"Bolí ma hlava," zastonal vysoký, lyrický hlas z otvorených dverí spálne, a osoba, ktorej patril, vošla do kuchyne. Jej kučeravé vlasy lietali všade dookola; jej hnedá pokožka vyzerala byť nezdravo bledá.
"Ja sa ani nečudujem," odpovedalo dievča, sediace pri kuchynskom stole, s hlavou položenom na ňom. "Ty si pila a tancovala a pila a tancovala a pila a spievala a pila a pila..."
Vedľa nej sa Eran, neutrálne sa tváriaci ako väčšinu času, zasmial. Shani naňho zazrela, uisťujúc ho svojím pohľadom, že by pre ňu nebolo ťažké zabiť ho.
"Vyzeráš skoro tak zničene ako ja," obrátila sa späť k Lexine. "Buď rada, že si nepila toľko čo ja."
Lexine zodvihla hlavu, no mala pocit, akoby nemohla poriadne udržať oči otvorené. "Aj tak si myslím, že to karaoke nebol dobrý nápad. Ty síce spievaš nádherne, ale trocha sa ti plietli slová a ja spievať vôbec neviem."
Shani sa skoro zvalila na stoličku z druhej strany jej spolutrpiteľky. "Ďakujem. No aj ty máš veľmi krásny hlas, ver mi. Keby si trénovala, dokázala by si vyspievať také výšky, že si ich ani predstaviť nevieš."
Obzrela sa okolo seba. "Kde je Luce?"
"S bratom išli do obchodu," odpovedal jej Eran.
"Áno, a ten brat má aj meno," urobila naňho znechutenú grimasu Lexine.
Vyzeral, že nič nepočul.
"Ja to vidím tak, že dnes ostanem len v spojení s kávou a tabletkami proti bolesti," povedala po chvíli Shani s pobaveným úsmevom.
V tej chvíli začal kdesi vyzvánať mobil, a Lexine rozoznala svoje zvonenie Poison, obľúbenú pieseň od Tarje Turunen. Shani si zapchala uši a Lexine vyskočila, aby dobehla k mobilu, ktorý sa ktovie akým spôsobom ocitol pod asi troma vankúšmi na pohovke. Kto by povedal, že ten klub, patriaci Luce, má toľko chodieb, o ktorých bežný návštevník ani nemal vedieť; presne tak, ako boli dvere do pracovne schované pri pódiu, boli schované aj dvere z kancelárie vedúce do bytu menších rozmerov s troma spálňami.
Na displeji sa objavilo Ginine číslo; zrejme jedno z posledných, ktoré by Lexine očakávala.
"Áno?"
"Dobre, že som ťa zastihla," radostne začala jej priateľka. "Nemáš dnes čas? Nestretneme sa a neurobíme si zase babskú jazdu?"
"No..," zaváhala Lexine s pocitom viny, aj keď nevedela, prečo. "Prepáč, ale ja som momentálne v Kanade. Ale v pondelok letím domov. Čo tak potom?"
Druhá strana ostala na okamih ticho. "Čo robíš v Kanade?"
"Som tu na návšteve," odpovedala polopravdivo; v podstate boli na návšteve, akurát podniku, a nie osoby. "S Mattom a jeho sestrou."
"Aha," Ginin hlas posmutnel, no aspoň sa neurazila. "Škoda."
"Čo sa stalo?" spýtala sa starostlivo Lexine.
"Chcela som ísť osláviť rozchod so Seanom."
"Och, bejb, to je mi ľúto," zamračila sa Lexine do vzduchu. Zavrela dvere, ktoré spojovali jej izbu s kuchyňou.
"Mne nie," odpovedala jej Gina rozhodne. "Aspoň sa cítim slobodná."
"No aj tak," zamrmlala Lexine.
"Neboj sa, nebudem ti ničiť ideály," zasmiala sa jej priateľka, napoly trpko a napoly úprimne.
"Mne to nevadí. Veď ich aj tak nemám, veď vieš."
"A ako to ide s tvojím chlapom?"
"V pohode. Zatiaľ," dodala bez štipky irónie.
"Tak to je super. Aj keď sme sa trocha udcudzili v poslednej dobe... Mrzí ma to."
Lexine si sadla na posteľ a cítila úľavu. "Áno, aj mňa. Ale zopár vecí sa v poslednej dobe dosť zmenilo a teraz... Mám zvláštne obdobie. Ale dúfam, že aspoň s tebou sa to dá do poriadku."
"Lexine, ak sa chceš porozprávať, vieš, kde ma nájdeš."
"Áno, ďakujem," odvetila Lexine; na perách jej pohrával veľký úsmev.
"To som rada," odpovedala potešene Gina. "Musím bežať. Brat chce ísť hrať tenis. Veď to poznáš. Tak sa hádam vidíme v utorok. Pa."
Lexine chvíľu pozerala na telefón, horúci od jej rúk. Tak. Jeden problém vyriešený. A zostáva milión ďalších.
Dvere sa otvorili a svetlo z chodby zakryla Mattova postava. Stál, a pozeral na ňu; jeho šedé oči naplnené zvláštnym pohľadom, ktorého príčina sa nedala uhádnuť; na tvári nemal ani náznak svojho temer permanentného úsmevu. Sekundy bežali, a on len hľadel a hľadel, premýšľajúc, možno o nej, možno o nich, no nič nepovedal.
Keď Lexine zodvihla hlavu, venujúc mu hrejivý úsmev, aj jemu začal v kútikoch pier pohrávať jeden.
"Už som si myslel, že sa na mňa hneváš," ozval sa a vstúpil ďalej, zabuchnúc pritom dvere. Ani jeden nechceli, aby ich počul niekto iný. Je to o nich, nikom inom.
"Nie," odpovedala mu a načiahla ruka, aby ho stiahla vedľa seba. "Včera možno, ale už nie som."
"Čo som spravil?" spýtal sa typickú mužskú otázku, až sa Lexine zachcelo smiať.
"Nielen ty," odpovedala mu a naklonila hlavu nabok, aby si prezrela jeho konský chvost, ktorý mu držal vlasy pokope. Vyzeralo to veľmi dobre. "Ale neznesiem, ak sa začneš správať ako žiarlivý mačo. Eran s Loganom sú síce... No, povedzme divní. Vadí mi, že na mňa hľadia ako na korisť, ktorú chcú uloviť, ale nechcem, aby ste sa kvôli mne začali neznášať ešte viac, chápeš?"
Matt jej neprítomne zastrčil prameň vlasov za ľavé ucho; jeho pohľad zameraný na jej krk. "Sľubujem, že sa tak nebudem správať, ale Lex, nemôžem bojovať proti prírode."
Tá ho šťuchla do rebier. "Ja to myslím vážne!" Ale na tvári sa jej zračil úškrn.
"Ja tiež," povedal s výrazom hráča pokru. "A to, čo k sebe spolu s Eranom a Loganom chováme nie je nenávisť. Skôr by som to nazval pohŕdaním. Ja sa nestotožňujem s ich myšlienkou života a oni zase s mojim; no nikto nikomu neberie jeho názor."
