II.
“Zem volá Lexine,” zakričala Gina do Lexinho ucha. “Je niekto doma? Žiješ?”
“Au,” ohradila sa ona a prikryla si uši, “čo kričíš?”
Gina prevrátila očami. “Haló, Lex, počúvaš ma vôbec?”
“Samozrejme, že hej,” tvrdila Lexine, i keď opak bol pravdou.
“Stavím sa, že nevieš ani len o kom som ti rozprávala,” trvala na svojom Gina a zastala, aby si pozrela svoj odraz vo výklade. “No nevadí. Počuj, za chvíľku končí Sean v práci a mám za ním prísť. Ideš so mnou?”
Lexine neveriacky pozerala na svoju kamarátku. Keď sa jej po dvoch dňoch len tak mimochodom Gina spýtala, čo to bolo za chalana s ktorým išla poza školu, Lexine si myslela, že žartuje. A keď ju až po týždni zavolala von, aby sa porozprávali- čo v preklade znamenalo, že jej Gina chcela vykladať siahodlhý opis toho, čo jej frajer povedal a urobil, čo povedala ona a prečo si vôbec našiel prácu aj keď to ona nechcela. Lexine mala pocit, že nebyť Seanovej práce a toho, že Gina s ním nemohla byť, Gina by ju ignorovala ešte ďalšie desaťročie.
Gina zaregistrovala, že Lexine zastala, až keď bola o dobrých pár metrov ďalej. Vrátila sa späť a svojimi modrými očami spýtavo hľadela na čiernovlasú priateľku, ktorá stála ako solný stĺp.
“Lex? Čo sa deje?”
“Myslela som si, že ideme von len my dve,” precedila pomedzi zuby Lexine nepozerajúc pritom na Ginu. Nemala rada konfrontácie, ale ešte viacej, ak jej niekto klamal. Veď keď chce byť Gina so Seanom, v poriadku. Ale ju do toho pliesť nemusí.
“Veď aj sme,” začudovala sa Gina.
“Lenže teraz chceš ísť za Seanom,” podotkla Lexine a hneď vedela, že sa vyjadrila úplne nemožne. Ginine oči sa zúžili.
“Ty žiarliš,” obvinila ju.
Lexine nevedela, či sa má smiať alebo plakať. “Čože?”
“Lexine, ty jednoducho žiarliš,” pokračovala Gina a zúrivo gestikulovala, “na to, že ja mám frajera a ty nie.”
“Čo?!” ohradila sa Lexine. “To nie je pravda.”
Gina však vôbec nedbala o to, čo si myslí a nemyslí. Bola slepo presvedčená o svojej pravde a mienila ju vmietnuť Lexine do očí. Gina patrila k temperamentným luďom a v tej chvíli by ju ani vlna cunami nemohla zastaviť.
“Lenže ja nebudem sedieť ticho v kúte a nechávať svoj život pretiecť pomedzi prsty ako ty. Kľudne si seď doma a depkuj nad tým, aký je život nespravodlivý a tak ďalej, ale ja idem za Seanom.”
S tými slovami sa zvrtla na opätku a nechala osamote Lexine, ktorá ešte hodnú chvíľu stála ako prikovaná, nevediac, čo má robiť.
Nakoniec sa obrátila a zamierila na pláž.
....
Lexine bola mokrá na každom kúsku svojho tela, ale nevadilo jej to. Keďže nemala plavky, skočila do vody oblečená, nedbajúc na nie príliš vysokú teplotu vody. Zaplávala si a utriedila svoje myšlienky; potom pomaly kráčala domov, čo jej trvalo podstatne dlhšie ako autom. Keďže sa ich dom nachádza na okraji lesa, už aj pri západe slnka je tam šero a tmavo. Už pred domom počula hlasnú výmenu názorov rodičov, čo síce nebolo nič nezvyčajné, keby sa nehádali o nej.
Lexine stačilo len to, keď počula jej ustráchanú mamu, ako sa pýta jej manžela, či nemá pocit, že sa ich dcéra v poslednej dobe správa čudne. Nechcela počúvať a tak prešla do ich malej záhrady za domom a sadla si na detskú hojdačku. Sama vedela, že to je pravda- bola divná- ale počuť to z úst jej mamy bolo ako vidieť to napísané čierne na bielom.
Aj Gina má pravdu, pomyslela si. Stále sedím doma a snívam o živote, ktorý ani neexistuje.
Možno je čas na zmenu.
....
Na druhý deň mala Lexine pocit, že jej vybuchne hlava. Vďaka svojmu plaveckému výletu ju bolelo hádam celé telo, každá bunka protestovala proti pohybu. Keď si ráno zmerala teplotu, teplomer jej ukazoval tridsaťdeväť a pol stupňa. Nevládala sa ani tešiť, že nejde do školy, mala pocit, že aj smrť by brala radšej. Nadopovala sa tabletkami a prespala celé doobedie, no poobede už bola schopná znova vstať. Prešla teda do kúpeľne na poschodí, cestou berúc do ruky nožničky; zo šuflíka pod umývadlom vybrala farbu, o ktorej si pamätala, že ju tam matka odložila už dosť dávno.
Lexine si veľmi pozorne prezrela svoj odraz v zrkadle. Sama seba prišla ako cudzinec, ktorého výdava iba zriedkavo; sú tie hlboké, zelené oči naozaj jej? A čo tie dlhé, vlnité tmavé vlasy? Tiež tie zvláštne roztrúsené, jemné pehy a malý nos. Pokrčila plecami, zamračila sa na seba, usmiala sa na seba a vyplazila jazyk.
Pokúsila sa strihať rovno. Takisto sa pokúšala rozotrieť farbu poriadne a tak, aby to vyzeralo dobre. Ale keď sa ofénovala, zľakla sa toho, čo videla.
“Vyzeráš ako úplný idiot,” povedala svojmu druhému ja v zrkadle.
Odrazu zazvonil dole zvonček. Lexine čakala, že otvorí jej otec, ktorý výnimočne ostal doma a teraz bol zahrabaný v papieroch vo svojej pracovni. Keď ktosi zazvonil aj po druhýkrát, zbehla dole po schodoch a otvorila skoro bez dychu s ďalšou pekelnou bolesťou v hrdle.
Za dverami stál Matt. Lexine si skoro prehltla jazyk, taká bola prekvapená.
“Čo tu ty robíš?”
On nevyzeral byť ani trocha prekvapený, že ju vidí. Vlastne sa usmieval tým svojím šarmantným spôsobom ako vždy. “Prišiel som za tvojím otcom. Je doma?”
Spoza vyvalenej Lexine sa ozval hlas jej otca. “Matt! Rád ťa vidím, chlapče.”
“Zdravím,” opätoval jeho pozdrav Matt.
“Vy sa poznáte?” vyhŕkla Lexine a pohľadom blúdila medzi otcom a návštevou. Obaja sa tvárili zvláštne, skoro ako pristihnutí pri čine.
“Čo si si to urobila s vlasmi?” zamračil sa Lexin otec a tak odpútal jej pozornosť.
Mávla rukou: “Nič svetoborné.”
Matt sa dotkol jedného pramienka práve prefarbených a ošklbaných vlasov, ale hneď ho aj pustil. “Pristanú ti.”
Lexine si bola v tej chvíli úplne istá, že farba jej líc ladí s tými červenými pramienkami jej spodných vlasov. Aspoň niečo.
“Choď si ľahnúť, Lex,” rozkázal jej otec, pričom jej položil ruku na čelo. “Si horúca.”
“Okej, okej,” prevrátila očami ona a vybrala sa hore schodmi. Obzrela sa a videla, ako si otec a Matt čosi potichu šepkajú, mieriac do otcovej pracovne.
“Je čosi zhnilé v štáte Dánskom,” zahundrala si popod nos a bola si skoro úplne istá, že má pravdu. Dokonca ani nevedela, akú veľkú.
Bolo čosi po pol druhej keď jej niekto zaklopal na dvere. Lexine sa strhla; práve mala intezívnu chvíľku pozerania do stropu a premýšľania nad nesmrteľnosťou chrústa. Okrem toho jej nikto neklopal na dvere, rodičia jednoducho vstúpili, kedy sa im zachcelo.
“Ďalej?” neisto zakričala, alebo skôr zachripela, aj keď tušila, kto otvorí dvere. A nemýlila sa; Matt sa na ňu zoširoka usmieval a starostlivo zatvoril dvere. Lexine si sadla a hľadela naňho dosť nedôveričivo.
“Môžem?” ukázal on na okraj postele vedľa jej nôh. Prikývla.
“Ako ide život?” spýtal sa jej. Lexine pokrčila plecami. Zrejme od deviateho k piatemu, pomyslela si.
“Poznáš to,” odpovedala po chvíli zamyslenia pomaly, “rozhodneš sa spraviť jeden krok dopredu, ale namiesto toho sa posunieš o dva naspäť a si tam, kde si znova bol.”
Matt jej bol otočený chrbtom a Lexine cítila, že mu zmizol úsmev z tváre. Vedela, že chápe, o čom hovorí. Aj keď v praxi to vyzerá zrejme úplne inak.
“Vieš,” ozval sa po dlhej odmlke, a obrátil sa k nej. “Raz som aj ja robil závažné rozhodnutie, bolo to asi to najťažšie v mojom živote. Doteraz neviem, naozaj neviem, či ma posunulo dopredu, alebo hodilo dozadu. Na druhej strane,” neubránil sa zvláštnemu úsmevu, “mi prihralo do života rôzne prekvapenia.”
Lexine prikývla. “Ako si vedel, že robíš správne?”
Matt pokrútil hlavou a hľadel jej do očí. “Nevedel. Keď prídeš k rozhodnutiu, o ktorom nevieš, či je správne, alebo nie; život ti nikdy neukáže príručku. Rozhodni sa pre to, čo chceš, pre to, čo sa ti zdá správne. Ale keď dôjdeš ku koncu, zistíš, že správne ani nesprávne rozhodnutia neexistujú. Je to všetko... objektívne.”
Zatiaľ čo sa jej díval priamo do očí, mohla z tých jeho vyčítať hĺbku, takú pripastnú, až ju to prekvapilo. Zrejme naozaj vedel, o čom hovorí, mohla to vidieť, cítiť. Odrazu sa cítila zvláštne... spojená s Mattom?
Asi dve minúty na seba hľadeli bez pohnutia, bez toho, aby jeden z nich zamrkal, bez slova. Lexine sotva dýchala. To, čo spolu začali zrazu zdieľať, bolo definované len jedným slovom- priateľstvo.
Samuel Johnson raz povedal: Nemôžeme určiť presný moment, kedy sa zrodí nové priateľstvo. Tak ako keď sa plní žila kvapku po kvapke krvou, je tam vždy nakoniec jedna kvapka, ktorá to všetko začne. Takže v rade vľúdností a láskavostí je nakoniec jedna, ktorá prejde srdcom a zasiahne ho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára