"Nebolí to tak veľmi," prehlásila Lexine, aj keď sama dobre vedela, že opak bol pravdou. "Ani to tak zle nevyzerá."
Aj to bolo klamstvo. Jej ruka vyzerala, akoby sa ktosi pokúšal ju stiahnuť z kože. A vôbec sa nezaceľovala, ako to zvykli robiť iné zranenia. Aspoň že jej už rana nekrvácala.
Matt sa k nej otočil a nacapil jej na ruku dve obrovské bandáže. Obviazal jej ich okolo celej ruky, ani kúsok kože jej nevytŕčal, samozrejme, okrem prstov a ramena.
"Ešte stále sa hneváš?" spýtala sa Lexine Matta. Jeho prsty pracovali rýchlo a obratne. Lexine predpokladala, že pracujú aj za jeho ústa, pretože už polhodinu nepovedal viac než pol slova.
A ona sa cítila ešte horšie.
"Ľahni si," chladne zavelil Matt, keď skončil s obväzovaním a ju striaslo, nevediac, či od zimy alebo tónu jeho hlasu.
Vzdychla si a namiesto toho, aby poslúchla rozkazy svojho rozzúreného priateľa si radšej oboma rukami objala kolená a tvár si položila na nohy. Nebola unavená. Nič ju nebolelo, teda okrem ruky. Ale bola vystrašená ako ešte nikdy, no nikto ju neutešil.
Keď dorazili späť do klubu, nikto v ňom nebol. Žiadna stopa po Luce, Loganovi, Eranovi či Shani. No Lexine si bola viac než istá, že keď dôjdu, nebude ich mať chuť stretnúť. Keby nebola taká hlúpa a nemyslela si, že naozaj môže uniknúť tomu, kým je, nič by sa nestalo. Ale ona bola naivná, namýšľala si. Zmení jej to celý život a iba teraz si to priznala.
Oči nechávala zatvorené, pre istotu. Mohla počuť syčanie rýchlovarnej konvice, Mattove kroky, tak bezútešne znejúce, keď sa prechádzal sem a tam. Chcela mu čosi povedať, ale jej slová sa zasekli kdesi na polceste a tak ich nechala plávať.
Zvonil jej mobil, no nenašla v sebe tú silu, aby ho zodvihla. Vyzváňal a vyzváňal. Napokon stíchol.
Voda zovrela a znova nastalo mŕtvolne ticho. Lexina mala chuť si roztrhať obväz a dívať sa na svoje zranenie. Nevedela prečo, ale zvráteným spôsobom ju fascinovalo.
Jej mobil začal znova vibrovať a zvoniť. Vytiahla ho z vrecka svojich džínsov a šmarila o zem. No ani tam neprestal vyzváňať.
Pomalé, váhavé kroky prešli pomaly poza pohovku, na ktorej sedela, chvíľu stáli ticho, nakoniec počula, ako Matt zdvíha jej mobil zo zeme, ale nepodal jej ho.
A jej mobil len znova zazvonil v Mattovej ruke, ktorý ho zdvihol.
"Áno? Nie, v poriadku. Áno. Dobre."
Položil. Lexine sa úkosom pozrela jeho smerom; Matt držal mobil v ruke, pozeral na ňu a očividne nemal čo povedať.
Čo len pozdvihlo jej hnev.
"Povieš mi už niečo konečne?!" zdvihla sa prudko, čo bol zrejme veľmi zlý nápad, lebo sa jej zakrútil celý svet. Znova sa posadila a zavrela oči.
"Daj si čaj," podal jej horúcu šálku.
Pokrútila hlavou.
Obaja ostali ticho a zreteľne cítili, ako atmosféra hustne.
"Nemám ťa radšej zobrať do nemocnice?" potichu sa opýtal Matt a o krok postúpil bližšie.
"Nie," odmietla Lexine a otvorila oči.
"Ako sa cítiš?"
Pokrčila ramenami, čo však iba poslalo viac bolesti do jej rany a ona sa strhla. Konečne si Matt sadol vedľa nej a začal jej hladiť chrbát.
"Mrzí ma to!" obrátila sa k nemu Lexine a snažila sa potlačiť svoje hlúpe slzy. "Naozaj. Nehnevaj sa na mňa."
"Ale ja sa nehnevám na teba, Lex," odpovedal a palcom zotrel slzu, ktorá si razila svoju cestu po jej líci.
"Tak prečo sa hneváš?"
Pozrel sa jej do očí. "Ja sa hnevám na seba. Nie na teba."
"A prečo sa hneváš na seba?" zmätene sa opýtala.
Nič nepovedal a mĺkvo hľadel na bod niekde za jej hlavou. Lexine natiahla ruku a zobrala mu nebezpečne sa nakláňajúcu sa šálku s čajom z ruky. Pomaly pila, dávala si pozor, aby si nepopálila jazyk a Matt sa zatiaľ neprítomne hral s prameňom jej vlasov.
"Ak ma môže dosiahnuť takto, čo ak je celá tá vec s obranou nanič?" opýtala sa po hodnej chvíli. Dúfala, že jej hlas nemal celkom tŕnistý podtón; nechcela uraziť Matta.
"Nie, to nie je," odpovedal jej, pevným hlasom, no odrazu príliš hlbokým. "My to nedopustíme, rozumieš?"
"Nebojím sa o seba," vyhŕkla Lexine a dívala sa do zeme. "Aký má toto význam? Prečo sa kvôli mne musí rozpútať vojna?"
"Vojna nebude kvôli tebe," dohováral jej Matt, prinútiac ju pozrieť sa naňho. Jeho oči sa znova nebezpečne leskli. "Vojna začala dávno pred tebou."
"Prečo mám pocit, že sa nikdy neskončí?"
"Ty ju môžeš skončiť," odpovedal jej a usmial sa, no jeho úsmev sa nedotkol jeho smutných očí.
"Ako?" zašepkala Lexine a nahla sa bližšie k jeho tvári. "Ja nič neviem."
"V prvom rade musíš veriť v samu seba," poznamenal Matt a pohladil jej líce.
"Dobre, to možno zvládnem."
Zasmial sa. "Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale ver mi, ty to zvládneš."
"Oh, ďakujem, ale naozaj... neviem. Veď pozri, čo sa mi stalo dnes. Matt, on ma neviem ako dostal... Matt, ja sa bojím. Čo je trocha sebecké povedať, ale ja sa nebojím o seba."
Objal ju. "Nemusíš sa čoho. Všetko bude dobré.
Lexine krútila hlavou. "Presne toto povie niekto predtým, ako sa stane niečo zlé."
Matt sa na ňu pobavene pozrel.
"Dobre, budem ticho." Lexine vystrela ruky na svoju obranu. "Radšej poďme robiť niečo užitočné."
A vyskočila na rovné nohy. "Vrabce včera štebotali o antikvariáte, nevieš náhodou, kto by ho mohol vlastniť?"
Matt sa zasmial a opýtal: "Nechceš radšej ostať tu?"
"To v žiadnom prípade. Neletela som takú diaľku aby som len sedela na zadku, no nie?"
Aj to bolo klamstvo. Jej ruka vyzerala, akoby sa ktosi pokúšal ju stiahnuť z kože. A vôbec sa nezaceľovala, ako to zvykli robiť iné zranenia. Aspoň že jej už rana nekrvácala.
Matt sa k nej otočil a nacapil jej na ruku dve obrovské bandáže. Obviazal jej ich okolo celej ruky, ani kúsok kože jej nevytŕčal, samozrejme, okrem prstov a ramena.
"Ešte stále sa hneváš?" spýtala sa Lexine Matta. Jeho prsty pracovali rýchlo a obratne. Lexine predpokladala, že pracujú aj za jeho ústa, pretože už polhodinu nepovedal viac než pol slova.
A ona sa cítila ešte horšie.
"Ľahni si," chladne zavelil Matt, keď skončil s obväzovaním a ju striaslo, nevediac, či od zimy alebo tónu jeho hlasu.
Vzdychla si a namiesto toho, aby poslúchla rozkazy svojho rozzúreného priateľa si radšej oboma rukami objala kolená a tvár si položila na nohy. Nebola unavená. Nič ju nebolelo, teda okrem ruky. Ale bola vystrašená ako ešte nikdy, no nikto ju neutešil.
Keď dorazili späť do klubu, nikto v ňom nebol. Žiadna stopa po Luce, Loganovi, Eranovi či Shani. No Lexine si bola viac než istá, že keď dôjdu, nebude ich mať chuť stretnúť. Keby nebola taká hlúpa a nemyslela si, že naozaj môže uniknúť tomu, kým je, nič by sa nestalo. Ale ona bola naivná, namýšľala si. Zmení jej to celý život a iba teraz si to priznala.
Oči nechávala zatvorené, pre istotu. Mohla počuť syčanie rýchlovarnej konvice, Mattove kroky, tak bezútešne znejúce, keď sa prechádzal sem a tam. Chcela mu čosi povedať, ale jej slová sa zasekli kdesi na polceste a tak ich nechala plávať.
Zvonil jej mobil, no nenašla v sebe tú silu, aby ho zodvihla. Vyzváňal a vyzváňal. Napokon stíchol.
Voda zovrela a znova nastalo mŕtvolne ticho. Lexina mala chuť si roztrhať obväz a dívať sa na svoje zranenie. Nevedela prečo, ale zvráteným spôsobom ju fascinovalo.
Jej mobil začal znova vibrovať a zvoniť. Vytiahla ho z vrecka svojich džínsov a šmarila o zem. No ani tam neprestal vyzváňať.
Pomalé, váhavé kroky prešli pomaly poza pohovku, na ktorej sedela, chvíľu stáli ticho, nakoniec počula, ako Matt zdvíha jej mobil zo zeme, ale nepodal jej ho.
A jej mobil len znova zazvonil v Mattovej ruke, ktorý ho zdvihol.
"Áno? Nie, v poriadku. Áno. Dobre."
Položil. Lexine sa úkosom pozrela jeho smerom; Matt držal mobil v ruke, pozeral na ňu a očividne nemal čo povedať.
Čo len pozdvihlo jej hnev.
"Povieš mi už niečo konečne?!" zdvihla sa prudko, čo bol zrejme veľmi zlý nápad, lebo sa jej zakrútil celý svet. Znova sa posadila a zavrela oči.
"Daj si čaj," podal jej horúcu šálku.
Pokrútila hlavou.
Obaja ostali ticho a zreteľne cítili, ako atmosféra hustne.
"Nemám ťa radšej zobrať do nemocnice?" potichu sa opýtal Matt a o krok postúpil bližšie.
"Nie," odmietla Lexine a otvorila oči.
"Ako sa cítiš?"
Pokrčila ramenami, čo však iba poslalo viac bolesti do jej rany a ona sa strhla. Konečne si Matt sadol vedľa nej a začal jej hladiť chrbát.
"Mrzí ma to!" obrátila sa k nemu Lexine a snažila sa potlačiť svoje hlúpe slzy. "Naozaj. Nehnevaj sa na mňa."
"Ale ja sa nehnevám na teba, Lex," odpovedal a palcom zotrel slzu, ktorá si razila svoju cestu po jej líci.
"Tak prečo sa hneváš?"
Pozrel sa jej do očí. "Ja sa hnevám na seba. Nie na teba."
"A prečo sa hneváš na seba?" zmätene sa opýtala.
Nič nepovedal a mĺkvo hľadel na bod niekde za jej hlavou. Lexine natiahla ruku a zobrala mu nebezpečne sa nakláňajúcu sa šálku s čajom z ruky. Pomaly pila, dávala si pozor, aby si nepopálila jazyk a Matt sa zatiaľ neprítomne hral s prameňom jej vlasov.
"Ak ma môže dosiahnuť takto, čo ak je celá tá vec s obranou nanič?" opýtala sa po hodnej chvíli. Dúfala, že jej hlas nemal celkom tŕnistý podtón; nechcela uraziť Matta.
"Nie, to nie je," odpovedal jej, pevným hlasom, no odrazu príliš hlbokým. "My to nedopustíme, rozumieš?"
"Nebojím sa o seba," vyhŕkla Lexine a dívala sa do zeme. "Aký má toto význam? Prečo sa kvôli mne musí rozpútať vojna?"
"Vojna nebude kvôli tebe," dohováral jej Matt, prinútiac ju pozrieť sa naňho. Jeho oči sa znova nebezpečne leskli. "Vojna začala dávno pred tebou."
"Prečo mám pocit, že sa nikdy neskončí?"
"Ty ju môžeš skončiť," odpovedal jej a usmial sa, no jeho úsmev sa nedotkol jeho smutných očí.
"Ako?" zašepkala Lexine a nahla sa bližšie k jeho tvári. "Ja nič neviem."
"V prvom rade musíš veriť v samu seba," poznamenal Matt a pohladil jej líce.
"Dobre, to možno zvládnem."
Zasmial sa. "Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale ver mi, ty to zvládneš."
"Oh, ďakujem, ale naozaj... neviem. Veď pozri, čo sa mi stalo dnes. Matt, on ma neviem ako dostal... Matt, ja sa bojím. Čo je trocha sebecké povedať, ale ja sa nebojím o seba."
Objal ju. "Nemusíš sa čoho. Všetko bude dobré.
Lexine krútila hlavou. "Presne toto povie niekto predtým, ako sa stane niečo zlé."
Matt sa na ňu pobavene pozrel.
"Dobre, budem ticho." Lexine vystrela ruky na svoju obranu. "Radšej poďme robiť niečo užitočné."
A vyskočila na rovné nohy. "Vrabce včera štebotali o antikvariáte, nevieš náhodou, kto by ho mohol vlastniť?"
Matt sa zasmial a opýtal: "Nechceš radšej ostať tu?"
"To v žiadnom prípade. Neletela som takú diaľku aby som len sedela na zadku, no nie?"
....
"Hmmm...," zapriadla Lexine a obzrela sa okolo seba, nadychujúc vôňu starých kníh, papiera a múdrosti. "Tak ja sa idem stratiť a ty si zatiaľ rob, čo potrebuješ."
Zamávala Mattovi a rozbehla sa k regálom s knihami. Staršie, respektívne staré knihy boli zaujímavejšie ako nové; mali v sebe kus poznania, zážitku, ktovie, koľko rúk ich už predtým držalo. Bolo príjemné nechať sa unášať vlnou myšlienok iných ľudí.
Po nájdení piatich rôznych kníh si zobrala kôpku a pobrala sa ku kreslám, schovaným za posledným regálom. Svetlá tu žiarili o čosi silnejšie; no a udržiavalo sa tu teplo letných, sparných dní.
Zbežne si prezrela všetky knihy, nakoniec sa rozhodnúc pre zbierku básní od Rilkeho, knižky, ktorá vyzerala byť malá, staršia, no veľmi zachovalá. Jeho tvorba dokázala uniesť Lexine do celkom inej dimenzie; niekam do ticha, pokoja, samoty a spokojnosti; jeho básne vyjadrovali toľko krásy, bolesti a jeho slová boli ako balzamom na dušu.
Básne, tie nádherne poskladané slová, ktoré tak zvláštne a harmonicky zapadali do jedného celku, vytvárajúc pritom zmysel, vyjadrujúci myšlienku, ideu za ktorou si básnik vždy stál. Len tieto básne dodali Lexine pocit radosti- i keď zvláštnej, nevysvetliteľnej-, no i pocit príjemnej menejcennosti. Vedela jedno; aj keby chcela napísať čosi také nádherné, oduševnené a komplexné, všetko, čo by zo seba dostala by boli iba kostrbaté slovné spojeniam nepatriace k sebe a úplne nepochopiteľné. Raz, keď bola mladšia, túžila sa stať spisovateľkou, no jej sen zabila škola. Potom ju začala fascinovať biológia, najmä dokonalosť ľudského organizmu, ktorá ju ešte nestihla opustiť. Napriek tomu vedela, že jej sen, taký starý, a pritom tak napĺňajúci, až to bolo divné; že tento sen sa čoraz vzdaľuje od jeho naplnenia.
Napriek tomu si túto myšlienku, či jej podobné nechcela pripustiť.
"Osemnásť... Teším sa na teba, me amour."
Lexine sa obzerala navôkol, ale nikoho nebolo vidieť, žiadneho pôvodcu hlasu. Striaslo ju; stále si nepamätala, čo sa jej stalo, keď odpadla- alebo neodpadla?-, no ten hlas ju desil. Nakoniec len pokrútila hlavou, vrátiac sa späť ku knihe, akoby sa nič nestalo. Možno je už naozaj bláznom.
No potom začula vŕzgať kroky a spoza rohu sa vynorila postaršia pani, čierne vlasy mala pretkané šedivými a na tvári nie práve najmilší úsmev.
"Slečna, už zatvárame," pustila sa do nej.
"Ale..."
"Žiadne ale slečna, a ak nemáte záujem si tú knihu kúpiť, prosím, vráťte mi ju a odíďte."
Lexine sa postavila a zamračila sa. "Chcem hovoriť s vašim šéfom."
Pani sa len pohŕdavo zasmiala. "Ten tu nie je, slečna. Ak by ste bola taká láskavá a odišli by ste..."
No dievčaťu sa nepáčil jej tón. "Áno? Čo ak neodídem? Vykopnete ma?"
"Zavolám na vás políciu."
No Lexine sa len zasmiala. "Zavolajte vášho šéfa, náhodou som si celkom istá, že tu práve dnes je."
Vtom ju však starena zdrapila za zápästie a začala ťahať von; čiernovláska sa nemala ani čas brániť, keďže tá babizňa vytvárala tlak práve na jej zranenú ruku, ktorá znova začala bolieť. V ušiach počula prúdiť vlastnú krv, vzbúrenú od hnevu.
"Pustite ma!"
"Nechcite sa so mnou zahrávať. Už nikdy."
Spoločne zahli za roh; mladé dievča a stará pani, ktorá mala silu aj desiatich chlapov. Lexine očami hľadala Matta, ktorý na nich vyskočil až spoza ďalšieho regálu. Zrejme začul hlasnú vravu a prišiel skontrolovať, čo sa stalo, pomyslela si Lexine. Videla, ako jeho pohľad zablúdil k ruke jeho zamestnankyne, tak bolestne držiacej jej obviazanú ruku. Na čele sa mu vytvorili vrásky a pokojným, až príliš ľadovým tónom nariadil: "Pustite ju, Doren."
"Chcela sa tu ukryť," odpovedala mu Doren znechutene. "Iba si plním svoju prácu."
"Tak si ju choďte plniť niekam, kde vás potrebujú."
Doren stuhla a oči jej nebezpečne blyšťali.
"A teraz, prosím, pustite moju priateľku."
Stará panie sa prekvapene pozrela na Lexine, ktorá sa na ňu mračila. "Prepáčte, ja... nevedela som..."
Ale stále nepúšťala jej ruku. Lexine musela teda vykrútiť tú svoju- tak, ako ju to učili na sebaobrane- a doslova sa vytrhnúť zo zovretia. Cítila, že jej znova krváca.
"Choďte do pekla," povedala úplne pokojne, naproti tomu, čo sa odohrávalo v jej vnútri.
Stará pani menom Doren na ňu zopár sekúnd hľadela s pohľadom plným znechutenia. Napokon sa usmiala, dosť vražedne, zvrtla sa na opätku a odišla. O pár minút sa zatresli i vchodové dvere.
"Dobre, na dnes som skončila s hrôzostrašnými zážitkami. Čo, do pekla, s ňou bolo?"
"Predpokladám," odpovedal pomaly Matt a upravil zopár kníh na polici, "že nebola vôbec tou, ako sme predpokladali."
"Čo tým chceš povedať?" spýtala sa Lexine so zdvihnutím obočím a podala mu zopár kníh, ktoré vypadli, keď sa zabuchli dvere.
"Je jednou z nás. Teda, nie presne z nás, ale ak ju poslali až sem, znamená to, že má o teba ktosi veľký záujem."
"Takže, ak tomu rozumiem," hovorila pomaly Lexine a hľadela na svoj vyhrnutý rukáv a zväčšujúcu sa červenú bodku na inak čistobielom obväze. "Ty prijímaš do svojich obchodov kadejakých psychopatov, ktorí majú záujem o ten džob?"
Matt sa k nej otočil s pobaveným výrazom na tvári. "Ja som ju sem neprijal. Na to mám personálne oddelenie... V tomto prípade predstavujúce osobu, ktorej dôverujem."
"Dôveruješ až tak, že prijala psychopatku, ktorá je v skutočnosti anjel?"
Jej priateľ si prekrížil ruky na prsiach. "Nie, to som tým nemyslel."
"Tak?" rozhodila rukami ona. Matt na ňu len mlčky hľadel a napokon sa pobral preč. O malú chvíľu sa vrátil spňť aj so všetkými knihami, ktoré si Lexine prezerala.
"Ktorá sa ti páčila?"
"Zatiaľ som čítala len Rilkeho. Kým ma nevyrušila hentá..."
Kým stihla dopovedať, Matt zo stohu kníh vytiahol Rilkeho zbierku a podával jej ju. Lexine na ňu hľadela, akoby ešte nikdy v živote nevidela žiadnu knihu.
"Čo s ňou mám robiť?" opýtala sa nakoniec.
Usmejúc sa na ňu, skoro až súcitne, Matt odpovedal: "Je to darček pre teba. Myslel som si, že sa ti bude páčiť."
"Počkaj, ale ja to nemôžem prijať," pokrútila hlavou Lexine.
"Ale môžeš," odporoval Matt, načiahol sa za jej rukou a vložil do nej knihu. "Teraz je len tvoja."
"Ďakujem," zašepkala Lexine a objala ho. "Si skvelý."
On ju na oplátku pobozkal.
"Takže priateľka, hm?" podpichla ho Lexine neskôr, keď zatvárali obchod. "Oficiálne?"
"Čo iného?" zamračil sa nechápavo Matt a vytiahol obrovský zväzok kľúčov z vrecka.
"No, predtým sme sa o tom nejak nepotrebovali rozprávať a nikdy si ma neoznačil za tvoju priateľku."
"Možno nie nahlas," odpovedal jej, schovajúc si zväzok do vrecka. Zamierili k autu, ktoré bolo zaparkované na druhej strane ulice.
"Dobre. Počuj, kde sú teraz všetci ostatní? Od rána sme nikoho nevideli, ani v klube neboli...," pýtala sa Lexine, keď už riadili ulicami Edmontonu.
"Prenasledujú Refaimov," odvetil Matt, akoby sa nechumelilo. "Pochybujem, že majú nejaký úspech, ale snažia sa. Po tom, čo sme odišli z festivalu, tam doleteli Logan a Luce, no nenašli tam žiadneho. To mi povedala, keď volala na tvoj mobil."
"Tvoja sestra volala mne na mobil?" čudovala sa Lexine. "A čo Shani a Eran?"
"Obaja sa vyznajú viac v démonických sférach, takže zrejme odišli pátrať tam. Sú v tom naozaj dobrí, ak mám byť úprimní. Keď si vyberú niekoho na sledovanie, neskončia, kým ho nevypátrajú a nedostanú z neho všetky informácie."
"Použitím násilia?" Lexino ľavé obočie sa zdvihlo a na tvári mala zvláštny úškrn.
"Áno."
"Takže celé dni len prenasledujú anjelov alebo démonov, ktorí idú po mne, potom ich zmlátia alebo zabijú a takto dookola?"
"Také niečo."
"Sú aspoň úspešní?"
"Neviem, či chceš naozaj vedieť," odpovedal Matt.
"Radšej nie," mávla rukou Lexine. "Počkaj. Ale nezabíjajú ľudí, či áno?"
"No," premýšľal on na okamih. "Len v nevyhnutných prípadoch."
Lexine len hľadela na tmavé ulice a pokrčila plecami. Mala by byť pacifistka, ale nebola. Asi predsa len je sebcom.
"Chcem tetovanie," zmenila tému, zrejme preto, že mala divné pocity a nechcela si ničiť dovolenku- na ktorej predpokladala, že bola. Aj keď to tak nevyzeralo v prvý deň. "Neviem prečo, ale chcem ho. Neviem sa rozhodnúť pre námet, ale to je to najmenej. Čo si myslíš?"
"Tetovanie je... fajn," odpovedal jej Matt a zaparkoval. Lexine si ani nevšimla, že sú už pred klubom.
"Fajn," zamrmlala popod nos a vystúpila von z auta. "Tak, šou sa môže začať."
Vedela, že keď vstúpi do klubu, budú tam aj ostatní; jednoducho preto, lebo anjeli si zrejme radi vychutnávali šou. Okrem toho, práve v nedeľu bol klub zatvorený a tak v podstate ho mali iba sami pre seba.
Čo však nečakala boli stopy krvi po celej chodbe.
"Čo to...?" pridala do kroku a už aj bola za rohom, na parkete. Tam našla stáť Logana, ktorý pokojne fajčil cigaretu spolu s Eranom, ktorý sa napoly nakláňal a napoly zakrýval osobu kľačiacu za jeho telom.
"Kto je to?" opýtala sa Lexine a bežala k miestu, kde stáli, odstrčila Logana, lebo jej to tak inštinkt hovoril.
Prečo nie som prekvapená? pýtala sa samej seba, keď sa jej naskytol pohľad na neznámeho chlapa, ktorý si ruky držal na spánkoch. Z otvorenej rany na rukách i hlave mu tiekla krv. Lexine nemala problém s krvou; ale mierne zaspätkovala.
"Myslel som, že skončíte, kým prídeme," rozzúrene sa ozval Matt a ako výchor sa prehnal k Loganovi. "Zbláznil si sa?!"
"Nechceli sme robiť problémy, Nefilim," bez väčších emócii odpovedal Logan a zahasil ohorok podpätkom. "Robil problémy."
Muž na zemi si odfrkol. Keby sa nad neho nenahol Eran, zrejme by si aj odpľul až k Loganovým nohám.
"Buď dobrý," zlovestne zašepkal Eran a kopol ho do slabín.
Muž zasyčal a na tvári sa mu vytvorila bolestná grimasa. Jeho oči zablúdili k Lexine, ktorá naňho v prekvapivom úžase hľadela. Farba jeho očí jej pripomenula jej otca; taktiež sa v nich miesila čierna farba smerom k zreničkám. Odvrátila sa.
"Môžeš odísť a nepozerať sa, ak je ti to nepríjemné," povedal smerom k Lexine Logan úplne iným tónom.
"Čo urobil?" opýtala sa ho, ale hlas, ktorý sa ozval, neznel ako jej vlastný.
"Mal v pláne ťa ohroziť."
Pozrela späť na muža, ktorý ju hypnotizoval očami. "Ako?"
I keď svoju otázku mierila priamo na muža, odpovedal jej Logan. "Ich plánom bolo uniesť ťa a primäť sa prikloniť na ich stranu. Podotýkam, že za použitia akýchkoľvek prostriedkov. Mučenie poväčšinou."
"Mala by si nás vypočuť!" zachripel muž na zemi a jeho oči ju úpenlivo prosili. "Nechceme nikomu ublížiť!"
"Never mu," ozval sa Eran s pohŕdavým pohľadom. "Klame."
Logan chcel čosi dodať, ale Lexine zavelila: "Ticho! Chcem si ho vypočuť."
A obrátila sa späť ku kľačiacemu. "Ako sa voláte?"
"Nemám meno," odvetil muž, očami ani nemrkol.
"Naozaj hovoríte pravdu?"
Keď na ňu neprestal hľadieť, pochopila, že Eran hovorí pravdu.
"Potrebujeme ťa. V tvojich žilách koluje naša krv. Počúvaj svoj hnev."
"Môj... hnev?" zažmurkala Lexine. "Ako viete...?"
"On je všade."
Lexine sa pokúšala vypnúť svoje myšlienky a zamerať sa na svoj hnev. Čo to len povedal ten hlas? Cítiš ma? Počula biť svoje srdce, prúdiť krv vo svojich žilách, hlas, ktorý jej hovoril, že predsa len cíti hnev, no len ako malú prívalovú vlnu, ktorá sa ešte len začína formovať niekde v diali, ale keď dôjde, spôsobí veľké škody.
"Neverím vám," vyriekla napokon. "Nie som vec, ktorú môžete len tak ovládať. Mám na výber. Nechajte ma na pokoji a odíďte, kým sa vám niečo stane."
"Žiadne možnosti nie sú na výber," odpovedal jej, nevstával, neváhal, len na ňu hľadel.
"Je to môj výber," precedila Lexine pomedzi zuby. Obrátila sa k nemu chrbtom, tak, aby videla do tváre všetkým jej spoločníkom.
"Čo s ním chcete spraviť?" opýtala sa, aj keď si nebola istá, že to chce vedieť.
Všetci traja ostali ticho, akoby zrazu ani jeden z nich nevedel rozprávať.
"Nemôžeme ho nechať ísť," odpovedal jej napokon Logan, pomaly, bez zvyčajného povýšeneckého tónu v hlase.
"Samozrejme, že by ste mohli."
Vymenili si ďalší pohľad. Matt sa rozhodol zakročiť, predsa len, poznal ju najlepšie, a pristúpil k nej.
"Lex, predstavuje nebezpečenstvo."
"A preto ho musíte zabiť?" nadvihla obočie.
Eran sa zasmial. Lexine naňho zazrela, tak radšej stíchol. "Nie zabiť. Len poslať tam, odkiaľ došiel."
Lexine otvorila ústa a znova ich zavrela. Prikývla.
"Ja... radšej idem spať. Vidíme sa," zvrtla sa na opätku, nevenujúc ani jednému z nich ďalší pohľad.
Ako vstupovala do dverí pri pódiu, začula tlmený mužský výkrik. Vytvorila sa jej husia koža, ale predsa, pre dobrú vec sa oplatí bojovať. Či nie? Robí správnu vec? Pokrútila hlavou. To nikdy nebude vedieť.
Zbežne si prezrela všetky knihy, nakoniec sa rozhodnúc pre zbierku básní od Rilkeho, knižky, ktorá vyzerala byť malá, staršia, no veľmi zachovalá. Jeho tvorba dokázala uniesť Lexine do celkom inej dimenzie; niekam do ticha, pokoja, samoty a spokojnosti; jeho básne vyjadrovali toľko krásy, bolesti a jeho slová boli ako balzamom na dušu.
Básne, tie nádherne poskladané slová, ktoré tak zvláštne a harmonicky zapadali do jedného celku, vytvárajúc pritom zmysel, vyjadrujúci myšlienku, ideu za ktorou si básnik vždy stál. Len tieto básne dodali Lexine pocit radosti- i keď zvláštnej, nevysvetliteľnej-, no i pocit príjemnej menejcennosti. Vedela jedno; aj keby chcela napísať čosi také nádherné, oduševnené a komplexné, všetko, čo by zo seba dostala by boli iba kostrbaté slovné spojeniam nepatriace k sebe a úplne nepochopiteľné. Raz, keď bola mladšia, túžila sa stať spisovateľkou, no jej sen zabila škola. Potom ju začala fascinovať biológia, najmä dokonalosť ľudského organizmu, ktorá ju ešte nestihla opustiť. Napriek tomu vedela, že jej sen, taký starý, a pritom tak napĺňajúci, až to bolo divné; že tento sen sa čoraz vzdaľuje od jeho naplnenia.
Napriek tomu si túto myšlienku, či jej podobné nechcela pripustiť.
"Osemnásť... Teším sa na teba, me amour."
Lexine sa obzerala navôkol, ale nikoho nebolo vidieť, žiadneho pôvodcu hlasu. Striaslo ju; stále si nepamätala, čo sa jej stalo, keď odpadla- alebo neodpadla?-, no ten hlas ju desil. Nakoniec len pokrútila hlavou, vrátiac sa späť ku knihe, akoby sa nič nestalo. Možno je už naozaj bláznom.
No potom začula vŕzgať kroky a spoza rohu sa vynorila postaršia pani, čierne vlasy mala pretkané šedivými a na tvári nie práve najmilší úsmev.
"Slečna, už zatvárame," pustila sa do nej.
"Ale..."
"Žiadne ale slečna, a ak nemáte záujem si tú knihu kúpiť, prosím, vráťte mi ju a odíďte."
Lexine sa postavila a zamračila sa. "Chcem hovoriť s vašim šéfom."
Pani sa len pohŕdavo zasmiala. "Ten tu nie je, slečna. Ak by ste bola taká láskavá a odišli by ste..."
No dievčaťu sa nepáčil jej tón. "Áno? Čo ak neodídem? Vykopnete ma?"
"Zavolám na vás políciu."
No Lexine sa len zasmiala. "Zavolajte vášho šéfa, náhodou som si celkom istá, že tu práve dnes je."
Vtom ju však starena zdrapila za zápästie a začala ťahať von; čiernovláska sa nemala ani čas brániť, keďže tá babizňa vytvárala tlak práve na jej zranenú ruku, ktorá znova začala bolieť. V ušiach počula prúdiť vlastnú krv, vzbúrenú od hnevu.
"Pustite ma!"
"Nechcite sa so mnou zahrávať. Už nikdy."
Spoločne zahli za roh; mladé dievča a stará pani, ktorá mala silu aj desiatich chlapov. Lexine očami hľadala Matta, ktorý na nich vyskočil až spoza ďalšieho regálu. Zrejme začul hlasnú vravu a prišiel skontrolovať, čo sa stalo, pomyslela si Lexine. Videla, ako jeho pohľad zablúdil k ruke jeho zamestnankyne, tak bolestne držiacej jej obviazanú ruku. Na čele sa mu vytvorili vrásky a pokojným, až príliš ľadovým tónom nariadil: "Pustite ju, Doren."
"Chcela sa tu ukryť," odpovedala mu Doren znechutene. "Iba si plním svoju prácu."
"Tak si ju choďte plniť niekam, kde vás potrebujú."
Doren stuhla a oči jej nebezpečne blyšťali.
"A teraz, prosím, pustite moju priateľku."
Stará panie sa prekvapene pozrela na Lexine, ktorá sa na ňu mračila. "Prepáčte, ja... nevedela som..."
Ale stále nepúšťala jej ruku. Lexine musela teda vykrútiť tú svoju- tak, ako ju to učili na sebaobrane- a doslova sa vytrhnúť zo zovretia. Cítila, že jej znova krváca.
"Choďte do pekla," povedala úplne pokojne, naproti tomu, čo sa odohrávalo v jej vnútri.
Stará pani menom Doren na ňu zopár sekúnd hľadela s pohľadom plným znechutenia. Napokon sa usmiala, dosť vražedne, zvrtla sa na opätku a odišla. O pár minút sa zatresli i vchodové dvere.
"Dobre, na dnes som skončila s hrôzostrašnými zážitkami. Čo, do pekla, s ňou bolo?"
"Predpokladám," odpovedal pomaly Matt a upravil zopár kníh na polici, "že nebola vôbec tou, ako sme predpokladali."
"Čo tým chceš povedať?" spýtala sa Lexine so zdvihnutím obočím a podala mu zopár kníh, ktoré vypadli, keď sa zabuchli dvere.
"Je jednou z nás. Teda, nie presne z nás, ale ak ju poslali až sem, znamená to, že má o teba ktosi veľký záujem."
"Takže, ak tomu rozumiem," hovorila pomaly Lexine a hľadela na svoj vyhrnutý rukáv a zväčšujúcu sa červenú bodku na inak čistobielom obväze. "Ty prijímaš do svojich obchodov kadejakých psychopatov, ktorí majú záujem o ten džob?"
Matt sa k nej otočil s pobaveným výrazom na tvári. "Ja som ju sem neprijal. Na to mám personálne oddelenie... V tomto prípade predstavujúce osobu, ktorej dôverujem."
"Dôveruješ až tak, že prijala psychopatku, ktorá je v skutočnosti anjel?"
Jej priateľ si prekrížil ruky na prsiach. "Nie, to som tým nemyslel."
"Tak?" rozhodila rukami ona. Matt na ňu len mlčky hľadel a napokon sa pobral preč. O malú chvíľu sa vrátil spňť aj so všetkými knihami, ktoré si Lexine prezerala.
"Ktorá sa ti páčila?"
"Zatiaľ som čítala len Rilkeho. Kým ma nevyrušila hentá..."
Kým stihla dopovedať, Matt zo stohu kníh vytiahol Rilkeho zbierku a podával jej ju. Lexine na ňu hľadela, akoby ešte nikdy v živote nevidela žiadnu knihu.
"Čo s ňou mám robiť?" opýtala sa nakoniec.
Usmejúc sa na ňu, skoro až súcitne, Matt odpovedal: "Je to darček pre teba. Myslel som si, že sa ti bude páčiť."
"Počkaj, ale ja to nemôžem prijať," pokrútila hlavou Lexine.
"Ale môžeš," odporoval Matt, načiahol sa za jej rukou a vložil do nej knihu. "Teraz je len tvoja."
"Ďakujem," zašepkala Lexine a objala ho. "Si skvelý."
On ju na oplátku pobozkal.
"Takže priateľka, hm?" podpichla ho Lexine neskôr, keď zatvárali obchod. "Oficiálne?"
"Čo iného?" zamračil sa nechápavo Matt a vytiahol obrovský zväzok kľúčov z vrecka.
"No, predtým sme sa o tom nejak nepotrebovali rozprávať a nikdy si ma neoznačil za tvoju priateľku."
"Možno nie nahlas," odpovedal jej, schovajúc si zväzok do vrecka. Zamierili k autu, ktoré bolo zaparkované na druhej strane ulice.
"Dobre. Počuj, kde sú teraz všetci ostatní? Od rána sme nikoho nevideli, ani v klube neboli...," pýtala sa Lexine, keď už riadili ulicami Edmontonu.
"Prenasledujú Refaimov," odvetil Matt, akoby sa nechumelilo. "Pochybujem, že majú nejaký úspech, ale snažia sa. Po tom, čo sme odišli z festivalu, tam doleteli Logan a Luce, no nenašli tam žiadneho. To mi povedala, keď volala na tvoj mobil."
"Tvoja sestra volala mne na mobil?" čudovala sa Lexine. "A čo Shani a Eran?"
"Obaja sa vyznajú viac v démonických sférach, takže zrejme odišli pátrať tam. Sú v tom naozaj dobrí, ak mám byť úprimní. Keď si vyberú niekoho na sledovanie, neskončia, kým ho nevypátrajú a nedostanú z neho všetky informácie."
"Použitím násilia?" Lexino ľavé obočie sa zdvihlo a na tvári mala zvláštny úškrn.
"Áno."
"Takže celé dni len prenasledujú anjelov alebo démonov, ktorí idú po mne, potom ich zmlátia alebo zabijú a takto dookola?"
"Také niečo."
"Sú aspoň úspešní?"
"Neviem, či chceš naozaj vedieť," odpovedal Matt.
"Radšej nie," mávla rukou Lexine. "Počkaj. Ale nezabíjajú ľudí, či áno?"
"No," premýšľal on na okamih. "Len v nevyhnutných prípadoch."
Lexine len hľadela na tmavé ulice a pokrčila plecami. Mala by byť pacifistka, ale nebola. Asi predsa len je sebcom.
"Chcem tetovanie," zmenila tému, zrejme preto, že mala divné pocity a nechcela si ničiť dovolenku- na ktorej predpokladala, že bola. Aj keď to tak nevyzeralo v prvý deň. "Neviem prečo, ale chcem ho. Neviem sa rozhodnúť pre námet, ale to je to najmenej. Čo si myslíš?"