"Tak to som rada," zasmiala sa Lexine. "Tak, čo máme dnes na pláne?"
"Idem ti predsa ukázať dôvod, pre ktorý sme sem prišli," pousmial sa a v očiach sa mu zablysli šibalské ohníky.
"Budem hádať. Je to firma? Nadnárodná spoločnosť? Kaviareň?"
Pokrútil hlavou a ukazovákom jej jemne prešiel po sluchách. Lexine sa zachvela. Diabolsky sa usmial.
"Ideme?" zamrmlala, aj keď najradšej by ostala. No na prehliadku Edmontonu sa veľmi tešila.
Mierne naklonil hlavu a spýtavo na ňu hľadel. Skoro sa mu podarilo vykúzliť psí pohľad. "Poďme, mylady."
"Ja sa ani nečudujem," odpovedalo dievča, sediace pri kuchynskom stole, s hlavou položenom na ňom. "Ty si pila a tancovala a pila a tancovala a pila a spievala a pila a pila..."
Vedľa nej sa Eran, neutrálne sa tváriaci ako väčšinu času, zasmial. Shani naňho zazrela, uisťujúc ho svojím pohľadom, že by pre ňu nebolo ťažké zabiť ho.
"Vyzeráš skoro tak zničene ako ja," obrátila sa späť k Lexine. "Buď rada, že si nepila toľko čo ja."
Lexine zodvihla hlavu, no mala pocit, akoby nemohla poriadne udržať oči otvorené. "Aj tak si myslím, že to karaoke nebol dobrý nápad. Ty síce spievaš nádherne, ale trocha sa ti plietli slová a ja spievať vôbec neviem."
Shani sa skoro zvalila na stoličku z druhej strany jej spolutrpiteľky. "Ďakujem. No aj ty máš veľmi krásny hlas, ver mi. Keby si trénovala, dokázala by si vyspievať také výšky, že si ich ani predstaviť nevieš."
Obzrela sa okolo seba. "Kde je Luce?"
"S bratom išli do obchodu," odpovedal jej Eran.
"Áno, a ten brat má aj meno," urobila naňho znechutenú grimasu Lexine.
Vyzeral, že nič nepočul.
"Ja to vidím tak, že dnes ostanem len v spojení s kávou a tabletkami proti bolesti," povedala po chvíli Shani s pobaveným úsmevom.
V tej chvíli začal kdesi vyzvánať mobil, a Lexine rozoznala svoje zvonenie Poison, obľúbenú pieseň od Tarje Turunen. Shani si zapchala uši a Lexine vyskočila, aby dobehla k mobilu, ktorý sa ktovie akým spôsobom ocitol pod asi troma vankúšmi na pohovke. Kto by povedal, že ten klub, patriaci Luce, má toľko chodieb, o ktorých bežný návštevník ani nemal vedieť; presne tak, ako boli dvere do pracovne schované pri pódiu, boli schované aj dvere z kancelárie vedúce do bytu menších rozmerov s troma spálňami.
Na displeji sa objavilo Ginine číslo; zrejme jedno z posledných, ktoré by Lexine očakávala.
"Áno?"
"Dobre, že som ťa zastihla," radostne začala jej priateľka. "Nemáš dnes čas? Nestretneme sa a neurobíme si zase babskú jazdu?"
"No..," zaváhala Lexine s pocitom viny, aj keď nevedela, prečo. "Prepáč, ale ja som momentálne v Kanade. Ale v pondelok letím domov. Čo tak potom?"
Druhá strana ostala na okamih ticho. "Čo robíš v Kanade?"
"Som tu na návšteve," odpovedala polopravdivo; v podstate boli na návšteve, akurát podniku, a nie osoby. "S Mattom a jeho sestrou."
"Aha," Ginin hlas posmutnel, no aspoň sa neurazila. "Škoda."
"Čo sa stalo?" spýtala sa starostlivo Lexine.
"Chcela som ísť osláviť rozchod so Seanom."
"Och, bejb, to je mi ľúto," zamračila sa Lexine do vzduchu. Zavrela dvere, ktoré spojovali jej izbu s kuchyňou.
"Mne nie," odpovedala jej Gina rozhodne. "Aspoň sa cítim slobodná."
"No aj tak," zamrmlala Lexine.
"Neboj sa, nebudem ti ničiť ideály," zasmiala sa jej priateľka, napoly trpko a napoly úprimne.
"Mne to nevadí. Veď ich aj tak nemám, veď vieš."
"A ako to ide s tvojím chlapom?"
"V pohode. Zatiaľ," dodala bez štipky irónie.
"Tak to je super. Aj keď sme sa trocha udcudzili v poslednej dobe... Mrzí ma to."
Lexine si sadla na posteľ a cítila úľavu. "Áno, aj mňa. Ale zopár vecí sa v poslednej dobe dosť zmenilo a teraz... Mám zvláštne obdobie. Ale dúfam, že aspoň s tebou sa to dá do poriadku."
"Lexine, ak sa chceš porozprávať, vieš, kde ma nájdeš."
"Áno, ďakujem," odvetila Lexine; na perách jej pohrával veľký úsmev.
"To som rada," odpovedala potešene Gina. "Musím bežať. Brat chce ísť hrať tenis. Veď to poznáš. Tak sa hádam vidíme v utorok. Pa."
Lexine chvíľu pozerala na telefón, horúci od jej rúk. Tak. Jeden problém vyriešený. A zostáva milión ďalších.
Dvere sa otvorili a svetlo z chodby zakryla Mattova postava. Stál, a pozeral na ňu; jeho šedé oči naplnené zvláštnym pohľadom, ktorého príčina sa nedala uhádnuť; na tvári nemal ani náznak svojho temer permanentného úsmevu. Sekundy bežali, a on len hľadel a hľadel, premýšľajúc, možno o nej, možno o nich, no nič nepovedal.
Keď Lexine zodvihla hlavu, venujúc mu hrejivý úsmev, aj jemu začal v kútikoch pier pohrávať jeden.
"Už som si myslel, že sa na mňa hneváš," ozval sa a vstúpil ďalej, zabuchnúc pritom dvere. Ani jeden nechceli, aby ich počul niekto iný. Je to o nich, nikom inom.
"Nie," odpovedala mu a načiahla ruka, aby ho stiahla vedľa seba. "Včera možno, ale už nie som."
"Čo som spravil?" spýtal sa typickú mužskú otázku, až sa Lexine zachcelo smiať.
"Nielen ty," odpovedala mu a naklonila hlavu nabok, aby si prezrela jeho konský chvost, ktorý mu držal vlasy pokope. Vyzeralo to veľmi dobre. "Ale neznesiem, ak sa začneš správať ako žiarlivý mačo. Eran s Loganom sú síce... No, povedzme divní. Vadí mi, že na mňa hľadia ako na korisť, ktorú chcú uloviť, ale nechcem, aby ste sa kvôli mne začali neznášať ešte viac, chápeš?"
Matt jej neprítomne zastrčil prameň vlasov za ľavé ucho; jeho pohľad zameraný na jej krk. "Sľubujem, že sa tak nebudem správať, ale Lex, nemôžem bojovať proti prírode."
Tá ho šťuchla do rebier. "Ja to myslím vážne!" Ale na tvári sa jej zračil úškrn.
"Ja tiež," povedal s výrazom hráča pokru. "A to, čo k sebe spolu s Eranom a Loganom chováme nie je nenávisť. Skôr by som to nazval pohŕdaním. Ja sa nestotožňujem s ich myšlienkou života a oni zase s mojim; no nikto nikomu neberie jeho názor."
"Tak to som rada," zasmiala sa Lexine. "Tak, čo máme dnes na pláne?"
"Idem ti predsa ukázať dôvod, pre ktorý sme sem prišli," pousmial sa a v očiach sa mu zablysli šibalské ohníky.
"Budem hádať. Je to firma? Nadnárodná spoločnosť? Kaviareň?"
Pokrútil hlavou a ukazovákom jej jemne prešiel po sluchách. Lexine sa zachvela. Diabolsky sa usmial.
"Ideme?" zamrmlala, aj keď najradšej by ostala. No na prehliadku Edmontonu sa veľmi tešila.
Mierne naklonil hlavu a spýtavo na ňu hľadel. Skoro sa mu podarilo vykúzliť psí pohľad. "Poďme, mylady."
....
Pred klubom zastalo čierne, nablýskané auto; zrejme Mercedes. Neznámy muž, oblečený v obyčajných rifliach a farebnom tričku vystúpil, podišiel k Luce a podal jej kľúče od auta. Usmiala sa naňho; rukou mu zovrela rameno, pričom jej dlhé nechty sa mu skoro zaborili do kože. Čosi mu zašepkala do ucha a muž prikývol. Potešene sa usmial a zamieril do útrob podniku.
Luce hodila kľúče po Mattovi, skoro akoby ich hádzala psovi; no on ich s ľahkosťou zachytil, otvoril dvere na mieste spolusediaceho a pridržal ich, pokiaľ si Lexine nesadla; potom ich zatvoril a sám si sadol za volant. Naštartoval a Lexine mu venovala ďalší úsmev; no potom sa pozrela do spätného zrkadla a zamračila sa.
Nemôžu za to, pokúšala si nahovoriť. Tiež tu zrejme netúžia byť. No aj tak sa cítila otrávená, že jej deń, venovaný Edmontonu a Mattovi musia zdielať aj s Luce a Loganom. Aspoň sa však obaja usmievali a dokonca úprimne. Lexine si uvedomila, že by sa k sebe dokonale hodili. Aspoň to predpokladala.
Keď auto zastalo pred ďalšou vysokou budovou, zadné dvere na oboch stranách sa ihneď otvorili. Lexine neodtrhla svoj pohľad od šoféra, na perách jej pohrával veselý úškrn.
"Mám si zakryť oči?"
"Mhm...," naoko sa zamyslel Matt, "daj si šatku okolo očí."
"To teda nie," zasmiala sa Lexine.
Matt vystúpil z auta, prešiel na jej stranu a elegantne jej otvoril a pridržal dvere. Ponúkol svoju ruku a Lexine ju vďačne prijala.
Logan a Luce už kamsi zmizli; svojím telom Matt zabraňoval vo výhľade na miesto, kam smerovali. Aby nevidela, kam oni sami smerujú, zakryl Matt Lexine jej oči pravou rukou, pričom ju tak napoly objímal a navigoval ju. Lexine zacítila pod svojimi nohami akýsi prah dverí a do nosa jej udrela vôňa temperových farieb, kávy a vanilkový, sladkastý závan čohosi sladkého, zrejme koláča. Naokolo vládol absolútny pokoj až na hudbu, hrajúcu kdesi v pozadí, akoby veľmi ďaleko. No predsa len, z času na čas sa cez melódiu prebil tichý šum vravy.
"Vitaj v mojom svete," pošepol Matt blízko Lexinho ucha. Pustil ju a na okamih jej oči oslepilo denné svetlo spolu s umelým. Zamrkala, aby si jej oči privykli a pomaly začala rozoznávať obrysy priestorov. Stáli v nie až tak veľmi priestrannej miestnosti s vysokými stropmi, vidiac, že za rohom pokračuje ďalej. Steny boli ladené do jemnučko žlto až staroružovej, osvetlené bodovými svetlami smerujúcimi zo stropu, no i na obrazy; tie viseli všade navôkol.
"Galéria? Matt, to je úžasné!"
Keď auto zastalo pred ďalšou vysokou budovou, zadné dvere na oboch stranách sa ihneď otvorili. Lexine neodtrhla svoj pohľad od šoféra, na perách jej pohrával veselý úškrn.
"Mám si zakryť oči?"
"Mhm...," naoko sa zamyslel Matt, "daj si šatku okolo očí."
"To teda nie," zasmiala sa Lexine.
Matt vystúpil z auta, prešiel na jej stranu a elegantne jej otvoril a pridržal dvere. Ponúkol svoju ruku a Lexine ju vďačne prijala.
Logan a Luce už kamsi zmizli; svojím telom Matt zabraňoval vo výhľade na miesto, kam smerovali. Aby nevidela, kam oni sami smerujú, zakryl Matt Lexine jej oči pravou rukou, pričom ju tak napoly objímal a navigoval ju. Lexine zacítila pod svojimi nohami akýsi prah dverí a do nosa jej udrela vôňa temperových farieb, kávy a vanilkový, sladkastý závan čohosi sladkého, zrejme koláča. Naokolo vládol absolútny pokoj až na hudbu, hrajúcu kdesi v pozadí, akoby veľmi ďaleko. No predsa len, z času na čas sa cez melódiu prebil tichý šum vravy.
"Vitaj v mojom svete," pošepol Matt blízko Lexinho ucha. Pustil ju a na okamih jej oči oslepilo denné svetlo spolu s umelým. Zamrkala, aby si jej oči privykli a pomaly začala rozoznávať obrysy priestorov. Stáli v nie až tak veľmi priestrannej miestnosti s vysokými stropmi, vidiac, že za rohom pokračuje ďalej. Steny boli ladené do jemnučko žlto až staroružovej, osvetlené bodovými svetlami smerujúcimi zo stropu, no i na obrazy; tie viseli všade navôkol.
"Galéria? Matt, to je úžasné!"
Pár krokov bližšie pri obraze naľavo si ho Lexine pozorne poprezerala. . No Lexine sa priveľmi do umenia nevyznala; žiadnu teóriu umenia nikdy nemala, takže sa spoliehala iba na svoje oči. A na štítok s informáciami pod obrazom. Písalo sa na ňom: abstraktný expresionizmus, neznámy autor; hral farbami, no prevažovali na ňom najmä tmavé, línie boli precízne namaľované.
Na opätku sa zvrtla späť k svojmu priateľovi, ktorý stál ako socha ešte stále kúsok za prahom dverí, ruky za chrbtom a s výrazom čakajúceho na rozsudok.
"Naozaj, Matthew," vyriekla Lexine a pristúpila o pár krokov. "Ver mi."
"Potom som rád, že sa ti páči."
"Takže, je toto celé prekvapenie? Alebo ešte na niečo sa mám tešiť?"
Matt uzatvoril vzdialenosť medzi nimi, chytiac ju opatrne za boky. "A nie je postačujúce?"
"Pravdaže je," usmiala sa. A pobozkali sa. Krátko, letmo.
"Dáš si kávu? Alebo raňajky?" opýtal sa Matt, pustiac ju pritom.
"Áno, rozhodne sa rada najem. Som neskutočne hladná," odpovedala. Ako na znak súhlasu jej zaškvŕkalo v bruchu .
"Poď," chytil jej ruku a viedol ju za roh, za ďalší roh, cez dvoje dvere, kdež tu sa zrazu našli v miestnosti s vysokými, francúzskymi oknami; vzduchom sa šírila lákavá vôňa kávy, čaju a čerstvého pečiva. Skoro všetky stoly boli plné; všetci naokolo raňajkovali a vychutnávali si pomalé sobotné popoludnie. Pomedzi stoly sa obratne predierali časníčky s podnosmi plnými jedál a nápojov.
Matt viedol Lexine k skupinke stolov, ktoré boli od seba oddelené a vytvárali tak väčšie súkromie. Ihneď, ako sa usadili, pri nich stála jedna z čašníčok; Lexine si všimla, ako široko, nadšene sa naňho usmieva, div jej nevypadli oči z jamôk. Radšej obrátila pohľad na jedálny lístok; od vtedy, čo vystúpila z lietadla, nevidela ani kúsok jedla. A teraz sa nevedela rozhodnúť, čo si má dať; všetko vyzeralo lákavo.
"Ehm," upozornila na seba po chvíľke. "Poprosím si wafle s javorovým sirupom, ovocný šalát a dvojité presso. Ďakujem."
"Pre mňa to čo obyčajne," pridal sa Matt, ale usmial sa namiesto čašníčky na Lexine. Dievča, vyzerajúce sklamane, im skoro vythrlo jedálny lístok z ruky a odišlo.
Obrátiac za ňu svoj pohľad, Lexine sledovala, ako ich servírka pristúpila k ďalšej, ktorá ju zjavne čakala pri vchode do kuchyne a hneď aj dali hlavy dokopy. Téma ich rozhovoru bola hneď jasná, keď obe začali vrhať akože nenápadné pohľady smerom k ich stolu.
"Zaujímalo by ma," obrátila sa znechutená Lexine späť k Mattovi. "aký problém sa tu vyskytol, keď si sem musel prísť?"
"Ponúkli nám zopár obrazov," odvetil, no jeho pohľad bol uprený na tie dve servírky, ktoré ich ešte stále ohovárali. "A naša riaditeľka mala menšie zdravotné problémy, takže mi zavolala, aby to so mnou konzultovala. Ona sa síce perfektne vyzná v umení, no zrejme to nechcela príliš uponáhlať. A k tomu máme zahájiť na budúci týždeň jednu výstavu, ktorá je dosť dôležitá, takže musí byť všetko perfektne pripravené."
Po chvíľke mlčania sa pohľadom vrátil späť do prítomnosti, k ich stolu. "Ale neboj sa, dnešný deň mám vyhradený jedine pre teba."
"A ja pre Edmonton," podotkla Lexine s hravým úsmevom. "Kam budú smerovať naše kroky, pane?"
"Kam len budete chcieť."
"To je príliš lákavá ponuka... Radšej sa nechám prekvapiť."
Práve vtedy sa vrátila čašníčka, nesúc jedlo; Matt si ju nevšímal a začal súkať návrhy, kam by potencionálne mohli ísť. Lexine mala pocit, že dievča, ktoré im všetky tie taniere postupne skladalo na stôl, naňho zagánila.
"... alebo sa môžeme ísť pozrieť na Edmontonský festival Capital Ex."
"Ak sa môžem zapojiť do vášho rozhovoru," ozvalo sa neisto dievča, zvierajúc svoj podnos v ruke. "Rozhodne by som vám odporúčala navštíviť ten festival. Určite sa nebudete nudiť a okrem toho, vždy to stojí za to."
"Ďakujeme," odpovedal Matt. A pozrel na Lexine, ktorej došlo, že má zrejme čosi dodať.
"Znie to dobre," pousmiala sa na ich servírku, ktorej štítok hovoril, že sa volá Ellie.
Ellie sa skoro, no len skoro usmiala naspäť, zvrtla na opätku a odišla.
"Hm," začala Lexine, zobrala si príbor do rúk, odrezala si z wafflí a na jazyku zacítila slastné javorové nebíčko. "Ako dlho sa ťa už Ellie snaží zbaliť?"
Matt od svojho jedla nezdvihol pohľad; venoval sa prežúvaniu svojej praženice a slaniny. "Ona? Nikdy som si to nevšimol."
"Nehovor mi, že na teba ten jej postoj práve teraz nekričal, ako veľmi sa jej páčiš."
Prehltol, pohľadom sa zavŕtajúc do zelených očí, nasadil svoj úsmev. "Nie, prepáč mi to. Nestihol som si všimnúť, zrejme preto, že oproti mne sedíš ty."
"To je pekné," priznala si Lexine nahlas, "ďakujem. Ale vážne, ako často sem chodíš?"
"Raz za čas, nie často."
"A to si môžeš dovoliť povedať pre mňa to, čo obyčajne?" zasmiala sa. "Kiežby som aj ja mala tú možnosť."
On sa len širšie usmial, nekomentoval. "Chutia ti raňajky?"
"Áno, samozrejme, sú výborné," prikvýla.
Na opätku sa zvrtla späť k svojmu priateľovi, ktorý stál ako socha ešte stále kúsok za prahom dverí, ruky za chrbtom a s výrazom čakajúceho na rozsudok.
"Naozaj, Matthew," vyriekla Lexine a pristúpila o pár krokov. "Ver mi."
"Potom som rád, že sa ti páči."
"Takže, je toto celé prekvapenie? Alebo ešte na niečo sa mám tešiť?"
Matt uzatvoril vzdialenosť medzi nimi, chytiac ju opatrne za boky. "A nie je postačujúce?"
"Pravdaže je," usmiala sa. A pobozkali sa. Krátko, letmo.
"Dáš si kávu? Alebo raňajky?" opýtal sa Matt, pustiac ju pritom.
"Áno, rozhodne sa rada najem. Som neskutočne hladná," odpovedala. Ako na znak súhlasu jej zaškvŕkalo v bruchu .
"Poď," chytil jej ruku a viedol ju za roh, za ďalší roh, cez dvoje dvere, kdež tu sa zrazu našli v miestnosti s vysokými, francúzskymi oknami; vzduchom sa šírila lákavá vôňa kávy, čaju a čerstvého pečiva. Skoro všetky stoly boli plné; všetci naokolo raňajkovali a vychutnávali si pomalé sobotné popoludnie. Pomedzi stoly sa obratne predierali časníčky s podnosmi plnými jedál a nápojov.
Matt viedol Lexine k skupinke stolov, ktoré boli od seba oddelené a vytvárali tak väčšie súkromie. Ihneď, ako sa usadili, pri nich stála jedna z čašníčok; Lexine si všimla, ako široko, nadšene sa naňho usmieva, div jej nevypadli oči z jamôk. Radšej obrátila pohľad na jedálny lístok; od vtedy, čo vystúpila z lietadla, nevidela ani kúsok jedla. A teraz sa nevedela rozhodnúť, čo si má dať; všetko vyzeralo lákavo.
"Ehm," upozornila na seba po chvíľke. "Poprosím si wafle s javorovým sirupom, ovocný šalát a dvojité presso. Ďakujem."
"Pre mňa to čo obyčajne," pridal sa Matt, ale usmial sa namiesto čašníčky na Lexine. Dievča, vyzerajúce sklamane, im skoro vythrlo jedálny lístok z ruky a odišlo.
Obrátiac za ňu svoj pohľad, Lexine sledovala, ako ich servírka pristúpila k ďalšej, ktorá ju zjavne čakala pri vchode do kuchyne a hneď aj dali hlavy dokopy. Téma ich rozhovoru bola hneď jasná, keď obe začali vrhať akože nenápadné pohľady smerom k ich stolu.
"Zaujímalo by ma," obrátila sa znechutená Lexine späť k Mattovi. "aký problém sa tu vyskytol, keď si sem musel prísť?"
"Ponúkli nám zopár obrazov," odvetil, no jeho pohľad bol uprený na tie dve servírky, ktoré ich ešte stále ohovárali. "A naša riaditeľka mala menšie zdravotné problémy, takže mi zavolala, aby to so mnou konzultovala. Ona sa síce perfektne vyzná v umení, no zrejme to nechcela príliš uponáhlať. A k tomu máme zahájiť na budúci týždeň jednu výstavu, ktorá je dosť dôležitá, takže musí byť všetko perfektne pripravené."
Po chvíľke mlčania sa pohľadom vrátil späť do prítomnosti, k ich stolu. "Ale neboj sa, dnešný deň mám vyhradený jedine pre teba."
"A ja pre Edmonton," podotkla Lexine s hravým úsmevom. "Kam budú smerovať naše kroky, pane?"
"Kam len budete chcieť."
"To je príliš lákavá ponuka... Radšej sa nechám prekvapiť."
Práve vtedy sa vrátila čašníčka, nesúc jedlo; Matt si ju nevšímal a začal súkať návrhy, kam by potencionálne mohli ísť. Lexine mala pocit, že dievča, ktoré im všetky tie taniere postupne skladalo na stôl, naňho zagánila.
"... alebo sa môžeme ísť pozrieť na Edmontonský festival Capital Ex."
"Ak sa môžem zapojiť do vášho rozhovoru," ozvalo sa neisto dievča, zvierajúc svoj podnos v ruke. "Rozhodne by som vám odporúčala navštíviť ten festival. Určite sa nebudete nudiť a okrem toho, vždy to stojí za to."
"Ďakujeme," odpovedal Matt. A pozrel na Lexine, ktorej došlo, že má zrejme čosi dodať.
"Znie to dobre," pousmiala sa na ich servírku, ktorej štítok hovoril, že sa volá Ellie.
Ellie sa skoro, no len skoro usmiala naspäť, zvrtla na opätku a odišla.
"Hm," začala Lexine, zobrala si príbor do rúk, odrezala si z wafflí a na jazyku zacítila slastné javorové nebíčko. "Ako dlho sa ťa už Ellie snaží zbaliť?"
Matt od svojho jedla nezdvihol pohľad; venoval sa prežúvaniu svojej praženice a slaniny. "Ona? Nikdy som si to nevšimol."
"Nehovor mi, že na teba ten jej postoj práve teraz nekričal, ako veľmi sa jej páčiš."
Prehltol, pohľadom sa zavŕtajúc do zelených očí, nasadil svoj úsmev. "Nie, prepáč mi to. Nestihol som si všimnúť, zrejme preto, že oproti mne sedíš ty."
"To je pekné," priznala si Lexine nahlas, "ďakujem. Ale vážne, ako často sem chodíš?"
"Raz za čas, nie často."
"A to si môžeš dovoliť povedať pre mňa to, čo obyčajne?" zasmiala sa. "Kiežby som aj ja mala tú možnosť."
On sa len širšie usmial, nekomentoval. "Chutia ti raňajky?"
"Áno, samozrejme, sú výborné," prikvýla.
....
Aby sa vyhli Luce a Loganovi, vytratili sa po raňajkách zadným vchodom späť k autu, ktorým sa odviezli do časti mesta zvanej Northlands, kde sa deväť dní mal konať festival Capital Ex. Už len z parkoviska sa smerom k atrakciám hrnuli davy ľudí; mohli ich tam byť tisíce a tisíce.
Kolotoče, húsenkové dráhy a podobné atrakcie bolo vidieť už zdaľeka; takisto bolo počuť, že kdesi v úzadí sa odohráva ktovieaký koncert.
Matt s Lexine sa najskôr vydali smerom k stánkom s drobnosťami, jedlom a rôznymi možnosťami zastrielať si. Takisto si obzreli kolotoče; Lexine zaujal jeden vysoký, ktorý vyzeral ako lavička, na ktorej sedeli ľudia, a ktorá sa točila dookola a dookola. No po tých sýtych raňajkách sa radšej kolotočom vyhla širokým oblúkom.
"Poďme sa pozrieť k pódiu," navrhla Lexine.
Predierať sa davom zábavy chtivých ľudí nebolo ľahké; museli sa držať jeden druhého, aby sa nestratili. Keď konečne dorazili aspoň do stredu davu, ktorý sa nahrnul popred pódium, neznáma kapela začala hrať.
Obaja, Lexine aj Matt sa započúvali do reggae hudby. Nedalo sa nekývať do rytmu; pomalý, ale živý bol príliš nákazlivý.
Za pódiom, a povedľa neho sa nachádzali listnaté duby a jeden buk, s mohutnými konármi a krásne rozvetvené. No tentoraz zachytil Lexinin pohľad čosi iné; nemohla uveriť svojim očiam- keď náhodou zablúdila pohľadom ku konárom-, že vidí čiernu farbu. Záplavu čiernej; akoby sa na stromoch usadili milióny vrán, ani jedna z nich sa nehýbala a dívali sa na ňu. Zamrkala očami; ale čierňava ostávala na svojom mieste.
Obrátila sa k Mattovi, zdrapiac ho vystrašene za rameno, až kým jej nevenoval svoju pozornosť.
"Čo je to?" ukázala prstom na stromy.
Sivé oči sa preniesli smerom, ktorý ukazoval jej prst; no Matta pohľad ani nevystrašil, ani nepotešil. Jeho výraz v skutočnosti nevykazoval žiadnu emóciu.
"Refaimovia," naznačil ústami to slovo popod hudbu.
No poznatok tejto informácie ju výrazne neupokojil.
"Nemajú náhodou neznášať svetlo?" prekričala hudbu, na čo sa zopár hláv otočilo.
"To nie je práve svetlo, ktoré nedokážu zniesť," nahol sa k jej uchu Matt. "Poď, presunieme sa na pokojnejšie miesto."
Pomaly, keďže im to inak ani dav nedovolil, prešli späť k stánkom, kde bolo o čosi pokojnejšie a viac miesta. No Lexine aj tak nemohla prestať hľadieť na stromy, teraz už o čosi ďalej. Skoro mohla vidieť oči, ktoré na ňu hľadeli, bezvýrazne, nemo, bdelo. Bolo to zvláštne, nepríjemné a ju striaslo.
"Môžu ich ostatní ľudia vidieť?" obrátila sa k Mattovi, ktorý krúžil okolo svojej osi a pohľadom prehľadával okolie.
"Nie," pokrútil hlavou.
"Čo hľadáš?"
Namiesto odpovede si vytiahol z vrecka mobil, stlačil rýchlu predvoľbu a priložil si ho k uchu. Obrátil sa k nej chrbtom a nahlas rozprával, no jazykom, ktorý Lexine nepoznala.
Obzrela sa okolo seba; stáli veľmi blízko stánku, na ktorom nápis tvrdil, že každý, kto sa odváži, nech pristúpi bližšie a nechá si vyveštiť svoj osud. Usmiala sa. Aká chabá reklama.
Napriek tomu podišla bližšie a nakukla dovnútra, kde vládlo pološero a vzduchom sa šírila vôňa rôznych bylín, ktorých aróma bola až príliš sladkastá a štipľavá zároveň. No Lexine to prišlo ako čosi iné- priťahovalo ju to. Bez toho, aby sa obzrela späť, vstúpila dovnútra.
Kým si jej oči privykli na tmu, robila Lexine len malé krôčky dovnútra. Už nepočula žiadny hluk zvonka, od festivalu; skoro akoby sa bola ocitla v inom svete. Obzerala sa okolo, ale ešte stále nevedela nič rozoznať.
No odrazu začula kroky.
"Haló? Kde ste?" neisto zakričala do priestoru.
"Hneď pri tebe," ozval sa hlas pri jej pravom uchu a vyľakal ju. Obrátila sa smerom, odkiaľ ho začula, no nič nevidela.
"Tu," znova sa ozvalo spoza Lexine, no ona znova nič a nikoho nevidela.
"Hm, a čo takto sa prestať schovávať?" povedala Lexine, využijúc svoj narastajúci hnev.
"To by bolo príliš jednoduché, nemyslíš?" znova jej ktosi šepkal, tentoraz do ľavého ucha.
"Ako mám vedieť, kto ste?"
"Odpoveďou je tvoja predstavivosť."
Lexine zaťala ruky do pästí. "Čo to má znamenať?"
"Iba toľko, moja drahá, že človek dokáže byť natoľko človekom, nakoľko pracuje jeho predstavivosť."
"Ugh... Potom mám asi zlú predstavivosť," odpovedala ona a vzdychla si.
"Všetko," zaznel jej ostrý hlas v ušiach, "je v hlave..."
Čierňava začala pulzovať, svetlo blikalo, ako keby sa niekto pohrával s vypínačom. Blik-blik.
"Znamená to, že sa všetko odohráva v mojej hlave?" zakričala Lexine. "Že toto nie skutočné?"
"A čo je skutočné?" odpovedal hlas, tentoraz pokojne a z väčšej diaľky. "Je život skutočný?"
"A nie je?" položila protiotázku. V akom pseudo horore sa to ocitla?
"Priestor a čas sú len ilúziou."
Všetko dookola sa začalo krútiť.
"Len ilúziou... len ilúziou," ozývalo sa zo všetkých strán.
Lexine musela zavrieť oči, aby neomdlela. Aj keď by veľmi rada utekala preč, nevedno kam, jej telo sa nedokázalo čo i len pohnúť. Cítila, že je pripútaná k tomu miestu, k tu a teraz. Naozaj, celou bytosťou si želala, aby sa to krútenie skončilo; nebolo to príjemné.
A keď otvorila oči, skutočne zistila, že už sa nenachádza v čierňave, ani sa okolo nej nič nekrúti; namiesto toho sa ocitla na mieste tak širokom, vysokom a dlhom, že sa nedalo určiť, či niekde začína, alebo končí, či sa mení. Nikdy v živote nič podobné nevidela; no predsa jej ten strop, ktorý možno ani nebol stropom čosi veľmi pripomínal. Otázkou zostávalo- čo to bolo? Svetlo nebolo ani ostré, ani chabé, také- nijaké.
"Vitaj, Lexine," vythrol ju zo zahĺbenia ten istý hlas, a keď sa otočila dookola, zistila, že ešte stále nevidí jej majiteľa. Vtipné, pomyslela si, cítim sa ako v aburdistickej hre.
"Nemaj strach, ja ti neublížim."
"Kde to som?"
"Nikde. Niekde. Všade," znova jej neurčito odpovedal hlas. "Pre toto miesto je veľa názvov."
"Prečo ťa nevidím?"
"Ale ty ma vidíš, Lexine. Ja som všade navôkol. I v tebe."
Zahľadela sa hore; mala pocit, že zachytila pohyb, no nekonečno sa nemôže predsa hýbať. Či môže?
"Cítiš ma?" netrpezlivo položil otázku neznámy.
"Cítim...," chcela odpovedať Lexine, no zarazila sa. Už necítila strach, ale čosi iné. Čo to len je?
"Hnev," dopovedal za ňu hlas.
"Áno," pritakala Lexine.
"Impozantné."
"A čo to znamená?"
"Len to, mon amour, že ťa sprevádzam všade... A tvoje schopnosti pramenia zo mňa. Môj hnev je aj tvojím hnevom."
"Môžem vedieť prečo?"
"Pretože ja vládnem pomocou teba, mon amour. A ty mi budeš slúžiť."
"Ako?"
"Toľko otázok. Niekedy nie sú správne odpovede; len správne otázky. Len toľko ti poviem."
Lexine zavrela oči a prudko vydychovala, snažiac sa dostať svoj hnev pod kontrolu.
"Ako môžem vedieť, že sa mi to len nesníva?"
"Poznáš už moju priateľku bolesť?" spýtal sa hlas.
Čakala, čo sa udeje. Aj keď sa na to pripravovala, náhly nával bolesti a strachu ju otupil, položil na kolená. Vo vzduchu sa vznášal zápach krvi; Lexine po ňom cítila pachuť v ústach. Jej ruka bezvládne klesla pred telo.
