I. Možnosť

 Stál na vrchole útesu a hľadel neurčito do atramentovo modrej diaľky na prichádzajúcu noc. Tá farba sa mu nepáčila tak isto ako to, čo malo prísť. Nedokázal odpútať svoje myšlienky od predstavy, že znova začne vojna a on bude musieť byť tým, kto ju začne. I keď určitím spôsobom mu to prinášalo satisfakciu. Konečne sa dostane tam, kam vždy snil. Vzdychol si; ešte je toho príliš veľa, čo musí byť dokončené.

Začul tiché kroky a obrátil sa. Hľadeli naňho tri páry očí; zvedavé, neveriace a odhodlané.

“Je čas,” povedali mu tie odhodlané.

“Ešte je priskoro,” odpovedal a ukázal do noci. “Počkáme na svetlo.”

“Chceš riskovať za svetla?” spýtali sa neveriace.

“Nemôžeme riskovať, že sa zľakne,” odvetil a otočil sa späť k burácajúcim vlnám.

“Nemôžeš meniť plány, ako si len zachceš,” odvrkli neveriace.

“Môžem si robiť, čo len chcem,” pokrčil ramenami. “Ak sa ti to nepáči, odíď.”

Ani sa nepohla.

“Táto úloha si vyžaduje vašu plnú pozornosť. Nemôžeme si dovoliť zlyhať. Ak zlyháme,” obrátil sa k nim tvárou, ktorú mu zlovestne osvetľoval mesiac, “nebude to znamenať prehru len pre nás. Pamätajte si to, priatelia. Riskujeme priveľa.”

“My si to uvedomujeme. Čakáme už len na tvoje pokyny,” ozvali sa potichu zvedavé oči.

“Aj tie prídu. Treba len,” usmial sa, “počúvať.”

S tými slovami rozpestrel krídla a odletel rovno v ústreti nepriehľadnej noci.

....

Zrazu ju čosi vyrušilo zo spánku. Posadila sa a rozmýšľala, čo také ju vzbudilo. Tuším to bol sen, ale aký? Keby si ich len pamätala. Vedela, že nebol príjemný. Zrejme sa aj bála, lebo sa triasla. Neznášala nočné mory.

Pozrela na náramkové hodinky; boli tri hodiny ráno. Teraz však už nezaspí, to je jasné. A zajtra pôjde do školy znova s kruhami pod očami viditeľnými aj na desiatky kilometrov. Chcelo sa jej vrieskať, bola frustrovaná a k tomu nevyspatá. Možno by sa mala začať venovať nejakému vrcholovému športu, aby chodila spať s pocitom vyčerpania a nebudila sa v noci na sprosté sny. A k tomu by aj jej telo produkovalo viac hormónov šťastia.

Vstala a snažila sa čo najtichšie zísť do kuchyne. Všade bola tma a ticho, iba ona si zohrievala vodu v rýchlovarnej kanvici. Aj by sa bála tej tmy a tieňov, keby nebola tak nahnevaná. Sadla si na zem a rozmýšľala, čo ju prebudilo. Zdal sa jej zvláštny sen...

Vystupovali v ňom štyri postavy. Čo mohla povedať s určitosťou bolo to, že dve z postáv boli ženy a dvaja muži. O niečom sa dohadovali, akurát si nevedela spomenúť, o čom. Vzdychla si a položila hlavu do dlaní. Keby si len vedela spomenúť, prečo je také dôležité si to pamätať.

Ticho znova prerušovalo len jemné pískanie kanvice. Lexine sa pomaly upokojila a skoro už spala, keď sa jej zrazu čosi obtrelo o nohu. Vykríkla a rýchlo otvorila oči. S nevinným výrazom na ňu hľadela ich domáca mačka. Zrejme sa rozhodla, že dnes privedie jej paničku k infarktu, pomyslela si Lexine. Zobrala ju na ruky a hladkala, kým mačka nezačala priasť tak hlasno, že sa Lexine pýtala sama seba, prečo to nezobudilo aj jej rodičov.

Keď už voda dovrela, vytiahla si Lexine bodkovanú šálku z poličky, vložila do nej vrecúško s čajom a zaliala horúcou vodou. Zatiaľ čo obdivovala vôňu lesnej zmesi ovocia, prúdiacej zo šálky v špirálovitých a tme dobre viditeľných pruhoch pary, prešla do obývačky a sadla si do kresla, čo najbližšie k oknu. Mohla vidieť trblietajúcu sa hladinu jazera, odraz mesiaca na hladine, nepreniknuteľnú tmu lesov a... krídla?

Lexine vyskočila na rovné nohy a podišla k oknu, otvorila ho dokorán a uprene hľadela do diaľky. Nebola si istá, čo presne videla, ale ak videla to, čo videla, je to úplne šialené. Ako, a hlavne čo by mohlo trepotať krídlami tak veľkými, že ich bolo vidieť aj k nej do obývačky?

Asi sa začína prejavovať nedostatok spánku, keďže v poslednej dobe spala najviac štyri či päť hodín denne. A z toho začína mať divné sny a k tomu aj halucinácie. Pokrútila hlavou a rozhodla sa znova ísť skúsiť zaspať, cestou do izby však vrhala nedôverčivé pohľady smerom k oknu.

....

“Lexine? Máš úlohu z matiky?”

Vzdychla si a otočila sa k Lucy tvárou. “Nemám. Ja tomu nechápem.”

“A čo budeš robiť na teste? Ako to vypočítaš? Lebo ja si nemôžem dovoliť dostať ďalšie déčko.”

Lexine prevrátila očami. Čo ju po matike, aj tak tomu nikdy nechápala, nechápe a nikdy ani nepochopí. “Neviem, proste tam niečo napíšem.”

“Lenže ja ani neviem ako začať,” pokračovala Lucy. “Ako mám vôbec vypočítať kubické rovnice?”

“Neviem, vážne,” zúfalo, ale nie kvôli matematike, zatiahla Lexine.

“Ach jaj, ja prepadnem,” zosmutnela Lucy.

“Ja prepadnem zo všetkého, čo už,” pokrčila plecami ona a obrátila sa späť ku svojej lavici. Možno by si mohla napísať jeden ťahák na tie vzorce, aby aspoň niečo mohla vypočítať.

Keď vošla do triedy učiteľka, schovala si Lexine kúsok papiera do vrecka. Pozrela na test, ktorý dostala a došlo jej, že zrejme vôbec nič nenapíše, keďže ani len zadaniu nechápe. Ešte že si napísala ten ťahák, aspoň nejaký ten bod dostane.

Učiteľka sa prechádzala po triede, hore-dolu, a keď sa nachádzala v zadnej časti triedy, vytiahla Lexine pokrčený papierik a rýchlo čosi opísala. Podarilo sa jej vypočítať jeden príklad a práve prechádzala na ďalší, keď k nej zrazu podišla matikárka so slovami: “Ukáž mi, čo tam máš.”

Lexine sa začervenala a podala jej papier. Učiteľka jej rovno vytrhla aj test z ruky a odišla. Lexine cítila, že je červená ako paprika od hlavy až po päty. Znova na ňu dolahol hnev k celej sprostej škole, matematike a debilným funkciám či rovniciam. A, samozrejme, ako vždy keď bola príliš nahnevaná, začali sa jej tvoriť slzy v očiach.

Pozrela sa na ostatok triedy a videla, ako všetci usilovne píšu svoje testy. Rozhodla sa v jedinej sekunde; zodvihla zo zeme svoju tašku, odstrčila stoličku a vypochodovala priamo z triedy. Počula, ako za ňou zmätená učiteľka kričí, ale Lexine to vôbec netrápilo. Ani to, že bude mať znova problém. Pravdepodobne ju vyhodia, alebo vylúčia minimálne na týždeň. Osobne by brala to vyhodenie.

Ešte stále dosť zúriva na to, aby plakala, si sadla na kapotu auta a pustila sa do toho. Nechala teplé prúdy slanej vody, nech nájdu svoju cestu dole jej lícami a hánkami búchala do auta. Bezmocnosť ju úplne ovládla; prečo sa jej nemôže aspoň raz niečo podariť? Prečo je až tak veľmi nahnevaná kvôli nejakej nepodstatnej známke z predmetu, ktorý v budúcnosti ani len neche študovať?

“Nepotrebuješ pomoc?” ozval sa odrazu neznámy chlapčenský hlas. Lexine skoro spadla z kapoty, tak sa zľakla.

“Nie,” odvrkla naspäť, utrela si oči rukávom a zazrela na vyrušiteľa. Ten sa na ňu neisto, a predsa milo pozeral. Z vrecka vytiahol vreckovku a podal jej ju. Prijala ju, aj keď veľmi nerada.

“Nemala by si byť v triede?” spýtal sa a hlavou kývol smerom ku škole.

“A ty by si nemal tiež?” zdvihla obočie Lexine. Začínala byť nervózna.

Chlapec sa usmial. “Nemal. Nechceš ísť na kávu?”

Lexine sa naňho nechápavo zadívala. Čo od nej chce? Čo otravuje?
Ale jemu očividne jej nepriateľský postoj nevadil.
“Ani ťa nepoznám,” odpovedala po chvíli.

“To môžeme zmeniť,” usmial sa a podal jej ruku, “som Matt.”

Lexine hľadela na jeho ruku a rozmýšľala, či je Matt naozaj taký nechápavý, alebo len proste ignoruje fakt, že chce byť sama. Okrem toho, ona nikdy nepatrila medzi dievčatá ktoré by chalani pozývali niekam von. Ani nevedela. či o to vôbec niekedy stála, keď si spomenula na svojich rovesníkov. Zrejme sa vždy cítila veľmi dobre aj sama.
Nakoniec veľmi pomaly potriasla Mattovou rukou a len tak mimochodom pozamenala: “Lexine.”

“Tak, čo hovoríš na moju ponuku, Lexine?”

Lexine pokrčila plecami: “Poďme.”

“Môžem ťa odviesť?” spýtal sa Matt nadšene a ukázal na čierne auto na konci parkoviska.

“Nemôžeme sa prejsť?” navrhla Lexine a zoskočila z kapoty svojho auta, starého Volkswagenu. Nechcela ísť s Mattom v aute, akokoľvek hlúpo to znie.

“Dobre,” ustúpil on a nasledoval ju.

Lexine sa rozhodla, že pôjdu do jej obľúbenej kaviarne, malej útulnej, ktorá bola navyše len čosi pol druha kilometra od školy. Cesta prebiehla pomaly a potichu. Lexine nevedela, čo má hovoriť, a Matt vyzeral, že mu ticho nevadí. Nemohla si ho ani len obzrieť; raz to skúsila a on zachytil jej pohľad a usmial sa na ňu. Rýchlo obrátila hlavu k zemi a začervenala sa.

“Chceš sa porozprávať o tom, čo sa stalo?” ozval sa odrazu on. Lexine pokrútila hlavou.

“Myslela som si, že chalanov nezaujíma rozprávanie o pocitoch,” ironicky zatiahla.

Zasmial sa. “Pozor, dievča používa ostré slová.”

“Dievča je sveta znalé a zároveň veľmi, veľmi hlúpe,” povedala potichu Lexine.

Práve prechádzali okolo kníhkupectva a Lexine sa zadívala do výkladu. Ten obchod pokladala za svoj obľúbený; Matt si všimol smer jej očí a spýtal sa: “Chceš ísť dovnútra?”

Pokrútila hlavou: “Ani nie, len som zvedavá.”

Keď dorazili do kaviarne, sadli si k oknu s výhľadom na oceán. Bolo slnečné poobedie- práve sa končila Lexiina hodina matiky, ale bez nej- a veľké vlny búšili do mohutných skál pod nimi. Lexine milovala vodu a teraz sa zadívala do tmavého a nekonečného oceánu, mysliac pritom na svojho otca, ktorý ju zvykol v lete brávať na pláž a spolu sa bláznili vo vode. Tie časy boli už dávno preč, ale aspoň mala na čo spomínať.

“Máš rada plávanie?” vyrušil ju z myšlienok Matt.

“Dá sa,” odpovedala Lexine bez záujmu. Keď Matt zistí, aká nudná je, určite oľutuje, že ju niekam pozval. “Môžem sa ťa niečo spýtať?”

“Poslúž si.”

“Nikdy som ťa v škole nevidela,” začala Lexine a spýtavo naňho hľadela, “v ktorom ročníku si?”

Matt sa rozosmial. “Možno je to preto, že už do školy nechodím,” pozeral jej do očí; až teraz si Lexine všimla, aké šedé sú. Pokývala hlavou.

“Chodíš na univerzitu?”

Pokrútil hlavou. “Nie, zatiaľ nie.”

“Tak teda pracuješ?” nadškrtla Lexine.

“Niečo také,” zamračil sa on po prvýkrát. Odrazu sa pri ich stole zjavila usmiata servírka a pýtala sa ich, čo si dajú.

O pár minút neskôr zobrala Lexine lyžičku a ochutnala šľahačku na jej moccacine. Všetky jej chuťové bunky zaplesali. Pozrela na svojho spoločníka a keď videla, že sa na ňu tiež díva, usmiala sa naňho. “Ďakujem, že si ma sem zobral. Aj za vreckovku.”

“Nemáš za čo,” pokrútil hlavou a jeho dlhé, čierne vlasy mu spadli do očí.

“Ešte mi dlhuješ jednu odpoveď,” podotkla Lexine. “Stále neviem, čo robíš.”

“Pracujem u svojho otca vo firme,” odvetil, ale po prvý raz sa díval všade, len nie na ňu. Lexine mala pocit, že je to nie je celá pravda. Ale pre tú chvíľu sa uspokojila aj s takou odpoveď od toho neznámeho známeho.

Mal šťastie, že ju zobral na kávu. Ak by ju pozval niekam inam, asi by sa ani neobťažovala sa s ním baviť.

....

Bolo neskoro po tom, ako sa vrátila Lexine domov, keď ju napadlo, že jej Matt pomohol zabudnúť na negatívne myšlienky týkajúce sa školy a pokazeného testu. Veľmi sa o jej zážitku chcela porozprávať s niekým, ale jej najlepšia priateľka Gina bola znova nedostupná, tak ako pomaly každý večer posledné dva mesiace. Lexine jej poslala správu ešte vtedy poobede, keď s Mattom odišli z kaviarne a prešli do prístavu, kde si sadli na lavičku a Lexine pozorne počúvala Mattove historky z rôznych ciest, ktoré zažil. Lexine sa občas prichytila pri tom, že ho vôbec nepočúva. No aj tak sa jej veľmi páčilo jeho rozprávanie. Gina sa zatiaľ neozývala.

Po prvýkrát po mnohých, mnohých mesiacoch išla Lexine spať s pocitom neurčitého šťastia. Nevedela povedať, či bolo toto šťastie zapríčinené Mattom. No po posledných prebdených nociach konečne prespala celú noc bez toho, aby sa čo len raz zobudila.

....

“Je spokojná,” zašepkala jedna postava druhej, ktorá odtrhla oči od Lexinho okna a pozrela naňho.

“Konečne,” odpovedala postava a čosi sa zavlnilo v povetrí. Jeho čierne krídla sa pomaly zachveli.

Prvá postava otočila hlavu do svetla pouličnej lampy a do sivých oči jej padli čierne vlasy. Matt nevedel, ako druhej postave povedať to, čo mu Lexine nechtiac prezradila včaššie v teň deň. Ale veď on na to určite príde aj sám. Tak ako príde vždy na všetko sám.