Možno sa to ľahko povie a ťažko urobí, ale Lexine vedela, že keby nebolo jeho, bola by možno radšej na ten zápal pľúc i umrela. Matika jej stále nešla, chemické vzorce jej tiekli z uší a Gina sa už síce nezmienila o údajne Lexinej závisti, ale ostávala divne chladná a vzdialená.Akokoľvek veľmi sa s ňou chcela Lexine znova rozprávať ako predtým, bola medzi nimi priepastná diera, ktorá sa zvláštne zväčšovala každým dňom. Lexine sa na ňu nehnevala, ale mrzelo ju, že nemôže aspoň raz uznať, že sa mýlila. Zrejme je však ľahšie odpustiť niekomu inému, že sa mýlil, ako si priznať, že sa človek sám mýlil. A pritom, celá ich hádka bola s odstupom času úplne patetická.
Dni začali plynúť vo veľmi zaujímavom rytme, v skladbe, ktorá zlučovala harmóniu s disharmóniou. Lexine potešila správa o prijatí na letný kurz v miestnej nemocnici, kde sa chcela priučiť k lekárskemu remeslu; tak ako nad týmto povolaním mnohí jej rovesníci ohŕňali nosmi, tak sa jej veľmi pozdával. V duchu sa tešila na svoju prvú pitvu.
....
"Vieš, čo by si mohla?" opýtal sa jej v jedno horúce, skoro letné popoludnie Matt, keď sedeli opretí o zábradlie móla u jazera a vystavovali svoju pokožku páliacemu slnku, aby nachytali vitamín D."Okúpať sa?" prikryla si rukou oči Lexine, aby naňho videla. Zasmial sa iba polovične.
"Mala by si ísť do televízie a spraviť si vlastnú šou. ´Lexine si hľadá novú najlepšiu priateľku´," povedal s výrazom pokrového hráča. Lexine sa rozosmiala a šťuchla ho medzi rebrá.
"A potom sa prefarbím na blond a budem so sebou všade nosiť čivavu, no nie?"
"Vieš, už teraz máš dosť zaujímavý melír, tak prečo nie?" zažartoval.
Lexine sa narovnala a pozrela naňho. "Vážne si myslíš, že by sa mi hodil?"
Matt sa na ňu pozrel skepticky. Ona sa postavila a rozosmiala: "Idem si hneď kúpiť farbu! Niežeby táto divná zmes čiernej a červenej nebola pekná, ale blondínky sú predsa krajšie, nie?"
Jej priateľ sa tiež postavil a úplne vážne povedal: "Nie, čierna farba je oveľa viac sexy."
Lexine zamrkala a nevedela, čo odpovedať. Ona nechcela zájsť nikam ďalej. Nikdy sa z nich nemôže stať "my". Je iba ona a je iba Matt.
Otočila sa k jazeru a dívala sa na píniové lesy, nádherný obraz slnka namaľovaný na rozčerenej hladine priezračnej vody, na chaty zbohatlíkov, ktoré sem-tam vytŕčali spoza stromov. Vždy, keď bola pri vode, sa cítila ako očarená, ako pod kúzlom. Ako malá bývala vo veľkomeste- San Franciscu, ale pred pár rokmi jej otec dostal prácu tu a navyše, keď uvideli ich nový dom a lokalitu, v ktorej sa nachádzal, hneď si ho zamilovali. Lexine síce doteraz nevedela, ako si to jej rodičia mohli dovoliť; jej mama pracovala na čiastočný úväzok v San Francisco Chronicle, čo veľa nevynášalo, a jej otec robil nejakú nezaujímavú administrtívnu prácu. A pritom, cena pozemku na tomto mieste bola vyššia než si ona dokázala vôbec predstaviť.
Odrazu pocítila chladné prsty na svojom krku a to ju prebralo z premýšľania. Zachvela sa.
"Je ti zima?" zašepkal jej do ucha Matt.
Lexine nikdy v živote nezaujímala teplota jej tela menej. "Nie, skôr mi je horúco," odpovedala a striasla jeho ruku.
"To sa môže zmeniť," zasmial sa Matt a odrazu Lexine cítila, ako stráca zem pod nohami. Nestihla ani zakričať, a zrazu bola vo vode. Nebolo to nepríjemné, aspoň sa už nemohla sťažovať na teplé počasie. Potápala sa nižšie a nižšie s otvorenými očami a nesnažila sa ani plávať. Bolo jej odrazu ľahko a krásne.
Videla, ako Mattovo telo rozbúrilo hladinu, ako sa ponáral ku nej, ako ho jeho svalnaté ruky vyťahovali späť na hladinu. Možno som mala do tohto jazera skočiť už predtým, pomyslela si Lexine.
Zdalo sa, akoby trvalo celú večnosť, odkedy sa ponorila. A pritom nebola pod hladinou ani dve minúty. Keď bola znova nad hladinou, nemusela ani lapať po dychu, narozdiel od Matta. Vyzeral ešte krajšie ako na suchu, uvedomila si Lexine.
"Myslel som si, že vieš plávať," zadychčane hovoril.
"Veď aj viem," pokrčila plecami ona.
"Prečo si teda neplávala?" rozhnevane sa jej pýtal.
"Chcela som sa ponoriť," prevrátila očami Lexine, aj keď vedela, ako to znie. Nemal po ňu skákať.
"Nemal som ťa tam hodiť, prepáč," ospravedlňoval sa jej Matt, keď už mokrí a udychčaní sedeli na móle.
"Mne to nevadí," odpovedala Lexine a oprela sa o lakte. Vtom si všimla dve jazvy na Mattovom chrbte, jedna na pravej strane a druhá na ľavej. Boli dlhé, a aj keď málo viditeľné, boli tam.
"Mohla si sa utopiť," pokračoval on, ale hneď aj stíchol, keď pocítil dotyk jej prstov, ktoré fascinovane skúmali jazvu pod ľavou lopatkou. Prekvapilo ho to, tak ako všetko, čo robila ona. Mala svoje zvláštne spôsoby, ale to ju robilo výnimočnou.
"Sú... zaujímavé," vydýchla Lexine. Až potom si uvedomila, že mu prechádza prstami po celom chrbte a začervenala sa. Rýchlo stiahla ruky preč. "Z čoho ich máš?"
Matt dlho neodpovedal. "Mal som menší incident, nič vážne."
"Menší v zmysle ´prešiel mi po chrbte nôž´?" spýtala sa ironicky. Na toto jej nikdy neodpovedal.
"Bolelo to?" odhodlala sa po odmlke opýtať.
Mattove oči hľadeli do prázdna. "Áno. Najskôr. Potom...," pokrčil plecami. Lexine ostala ticho.
Niekto vyšiel na terasu ich domu a kričal na nich. Lexine sa obrátila a uvidela svojho otca, v zvláštnych čiernych okuliaroch, ako na nich kýva. Nemohla si pomôcť a musela sa usmiať; pán Black vyzeral na svoje roky veľmi dobre, dokonca by mu mohli hádať o desať rokov menej.
"Idem sa ho opýtať, čo chce," obrátila sa Lexine späť k Mattovi, ktorý ešte stále civel do diaľky a nezdalo sa, že by jej venoval čo i len štipku pozornosti.
Pán Black zavolal na svoju dcéru už zdiaľky: "Máš tu návštevu!"
Lexine rozmýšľala, kto by to mohol byť, ale nemala ani poňatia. A keď uvidela Ginu, ako sa bezradne obzerá okolo seba a zjavne sa necíti pohodlne, čudovala sa. Gina u nich bola už aspoň tisíckrát; keď išli na diskotéku, vždy spala u nich, alebo v to leto, keď stanovali v záhrade pred domom a sľubovali si priateľstvo navždy.
"Ahoj," pozdravila ju Lexine odo dverí, ktoré viedli z terasy hneď do obývačky.
Gina sa pokorne usmiala: "Ahoj, tak dlho sme sa nevideli."
A odrazu ju objala.
"Deje sa niečo, G?"
Gina pokrútila hlavou. "Vieš, chcela som sa s tebou porozprávať... Minule sme ani nestihli dokončiť náš rozhovor. A teraz ti sľubujem," nevinne sa usmiala, "že sa budem venovať len a len tebe."
Lexine jej chcela odpovedať, keď odrazu výraz na Gininej tvári stvrdol. Lexine sledovala pohľad jej kamarátky a uvidela Matta, ktorý bez trička vchádzal cez terasové francúzske okno dovnútra. Bol to pohľad na nezaplatenie.
