XX. Späť do reality

Kúsok za mestom znamenalo v Loganovom podaní skoro sto kilometrov na sever od Edmontonu. Lexine chápala, že keď ta on a Eran leteli, bolo to oveľa rýchlejšie, no keď sa tam mali štyria dopraviť autom, chvíľu to trvalo. K tomu po ceste dostala lekciu psychickej prípravy, akoby bola pred zrútením. Veď ona vedela, že to, čo bude vidieť, sa jej nebude vôbec páčiť.
Po kilometroch celkom upravených ciest nastúpila neupravená lesná cesta, kde-tu obrovský kameň a bahno. Všade naokolo sa tiahli kilometre lesov s topoľmi, brezami, borovicami a smrekmi.Chvíľku sledovali tok nejakej rieky, no napokon sa vytratila kdesi do kotliny.
Lexine si bola istá, že anjelov, a teda aj démonov, priťahuje príroda. Každé stretnutie, ktoré mali, prebiehalo inde, ale v skrytej, zabudnutej oblasti. Možno to podnecovalo príchuť záhady a nebezpečenstva.
Ich rádio nahlas kričalo:
It's the eye of the tiger, it's the cream of the fight
Risin' up to the challenge of our rival
And the last known survivor stalks his prey in the night
And he's watchin' us all in the eye of the tiger 


Napokon, keď došli na zrejme určené miesto, ich auto zaparkovali na malej čistinke, na ktorej predtým auto ešte nikdy nevkročilo, aspoň nie v blízkej minulosti. Ihneď uvideli skupinku, takú nesúrodú, že jednotliví členovia k sebe nepatrili, ani nie tak výzorom či výrazmi na tvárach, ale svojím vnútorným vyžarovaním. Inak si to Lexine nemohla vysvetliť- všetci boli predsa oblečení do čiernych farieb, prevažne kožených, niektoré krídla, čierne ako smola, poletovali pomaly, pomaličky vzduchom, až sa zdalo, že sa úplne zasekli. Niektorí stáli vedľa seba, akoby v pomyselnom rade, iní sa zhŕkli pod obrovským smrekom a až skoro ľahostajne sa obzerali okolo seba.
Keď vystúpila, prvé, čo jej udrelo do očí, bolo niekoľko stoviek- možno tisícok- šípov, voľne porozhadzovaných dookola, akoby tam neboli náhodou, ale naschvál. Nabrala odvahu a zdvihla pohľad smerom ku skupinke démonov- a prepichlo ju zo dvadsať párov očí, ktoré ani len nežmurkli, ani sa nepohli.
"Tak a sme doma," zašomrala si pod nos.
Z davu vystúpili Eran a Logan, ktorí sa skôr zhovárali s démonmi ako ich držali. No ale napokon, pomyslela si Lexine, oni sami sú démoni- akurát s iným cieľom.
"Dámy a páni, máte tú česť poznať našu dlho očakávanú spasiteľku," obrátil sa Logan smerom k démonom. Prekvapivo davom neprebehla žiadna vlna šepkania. "Zrejme aj poslednú, ale o tom neskôr."
Vtom sa na čistinku znieslo krákanie vrany; najskôr jednej, potom sa k nej pridal celý kŕdeľ, ktorý však nebolo vidno. Lexine hľadela na oblohu, ale slnko bolo prikryté hustým porastom.
Eran bol v nanosekunde pri jednom z rukojemníkov, držiac ho pod krkom naňho syčal: "To si nechaj na neskôr, drahý priateľ, lebo ťa to vyjde ešte drahšie, než si myslíš."
Démon, ktorého modré oči žiarlili v pološere, sa len posmešne uškrnul, no krákanie ustalo.
"Múdry krok," potľapkal ho Eran po líci a obrátil sa mu chrbtom.
"Takže, prejdime k praktickej stránke nášho tréningu," ozval sa Logan a pristúpil bližšie k Lexine. "Preto sme teraz tu, nemám pravdu?"
Lexine naňho pozrela a prikývla; prečo vyzerá byť tak príšerne nadšený?
"Neboj sa, všetkých mám pod kontrolou, bez môjho vedomia nemôžu spraviť prakticky nič," ubezpečil ju Logan, usmial sa, nie, uškrnul a urobil zopár krokov pred očami celej skupiny.
Znenazdajky vytiahol Eran veľkú, športovú tašku čiernej farby, rozopol ju a vytiahol z nej dva kordy. Vo svetle, ktorému sa podarilo predrať pomedzi listy a haluze stromov sa čepele zlovestne zablyšťali. Všetci prítomní sledovali Erana s istou dávkou záujmu, nadšenia. Dokonca aj Lexine, no len pokým nevyslovil nasledovnú vetu: "Kto chce ísť prvý a skúsiť poraziť vyvolenú?"
Lexine pokrútila hlavou. Raz, dvakrát, trikrát. Nie, to nemyslí vážne. Veď ona to nevie; čo je pár týždňov praxe, keď niektorí démoni môžu mať za sebou stáročia? Ale Eran či Logan si ju nevšímali.
"Ty tam pod tým stromom, poď sem," zavolal na krčiaceho sa sotva chlapca Logan.
Chlapcovi sa na tvári zjavila grimasa nevôle; no jeho telo kŕčovito spĺňalo Loganov rozkaz. Lexine došlo, že to musí byť dôsledok Loganových schopností.
"Pretože si prejavil mimoriadnu dávku odvahy a bláznovstva, máš tú česť si vyskúšať svoje hrdinstvo tu a teraz," pokračoval Logan a vytrhol Eranovi jeden kord. Strčil ho do zvláštne vykrútenej ruky ich zajatca, ktorej poslušnosť sa snažil chlapec znova dosiahnuť, ale viditeľne mu to nešlo.
"Prestaň sa tak vzpierať, inak ťa nikdy neoslobodím," zavrčal naňho Logan.
Chlapec sklonil hlavu; a jeho svaly zrelaxovali.
Eran sa pohol smerom k miestu, kde stála Lexine, podávajúc jej kord. Pokrútila hlavou, ale prijala ho. To má bojovať proti takému decku?
"On len vyzerá ako dieťa," obrátil sa k nej Logan a vysvetľoval: "Vzal na seba podobu jednej zo svojich obetí. Vôbec nie je bez viny."
Nie práve presvedčená o pravde, silno stisla rúčku kordu vo svojej ruke a neisto ho držala pres sebou; ani zbraň, ani hračka. Nikto z prítomných nedýchal. Pozrela do boku, na Matta, ktorý mal na tvári kontrolovaný výraz- ani strach, ani pobavenie, ani znechutenie, ktoré isto cítil, ako ho poznala-, no mierne sa usmial.
Všetci čakali, čo spraví. Ešte aj ten chlapec pred ňou čakal, kord pripravený, oči sústredené, telo čakalo na povel. Bol to postoj, ktorý mal vyjadrovať číru príchuť zabíjania? Alebo len obrany?
No on nečakal, kým sa pripraví. Nemal to byť férový boj a on ani nemal dôvod na to, aby dodržiaval nejaké pravidlá. Napadol ju, hneď a bez otázok, bez upozornenia. Ešteže mala rýchle reakcie a stihla odraziť jeho útok; hrot jeho kordu ostal nebezpečných pár milimetrov od jej ucha. Nadýchla sa a už znova musela čeliť jeho útokom, čoraz lepšie mierených. Zatláčal ju, nútil ju ustupovať, no stále nemal na to, aby bol rýchlejší než ona. Kľučkovali, pozerali si navzájom do očí, nespúšťajúc oči i z kordu toho druhého.
No odrazu preťala jeho čepeľ jej rukáv, pričom z rany ihneď vytryskli prvé kvapky krvi a zmáčali jej tričko predtým, než sa rana opäť zacelila. To iba dohnalo Lexine k tomu, aby sa v nej znova začala búriť žlč, jej hnev nebezpečne narastajúc s každým jeho zásahom. Cítila, že jej horí tvár, ruka sa jej prestala triasť a - tentoraz zaútočila ona, mrzko a jedným ťahom, primäjúc ho k tomu, aby začal ustupovať. Pri jednom z útokov nestihol ani len pohnúť svojím kordom- ktorý ostal visieť vo vzduchu, bezradne a opusteno- keď ho Lexine zasiahla do hrudníka, otvoriac jeho kožné tkanivá, mäso a cievy. Jej oponent sa od údivu ani nestihol nadýchnuť a už padol na kolená, jeho dych bol sipľavý a zadrhnutý. Krv sa valila z jeho rany do všetkých strán- na jeho oblečenie, na trávu, na zem.
Aj keď Lexine nemala veľa skúseností so zraneniami- najmä nie spôsobených bodnými zbraňami- vedela, že mu zrejme prepichla pľúca. Jej ústa ostali otvorené, kord jej vypadol z ruky. Nie, toto naozaj nechcela. Veď ona s ním ani len nechcela bojovať. Čo sa zmenilo?
Jej hnev. Ten istý temný, priepastný pocit, ktorý sa k nej predtým z času na čas priznal, ale nikdy ju neprinútil urobiť niečo takého. Tentoraz ju celkom ovládol, prebral nad ňou kontrolu. Čo sa to s ňou deje?
Hľadela na zomierajúceho démona, ktorý sa bez jediného zvuku zvíjal na zemi. Prečo mu nikto nepomôže? Ale keď sa poobzerala dookola, videla, že Logan drží ostatných démonov pod svojím kúzlom, alebo čo to bolo. Pozrela naňho, prosila ho pohľadom; no on len pokrútil hlavou: "Prepáč, ale musíme veci nechať tak, ako sú."
Lexine prehltla. "A kto si ty, aby si rozhodoval o živote druhých?"
"Nie, ja nie," usmial sa a podišiel k nej bližšie. "To ty."
A hlavou kývol smerom k telu, ktoré pred pár minútami predstavovalo žijúcu bytosť. Lexine chcela odvrátiť hlavu, pohľad, ale nemohla. Jej kolená chceli vypovedať službu, ale ona sa vzchopila a držala svoje telo vzpriamené.
"Čo teraz?" zašepkala.
Ale predtým, než jej moholo Logan čokoľvek odpovedač, telo pred ich očami vzbĺklo. Plamene pohltili výhľad, siahali do neba, no tak ako rýchlo prišli, i odišli, zanechajúc po sebe len malú kôpku prachu.
Malá slza unikla z Lexinho oka, ale tá ju zotrela rukou skôr, ako si to niekto všimol. Obrátila sa na Logana. "Prečo si otrávil môj kord a jeho nie?"
Logan zvážnel. "Mojím zámerom nebolo, aby si sa ty zranila. To je predsa samozrejmé."
Lexin pohľad klesol k zemi. "Predpokladám, že by som ti mala poďakovať... Aj keď nesúhlasím s tým, čo si urobil, ďakujem."
Práve sa obracala na opätku, keď ju Eran zastavil. "A čo ostatní?"
"Ja s nimi nebudem bojovať!" zasyčala naňho, uvedomujúc si, že sa v nej opäť zapálil ten oheň hnevu. Pritlačila si palce na spánky v snahe upokojiť sa.
"My sa o nich postaráme," navrhol Eran s výrazom, ktorý pripomínal- súcit?
Lexine pokývala hlavou. "To by bolo pekné."
Všetci démoni na ňu hľadeli, na tvárach mali rovnaký výraz znechutenia, opovrhnutia, nenávisti. Nie sú to ľudia, hovorila si Lexine. Keby mali možnosť, zabili by ťa bez mihnutia oka. 
Ale oni sa o to zatiaľ nepokúsili. V tom bol ten problém.
V poslednom okamihu, už bola skoro pri Mattovi a jeho sestre, sa zvrtla na opätku a ako búrka sa prehnala celkom blizučko k ostatným démonom.
"Prečo by som sa mala pridať na vašu stranu?" vyhŕkla na nich.
Na okamih zavládlo na čistine mŕtvolne ticho; napokon sa jedna z démoniek začala smiať tak hlasno, že vyplašila vtáky z koruny stromu, pod ktorým sedela.
"Ty nás potrebuješ," odpovedala ďalšia, ktorá napoly stála a napoly sa opierala o borovicu, zjavne zranená, no nie natoľko, aby zhorela v plameňoch ako ten chlapec.
"Prečo?" spýtala sa Lexine, ľavé obočie vysoko zdvihnuté, zvrhlo zvedavá.
"Iba s nami môžeš mať čokoľvek chceš," zamrmlala démonka, ktorá sa predtým smiala. "Iba s nami môžeš mať v rukách všetku silu sveta, ktorú si len vieš predstaviť. Potrebuješ nás. Iba náš pán ti môže ukázať, ako ovládať tvoj hnev."
"Vyzerá to tak, že vy ma potrebujete viac ako ja vás," naklonila hlavu do boku.
"Nebudeme si klamať, keď pravda je tak zjavne očividná," odpovedal jej démon, najbližšie ku nej, jeho oči žiariace v pološere, jeho úsmev očarujúci. "Náš pán je čoraz slabší, ale tak sú i oni," kývol hlavou smerom k jej priateľom. "Rovnováha je narušená a len my ju môžeme znova napraviť."
"Iba náš pán ti môže povedať, ako si poradíš so svojím hnevom," dodala zranená démonka.
Logan sa pustil do hlasného smiechu. Eran sa znechutene díval na celý výjav, zatiaľ čo Lexinini priatelia mali na tvárach len nepreniknuteľné výrazy.
"Ja sa vysporiadam sama so sebou pomocou vlastných síl, ďakujem pekne," povedala napokon skupinke pred sebou a zamračila sa, naozaj nahnevaná. "Oni mi aspoň nechávajú právo výberu."
Muž pred ňou sa začal smiať.
Lexine vedela, že ak by ostala čo i len o chvíľu dlhšie na čistine, zrejme by sa neudržala a znova zdvihla svoj kord do ruky. Aj keď sa ovládla, ruky sa jej triasli. Čo oni vedia?! No predsa, čo ak hovoria pravdu? Predsa len, každý ma chce na ich stranu. Neexistuje možnosť výberu. Ale Matt ma aspoň nenúti sa rozhodnúť... Dokedy? 

....

Jemnučké chumáčiky bielej vaty pohltili celé okolie lietadla, ktoré sa do nich ponorilo po niekoľkých hodinách cesty v modrej atmosfére. Keď kleslo pod oblaky, mohla Lexine vidieť krajinu pod ňou, jej milované Ohio. O chvíľku na to mohla pozorovať mestečká okolo Portlandu, kúsok z jeho predmestia, až kým nespoznala pristávaciu dráhu. Ich lietadlo zosadlo bez menších problémov a o chvíľu sa už všetci ľudia hrnuli von, aby mohli opäť stáť pevnými nohami na zemi.

Radšej čakala, kým všetci naokolo vystúpia a až potom sa začala stavať i ona. Nepotrebovala sa tlačiť dopredu, i keď bola rada, že je späť doma. Aj keď by možno mohla byť smutná, alebo nešťastná sama zo seba, za to, čo vykonala, bola nepríjemne šťastná; čo ju ešte viac zmiatlo.
Na to, aby človek niečo získal, musí niečo stratiť. Tak to je, nie? Ak to znamená, že bude musieť stratiť svoje zábrany, svoju nevinnosť, ale prežije, stane sa tou osobou, ktorá zachráni svet- alebo aspoň sa o to pokús- potom to za to stojí. Predsa len, život nie je len čierny či biely, ale najmä šedý. Nič nie je len zlé alebo len dobré, všetko má svoje temné i svetlé stránky. A tak i ona. Už navždy si so sebou nesúc svoj nehasnúci plameň hnevu, zúrivosti, vášne. 
Ako nad tým premýšľala, jej ruku chytila veľká, mužská, hrejivá. Jej priateľ je pri nej- aspoň teraz, keď už nechce veriť na nekonečno- a pomáha jej. Nie je sama, nie ako jej stará mama, keď umrela. Len pri myšlienke na ňu jej stislo srdce; aj keď to bolo tak dávno, zrejme začala chápať, ako sa vtedy cítila. 
Aká bola šťastná, že vidí Charlotte, ani jej nevadilo, keď sa poriadne vyobjímala s Mattom, ospravedlňujúc sa mu za to, že vôbec vtrhla do ich života po tom všetkom, čo mu spôsobila. Keď sa Charlotte neskôr v aute priznala, že súhlasila s tým, že im bude pomáhať len preto, lebo dúfala, že jej Matt možno odpustí, že zistí, ako ho ona ešte stále miluje, ale vie, že svoju šancu premárnila.
"Neodcudzuj ma za to, Lexine," obrátila sa na ňu s pohľadom, ktorý vyjadroval jej zahanbenie. "Najskôr, keď mi Luce povedala, o čo ide, som ťa neznášala. Ale potom... No, musela som si priznať sama pred sebou, že si ho nezaslúžim. A že Matt sa cezo mňa dávno dostal, je tak, Matt?"
Ale Lexine ju prerušila, vediac, kde je pravda. 
"Neodsudzujem ťa za to, Charlotte. Ani sa na teba nehnevám. Ale vedz jedno. Nie, Matt sa cez teba ešte celkom nedostal. Ani nedostane. Neviem, či to súvisí s tým, čo si mu spravila, alebo faktom, že ste to oficiálne neukončili, no ja chápem, že minulosť nemožno len tak vymazať. Čo sa stalo, neodstane sa."
Matt ostal na chvíľu ticho, hľadiac na svoju priateľku, akoby ju videl po prvý raz v živote. Jeho pohľad bol tak intenzívny, taký intímny... Lexine sa začervenala. 
"Zrejme máš pravdu," odvetil napokon celkom pokojným hlasom. "Ale, Charlotte, nie je to tak, že by som k tebe stále niečo cítil, rozhodne nie nič viac ako sympatie... Stále mi na tebe záleží, ale keď som spoznal Lexine, keď sme sa bližšie spoznali, bol som znova nažive- úplne iný človek. Tie roky, čo som prežil v Izraeli, ma poznačili, pretože som tam odmietol žiť s jedinou živou dušou, len tak som sa bezcieľne potuloval, mysliac si, že za to môže moja karma, alebo čokoľvek. A potom som sa dozvedel o tebe, o tom, že si možno ďalšia spasiteľka, a moja márnivá zvedavosť ma ovládla. Preto som sa vrátil. Aj keď som predtým každý jediný deň myslel na Charlotte, aj keď som nemohol zabudnúť na svoju matku, na smrť Lucinej matky, odrazu sa moja myseľ znova vyjasnila. Znova môžem premýšľať. Mrzí ma, že si myslíš, že k Charlotte stále niečo cítim, ale ver mi, že to tak nie je. Rozhodne nie v takej miere ako sú moje city k tebe."
Charlotte sa zhlboka nadýchla, ale nepovedala ani slovo. Zrejme si zaslúžila presne tieto slová na to, aby sa spamätala. Radšej sa dívala na cestu a nie na priateľov- áno, zrejme ich považuje za priateľov- na zadnom sedadle, ktorý sa na seba bez slova usmievali. To, čo bolo raz jej, už jej nepatrí; toto zistenie bolelo, no čo mohla ona robiť, keď pokazila všetko, čo mohla. Aspoň už vie, že sa musí pohnúť ďalej, skúsiť svoje šťastie niekde inde. A bude pomáhať Lexine, pretože aj keď si to nechcela priznať- začala mať rada to plaché dievča, ktoré však vedelo použiť svoj podrezaný jazyk vtedy, keď potrebovalo. Najmä by však mohla prestať uháňať Logana; nemôže ublížiť aj Luce.