"Pamätaj, nemôžeš proti mne bojovať. Nemôžeš..."
Hlas sa začal vzdaľovať, slabnúť. Lexine sa neodvážila otvoriť oči, tak si len silno pritláčala ranu na ruke, no cítila, že jej hlava sa už neudrží. So slabým úderom jej telo padlo na dlážku a svet okolo ostal čierny.
Kolotoče, húsenkové dráhy a podobné atrakcie bolo vidieť už zdaľeka; takisto bolo počuť, že kdesi v úzadí sa odohráva ktovieaký koncert.
Matt s Lexine sa najskôr vydali smerom k stánkom s drobnosťami, jedlom a rôznymi možnosťami zastrielať si. Takisto si obzreli kolotoče; Lexine zaujal jeden vysoký, ktorý vyzeral ako lavička, na ktorej sedeli ľudia, a ktorá sa točila dookola a dookola. No po tých sýtych raňajkách sa radšej kolotočom vyhla širokým oblúkom.
"Poďme sa pozrieť k pódiu," navrhla Lexine.
Predierať sa davom zábavy chtivých ľudí nebolo ľahké; museli sa držať jeden druhého, aby sa nestratili. Keď konečne dorazili aspoň do stredu davu, ktorý sa nahrnul popred pódium, neznáma kapela začala hrať.
Obaja, Lexine aj Matt sa započúvali do reggae hudby. Nedalo sa nekývať do rytmu; pomalý, ale živý bol príliš nákazlivý.
Za pódiom, a povedľa neho sa nachádzali listnaté duby a jeden buk, s mohutnými konármi a krásne rozvetvené. No tentoraz zachytil Lexinin pohľad čosi iné; nemohla uveriť svojim očiam- keď náhodou zablúdila pohľadom ku konárom-, že vidí čiernu farbu. Záplavu čiernej; akoby sa na stromoch usadili milióny vrán, ani jedna z nich sa nehýbala a dívali sa na ňu. Zamrkala očami; ale čierňava ostávala na svojom mieste.
Obrátila sa k Mattovi, zdrapiac ho vystrašene za rameno, až kým jej nevenoval svoju pozornosť.
"Čo je to?" ukázala prstom na stromy.
Sivé oči sa preniesli smerom, ktorý ukazoval jej prst; no Matta pohľad ani nevystrašil, ani nepotešil. Jeho výraz v skutočnosti nevykazoval žiadnu emóciu.
"Refaimovia," naznačil ústami to slovo popod hudbu.
No poznatok tejto informácie ju výrazne neupokojil.
"Nemajú náhodou neznášať svetlo?" prekričala hudbu, na čo sa zopár hláv otočilo.
"To nie je práve svetlo, ktoré nedokážu zniesť," nahol sa k jej uchu Matt. "Poď, presunieme sa na pokojnejšie miesto."
Pomaly, keďže im to inak ani dav nedovolil, prešli späť k stánkom, kde bolo o čosi pokojnejšie a viac miesta. No Lexine aj tak nemohla prestať hľadieť na stromy, teraz už o čosi ďalej. Skoro mohla vidieť oči, ktoré na ňu hľadeli, bezvýrazne, nemo, bdelo. Bolo to zvláštne, nepríjemné a ju striaslo.
"Môžu ich ostatní ľudia vidieť?" obrátila sa k Mattovi, ktorý krúžil okolo svojej osi a pohľadom prehľadával okolie.
"Nie," pokrútil hlavou.
"Čo hľadáš?"
Namiesto odpovede si vytiahol z vrecka mobil, stlačil rýchlu predvoľbu a priložil si ho k uchu. Obrátil sa k nej chrbtom a nahlas rozprával, no jazykom, ktorý Lexine nepoznala.
Obzrela sa okolo seba; stáli veľmi blízko stánku, na ktorom nápis tvrdil, že každý, kto sa odváži, nech pristúpi bližšie a nechá si vyveštiť svoj osud. Usmiala sa. Aká chabá reklama.
Napriek tomu podišla bližšie a nakukla dovnútra, kde vládlo pološero a vzduchom sa šírila vôňa rôznych bylín, ktorých aróma bola až príliš sladkastá a štipľavá zároveň. No Lexine to prišlo ako čosi iné- priťahovalo ju to. Bez toho, aby sa obzrela späť, vstúpila dovnútra.
Kým si jej oči privykli na tmu, robila Lexine len malé krôčky dovnútra. Už nepočula žiadny hluk zvonka, od festivalu; skoro akoby sa bola ocitla v inom svete. Obzerala sa okolo, ale ešte stále nevedela nič rozoznať.
No odrazu začula kroky.
"Haló? Kde ste?" neisto zakričala do priestoru.
"Hneď pri tebe," ozval sa hlas pri jej pravom uchu a vyľakal ju. Obrátila sa smerom, odkiaľ ho začula, no nič nevidela.
"Tu," znova sa ozvalo spoza Lexine, no ona znova nič a nikoho nevidela.
"Hm, a čo takto sa prestať schovávať?" povedala Lexine, využijúc svoj narastajúci hnev.
"To by bolo príliš jednoduché, nemyslíš?" znova jej ktosi šepkal, tentoraz do ľavého ucha.
"Ako mám vedieť, kto ste?"
"Odpoveďou je tvoja predstavivosť."
Lexine zaťala ruky do pästí. "Čo to má znamenať?"
"Iba toľko, moja drahá, že človek dokáže byť natoľko človekom, nakoľko pracuje jeho predstavivosť."
"Ugh... Potom mám asi zlú predstavivosť," odpovedala ona a vzdychla si.
"Všetko," zaznel jej ostrý hlas v ušiach, "je v hlave..."
Čierňava začala pulzovať, svetlo blikalo, ako keby sa niekto pohrával s vypínačom. Blik-blik.
"Znamená to, že sa všetko odohráva v mojej hlave?" zakričala Lexine. "Že toto nie skutočné?"
"A čo je skutočné?" odpovedal hlas, tentoraz pokojne a z väčšej diaľky. "Je život skutočný?"
"A nie je?" položila protiotázku. V akom pseudo horore sa to ocitla?
"Priestor a čas sú len ilúziou."
Všetko dookola sa začalo krútiť.
"Len ilúziou... len ilúziou," ozývalo sa zo všetkých strán.
Lexine musela zavrieť oči, aby neomdlela. Aj keď by veľmi rada utekala preč, nevedno kam, jej telo sa nedokázalo čo i len pohnúť. Cítila, že je pripútaná k tomu miestu, k tu a teraz. Naozaj, celou bytosťou si želala, aby sa to krútenie skončilo; nebolo to príjemné.
A keď otvorila oči, skutočne zistila, že už sa nenachádza v čierňave, ani sa okolo nej nič nekrúti; namiesto toho sa ocitla na mieste tak širokom, vysokom a dlhom, že sa nedalo určiť, či niekde začína, alebo končí, či sa mení. Nikdy v živote nič podobné nevidela; no predsa jej ten strop, ktorý možno ani nebol stropom čosi veľmi pripomínal. Otázkou zostávalo- čo to bolo? Svetlo nebolo ani ostré, ani chabé, také- nijaké.
"Vitaj, Lexine," vythrol ju zo zahĺbenia ten istý hlas, a keď sa otočila dookola, zistila, že ešte stále nevidí jej majiteľa. Vtipné, pomyslela si, cítim sa ako v aburdistickej hre.
"Nemaj strach, ja ti neublížim."
"Kde to som?"
"Nikde. Niekde. Všade," znova jej neurčito odpovedal hlas. "Pre toto miesto je veľa názvov."
"Prečo ťa nevidím?"
"Ale ty ma vidíš, Lexine. Ja som všade navôkol. I v tebe."
Zahľadela sa hore; mala pocit, že zachytila pohyb, no nekonečno sa nemôže predsa hýbať. Či môže?
"Cítiš ma?" netrpezlivo položil otázku neznámy.
"Cítim...," chcela odpovedať Lexine, no zarazila sa. Už necítila strach, ale čosi iné. Čo to len je?
"Hnev," dopovedal za ňu hlas.
"Áno," pritakala Lexine.
"Impozantné."
"A čo to znamená?"
"Len to, mon amour, že ťa sprevádzam všade... A tvoje schopnosti pramenia zo mňa. Môj hnev je aj tvojím hnevom."
"Môžem vedieť prečo?"
"Pretože ja vládnem pomocou teba, mon amour. A ty mi budeš slúžiť."
"Ako?"
"Toľko otázok. Niekedy nie sú správne odpovede; len správne otázky. Len toľko ti poviem."
Lexine zavrela oči a prudko vydychovala, snažiac sa dostať svoj hnev pod kontrolu.
"Ako môžem vedieť, že sa mi to len nesníva?"
"Poznáš už moju priateľku bolesť?" spýtal sa hlas.
Čakala, čo sa udeje. Aj keď sa na to pripravovala, náhly nával bolesti a strachu ju otupil, položil na kolená. Vo vzduchu sa vznášal zápach krvi; Lexine po ňom cítila pachuť v ústach. Jej ruka bezvládne klesla pred telo.
"Pamätaj, nemôžeš proti mne bojovať. Nemôžeš..."
Hlas sa začal vzdaľovať, slabnúť. Lexine sa neodvážila otvoriť oči, tak si len silno pritláčala ranu na ruke, no cítila, že jej hlava sa už neudrží. So slabým úderom jej telo padlo na dlážku a svet okolo ostal čierny.
....
"Slečna," ženský hlas, výrazne prefajčený, doliehal k Lexine z akoby veľkej diaľky. "Slečna, je vám niečo?"
Snažila sa čosi povedať, no zároveň potláčala nutkanie zvracať, a tak radšej ostala ticho. Bola zmätená, všetko ju bolelo a mala pocit, akoby prežila týždeň na Sahare.
"Vodu," zachripčala, no hlas jej zlyhal.
O chvíľku pocítila na svojich ústach čosi studené, kvapalné. Voda? Opatrne ochutnala jazykom; obyčajná voda! Otvorila ústa a pila, až kým voda nezmizla.
"Je vám lepšie?" spýtal sa hlas starostlivo.
"Mhm," pritakala, otvoriac oči. Vôkol nej bolo divné pološero. Kde to len je?
"Odpadli ste mi tu," prihovorila sa jej stará pani, ktorá nad ňou napoly kľačala a napoly sedela. "Dobre to s vami hodilo o zem. Už som sa bála, že vám budem musieť volať sanitku. Ale to je z toho tepla. Vy mladí ste určite celý deň nič normálneho nepili. Nikdy sa nepoučíte."
Mohla hovoriť koľko len chcela, Lexine sa všetky slová zlievali do jedného. Čakala, kým sa miestnosť konečne prestane hýbať hore-dolu.
"Matt?" vyslovila prvú jasnejšiu myšlienku, ktorá jej napadla. "Kde je Matt?"
"Kto je Matt? Váš priateľ?" spýtala sa stará pani.
"Áno."
"Určite je niekde nablízku. Pokojne, len pokojne," chlácholila ju, snažiac jej zabrániť v tom, aby vstala. Dotkla sa pritom Lexinho pravého predlaktia a vyhŕkla: "Slečna, veď vy krvácate!"
No Lexine sa vymanila spod jej dotyku a očami hľadala východ.
"Slečna, počkajte, ja vám na to niečo dám!" snažila sa ju zastaviť pani. "Joj, veď som mala vedieť, že sa tu dnes čosi takého stane, karty ma varovali! Karty hovoria vždy pravdu, slečna, vždy!"
Lexine konečne zbadala východ- lepšie povedané úzky pás svetla prenikajúci cez ťažký záves. Rozbehla sa k nemu, odhrnula ho a ocitla sa opäť na slobode, na území festivalu.
"Matt?" márne kričala, keďže jej hlas zanikal v dunivej hudbe.
Bežala, potkýňala sa, sácala do ostatných ľudí. Bolo jej to jedno; len nech sa on o ňu nestrachuje. A pritom vedela, že jediný, kto sa ta strachoval, bola ona. Kde je?!
Smiech. Nadšené výkriky. Svet sa krútil, krútil, krútil... A Lexine sa odmietala krútiť s ním.
"Lexine!" začula svoje meno. Ktosi ho kričal z davu. Matt?
"Matt?" vydýchla. "Matt!"
Šprintoval k nej, rýchlejšie než kedykoľvek, až by sa bola Lexine zasmiala, keby jej nebolo na omdletie, nebola úplne zúfalá a neprebudila sa z nočnej mory. Mattove vlasy viali za ním; čierne sťa smola, vytvárali pred jej očami len súvislú čiaru.
A potom bol pri nej, jedným šmahom odhodil svoj mobil- ktorý sa na neďalekom kameni rozbil- a schytil ju za obe ramená. V tvári mal hrozivý výraz, čosi ako zmes nazlosteného medveďa a útočiaceho vlka.
"Kde si sa stratila?! Toto mi už nikdy neurob, je ti to jasné?" hučal na ňu ako na malé dieťa, no jeho tón bol jemnejší ako jeho slová.
"Neviem," odvetila Lexine a cítila, že jej po líci steká slza. "Odpadla som a mala som divný sen, v ktorom ma ktosi porezal na ruke a ja som krvácala..."
Pohľady ich oboch zabehli k jej pravej ruke, kde sa ťahala dlhá, šarlátová rana, obkolesená už mierne zaschnutou krvou. Lexine skoro vypadli oči z jamôk. Pozrela na Matta, ktorý však len bez slova hľadel späť na ňu. Jeho tvár nevykazovala žiadnu emóciu, no jeho oči prezrádzali číre prekvapenie, strach a zúrivosť zároveň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára