Christmas time, New Year´s Eve and what I had the chance to experience (:

Like a true blogger, I kinda have the urge to write something that I think (and hope) I have learned this year. Maybe because it's the end of the year, the right time to make New Year's resolutions (that'll last for maybe two weeks, if at all, but we shall see, bwhahaha). Maybe because I believe every one of us has different stories to tell, and these are mine.

SO. 2011. I don't really approve of those general statements such as ''It's been a great year'' or ''It's been a crappy year''. I do not believe in generalization. 

Personally, I got to experience many new things. And life is a constant change, right? I like changes. 

• A week before my birthday (which is in March) I went to Italy with my mother and sister. We were accomodated in a cute little hotel in the hearth of a town called Bormio. There was no snow down there, but the higher you went, the more it snowed (thankfuly). While I would have liked to ride a snowboard, I couldn't, so I was skiing. But it was a satisfaction; the slopes were great and the weather was considerably good most of the time. One thing you definitely have to try when in Italy (and skiing or snowboarding): Bombardino. Yumm! Really warms you up. And it is worth to go shopping in a near-by town Livigno. I love you, Italy! 
• As I am a big fan of many bands and good music, I like to attend concerts; but there aren't that many good concerts here. Anyhow, I was happy enough to attend three great concerts this year; and all of them were truly amazing! First one was the concert of my favourite band Epica in one of the clubs in our city called Majestic Music Club.
  The second one took place in the same club and it was a concert of band named Kamelot. The gig was enthralling. To see the third one we had to travel to Prague and it was situated in a small club or bar or whatever it is. We met the band (Theatres Des Vampires) before the concert! 
• At the beginning of June we set out to explore a bit of the country of Spain. And we were lucky enough to visit Monaco, too, and see its harbour with all the expensive yachts and also the famous casino Monte Carlo. In Spain, we lived in a hotel called Don Juan in the city of Lloret de Mar. I must say Barcelona is a really beautiful city with lots of historical buildings and parks and shops and restaurants and bars and cafes and everything.
• The dearest of all those experiences occured on last Thursday in June. One of my dreams came true- my dear mama bought us airline tickets to Florida! Sure, I did know it in advance; nevertheless, it was the best day of the whole year. I've been dreaming of travelling to USA since I was ten years old, so voila, there I was, a ''little alien I was a legal alien, I was a Slovak woman in Miami'' and I was sincerely the happiest girl in the world. And I'm feeling sorry for my friends and family because they have to listen to my neverending babble about what I've seen in the U.S. and why I love the country so much.
• During summer vacation, me, my sister and our friend Suza, we packed a tent, sleeping bags and warm clcothes, took the train and enjoyed two days full of music and rhytms and fun. It was the second time of a festival named Grape, located on a small airport that is normally used for army purposes. 
• My sister turned 20 in November and she celebrated it twice (like a boss!); once with friends and the second time with family. Both parties were super cool. With friends, we celebrated from twilight till dawn (literally). The second celebration was a pre-New Year's Eve celebration (it was on the 30.12.) and it was a sweet little family reunion, first one in years that I enjoyed to the fullest. I was said that I don't seem to be the right type for medicine and that I should rather go for management or whatever. And my five-year-old cousin and three-year-old daughter of our friends were so cute while playing the hide-and-seek! It is so nice to watch the kids to play and form friendships so easily. Seems like I want to have kids in the future, after all... 

It is important to count your blessings. Life isn't easy; I know I know. But it is worth living. And positive thinking helps a lot.. I did not use to believe that but I do now.

Life, short poem

I don't love life for what it is
Mostly for what it's not
I love the feel of summer breeze
Whilst walking the winter's nights
Perishing the darkness though it's not a light
Slow dancing through battlefield, yeah, it's a fight.


I love every smile noone can see
Every kind word that stays restrained
Even lie flowing around, a silent plea
It's one-way journey, no chance to stop
Slow burning of a candle
You've got one shot
Take it, or fall

We should be thankful- What was said countless times and it is still not enough

I know. This is something that we hear almost everyday, in every media, by many people (who probably know what they're talking about). But (and here it comes!):
WE SHOULD BE SO DARN THANKFUL FOR WHAT WE HAVE. 

Even when we can't afford the newest and coolest iPhone model or brand new designer clothes, travel wherever and whenever we want, eat in luxurious restaurants and live in a three-story high contemporary glass house with an ocean view. Even when our salary is not as big as we'd like it to be. Even when the rent is too high.
YOU CAN'T ALWAYS GET WHAT YOU WANT.
Because, still, there is something we have and others do not. It's a place called home, and we're probably surrounded by people called family. Sure, some of us do not feel very comfortable at home, or we argue a lot with the members of our family. I realize that- nothing is perfect, just as it never was or will be. But what would it be like without them? What if there was noone who would hear you out, help you or with whom you could talk about your problems? And I don't mean just our consanguineous family, but also the one we choose- our friends, lovers, boyfriends, girlfriends... Because no matter how many people will let you down, there's always someone you can count on. Sure, even the greatest friendships and relationships end sometimes, our beloved ones lie to us, disappoint us. But that's just life- and it doesn't mean it's not worth trying all over again, or, that they didn't have an appropriate reason. By which I don't mean that it's okay to lie.

Anyway, what I was starting to talk about was gratitude. For life, for being alive and experiencing everything that is given to us, for everything that we can undertake here.
For health, because that is one of the most important things in life. And we should cherish it as well.
Because there are people who have only one wish: They wish to be healthy.
Recently, I was watching a TV programme that was held by one charity that helps families, especially kids, in need. There were so many sorrowful yet beautiful stories; and as I was watching (and crying a bit, I must admit) I realized that those kids are braver and have more courage than most of us. They do not whine about their hard destiny that they had not chosen, but still their smile stays on their faces.
I think there is some lesson to be learned.

Everyday, yes, everyday there is something to be thankful for. Yes, of course, some days can be worse than others, but still. Mostly it is not as bad as it seems.

SylviaAlexisStorm's photostream

SylviaAlexisStorm's photostream on Flickr.

Memories... (:

The song is really beautiful (even though it startled me when I heard the part ''You'll be a bitch because you can''). 

 Taken at Bratislava, from the hill of Bratislava's Castle.

Future.. It seems so unreal.

Statistically, the feeling of "alienation" in the teenage years is quite normal and common. Is it really so? I am a teenager and I sometimes feel like I am living on a wrong planet. Where is my spaceship and when can I go back to my home planet? Do I only need to find myself, my own happy little place in this world, no matter how far it can be? May be. Maybe. I mean, I love my family, my friends, my schoolmates. It is just that sometimes I do not get what they are saying and trying to convince me about their own truth, even though in my opinion the truth is on my side and my idea is basically better and more suitable for me. Or when I like something (e.g. a TV serie of which I am a great fan) and I want to talk about it with my beloved ones, but the only thing I get is a confused or amused stare. What, for crying out loud, is bad about being obsessed with a TV serie? I know, I know. For me it is a nice way how to relax and get a little closer to a "perfect" world, so to say. The best TV shows are medical- or forensic-oriented. And, aside from that, I like to watch and learn something about the acting profession. Huh, it'd so cool if I could actually act. I would really love that. Sadly, I am not keen on doing the acting career here in my country. Which means- no acting whatsoever.
And what do I even want to do in the future? Who knows. I'd love to work on a TV serie- yeah, I don't have the slightest clue what or where, but, well, I think I could be a good scriptwriter... That is my dream job. The actual job I am preparing for- well, more exactly university, is medicine- which has been my dream since I was 10 or so, but of which I am not so sure anymore. I mean, what's with all that chemistry? Gosh, do I really have to know what does every single element do or do not? Sometimes it just feels like I've been tossed in the water and I keep drowning, willing yet unable to scream out loud for help.
But, first and foremost, I want to study ABROAD. In England, Holland or USA, I don't mind. It doesn't seem real, though... But I am not giving up on that opportunity. Not yet. Good thing I'm strong-minded, in most things. (Bad thing everything's about money...)

Good morning song nr. 1

A great song to start your day with. ''Cause it's my life, it's now or never, I ain't gonna live forever...'' :) 

http://youtu.be/vx2u5uUu3DE

All's fine

When the day's filled with gloom
And silenced murmurs of heavy rain
The skies turn grey
And there's nowhere to stay...


When the sudden emptiness bothers you
There's nothing to loose
And nothing to gain
And everything seems meaningless...


When you're not sure of what to do
Whom can you say the truth
Will anybody understand you
They say there's always someone...


And you ask, you ask yourself
''What is left for me here?''
And you wonder, yes you wonder
''What is wrong with me?''
Only because everything is just fine
Everything is all right
Yes, it's all right...


They say everything is all right
That phrase makes you wanna scream out loud
''How can you say if you're not in my head?''
It's easy to judge
It's easy not to care
It's better to turn your head away


But...
Everything is fine, everything is all right
You nod and go on with your life
Even though you know it's not...


When nothing seems right,
But everything is just fine
And nothing gives sense anymore
That's fine, that is all right.
But it's not. 

With expectations comes disappointment

All I want to say is- I'm so fed up with this feeling of disappointment. Whom can I trust when I expected people around me- my friends, so to say- to act in one way and keep their promises, but then they changed into somebody else and completely changed their behaviour and acting? Yes, all I wanted was to have a friend. Maybe best friend. Now I'm not sure if it's my fault they've changed, or that I've changed or I made them change... I really don't know. 
But tell me, is it too much to expect someone at least reply to your text in which you wrote ''Happy Birthday'', cause actually it is his or hers birthday? Why do they contact you just when they need something from you? 
And at last but not least- why does a man you look up to have to cheat on his wife and ruin everything good and positive you've ever thought that he was?
Well, maybe, I just think it's the life... 

Thirst- a book to read

I've recently finished reading Christopher Pike's Thirst No. 1. I'd found the book in Barnes and Nobles bookstore in Miami while on vacation and it immediately drew my attention. From the very first page I was sucked in the plot; for me it is one of the best books about vampires. Perfectly written, enthralling. I recommend it:)

Thirst No. 1: The Last Vampire, Black Blood, Red Dice by Christopher Pike
My rating: 5 of 5 stars

Probably the best book about vampires I've ever read.

View all my reviews

Zima, Nórsko a pomoc

Treskúca zima.
Vonku bola tma ani v rohu, počuť bolo len búrlivé zavíjanie vetra.
Ulice boli vyľudnené, nebolo v nich ani duše. Iba jedno dievča sa túlalo. Malo čierny kabát, siahajúci temer až po kolená. Na hlave čierna čiapka, spod ktorej vytŕčala spleť čiernych, vlnitých vlasov. Na nohách mala obuté červené poltopánky, nehodiace sa do tohto počasia.
Dievča sa snaží si nahovoriť, že je v teple. Nevníma chlad, cíti hladivé slnečné lúče. Vidí sa na pláži. Najlepšie na Floride; taká pláž na ostrove Sanibel by bola fajn.
Vietor rozfúkal jej predstavy. Toto nebude fungovať. Radšej pridáva do kroku; má toho ešte veľa na práci. Za oknami zastretými ťažkými závesmi sa mihotajú tiene.
Sadá súmrak, zvečeriava sa. Posledné zimné lúče slnka sa strácajú za karmínovým obzorom. Zdvíha sa vietor, votiera sa do všetkých kútov. Dievča sa zachveje, ale pociťuje, že jej pokožka sa pomaly prispôsobuje chladu; možnože už má omrzliny a preto prestáva niečo cítiť. Usmeje sa, no neveselo, to by jej bolo podobné. Vždy byť iná, rozdielna. To jej ide najlepšie na svete.
Keby nemusela vybaviť túto malú povinnosť, aj by si vychutnávala pocit, že sa nachádza na Škandinávskom polostrove, v nádhernom zasneženom Nórsku. Ani len krátke dni a nedostatok slnečného svitu jej až tak neprekážajú. Iba odovzdanosť tejto povinnosti, ktorú pociťuje voči nájdeniu archanjela, ktorý sa spolu s jej otcom pričinil o situáciu, v ktorej sa ocitla, ju nútilo ísť ďalej a nezastavovať. Nebolo času nazvyš pozerať po malých, chutných a príjemne vyzerajúcich kaviarničkách či obchodíkoch, tma ju súrila. Vedela, kde by sa mal Gabriel zdržiavať, už to nebolo ďaleko.
Na betónovom chodníku sa sneh ukladal do závejov, možno preto si nevšimla, že sa pod ním nachádza i hrubá vrstva šmykľavého ľadu. Pravá noha sa jej pošmykla, za ňou i ľavá a ona len padala ako vrece zemiakov k zemi. Jediné, čo ju zachránilo, boli niečie silné ruky, ktoré sa, ktovie odkiaľ odrazu zjavili a zachytili ju.
Osoba, jej zachránca, na ňu spustil plynulou nórčinou, ktorej nerozumela ani slovo. Obrátila sa, aby mu lepšie videla do tváre- a užasla. Bol to Gabriel.
"Ďakujem," povedala anglicky a videla, ako mu po tvári prebehol záblesk poznania. Napriek všetkému sa usmial.
"Očakával som ťa."
"Naozaj?" zdvihla obočie, pretože ju prekvapilo, že pred ňou neutekal tak, ako všetci ostatní.
"Samozrejme, vždy som tušil, že táto chvíľa raz nastane," odpovedal jej s pokojom, vo svetle pouličných lámp sa mu v orieškových vlasoch jemne zablysol odraz snehových vločiek. Divila sa, že v tom tenkom kabáte mu nie je zima, ale predsa len, je to archanjel. Fyzické pocity sú im málo známe a blízke.
"Keď sa zamyslíme nad tým, akú zmluvu ste s mojím otcom uzavreli, je to pochopiteľné. Prepáčte mi môj údiv," odpovedala a takisto sa pousmiala, i keď sa jej ešte stále drkotali zuby.
"Aj keby som ktovieako chcel, pred spravodlivosťou by som sa ukryť nemohol. Nie ak sú v tom zahrnuté tisícky ľudských životov. Dievča, ty sa trasieš," neveriaco na ňu pozrel a zasmial sa, pričom sa mu okolo očí zjavili vejáriky vrások. "Poď, odvediem ťa na teplé miesto."
Prikývla, nemohla namietať. Keď sa dala znova do pohybu, zistila, že jej predsa len ešte stále prúdi do nôh aká-taká horúca krv, cítila, ako jej v prstoch na nohách pulzuje bolesť. "Môžem vám položiť otázku?"
"Pýtaj sa, dievča, vidím na tebe, aká si nedočkavá."
"Prečo ste sa rozhodli pomôcť môjmu otcovi? Viete, so všetkou úctou, predpokladala som, že služby pre Neho sú prvoradé. Prečo ste sa rozhodli ho zradiť?"
"Zradiť? Používaš príliš tvrdé slová. Zrada je, keď sľúbiš niekomu svoju pomoc a svoj sľub porušíš. Ja som také nič nespravil."
"Ale predsa ste sa rozhodli riskovať ľudský život, presne ten, ktorý sa On snaží ochraňovať."
Gabriel vyzeral, že o jej slovách premýšľa, a ona len dúfala, že ho aspoň trochu zasiahne poznanie z toho, čo jej spôsobil.
"Vieš, moja drahá, nie je to také jednoduché, ako sa to snažíš vykresliť. Nezradil som ho, aj keď tebe sa môže zdať, že presne to som urobil. Porozmýšľaj o našej slobodnej vôly. Sú jej súčasťou aj rozhodnutia, ktoré by sa mu nemuseli páčiť alebo s ktorými nesúhlasí? Áno. Neignorujem jeho túžby, ani jeho vôľu."
"Ak tomu dobre rozumiem," po chvíľke mlčania sa ozvala, "jemu naozaj nevadí, že jeho následníci páchajú zločiny, ktoré sa nezlučujú s jeho presvedčením?"
Znova sa zasmial, no tentoraz to bol temný a akosi oveľa chladnejší smiech než vzduch naokolo. "A ty si si vedomá jeho presvedčenia? Vieš, čo si želá a čo si praje?"
"Nie," pousmiala sa chabo. "Samozrejme, že nie. Ja som len malá bábka v rukách väčších a silnejších. Ja sa len snažím porozumieť okolnostiam."
"Aj ty môžeš ovplyvniť veľa vecí."
"Ako zradu?"
"Nie. Môžeš pomôcť svojej sestre."
S údivom pozrela na Gabriela. "Áno?"
"Rodina je dôležitá. Najdôležitejšia."
"Takže nebude musieť prejsť ničím, čím som si prešla ja, je tak?"
"Áno."

High school

High school- a fun place or hell? It's my fourth year on high school and I still can't decide. Of course, I do have fun- sometimes. But what can really get on my nerves are subjects I am not interested in. For example, Math. It's awkward that we have to study all of the subjects and we can choose extra lessons from two subjects in third grade{eleventh} and from three subjects in fourth grade{twelfth}. Apart from these, we still have one Physics lesson per week, and also one Biology, Chemistry and Geography per week.
I don't like it.

What I can tell honestly is that I cannot wait to leave for college. Really. I know it's going to be more difficult, but I don't care, at least I'll have subjects I like. 

Bye, city...

Wait
Run
Stop
Go
Now or never
Stop
Think
No
Run
Run
Run...

Last glimpse of the city she was leaving. Last tear cried for all those who didn't deserve it. Last look filled with love and hatred, so hard and so deep, that it'd burnt an image into her memory forever.
One day. Maybe one day. Surely not now. It's the time...

Hurriedly passing all those people who didn't really know where they were about to go, she knew her directions pretty darn well. She memorized them like words of a poem.
The platform was crowded by those who traveled and those others who came to see the off. Fortunately- or unfortunately?- there wasn't anyone to see her off, so she just climbed those two steps to the train, carrying her heavy bag and looking for some place to sit down. She got lot of stares, but that was okay, she was used to it. Not that she was different, it was just a custom in that country... To stare at the others.
Eventually, she found a place in a vacant compartment, where she took a seat right next to the window. She closed her eyes and listened to her accelerated heartbeat, but after a while it slowed down and so did her breathing. Without opening her eyes, she sensed there was somebody else who decided to share a compartment with her. As long as the person didn't bother her, she felt fine with it.
About five minutes or so she felt the train getting into motion and it startled her just as much as it did frighten her.
No. No, I always wanted this. I never really wanted to stay, she thought.
She opened her eyes just in time to see all the so well known buildings and parks and places she would visit like a child or a teenager. There, somewhere there, a first cigarette. And somewhere in that direction first sip of vodka. Her first kiss, place where she used to go for a coffee, places where she used to hang out with friends. Her city was welcoming her as well as it was saying goodbye.
Unwillingly, she raised her right arm and waved. To nobody and everybody in particular. To all that places she hadn't visited, to all the places she used to love, hate, live, dream, die.
With every passing meter she was more and more sure she was doing the right thing. Maybe it wouldn't feel right for some time, but it sure as hell did at that time. Nothing kept her there anymore. Nobody, nothing, nowhere...
She hated farewells, those lies people would tell others. She craved them, all of them, and loved them at the same time.
Last buildings, last gardens, last people, and the train speeded into distance, just as she wanted it to.
''Are you all right?'' somebody asked her and she turned to a nice-looking old lady who seemed to be concerned about her feelings.
''I'm perfectly fine,'' she answered and smiled, turning her stare back to the window where everything seemed so green, so nice, so new.
''Where are you going?''
''Me? Somewhere. Anywhere,'' she replied and the lady didn't bother her anymore.
She was free. Free to start again- to try again. She knew it wasn't about to be easy, but she was prepared. Nothing could keep her from reaching her dream.
She was free. She left and was free. The joy was unthinkable, overwhelming.
She waved last goodbye to her home city and welcomed her future.

Just A Talk... lol

Grey clouds clouded sun, preventing it from shining. It was about to start, again, just as it did almost all day.
Some call it summer, some prefer the name ruined summer weather.
Four people were seated in quite comfortable sofas, peering at the skies as in expecting it to go off right there and right at the time. Few droplets traveled down, but they did not bother them. The weather itself was boring, depressing, and totally unwanted.
Many other people rushed by, either eager to buy something in rather expensive shops, or just kill the time. It seemed like nobody was in the mood to spend some time out, in that repulsive weather.
''I feel like dying,'' moaned one of the four people that decided to sit down in the cafeteria.
''I don't feel like doing anything,'' moaned the other one and closed her eyes.
''This is the most boring, horrible weather I've ever seen,'' groaned the third one and caught some of the droplets running down her arm. ''I hate this climate. I wanna go back and never come back.''
''I totally agree. When I came back, I was depressed for about a month or so.''
''Yeah, me too. When I came back from Spain I was depressed, and then again when I came back from Florida. I don't know, it was like... Like I wanted to scream and run away and hitchhike somewhere far away.''
''Yes, exactly. I was always like, what the hell, where am I? One expects that when on holiday, things at home get solved. But then one comes and nothing is changed.''
''I wouldn't say changed exactly, but at least moved in some direction. But no. All is just like you left it. When on holiday, friends write you things like 'I miss you, we should hang out when you come back' or 'oooh, just come back home, we'll throw a party'. But what happens when you come back home? Nothing. And suddenly, nobody really cares about you.''
''Yep. And they're just as screwed up as when you left.''
Silence carried on for a few seconds.
''People are weird. Weird and screwed up.''
''I can't wait to go away from this place, to get some rest.''
''Just for a while? I wish I could leave. Far, far away. I don't feel like coming back.''
''I don't exactly hate this place, it's just...''
''It sucks.''
''I dunno. It gets on my nerves that everybody goes on how boring and terrific it is, but nobody does anything to change it. What about some cultural actions? It's not like we don't have place for them. There only aren't people who'd care about it. Take care of it.''
''Well, when they do, they don't really try to contact less popular and known bands. All they want is mainstream.''
''Nobody cares...''
''Yeah.''

A bit of traveling, destination- Florida, USA

At 3.00 a.m. GTM+1 o'clock we left our house, mom's boyfriend, our dog and 6 cats and Slovakia behind.
I have to say I'd wanted to travel to the U.S. since I was 8 or so. I can't explain it, I just wanted to so badly... Lol.
 We headed for Vienna airport where we were supposed to be 3 hours before the flight. Seems it was just right, because they have a new system of checking-in, people are supposed to do it themselves in machines that are stupid and it takes sooo long! We had problems so it took us 1 hour (shame on us). Eventually, we made it, then the other steps, and were free to go into the waiting zone (how's it called?). We were happy to find Starbucks there, so me and my sister had a coffee. Yummy.
At about 9 o'clock our plane landed in Paris, it was a smooth flight. In Paris I completely lost my nerves. We couldn't find our flight (to Atlanta), cause there were lots of others, but none to Atlanta at 10:40.We found our flight number and it said it's flying to New York JFK. It'd be okay if somebody was able to explain that they made a mistake. But we asked like 10 people, each of them claiming something else. Fortunately, we managed to make to the gate in the boarding time; I don't know why they didn't change the mistake and didn't rename the flight. At the right time everybody was onboard and everybody was waiting for the plane to leave, but- people responsible for handling of the luggage and loading it into the plane went on strike.
We had to wait two hours, which meant we were late for our next flight. The flight from Paris to Atlanta took about 9 hours. The plane landed shortly before 4 p.m. EST in Atlanta. Everybody had to undertake the Visa and I-don't-know-what control, plus passport control. The officer took our fingerprints and asked where we were staying and where we are from and this kind of questions.
As we didn't make it for our connection flight we had to wait for another one, but this time without any other difficulties. We landed in Fort Myers at 9:30 p.m.

Florida is truly amazing. The nature is really unique and breathtaking. On Friday our friends suggested us to go with them to Miami, where we were supposed to spend some time. We agreed and that's why we went ''on holiday on holiday''; therefore we had to pack our luggage  again. Then we made a reservation in Miami Best Hotel and by ten p.m. we were on our road.
The next morning was rough, as we hadn't get more than seven hours of sleep. Hadn't it not been holidays, I wouldn't mind. Of course, as always, all my mom wanted to do first was to find a beach and rest. So we got a map, and a GPS that didn't work because the car-charger didn't want to work, and headed for the beach. Thanks God my sense of directions is quite good, or else we wouldn't be able to find South Beach. The beach was beautiful, but not as much as some Mediterranean I've been to. The temperature of the water was amazing, as it was about 24 degrees Centigrade, if not more.
We spent our entire weekend lying on beach or looking for one. We'd visited Miami Beach, Golden Beach, and I don't remember the names of the others, but I was amazed by the endless number of hotels that surrounded them. The jet lag was soon to be forgotten.
On Monday, however, I was eager to get in the streets and watch celebrations, as it was the Independence Day and I'd been looking forward to see it. Pitily, we went shopping first, to a nice mall called Sunset Place, where I was startled by the Barnes and Nobles bookstore. I had to buy three books.
After spending some time in the shops we hopped back in the car and went to the South Beach, where large numbers of cars were heading. There almost wasn't a single parking place, but we'd been lucky to find a garage for suitable price. We'd spent the entire day lying and sunbathing; the fireworks were supposed to start at eight p.m. There was a stage near the beach and some music was being played, along with some free Monster energy drinks being handed out.
When the fireworks started, we sat down on the sand and watched them. They reminded me of the celebrations of New Year's Eve, those fireworks. We could see three of them at different places. After they ended, we stayed in the streets for a while, then went back to the hotel.

At 8 o'clock on Tuesday we were loaded in the car, again, and our next destination was Key West, the southernmost point of the US. It looked so close on the map, and yet we weren't able to arrive before two p.m. We found a motel where we could stay for a night, then went- oh, again- to the beach, which was small and the water was a bit dirty. In the evening we walked around the town, found the Hemingway's museum, bars and shops and restaurants and whatnot. It was great to see some 'American' nightlife, after all. The motel was neat and nice.

The next morning we visited the Hemingway's museum and some other shops, then we were back in the car and heading for the city of Lehigh Acres.

The next days went by pretty much like this: we got up at about ten o'clock, ate breakfast, then went to the beach. We've visited Naples' Vanderbilt beach, Marco Island beach, Sanibel beach, Fort Myers beach, Bonita Springs beach. Also, we were lucky enough to see dolphins swimming just few metres away from us {at first I thought it was a shark, fortunately it wasn't}.

We went to Everglades national park and for the air
boat trip. The trip was fun, and the gators not so scary as they had seemed first. More 40 miles towards Miami and we also visited Miccosukee Indian Village.







The last week approached and the only other thing we wanted to see (okay, not the only one, I'd love to stay on Florida and travel around the USA) was Orlando and its parks. Unfortunately, we only visited Sea World and Aquatica park, as those two, especially the Sea World, were too big and took lot of time to look around. I was a bit disappointed ´cause there weren´t as many animals as I thought there would be.  The other day we headed for Cape Canaveral. Yep, to visit Kennedy Space Center, and I liked it very much. I've tried the shuttle launch simulator, which was amusing. I'm just pissed {at myself} and sad that I haven't seen the real shuttle launch, for I missed it. Sucks.


What we also enjoyed was shopping in many, many shops that can be found literally everywhere- all those malls with hundreds of shops, one cannot decide which one go to. Even though it wasn't that cheap as everybody said- you can buy loads and loads of clothes for just 5 bucks, if not less, bla bla- the outlets were a bit cheaper than in Europe, especially American brands, like Guess or Victoria's secret.

Three weeks went by so fast it's unbelievable. Despite the hot weather {which I'm not very fond of} I had a great time. Can't wait to come back! :)

XXIII.

Gina, kedysi jediná osoba, ktorá sa spontánne začala baviť s Lexine hneď v prvý deň jej nástupu do ročníku, jej najlepšia priateľka, osoba, s ktorou mali horšie i lepšie obdobia, sedela na koženej pohovke Eranovho domu a vyzerala, akoby mala na jazyku smrť. Bledá tvár, čierne kruhy pod očami, vychudnutá. Lexine na mieste zamrazilo. Otočila sa k Eranovi, v očiach otázka a zároveň obvinenie, pretože kto iný by za to mohol byť zodpovedný?
Ale Eran na ňu len pokojne hľadel, čakajúc na slová, o ktorých si bol istý, že prídu. Ale Lexine vedela, že nemôže naňho len tak vybehnúť. Nie pred Ginou. Nič nevie, aspoň dúfala, že tak je.
"Hej, Lex! Čo tu robíš?" ozvala sa Gina a znova tak upútala Lexinu pozornosť.
"Bola som u teba doma a hľadala som ťa, ale tvoja matka mala zjavne iné starosti a povedala, že ťa odvčera nevidela. Priniesla som ti úlohy," odpovedala jej, snažiac sa o úsmev.
"Vďaka," odvetila Gina, škeriac sa. "Otec sa konečne odsťahoval. Ale myslím si, že si došla úplne zbytočne. Nemienim strácať čas s tou sprostou inštitúciou."
"Čo?"
"Rozhodla som sa, že tam nebudem chodiť," usmiala sa jej kamarátka spokojne a vystrela svoje chudé nohy pred seba, naťahujúc sa. "Veď vieš, že na výšku sa aj tak nedostanem a Eran mi ponúkol, že môžem vypomáhať v jeho spoločnosti."
Lexine mala pocit, že zle počula. "To nemôžeš."
Gine zamrzol úsmev na tvári, ale udržala svoju zlosť na uzde. "Zdá sa, že môžem. Už sa tak stalo, tak sa nemusíš namáhať, Lexine."
"Okej, jasne, je to tvoj život," odsekla Lexine a nadýchla sa. Prečo musí byť vždy taká tvrdohlavá a robiť také blbosti? "Čo na to vaši?"
"A čo ich do toho? Otec sa rozhodol nás opustiť, nie ja. A mama? Keď má dostatočnú zásobu alkoholu, ani si nevšimne, že som preč. A netvár sa, akoby si to nevedela. Nikdy sa o mňa bohvieako nezaujímali a ty to vieš. Pamätáš ako nás mali vyzdvihnúť po tom večierku v Portlande a zabudli na to? Myslím, že je to dostatočný príklad."
''Ja viem,'' odpovedala jej. 

Stereotypy- vieme vôbec, čo to znamená?

Podľa všetkého- a definície zo slovníka- týmto slovom človek označuje súhrn určitej skupiny ľudí, vecí, dejov, javov, atď. na základe životných skúseností, ale i rôznych informácii z rôznych zdrojov, ktoré mnoho krát nemusia byť pravdivé. A tieto označenia, nálepky, sa potom prenášajú ďalej, šíria sa ako zlá choroba, až kým nepostihnú väčšinu ľudí. Dobre, preháňam, ale tak sa to mnoho krát zdá.
Medzi najznámejšie patria tzv. škatuľkovacie stereotypy a teda zaraďovanie určitých ľudí podľa podobného výzoru, vyznania, národnosti, finančných prostriedkov a mnoho ďalších. Tu môžem spomenúť napr. "všetky blondínky musia byť hlúpe", "všetci bohatí sú skúpi", "všetky chudé baby sú anorektičky a tučné zasa veľa žerú". 
Ďalej by som rada spomenula aj zaraďovanie do pomyselných skupín podľa žánru hudby, ktorú človek počúva, čo sa rozšírilo najmä v poslednom období (bližšie neurčitom, môžem hovoriť len o vlastných skúsenostiach- ktoré sa tiahnu zopár rokov). Nechcem nikomu brať to, čo má rád. Ale aké právo dáva táto skutočnosť ľuďom súdiť druhých, a to len na základe hudby, ktorú si radi vypočujú? Nehovorím o tých extrémoch, kedy sa idú pomlátiť kvôli svojmu názoru a svojmu presvedčeniu, že oni majú pravdu a druhí sa mýlia. No metalisti a hip-hoperi akoby stále udržiavali pozície na opačných póloch, bojovali proti sebe. Prečo sa nemôžu starať sami o seba? Keby sa nestarali do druhého, bolo by to vzájomné. 


Nie je predsa jedno, aký človek je, čo má rád a čo nie... či ako vyzerá, ako sa oblieka, akým jazykom hovorí? Je mi jasné, že človek je tvor nespokojný a že vždy tam bude niečo, čo by rád zmenil, niečo, na čo sa môže stažovať. 
Zoberte si mňa: milujem hudbu a milujem metal, ale nemám problém oddychovať pri oldiesovkách, nejakom rocku, punku, či D´n´B. A niekedy sa mi páčia aj popové veci, tie, ktoré práve letia. A niekedy nemám chuť na hudbu. Rada si pozriem seriály a bohužiaľ som v minulosti bola na niektorých závislá (čo je dobrá blbosť), našťastie ma to prešlo. Čítanie kníh je tiež mojím obľúbeným koníčkom. A je mi jedno, aký žáner to je, najmä ak sa mi tá kniha páči. Ale zvyčajne, keď idem do Panta Rhei len tak, pozrieť sa, čo nového majú, skončím s ďalšou anglickou fantasy knihou. Nezáleží na tom, či v nej pobehujú po lese vlkolaci, upíri, víly, alebo, čo som nedávno objavila a musela sa smiať- predsa len je to trocha pritiahnuté za vlasy- werebear/ wereagle/ werecat či akékoľvek were-zviera. Náhodou, ak mám byť úprimná, rozprávky s vílami ma vôbec nebrali, ale keď som natrafila na knihu Wicked Lovely od Melissy Marr, musela som si ju kúpiť a prečítala som ju jedným dychom. Nie je tu žiaden veľký happy end, víly nie sú milé stvorenia pomáhajúce všetkým dobrým ľuďom, dokonca ani všetci nie sú krásne dokonalí- iba nosia "masky". A ak sa môžem vyjadriť k upírom, Twilight nie je jediný román s touto tématikou, akurát len rozprúdil záujem o upírov. Samozrejme, že tradičný upíri vytvorení Bramom Stokerom boli úplne odlišný. Teda Dracula. Veľa krvi, žiadne slnko, netopiere, zabíjanie, rakvy. Na strane druhej si ich rôzni iní autori začali pretvárať podľa vlastných predstáv- a bolo to. Neznamená to, že musia byť tieto knihy o čosi horšie. Veď každému sa páči to, čo sa mu páči.


Človek môže byť aj metalista nosiaci farebné veci, ten, kto má rád čierne veci a farby nemusí mať rád len pochmúrne témy a hudbu. Neviem, prečo majú ľudia potrebu sa niekam zaraďovať. Kvôli pocitu, že niekam patria? Že vedia aspoň niečo sami o sebe? Že sa môžu nejako označovať? Hm. 

Ale, veď napokon...


Proti gustu žiaden dišputát.

Je pokrytecké byť pokrytcom... ??

Aby som predstavila svoju tému, na začiatok musím napísať, že ma asi pred pol rokom napadla myšlienka, či "je  pokrytecké nebyť pokrytcom v tomto pokryteckom svete". Samozrejme, ako správny "addict" a blázon som si túto otázku aj hodila na facebook do statusu. Správnej odpovedi som sa nedočkala (tak ako skoro nikdy v živote, niežeby som si nezvykla). A tentokrát ma to znova napadlo.
Je človek v dnešnej dobe odkázaný myslieť len sám na seba, ak si je istý, že si naňho iný nespomenú- jedine ak sa im sám pripomenie? Bohužiaľ, ja sa stretávam s veľa egoistami, a sama nemôžem o sebe vyhlásiť, že nie som jedným z nich. Pretože som. Lebo aj ja chcem pre seba niečo dobré, chcem sa cítiť v centre pozornosti, aj keď len vlastnej. No čo, som schyzofrenik a netajím sa tým. Aj moja osobnosť má jedného "Dr. Jekylla a Mr. Hyda". Ale to nie je podstatné.
Lenže existujú isté medze, v ktorých by mal človek ostať. Áno, aj ja neznášam tie takzvané pravidlá tejto spoločnosti, ale jednoducho niekedy tie hranice sú také prirodzené ako ozónová vrstva okolo Zeme. Každý by mal prejavovať aspoň trocha záujmu o svojich priateľov. A mne je už úprimne zle z ľudí mysliacich len sami na seba, neprejavujúcich ani kvapku záujmu o ostatných. Alebo len kvapku.
V čom je problém? V tomto, ľudia:
-ak kamarát vidí, že sa jeho kamarát trápi, MAL by sa mu snažiť pomôcť. To je predsa jasné ako facka, nie?!
-keď už sa mu chce kamarát s niečím zdôveriť, mal by ho vypočuť a poradiť mu. Nielen ho odbiť.
-ak sa mu niečo nepáči, má to povedať a nie mlčať a ísť ďalej.
-priznať, že na jeho úspechu sa podieľala aj druhá osoba, nielen on sám.
-občas zavolať sám od seba.
-nemlieť len o sebe a svojich problémoch.
-vidieť si aspoň kúsok ďalej ako na svoj nos.
-nevykašlať sa na druhého len kvôli frajerovi/frajerke.

Ospravedlňte ten hnusný tón. A vlastne... Aj tak si tento blog píšem skôr sama pre seba. Aspoňže ich moje osobnosti navzájom čítajú.
Som pokrytec. Priznávam. Sama odsudzujem druhých za to, čo tiež robím. Ale to je jednoducho život. Zrejme každý z nás musí začať sám od seba, asi aj ja. A neveriť fu**booku. 

XXII. Cesta.. nikam?

My sme spolu ešte neskončili. Nezabúdaj, že tam, kde je temnota, tam som i ja. A temrava, tá je vôkol teba i v tebe, tak ako je v každom z vás. Ja prežívam prostredníctvom hnevu, zrady a nenávisti, temno je vytvorené zo mňa. Tak, ako som stvoriteľom, som i hubiteľom. Dosiahnem na teba, kdekoľvek si. Mne neutečieš, ani ma neoklameš. Ja som súčasťou teba, tvojím vnútrom. Nemôžeš sa vymaniť spod mojej nadvlády. Tam, kam pôjdeš ty, budem nasledovať i ja. 

.....

Jeseň prišla nečakane a náhle. Vzduch sa ochladil, hnedasté listy poletovali hádam všade a začali vytvárať kopčeky pod stromami. Noci sa začali predlžovať, boli čoraz viac studené a mĺkve, príroda sa intenzívne pripravovala na zimu. Slnko strácalo na svojej sile, jeho lúče sa čím ďalej, tým viac oddialili z dosahu, často ich prekryli mrzuté mraky. Z času na čas sa zdvihol silný vietor. More sa ochladilo, vlny boli vyššie. Kvety pomaly odkvitli. Jeden by povedal, že je to čas smrti.


"Je mi ľúto. Nemôžem vás nechať len tak odísť," zastretým hlasom prehlásilo dievča a spravilo krok dopredu, približujúc sa tak k štyrom osobám pred sebou na necelých štyridsať centimetrov, čo sa im očividne nepáčilo. Svoj nesúhlas, či už nad jej blízkosťou, alebo slovami vyjadrili hlasným zasyčaním. "Nemali ste začať ohrozovať nevinných ľudí."
"Kto ssssi, že náš súdiš?" opýtala sa jedna zo žien, zámerne preťahujúc písmeno s ako had. Jej pohľad bol viac než pohŕdavý.
"To je absolútne nepodstatné," usmialo sa dievča a znova spravilo malý krok. "Som tá, ktorá dáva pozor na rovnováhu."
"Poslal ťa on? Ak áno, odkáž mu, márna snaha," zavrčal jeden z mužov so znechuteným pohľadom, ktorý deformoval jeho inak pekné črty.
Dievča neodpovedalo, iba v jedinom ťahu vytiahlo šíp z tulca a napriahla ho do svojho luku. Postavy ani nestihli zareagovať; žena, ktorá syčala, už horela v plameňoch. Ostatní traja sa ani nestihli spamätať zo šoku, keď aj ich rad-radom zasiahli šípy, každý z nich precízne namierených na srdce. Keď i posledný plamienok pohasol, dievča si prehodilo čierny, zapletený cop cez ľavé plece, pozrelo dole na malé kôpky popola a dodalo: "Keby sa za vás niekto modlil, možno by ste neskončili tam, kde ste. Štyria vybavení, mnoho ďalších ostáva..."

......

Len čo sa Lexine vrátila späť zo Seattlu, spomenula si, že znova nedala nikomu vedieť, kam letela. Niežeby mala čas; najskôr zahliadla stopy démonov a napokon ich musela rýchlo sledovať. Nebol to ani prvý, no zďaleka ani posledný prípad, kedy mala jednoducho šťastie. Keby bolo po jej, najradšej by vynechala všetky tie zbytočné reči okolo a hneď ich zabila. Neznášala tie trápne konverzácie, ktoré tak či tak nikam neviedli. Vždy to chcela mať čo najskôr z krku, aby mohla neskôr ujsť sama do seba, do svojho sveta, kde nikoho neposielala naspäť do pekla, alebo kamkoľvek sa vyparili. Ak by mohla, tiež by nesledovala, ako ubližujú nevinným ľuďom, ktorí o tom nemali ani len poňatia; z dlhej chvíle sa hrali s počasím, posielali na nich tornáda, búrky, blesky... Striaslo ju. Nie, robí dobrú vec. Možno. 

Tak ako vždy, svoj tulec a luk si odložila v kufri svojho auta, ktoré nechala opustené stáť za mestom pri útesoch. Predtým, ako vystúpila, upravila svoj výzor v zrkadle; znova si zaplietla vrkoč vlasov, ktoré jej už siahali pomaly pod kríže, keďže nemala čas si ich ostrihať. Na mihalnice si dala trocha maskary a usmiala sa na seba, žiaľ, jej rašelinové oči sa neusmievali ani náhodou. Zamračila sa. Nie, dnes nad ňou nevyhrá hnev ani chmáry. Je piatok, musí sa venovať svojmu otcovi, démonovi, a matke, ktorá čakala jej súrodenca. Vypla rádio, vystúpila a zamierila domov.

"Ahoj, dievčatko!" privítala ju mama, len čo vstúpila do kuchyne. "Ako bolo v práci?"

Zašomrúc pár slov o stereotype, vytiahla z chladničky plechovku coly a otvorila ju. Nerada jej klamala a tak sa vyhýbala týmto rozhovorom, uvedomujúc si, že je to vždy lepšie ako pravda. Najmä nie v stave, v ktorom bola jej mama, teda v druhom semestri tehotenstva. Týmto narodeninovým darčekom jej rodičia teda naozaj vyrazili dych.

Nasledujúc pani Blackovú do jedálne, Lexine sa usadila za stôl a dala sa do jedla. Pán Black bol usadený oproti nej, pred sebou roztvorené noviny, očividne už najedený. Komu by sa chcelo čakať na ich stratenú dcéru? 

"Otec?" začala, keď dojedla. "Myslíš si, že je Eran... že je, no, dobrý?" 

Obaja pozreli na pani Blackovú, ktorá však nezdvihla pohľad od svojho laptopu, na ktorom zrejme písala ďalší článok do novín.

"Eran je usilovný chlapec," odpovedal jej neurčito. Lexine zdvihla obočie.

"Neviem, či je zrovna vhodným kandidátom pre Ginu," podráždene utrúsila.

"Lexine, to musíš nechať na Ginu, nech sa sama rozhodne," zamiešala sa do ich rozhovoru jej mama.

"Aj keď vidím, že robí naozaj veľkú chybu? Čo ak môžem ešte zastaviť tú katastrofu?"

"Nikdy nie je vhodné miešať sa do vzťahov druhých," pozrela na ňu ponad rám okuliarov, povzbudivo sa usmejúc. "Okrem toho, podľa čoho odsudzuješ toho chlapca? Spravil jej niečo?"

Lexine pokrútila hlavou. "Zatiaľ nie. Ale on je... nevyspytateľný. Nechcem, aby jej ublížil."

"Gina ťa aj tak nebude počúvať," podotkol jej otec, vrátiac sa ku svojím novinám. "Má svoju hlavu."

To sa Lexine už vôbec nepáčilo; vedela, že jej otec naráža na fakt, že démoni vedia očariť ľudí a úplne im popliesť rozum. 

"Tiež by si nesúhlasila, keby ti niekto začal radiť, čo robiť v tvojom vzťahu s Matthewom, nemám pravdu?" pokračovala jej matka. 

"To teda nie, ale to je niečo úplne iné...," protestovala.

Jej mama na ňu zvedavo hľadela, akoby čakala, ako bude pokračovať. No Lexine ostala ticho a priznala svoju porážku. 

"Kde je vlastne Matt? Dlho sa tu neukázal," zaujímala sa pani Blacková, zrak znova uprený na obrazovku a ťukanie do klávesnice. 

Lexine sa začala dusiť na svojej cole. Aj ona si všimla?! Ale nemohla jej povedať, že za ňou často chodí, len nie vtedy, keď sú ona s otcom naokolo.

"Je doma. Luce má problémy a tak jej pomáha. K tomu im do toho skáče Charlotte a stále ich kibicuje, takže sú z toho všetci pekne na nervy. Zajtra s ním idem na večeru, tak ak by ste chceli, môžte sa k nám pridať."

"Ak sa vygúľam hore schodmi a oblečiem si niečo, čo sa nebude podobať na vrece, možno s otcom zvážime vašu ponuku."

"Mala by si ísť nakupovať a niečo si kúpiť," poznamenala Lexine a vstala. "Idem spať, dobrú noc."
Keď došla do izby, hodila sa na posteľ len tak, ako bola, ešte stále oblečená. Cez oba vankúše, navlečené do čiernych obliečok, sa rozvaľovala jediný živý tvor, ktorý bol rovnako- ako sa cítila i ona- vynechaný zo spoločnosti, vyvrheľ. Jej mačka začala priasť hneď, ako sa jej dotkli Lexinine prsty. Keďže sa pani Blacková obávala nákazy toxoplazmózov, musela nájsť ich mačka prechodný domov v izbe svojej majiteľky. Aspoň nebola opustená.
Čoskoro Lexine zaspala.
Vzduchom poletovali malé chumáčiky snehu, ktoré sa, akonáhle dopadli na zem, rozpustili. Nebola tu ani zima, ani teplo; vzduch sa nehýbal. Napriek tomu tu malo všetko svoju energiu, zvláštnu dávku pulzujúcej a silnej energie, akoby to boli živé bytosti. Lexine sa tu, v snovom svete, už veľmi dobre vyznala; každú noc sa sem počas svojho spánku vybrala. Nie dobrovoľne; zaspávala na svojej posteli, ale keď o sekundu na to znova otvorila oči, nachádzala sa v tomto zaujímavom svete. Nevedela, či bol len výplodom jej fantázie, alebo či skutočne existoval. Nezaujímalo ju to- nie pokým bola jeho súčasťou.
Pociťovala, že jej duša sa znova vyberie len tak, na prechádzku, na let, nedalo sa to popísať. Keď prišlo k rozhodovaniu, jej myšlienky boli tiež len formou energie, preto si s ňou ten svet robil, čo len chcel. Nemohla sa brániť. Ale nevadilo jej to. Vlastne jej to bolo jedno. Tu neboli žiadne preferencie. Žiadne emócie.
Výlet sa začal. Najskôr bola prevedená dlhými halami galérii, na stenách ktorých viseli fotografie rôznych ľudí. Lexine nespoznávala ani jednu tvár, no ani sa nesnažila. Nebolo času, musela pokračovať ďalej. Keď sa ocitla na konci chodieb, boli pred ňou dvoje dvere. Síce netušiac, kam smeruje, okamžite podišla k ľavým a otvorila ich. Za nimi čakalo prekvapenie, aj keď ju to neprekvapovalo, nie tu a teraz. 
Lexine zišla dole schodíkmi do priestrannej záhrady, rozprestierajúcej sa všade, kam len jej pohľad dosiahol. Boli tu vysoké stromy, zelené a ovešané plodmi či kvetinami; tráva bola najdokonalejšieho zeleného odtieňa, aký jej oči kedy videli. Ale nepozastavovala sa nad tým a pobrala sa tým smerom, ktorým aj mala. Stratila sa v šere, slnko zastreli koruny stromov. Kráčala a kráčala, míňala ľudí, ktorí jej nevenovali ani len štipku pozornosti, len šli svojou cestou. 
Tam, pod tou vysokou brezou, ktorej konáre sa zohýbali nad vodou, až sa dotýkali vodnej hladiny a čerili ju, tam sedela osoba, ku ktorej smerovala Lexine. Usadená na lavičke z vyrezávaného dreva, krátke, čierne vlasy jej povievali vo vetre. Až keď k nej Lexine podišla celkom blízko a osoba sa k nej otočila, zistila, že to nie je nikto iný ako Luce, ktorej sa na tvári roztiahol široký úsmev. 
Lexine si prisadla k dievčaťu a pozerala sa na veselo tečúcu vodu v potôčiku. Vedela, že sa chcela čosi opýtať, ale slová jej akosi unikli preč. A tak len sedeli spolu, bok po boku, Luce bez zvyčajného povýšeneckého úškrnu, bez jedinej chmáry na tvári a Lexine odpočívajúc pri klokotavom zvuku. 
Mohli tak sedieť minútu, no i hodiny, tu čas plynul i neplynul. Odrazu sa na pozreli jedna na druhú- a potom pred seba; tam, kde pred malou chvíľou bola len nedotknutá príroda, stál odrazu Logan vo svojej plnej kráse- jeho plavé vlasy sa leskli v slnečnej žiare, jeho tmavé oči svietili, a tak trochu malé klišé- mal na sebe rozopnutú čiernu košeľu, ktorá odhaľovala jeho hruď, oblečené mal biele šortky a na nohách obuté golfové topánky. Jeho pery boli perfektne vykrivené do toho najdokonalejšieho úsmevu, ktorý mohol kedy vyčariť.
Luce i Lexine vyskočili na rovné nohy, obe pripravené k nemu bežať. No vtom sa uvedomili a zastali, pozreli jedna na druhú, váhajúc. Ktorá by sa s ním mala naozaj zvítať? 
Ako prvá sa pohla Lexine. Nie svojvoľne, jednoducho to urobila preto, že jej nohy dostali taký príkaz. Hodila sa Loganovi okolo krku so širokým úsmevom na tvári; hodnú chvíľu sa objímali a stáli tam len tak. Keď napokon Lexine ustúpila o jeden krok a obrátila sa späť k Luce, videla už len jej miznúcu postavu, ktorá bežala preč, až napokon zmizla z ich dohľadu. 
To všetko stačilo na to, aby sa Lexine znova prebrala.

......

Bolo skoro. Príliš skoro na návštevu, na to, aby vôbec vstávala z postele. Ale Lexine by aj tak znova nezaspala; rýchlo sa umyla, prezliekla a bežala dole schodmi, von z domu a do auta. Bola si istá, že Luce už bude hore. Až nechutne istá. 

Keď zastala pred vysokým, honosným domiskom, videla, ako sa otvárajú vchodové dvere. V začínajúcom rannom svetle sa mihla Luciina postava; ihneď stála pri jej aute a blýskala očami. 

Lexine pokojne vystúpila a zabuchla dvere. 

"Videla si ho?! Určite si ho videla, ak som ho videla aj ja...," začala Luce. "Povedal ti niečo?"

Ona len pokrútila hlavou. "Nie, skôr, ako sme si stihli niečo povedať, zobudila som sa. Luce, čo je to za... svet, dimenziu, čokoľvek?"

"Povedal ti niekedy niečo? Samozrejme, predpokladám, že sa vídate častejšie podľa toho, ako ste sa na seba vrhli..."

"Dobre, zadrž," prerušila ju Lexine. "Videla som ho prvýkrát odvtedy, čo odišiel. Jasné? A nevrhli sme sa na seba. Len som ho objala, aj to neviem prečo."

"V Snovom svete robíš presne to, po čom túžiš," odpovedala jej Luce a súcitne na ňu hľadela, akoby bola hlúpa. Lexine stisla pery a mlčala.

"Rada by som vedela, kde je, čo robí, prečo sa neozve," pokračovala ďalej a hľadela kdesi do tmy, v jej tóne bolo čosi dojemného, smutného.

"On sa vráti, neboj sa," mrmlala Lexine. 

Luce zdvihla hlavu a vrátila sa k svojmu pôvodnému výrazu. "Tak ak ho tam nabudúce stretneš, odkáž mu, nech príde, dobre?"

"Rada by som, ale nikdy neviem, kam sa dostanem. Vždy som kdesi inde. Nemôžem vôbec nič ovládať."

"Najprv sa to musíš naučiť, ale to nie je také ľahké. Myslím... predpokladám... mohla by som ťa to naučiť, ak by si chcela."

Lexine na okamih nenašla reč. "Áno, samozrejme. To by bolo od teba... milé."

Luce sa skoro usmiala a zvrtla na opätku, kývnuc na ňu rukou. "Poďme dovnútra."

......

"Tak, ako sa máš?" opýtala sa Lexine, usadená vo svojom obľúbenom kresle. Luce sedela na pohovke s prekríženými nohami a pila čaj.

"Prosím ťa," posmešne začala, ale trocha zmiernila svoj tón. "Život ide ďalej."

"Áno, ale niektoré udalosti poznačia ľudí viac ako ostatné," povedala Lexine a hľadela do okna, za ktorým sa rozvidnievalo.
"Nie je to jedno?!" odporovala jej Luce potichu. "Áno, sklamala som sa, ale nechcem na to už myslieť. Keby som, teda sme ho tam dnes nestretli... Ani by som si naňho nespomenula."
"Keď myslíš," mykla plecami Lexine. Niežeby jej verila.
"Jedine Charlotte má naňho tie pravé spomienky," podotkla Luce, neskrývajúc hnev. "Veľmi dobré a podrobné spomienky."
"Takže to vieš?" obrátila sa k nej Lexine, prekvapená.
"Že spolu spali? Áno, viem. Sama mi to povedala. V poslednom čase trpí záchvatmi sebaľútosti a výčitkami svedomia. Možno sa dá na cestu za nirvánou, ale aspoň tu bude pokoj," Luce si oprela krk dozadu o opierku a zavrela oči. "Nebol vôbec dobrý nápad, keď sa vrátila. Nie po tom, čím sme si kvôli nej prešli. Samozrejme, Matt tvrdohlavo verí tomu, že to všetko sa stalo v minulosti a čo sa raz stalo, sa už nedá zmeniť. Myslím, že chce veriť tomu, že sa zmenila."
"A zmenila?"
"To je diskutabilné. Na jednej strane nám teraz skutočne pomáha, nie ako predtým. Na strane druhej... Nie, nechajme ju tak. Stačilo mi, keď som kvôli nej skoro prišla o brata."
Premerajúc si ju od hlavy po päty, Lexine povedala tichým hlasom: "Takže ty na ňom záleží viac, ako ukazuješ."
Nebola to otázka, ale konštatovanie.
"Ehm, máš ty vôbec rodinu? Pretože, prepáč mi to, ale znieš ako človek, ktorého opustili všetci príbuzní a je už na veky zatrpknutý," odvetila trocha ostrým tónom, no nakoniec ho zjemnila. "Samozrejme, že mi na ňom záleží. Je to jediný človek, o ktorom viem, že mi naozaj pomôže, ak by som potrebovala."
"Ja viem. Tvoj brat je skvelý. A to nehovorím len preto, že s ním chodím."
"Uhm, dobre. Tento rozhovor nemôže byť horší."
"Vlastne sme tu preto, aby si ma naučila, ako sa mám pohybovať v Snovom svete vlastnou vôľou," pripomenula jej Lexine a zívla. Predsa len by sa ešte vyspala.
"To sa nedá," odvetila Luce. "Musíš sa naučiť, ako manipulovať s tým, po čom túžiš tak, aby si mohla robiť, čo chceš. Rozumieš?"
"No, prakticky áno, ale neviem, ako mám zmanipulovať vlastné myšlienky, keď tam ani len nemôžem premýšľať. Nie poriadne."
Luce otvorila oči a pokrčila plecami. "Pred tým, ako pôjdeš spať, musíš sa zamerať na to, čo vlastne chceš vidieť v Snovom svete. Nemôžeš nechať iné myšlienky, aby ťa vyrušovali. Musíš sa jednoducho zamerať na tú jedinú vec a všetko ostatné okolo vypnúť. Vieš, tento svet nefunguje len na báze všetkých tých krásnych obrázkov, ktoré ti zatiaľ ponúkol. Už stáročia slúži na to, aby sa anjeli a démoni mohli kontaktovať v prípadoch núdze, alebo jednoducho keď nie sú na tom istom mieste..."
"Tak ako Logan."
Obrátiac na ňu svoj pohľad, Luce sa zamračila. "Chceš sa niečo naučiť? Tak ho už nespomínaj. Ďakujem."
Lexine prevrátila oči. "Ako chceš. Pozri, ale problém je v tom, že ja nechcem chodiť do toho sveta. Nech je akýkoľvek krásny, ja by som preferovala viac spánku. Nechápem, prečo sa doň neustále vraciam."
"Všetko je," Luce sa poklopala po hlave, "tu. Možno si neuvedomuješ, že niečo naozaj potrebuješ. Ale tvoje podvedomie áno a preto riadi všetky tvoje výlety. Ak sa naučíš ovládať svoje myšlienky a túžby, naučíš sa ovládať aj svoje cesty tam, podľa toho, či sa tam rozhodneš ísť alebo nie."
"Ako sa to mám naučiť?"
Jej spoločníčka si vzdychla, zjavne si nikdy neprivykla na to, že má niekoho niečo naučiť. "Môže ti pomôcť veľa vecí, napríklad meditácia, prechádzky prírodou a podobne. Niežeby som verila, že to naozaj pomáha."
Lexine pokrútila hlavou, nahnevaná jej prístupom. "Chceš mi pomôcť alebo nie? Lebo, prepáč mi, ak to poviem takto otvorene, ale neznie to tak."
"Môžeme túto našu malú, krásnu seansu nechať na neskôr? Naozaj nemám chuť sa s tebou teraz hádať. Myslím, že na to už nemám energiu. Byť mrchou je únavné."
Luce sa postavila a pozrela na Lexine. V jej očiach nebol ani smútok, ani hnev. Jediné, čo odrážali, bol pocit odovzdanosti. Zrejme bude potrebovať viac času, ako si myslela. Začína sa jej to vymykať z rúk.
"Nie si ani spolovice taká zlá, ako si myslíš," povedala pomaly Lexine bez štipky humoru v hlase.
"A ty nie si ani spolovice taká dobrá, ako si myslíš," odvetila Luce s úsmevom, pohrávajúcim na perách. Zvrtla sa na opätku a nechala Lexine, nech sa rozhoduje, či sa vráti k spánku alebo radšej nie.
Namiesto toho zamierila do izby, ktorú obýval Matt; keď potichu vošla do izby a zavrela za sebou dvere, všade vládlo absolútne ticho až na pravidelné, tlmené dýchanie. Pomaly, tak, aby ho nezobudila, si ľahla na voľnú stranu postele a pozerala na jeho pokojnú tvár, na jeho rytmicky dvíhajúcu sa hruď. Závidela a zároveň obdivovala ten pokoj, ktorý vládol v jeho svete a želala si, nie po prvýkrát, aby sa aj ona ocitla v tom istom.
Je aj on v Snovom svete? Ak áno, čo tam robí a prečo jej o tom ešte nič nepovedal? Želala si, aby mu videla do hlavy.
Prisunula sa k nemu bližšie, vychutnávajúc si teplo, ktoré z neho sálalo. Ani si neuvedomila, aká jej bola zima. Keby pri nej vždy ležal, nemala by nočné mory. Alebo sny. Jej výlety by sa možno ani neudiali.
Položila si hlavu na vankúš a zavrela oči. Aká dlhá je noc... Aké ťažké zabudnúť na všetky vraždy, ktoré spôsobila. Nemá rada svoje poslanie. Ale zároveň si ho vychutnáva. Prečo musí všetko, čo miluje, zároveň i nenávidieť? Všetko má svoje svetlé a tmavé stránky, ale. Ale nakoniec je všetko aj tak úplne iné.

.....

"Čo chcem povedať je, že by si sa do toho nikdy nemala púšťať sama. Niektorí démoni sú síce slabší ako ty, ale je len otázka času, kedy natrafíš na nejakého, ktorý bude nielen silnejší, ale aj prefíkanejší a dovlečie si pomocníkov."
"To by najskôr museli prestať byť takí sebeckí a krátkozrakí, takže prepáč, Charlotte, ale ja s tebou nesúhlasím."
"Čo ty o tom vieš? Celý život si udržiavaná v bavlnke, nikdy si sa poriadne nemusela starať sama o seba."
"Aspoň som nebola taká prehnane depresívna a zahľadená sama na seba ako ty, drahá. Celý čas len fňukáš nad tým, ako sa nudíš, ako hľadáš zábavu, potom odrazu sa ti zmení nálada a ty sa ideš sama potulovať po cintorínoch, čo je, mimochodom, úplne najväčšie klišé."
"Vidím, že tvoje ústa sa hýbu, ale nepočujem nič konštruktívne alebo podstatné."
Luce sa zasmiala a vrátila sa k svojmu čaju. "Ach jaj, Charlotte... "
"Držte hubu obidve, budete také milé?" skočila jej do reči Shani. "Ak ste si nevšimli, to dievča vás už dobrú polhodinu nepočúva."
Všetky tri sa pozreli smerom k Lexine, ktorá hľadela von oknom, na búrku, ktorá vonku zúrila. Naozaj si ani len nevšímala, čo sa okolo kuchynského stola deje.
"Zem volá Lexine, máme spojenie?" luskla jej pred očami Charlotte. "Si tu s nami?"
"Čo? Áno, jasné, že som."
"Tak čo hovoríš na môj návrh?"
"Hm," Lexine netušila, o čom to rozpráva. "Páči sa mi?"
"Dobre, tak navrhujem, aby som s tebou začala chodiť do školy už od pondelka."
"Počkaj, čo?" prerušila ju prekvapene.
"Takže si ma nepočúvala. Nevadí. v záujme tvojho dobra... Mala by si skončiť so školou."
"Prečo?" zmätene sa pýtala Lexine, jej pohľad preskakoval zo Charlotte na Matt a späť.
"Pretože teraz máš na práci dôležitejšie veci ako školu," odpovedala Charlotte a povzbudzujúco sa pousmiala. "Na jej dokončenie budeš mať veľa času."
No Lexine pokrútila hlavou. "Pozri, ja viem, že je divné to, že si prajem, aby som dokončila školu, aj keď nemusím. Najskôr ma napadlo to isté, ale v poslednej dobe mám pocit, že naozaj chcem zmaturovať. Veď je to už iba rok. Nemôžem jednoducho prestať chodiť do školy. Čo by som povedala mame?"
Charlotte pokrčila plecami a ďalej tému nerozoberala.
"Neviete, kde je Eran?" opýtala sa odrazu Lexine ostatných.
"Chýba ti?" podpichla ju Luce.
"Ja len, že som ho dlho nevidela. A predpokladám, že tam, kde je on bude aj Gina."
"Stále sa ti neozvala?" zamiešal sa do rozhovoru Matt a odpil si zo svojej kávy. Lexine pokrútila hlavou a naďalej posúvala jedlo po tanieri.
"Včera nebola v škole, ani predvčerom. Aj keď by som tiež niekedy najradšej nešla, nechápem, čo robí. Teda, okrem toho, že je s ním."
"No, jedno je isté," ozvala sa znudene Luce, skúmajúc svoje nechty, "za chvíľu ho prestane baviť."
Na to Lexine znechutene odsunula tanier od seba a vzdychla si. "Uvidíme. Idem ich navštíviť. Zatiaľ sa majte."
"Idem s tebou," postavil sa Matt.
"To nemusíš, ak nechceš. Viem, že ho nemáš rád," rýchlo povedala Lexine a dúfala, že si nevšimol jej tón. Zrejme nie, na rozdiel od Luce, ktorá na ňu prenikavo hľadela. Ignorovala ju a sama vstala, pristúpiac o krok bližšie k Mattovi. "Vidíme sa večer, dobre?"
Mierne sa zamračil, ale prikývol. "O siedmej."
"Budem tam," usmiala sa a smerovala do haly, kde schmatla svoju bundu, obliekla si ju a otvárala dvere, keď ju Matt chytil za ruku a obrátil k sebe. Lexine sa zľakla; zrejme nie je až tak dobrá v klamaní, ako si myslela- alebo ju prezradila Luce?
"Dávaj si pozor," povedal jej vážne a hľadel jej do očí.
"Vždy si dávam pozor," odpovedala mu, pričom jej spadol kameň zo srdca. Nemôže to vedieť, nie teraz.
"Ja viem," usmial sa a jemne ju pobozkal. "A vieš, že sa máš na koho obrátiť, áno? Sme tu preto, aby sme ti pomohli."
"Viem," prikývla a odtiahla sa. "Lenže toto je moje poslanie. Môj osud. A nech robím čokoľvek, či už je to správne alebo nie, je to moje rozhodnutie."
"Nie je zlé alebo dobré rozhodnutie. Sú iba tie, ktorých dôsledky dokážeme niesť a tie, ku ktorým sa postaviť tvárou v tvár nevieme."
Lexine sa mu zahľadela do tých jeho hlbokých očí. "Potom sa uistím, že budem schopná niesť dôsledky svojich činov."
Usmiala sa a odišla.

.....

"Kto je tam?" ozval sa hlas z reproduktoru domového zvončeka.
"Ehm, Eran, nad tými dverami je kamera. Naozaj sa musíš pýtať?" ironicky sa opýtala Lexine.
Hlas stíchol a ozvalo sa pípnutie, dvere sa odomkli. Obhliadnuc sa za seba, Lexine otvorila bránu dokorán a vstúpila, uisťujúc sa, že ju nikto nesleduje. A keby aj, čo by sa stalo? Nerobí nič zlé.
Zatiaľ.
Dom, ktorý si Eran prenajímal, nevediac na akú dobu, bol len nízky, šedý bungalov s červenou strechou, upravenou predzáhradkou a vysokými stromami. Nič, čo by od neho Lexine očakávala- vždy mala pocit, že ma vyššie nároky. A predsa, tam stál vo dverách a s očakávaním na ňu hľadel, s úsmevom pohrávajúcim na perách.
"Tak, čo ťa sem privádza v týchto hodinách?" opýtal sa jej.
"Je desať ráno," odpovedala mu so zdvihnutým pravým obočím. "Je tu Gina?"

Eran sa mierne nervózne obzrel cez plece, do izby, kam Lexine nemohla dovidieť. "Áno, je tu."
Počkala chvíľu, ale keď nevyzeral na to, že jej dovolí vojsť dovnútra, zamračila sa na neho. "Môžem vojsť dovnútra? Je dosť neslušné nepozvať svoju návštevu dovnútra."
"Samozrejme... Poď ďalej," neisto povedal a odstúpil odo dverí, aby mohla vstúpiť.
Chodba v jeho dome bola slabo osvetlená a okrem úbohého stojana na oblečenie v nej nebol žiaden iný nábytok. Eran za ňou zatvoril dvere a zamieril k tým oproti, pokýval na Lexine hlavou, aby ho nasledovala a otvoril ich.

Ink, tattoo..

Black sign on pale skin
That´s where it all begins
First touch of needle
Oh, so painful but so worth it
The more deeper the colour gets
The more you know
Oh, I think I am obsessed


A black colour on white background
Forever burnt into skin
A feeling of irresistable ink
New, fresh bound
An art made within

This is so worth it. Finally, a new art that I´m begining to love. Okay, it hurt. A lot. But just because it´s on the lower side of my ankle, under the fibula and there is only a thin layer of skin, no fat, just bones. Better place for a tattoo is back... Well, there are some disadvantages as you cannot wear trainers and shoes for a week or so, instead you have to wear some flip-flops or sandals so that the skin would not sweat. And it´s healing slowly. But it looks great.
:)

Okay I know that the poem sucks, but.. whatever.