo k objektom jej lásky. Aj tú krátku sukňu si obliekla zrejme pre Logana. A Logan po celé tie roky, ktoré sa poznajú, zostával rovnakým suchárom, ktorý sa nevedel ani poriadne zasmiať. Aspoň tak pripadal Mattovi.
"Chcel som ťa požiadať," začal Logan a vybral si z vrecka nohavíc prsteň, ktorý Matt ihneď spoznal. Bol to ten istý zlatý, ktorý videl už raz predtým na prste svojej matky. Pamätal si jeho odlesk, ktorý sa odrážal od jeho zafíru. Ťažko prehltol. "Odovzdaj to, prosím ťa, pánu Blackovi. On už bude vedieť, čo s tým."
"Takže je to pravda?" spýtal sa Matt nasucho.
"Áno, je. Je to ona."
Luce aj Matt viditeľne zbledli.
Logan položil prsteň na stôl pred oboch súrodencov a dodal: "Dajte na ňu pozor."
Obaja prikývli a Logan odišiel.
"On určite žartuje," ozvala sa Luce prekvapene a sadla si.
"Logan a žartovať? Tie dve slová nemôžu byť v jednej vete."
"Nemôže to byť ona. Je taká... nijaká."
Matt zdvihol obočie: "Ako keby si ju ty poznala."
"A ty ju poznáš? Naozaj?"
"Ako to myslíš? Trávim s ňou skoro každý deň. Samozrejme, že ju poznám."
Luce sa zasmiala. "Drahý braček, to nie je poznanie, ty ju proste..."
"Čo? Prečo sa vždy snažíš v niekom vidieť len to najhoršie?" znechutene sa ju prerušil.
Luce sa naňho znechutene pozrela: "Zabudol si, na ktorej strane som?"
Matt sa postavil. "Fajn, keď je to vždy len o stranách. Ale ona si ešte nevybrala."
Luce sa postavila tiež a ukazovala naňho prstom. "Ty predsa veľmi dobre vieš, čo je jej osudom."
"Osud sa môže zmeniť!" zakričal na ňu.
"Ako?"
"Pozri sa na mňa! Pozri sa na nášho otca!"
"Iba preto," odpovedala mu pokojne, "že ty si si vybral stranu dobrých, neznamená to, že sa pre ňu rozhodne aj Lexine."
A on to vedel. Ale aj tak stále dúfal, že to tak nebude.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára