Aby som predstavila svoju tému, na začiatok musím napísať, že ma asi pred pol rokom napadla myšlienka, či "je pokrytecké nebyť pokrytcom v tomto pokryteckom svete". Samozrejme, ako správny "addict" a blázon som si túto otázku aj hodila na facebook do statusu. Správnej odpovedi som sa nedočkala (tak ako skoro nikdy v živote, niežeby som si nezvykla). A tentokrát ma to znova napadlo.
Je človek v dnešnej dobe odkázaný myslieť len sám na seba, ak si je istý, že si naňho iný nespomenú- jedine ak sa im sám pripomenie? Bohužiaľ, ja sa stretávam s veľa egoistami, a sama nemôžem o sebe vyhlásiť, že nie som jedným z nich. Pretože som. Lebo aj ja chcem pre seba niečo dobré, chcem sa cítiť v centre pozornosti, aj keď len vlastnej. No čo, som schyzofrenik a netajím sa tým. Aj moja osobnosť má jedného "Dr. Jekylla a Mr. Hyda". Ale to nie je podstatné.
Lenže existujú isté medze, v ktorých by mal človek ostať. Áno, aj ja neznášam tie takzvané pravidlá tejto spoločnosti, ale jednoducho niekedy tie hranice sú také prirodzené ako ozónová vrstva okolo Zeme. Každý by mal prejavovať aspoň trocha záujmu o svojich priateľov. A mne je už úprimne zle z ľudí mysliacich len sami na seba, neprejavujúcich ani kvapku záujmu o ostatných. Alebo len kvapku.
V čom je problém? V tomto, ľudia:
-ak kamarát vidí, že sa jeho kamarát trápi, MAL by sa mu snažiť pomôcť. To je predsa jasné ako facka, nie?!
-keď už sa mu chce kamarát s niečím zdôveriť, mal by ho vypočuť a poradiť mu. Nielen ho odbiť.
-ak sa mu niečo nepáči, má to povedať a nie mlčať a ísť ďalej.
-priznať, že na jeho úspechu sa podieľala aj druhá osoba, nielen on sám.
-občas zavolať sám od seba.
-nemlieť len o sebe a svojich problémoch.
-vidieť si aspoň kúsok ďalej ako na svoj nos.
-nevykašlať sa na druhého len kvôli frajerovi/frajerke.
Ospravedlňte ten hnusný tón. A vlastne... Aj tak si tento blog píšem skôr sama pre seba. Aspoňže ich moje osobnosti navzájom čítajú.
Som pokrytec. Priznávam. Sama odsudzujem druhých za to, čo tiež robím. Ale to je jednoducho život. Zrejme každý z nás musí začať sám od seba, asi aj ja. A neveriť fu**booku.
Je človek v dnešnej dobe odkázaný myslieť len sám na seba, ak si je istý, že si naňho iný nespomenú- jedine ak sa im sám pripomenie? Bohužiaľ, ja sa stretávam s veľa egoistami, a sama nemôžem o sebe vyhlásiť, že nie som jedným z nich. Pretože som. Lebo aj ja chcem pre seba niečo dobré, chcem sa cítiť v centre pozornosti, aj keď len vlastnej. No čo, som schyzofrenik a netajím sa tým. Aj moja osobnosť má jedného "Dr. Jekylla a Mr. Hyda". Ale to nie je podstatné.
Lenže existujú isté medze, v ktorých by mal človek ostať. Áno, aj ja neznášam tie takzvané pravidlá tejto spoločnosti, ale jednoducho niekedy tie hranice sú také prirodzené ako ozónová vrstva okolo Zeme. Každý by mal prejavovať aspoň trocha záujmu o svojich priateľov. A mne je už úprimne zle z ľudí mysliacich len sami na seba, neprejavujúcich ani kvapku záujmu o ostatných. Alebo len kvapku.
V čom je problém? V tomto, ľudia:
-ak kamarát vidí, že sa jeho kamarát trápi, MAL by sa mu snažiť pomôcť. To je predsa jasné ako facka, nie?!
-keď už sa mu chce kamarát s niečím zdôveriť, mal by ho vypočuť a poradiť mu. Nielen ho odbiť.
-ak sa mu niečo nepáči, má to povedať a nie mlčať a ísť ďalej.
-priznať, že na jeho úspechu sa podieľala aj druhá osoba, nielen on sám.
-občas zavolať sám od seba.
-nemlieť len o sebe a svojich problémoch.
-vidieť si aspoň kúsok ďalej ako na svoj nos.
-nevykašlať sa na druhého len kvôli frajerovi/frajerke.
Ospravedlňte ten hnusný tón. A vlastne... Aj tak si tento blog píšem skôr sama pre seba. Aspoňže ich moje osobnosti navzájom čítajú.
Som pokrytec. Priznávam. Sama odsudzujem druhých za to, čo tiež robím. Ale to je jednoducho život. Zrejme každý z nás musí začať sám od seba, asi aj ja. A neveriť fu**booku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára