... it makes a difference- aneb pár slov z mojej hlavy

Try to describe these words properly:

Friends

Friendship

......

Dívala som sa na tieto dve slová v kope asi dvoch tuctov ďalších, nad ktorými som sa ani zamyslieť nemusela, pretože som ich mala už dávno v malíčku. Ale priateľstvo? Priateľ? Áno, samozrejme, že viem, čo znamenajú, ale od istého času mám mierny problém s vyjadrením ich významu. A tak som len bez slova sedela nad kusom papieru, ktorý posmešne nazývam zošit, a hľadela von oknom.

Premýšľanie bolí, ale spomínanie takisto. Napriek tomu, že ľudský mozog si pamätá skôr tie lepšie, pozitívnejšie zážitky, akosi nezabudne vytvoriť malú skrýšu kdesi vzadu, do ktorej ukladá všetky negatívne skúsenosti, preto si ich človek veľmi ľahko pamätá, aj keď ťažšie na ne spomína. Je to všetko o ľudskom úsudku a pocite, ktorý daný čin vyvolá.

Keď som sa tak obzerala okolo, obklopovali ma ľudia, ktorí usilovne písali (ach, tí bifľoši), alebo tupo hľadeli do prázdna ako ja. Možno takisto premýšľali, či iba im uniká zmysel tohto cvičenia, alebo či už dávno neveria v pomyselné slová, ktoré sa stále dookola opakujú v našej spoločnosti bez toho, aby mali nejakí bližší zmysel. Zrejme najväčším problémom je, že tieto slová používajú a skloňujú ľudia, ktorí buď o tom nič nevedia, alebo im uniká ich zmysel oveľa viac ako mne.

Nevadí. Kedysi, ako deti, sme si dookola opakovali "si môj najlepší kamoš, najlepšia kamoška", poprípade, keď nás akože sklamali alebo nahnevali, "už nie si môj najlepší kamoš". Tieto frázy, tak zafixované v našich mysliach, že ich bezuzdne používame dodnes, určite každý z nás vyriekol už nespočetne veľa ráz. Sama si pamätám, ako som ešte v škôlke mala veľmi dobré kamarátky, no na najlepších priateľov sme sa začali hrať až na prvom stupni základnej školy. Boli sme tri, hrali sme sa na špiónky a mali sme hodinky, ktoré sa dali otvárať a boli v nich ukryté žuvačky. Žili sme si vo vlastnom vysnívanom svete, v ktorom naše hodinky dokázali všetko, na čo sme len pomysleli, mali sme mobily, lietali sme, ovládali sme kung-fu a cestovali po celom svete. Každý deň sme do školy chodili na kolobežkách, poobede sme sa s nimi vybrali na ihrisko, buď pri škole alebo trocha ďalej, a tam sme sa prevážali dookola a dookola. Z dovoleniek sme si nosili prívesky s delfínikmi a cukríky, ktoré sme potom rozdávali po celej triede. Toto boli počiatky toho oného priateľstva, krehkého, detského a pomerne nevinného.

No potom prišli prvé sklamania, prvé ohovárania a urážanie. Keďže deti sú často až kruto úprimné, nie vždy to dopadlo práve najmilšie. Zvyčajne "ja sa s tou kravou nebavím" bolo najúčinnejším riešením spolu s povrávaním. "Ona ohovárala teba, ty ohováraš ju..." tak takto to vyzeralo v praxi. Veď predsa čo dáš, to aj dostaneš...

Pamätám sa na rôzne až na zasmiatie zvláštne dôvody, pre ktoré sa skončili priateľstvá. Ona nedošla na moju oslavu, on klamal, ukradol mi pogy... A podobne.

Priateľ je ten, kto ti pomôže, niekto, kto ťa vypočuje a vždy ti pomôže. Toto by som nazvala definíciou priateľa, no je v tom až príliš veľa "ale". Niekedy, keď si na to spomeniem, chce sa mi až zasmiať. Neviem, či vôbec niečo také naozaj existuje- nechápte ma zle, no už som videla veľa vecí, či už zlých alebo dobrých, a človek časom pochopí isté skryté záhady a zmysly. Samozrejme, že verím v ono priateľstvo, ale nakoniec má predsa vždy úplne inú podobu.

Odovzdala som svoj nedokončený papier a ticho odišla z triedy. Na škole je dobré to, že sa tam človek stretne s toľkými ľuďmi a vlastnosťami, a môže ich bez slova pozorovať. Občas si rada sadnem len tak do MHD, bez slúchatiek, a počúvam ich. Alebo keď už musím počúvať hudbu, pozorujem ich; je to vtipné, vidtíe, ako sa im hýbu ústa, ale žiadne slová z nich nevychádzajú. Aj v živote by to bolo koľko ráz ľahšie, keby existovalo to ono pomyselné tlačidlo "stop", poprípade "pause" a mohli aspoň na okamih tých ľudí vypnúť. Alebo seba.

Chodby, a najmä schodištia boli, vlastne ako vždy, preplnené študentmi, ktorí sa tlačili, pchali a neuhýbali. Čím skorej si na mieste, tým lepšie, nevadí, že zhodíš tucet ľudí. Ide iba o teba, teba, teba...

A potom ide trieda, ktorej tváre poznám. Z videnia. A tá jedna, ktorú poznám, osobne. Až príliš osobne. Vidíme sa, ale tvárime sa, že nie. Sklopíme zrak, obrátime sa k svojim a udržujeme tempo. Ty hore, ja dole... A už sa nepoznáme. Stálo to za to? Nestálo? Prečo sme sa priatelili? Aby sme neboli osamelí? Pretože sme mali rovnaké záujmy? 

Nenávidím otázku prečo. Je zbytočná, nepotrebná, opotrebovaná, stará, nemoderná. Dobre sa kričí. "PREČO?!" No, lebo. Lebo sa stalo a neodstane sa. Pretože čo bolo, bolo, ale teraz nastupuje prítomnosť a je plne zbytočné klásť otázku prečo. Život ide ďalej, posúva sa, beží, nezastane. Svet sa neprestane krútiť, deň sa naďalej bude striedať s nocou, opäť nastane leto a po nej jeseň, zima a jar. A tak dookola. Pomaly, pomaličky, ale predsa len, zmena nastáva. Denno denne.

Je dobre, ale bolo by lepšie, keby bolo lepšie. Lenže čo je lepšie? Nemať priateľov, nezamilovať sa? Myslím, že nie. Iba naozaj málo ľudí dokáže žiť samo, naozaj samo, bez kohokoľvek, na koho by sa mohli obrátiť. Človek je predsa len tvor spoločenský.

Priatelia boli, sú a hádam aj budú. Tí falošní, alebo tí praví. Škoda, že tých pravých je naozaj málo- sú to ohrozené exempláre, takže, ak niekoho takého stretnete, zdrapte ho za ruku a už nepustite. 
Ozaj, mám jeden názov na tých priateľov, ktorí len využívajú, ozvú sa, len keď to im vyhovuje a keď sa im to nehodí, kašlú na vás. KuPreZáci. K... prezlečená za kamaráta. Nevymyslela som to, ale páčil sa mi ten názov. Je naozaj trefný. Nuž, ale takých ľudí sa zrejme treba zbaviť... Alebo robiť presne to, čo robia oni- ozvať sa im, len keď sa to človeku hodí ;)