"Oh, nevedel som, že tu máš návštevu. Ahoj," kývol Matt smerom k Gine, ktorá pod jeho úsmevom trocha pookriala.
"Nie, ja som nevedela, že má Lexine takú návštevu. Radšej pôjdem, nechcem rušiť. Vidíme sa v škole, Lex," adresovala svojej niekdajšej najlepšej kamoške, ktorá ju očami prosila, aby nešla. Ale Gina sa zvrtla na opätku a už aj mierila do haly k vchodovým dverám. Lexine na ňu zakričala, ale Gina išla ďalej. Zúfalo pozrela na Matta, ktorý hľadel späť na ňu s veľmi vážnym výrazom.
"Prepáč," prelomil ticho.
"Buď už ticho," odvrkla mu, "prestaň sa ospravedlňovať za všetko, najmä keď to nie je tvoja vina."
Podišla ku skrini, bližšie k televízoru, ktorý bol presne v strede tých bieločiernych ozrutných skríň, ktoré jej mama vybrala, otvorila ju a vytiahla dva uteráky. Jeden hodila Mattovi a druhým si vysušila vlasy.
O pár minút na to prišla Lexine správa na mobil. Keď sa Lexine pozrela na displej, videla, že je od Giny. Jasné, od koho iného, pomyslela si.
Gratulujem k chalanovi. Ak si niekedy nájdeš čas, ozvi sa.
Lexine sa od zlosti až triasli ruky. Nemohla uveriť, že sa na ňu Gina znova urazila. A zasa to bolo pre úplne nepodstatnú vec. Matt ju pohladil po pleci a podal jej pohár ľadového čaju a vrátila sa späť do kuchyne. Zrejme sa v ich dome už cítil ako doma.
On nie je môj frajer. Sme LEN kamaráti. Prečo si odišla?
Matt sa vrátil späť k jedálenskému stolu a postavil pred Lexine tanier so sandvičom. Tajne si želala, aby si obliekol späť svoje tričko.
-Tak počkaj. Má asi dvadsať, meter deväťdesiatpäť a svaly. Ešte stále len kamaráti? Lebo.
-Koľkokrát ti to mám povedať? Pozná môjho otca. Biznis.
-Potom by si s ním mala začať.
Lexine prevrátila očami. Gina mala príliš veľkú predstavivosť.
Odložila mobil na stôl, vstala a potichu kráčala ku kuchyni. Kuchyňu a obývačku spájala rohová chodba s veľkými oknami, obrátenými smerom na východnú stranu k jazeru. Keď prišla k rohu a vyzerala von oknom, či je tam ešte tak horúco, začula odrazu hlasy.
"Má právo vedieť," naliehal jeden, vyšší, nahnevaný.
"Počkáme," povedal pokojne potichu druhý.
"Dokedy?" naliehal Matt. Lexine ani nedýchala, aby jej nič neuniklo.
"Kým nám nepovie," odpovedal mu jej otec, pán Black.
Kto nepovie, pýtala sa Lexine, čo nepovie?
"Ale začína to byť ťažké..."
"Tvojou úlohou je strážiť, a nie hodnotiť."
Lexine čakala za rohom na pokračovanie rozhovoru, ale vyzeralo to tak, že sa skončil. Keď začula kroky blížiace sa jej smerom, rýchlo vystúpila spoza rohu a usmiala sa na svojho otca. Ten jej úsmev opätoval a pokračoval späť do pracovne. Ona zahla do kuchyne a takmer vrazila do Matta.
"Hups," začervenala sa Lexine a potkla sa o stoličku. Pred pádom ju zachránila len Mattova ruka.
"No problemo," zasmial sa.
"O čom ste sa rozprávali s otcom?" nedalo jej sa nespýtať. Jasne videla, ako na okamih, milisekund stŕpol, ale hneď sa aj uvoľnil.
"Vyskytol sa jeden problém v našom... obchode," odvetil. Pokývala hlavou, aj keď vedela, že to je len časť pravdy. Znova.
A napriek tomu jej to bolo jedno. Nada.
Usmievala sa, keď jej znova zavibroval mobil so správou od Giny.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára