XXIII.

Gina, kedysi jediná osoba, ktorá sa spontánne začala baviť s Lexine hneď v prvý deň jej nástupu do ročníku, jej najlepšia priateľka, osoba, s ktorou mali horšie i lepšie obdobia, sedela na koženej pohovke Eranovho domu a vyzerala, akoby mala na jazyku smrť. Bledá tvár, čierne kruhy pod očami, vychudnutá. Lexine na mieste zamrazilo. Otočila sa k Eranovi, v očiach otázka a zároveň obvinenie, pretože kto iný by za to mohol byť zodpovedný?
Ale Eran na ňu len pokojne hľadel, čakajúc na slová, o ktorých si bol istý, že prídu. Ale Lexine vedela, že nemôže naňho len tak vybehnúť. Nie pred Ginou. Nič nevie, aspoň dúfala, že tak je.
"Hej, Lex! Čo tu robíš?" ozvala sa Gina a znova tak upútala Lexinu pozornosť.
"Bola som u teba doma a hľadala som ťa, ale tvoja matka mala zjavne iné starosti a povedala, že ťa odvčera nevidela. Priniesla som ti úlohy," odpovedala jej, snažiac sa o úsmev.
"Vďaka," odvetila Gina, škeriac sa. "Otec sa konečne odsťahoval. Ale myslím si, že si došla úplne zbytočne. Nemienim strácať čas s tou sprostou inštitúciou."
"Čo?"
"Rozhodla som sa, že tam nebudem chodiť," usmiala sa jej kamarátka spokojne a vystrela svoje chudé nohy pred seba, naťahujúc sa. "Veď vieš, že na výšku sa aj tak nedostanem a Eran mi ponúkol, že môžem vypomáhať v jeho spoločnosti."
Lexine mala pocit, že zle počula. "To nemôžeš."
Gine zamrzol úsmev na tvári, ale udržala svoju zlosť na uzde. "Zdá sa, že môžem. Už sa tak stalo, tak sa nemusíš namáhať, Lexine."
"Okej, jasne, je to tvoj život," odsekla Lexine a nadýchla sa. Prečo musí byť vždy taká tvrdohlavá a robiť také blbosti? "Čo na to vaši?"
"A čo ich do toho? Otec sa rozhodol nás opustiť, nie ja. A mama? Keď má dostatočnú zásobu alkoholu, ani si nevšimne, že som preč. A netvár sa, akoby si to nevedela. Nikdy sa o mňa bohvieako nezaujímali a ty to vieš. Pamätáš ako nás mali vyzdvihnúť po tom večierku v Portlande a zabudli na to? Myslím, že je to dostatočný príklad."
''Ja viem,'' odpovedala jej.