"Tetovanie je... fajn," odpovedal jej Matt a zaparkoval. Lexine si ani nevšimla, že sú už pred klubom.
"Fajn," zamrmlala popod nos a vystúpila von z auta. "Tak, šou sa môže začať."
Vedela, že keď vstúpi do klubu, budú tam aj ostatní; jednoducho preto, lebo anjeli si zrejme radi vychutnávali šou. Okrem toho, práve v nedeľu bol klub zatvorený a tak v podstate ho mali iba sami pre seba.
Čo však nečakala boli stopy krvi po celej chodbe.
"Čo to...?" pridala do kroku a už aj bola za rohom, na parkete. Tam našla stáť Logana, ktorý pokojne fajčil cigaretu spolu s Eranom, ktorý sa napoly nakláňal a napoly zakrýval osobu kľačiacu za jeho telom.
"Kto je to?" opýtala sa Lexine a bežala k miestu, kde stáli, odstrčila Logana, lebo jej to tak inštinkt hovoril.
Prečo nie som prekvapená? pýtala sa samej seba, keď sa jej naskytol pohľad na neznámeho chlapa, ktorý si ruky držal na spánkoch. Z otvorenej rany na rukách i hlave mu tiekla krv. Lexine nemala problém s krvou; ale mierne zaspätkovala.
"Myslel som, že skončíte, kým prídeme," rozzúrene sa ozval Matt a ako výchor sa prehnal k Loganovi. "Zbláznil si sa?!"
"Nechceli sme robiť problémy, Nefilim," bez väčších emócii odpovedal Logan a zahasil ohorok podpätkom. "Robil problémy."
Muž na zemi si odfrkol. Keby sa nad neho nenahol Eran, zrejme by si aj odpľul až k Loganovým nohám.
"Buď dobrý," zlovestne zašepkal Eran a kopol ho do slabín.
Muž zasyčal a na tvári sa mu vytvorila bolestná grimasa. Jeho oči zablúdili k Lexine, ktorá naňho v prekvapivom úžase hľadela. Farba jeho očí jej pripomenula jej otca; taktiež sa v nich miesila čierna farba smerom k zreničkám. Odvrátila sa.
"Môžeš odísť a nepozerať sa, ak je ti to nepríjemné," povedal smerom k Lexine Logan úplne iným tónom.
"Čo urobil?" opýtala sa ho, ale hlas, ktorý sa ozval, neznel ako jej vlastný.
"Mal v pláne ťa ohroziť."
Pozrela späť na muža, ktorý ju hypnotizoval očami. "Ako?"
I keď svoju otázku mierila priamo na muža, odpovedal jej Logan. "Ich plánom bolo uniesť ťa a primäť sa prikloniť na ich stranu. Podotýkam, že za použitia akýchkoľvek prostriedkov. Mučenie poväčšinou."
"Mala by si nás vypočuť!" zachripel muž na zemi a jeho oči ju úpenlivo prosili. "Nechceme nikomu ublížiť!"
"Never mu," ozval sa Eran s pohŕdavým pohľadom. "Klame."
Logan chcel čosi dodať, ale Lexine zavelila: "Ticho! Chcem si ho vypočuť."
A obrátila sa späť ku kľačiacemu. "Ako sa voláte?"
"Nemám meno," odvetil muž, očami ani nemrkol.
"Naozaj hovoríte pravdu?"
Keď na ňu neprestal hľadieť, pochopila, že Eran hovorí pravdu.
"Potrebujeme ťa. V tvojich žilách koluje naša krv. Počúvaj svoj hnev."
"Môj... hnev?" zažmurkala Lexine. "Ako viete...?"
"On je všade."
Lexine sa pokúšala vypnúť svoje myšlienky a zamerať sa na svoj hnev. Čo to len povedal ten hlas? Cítiš ma? Počula biť svoje srdce, prúdiť krv vo svojich žilách, hlas, ktorý jej hovoril, že predsa len cíti hnev, no len ako malú prívalovú vlnu, ktorá sa ešte len začína formovať niekde v diali, ale keď dôjde, spôsobí veľké škody.
"Neverím vám," vyriekla napokon. "Nie som vec, ktorú môžete len tak ovládať. Mám na výber. Nechajte ma na pokoji a odíďte, kým sa vám niečo stane."
"Žiadne možnosti nie sú na výber," odpovedal jej, nevstával, neváhal, len na ňu hľadel.
"Je to môj výber," precedila Lexine pomedzi zuby. Obrátila sa k nemu chrbtom, tak, aby videla do tváre všetkým jej spoločníkom.
"Čo s ním chcete spraviť?" opýtala sa, aj keď si nebola istá, že to chce vedieť.
Všetci traja ostali ticho, akoby zrazu ani jeden z nich nevedel rozprávať.
"Nemôžeme ho nechať ísť," odpovedal jej napokon Logan, pomaly, bez zvyčajného povýšeneckého tónu v hlase.
"Samozrejme, že by ste mohli."
Vymenili si ďalší pohľad. Matt sa rozhodol zakročiť, predsa len, poznal ju najlepšie, a pristúpil k nej.
"Lex, predstavuje nebezpečenstvo."
"A preto ho musíte zabiť?" nadvihla obočie.
Eran sa zasmial. Lexine naňho zazrela, tak radšej stíchol. "Nie zabiť. Len poslať tam, odkiaľ došiel."
Lexine otvorila ústa a znova ich zavrela. Prikývla.
"Ja... radšej idem spať. Vidíme sa," zvrtla sa na opätku, nevenujúc ani jednému z nich ďalší pohľad.
Ako vstupovala do dverí pri pódiu, začula tlmený mužský výkrik. Vytvorila sa jej husia koža, ale predsa, pre dobrú vec sa oplatí bojovať. Či nie? Robí správnu vec? Pokrútila hlavou. To nikdy nebude vedieť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára