Ona (poviedka na pokračovanie)

ONA- cítila sa nepochopená, vyradená zo spoločnosti. Patrí niekam? Je súčasťou niečoho, alebo len tak blúdi životom? Načo je snívať, keď sny ostávajú len snami? Načo mať vieru, keď sa nemôžeme presvedčiť o jej pravosti? Všetko sa raz skončí, a to bez výnimky. Aj svet sa raz skončí.
Cítila sa sama. Má ešte stále rada tých istých ľudí? Či už nedokáže ani len to? Má ešte niekto rád ju? Prečo sa neozvú, nedajú vedieť o svojej existencii? Ak by odišla, chýbala by im? Vedela, že nie je nijako špeciálna, originálna, ani ničím výnimočná. Ale videla pred sebou svoj cieľ, tak jasne ako najžiarivejšiu hviezdu na oblohe, a predsa tak ďaleko- chce po sebe zanechať značku, ktorú čas nezmyje. Najhoršie však bolo, že už aj ten cieľ jej prestával mať zmysel či význam.
Prestala sa snažiť, ale v kútiku duše vedela, že dúfa, že čosi ešte len príde. 
Nádych, výdych, nádych, výdych, tak jej to raz poradila psychologička, ku ktorej ju poslali rodičia, keď sa zbláznili a rozhodli sa rozviesť. Hlboký nádych a hlboký výdych. Pulz niekde vo výšinách, neovládateľný tlkot srdca, slzy na ceste von z očí. Prečo, tá zatratená otázka, prečo ja?!
Obrátila sa k nej chrbtom. Potrebovala trocha priestoru, trochu čerstvého vzduchu, inak to nezvládne. Priateľka Ever za ňou nešla, zrejme sa nechcela zaoberať takou hysterkou, akou určite je, pomyslela si.
Je to len blbosť, o nič nejde. Sú to len moje narodeniny, snažila sa presvedčiť sama seba. O nič nejde. O nikoho. Ja som nikto, tak ako z tej básne od Emily Dickinson- I am nobody.
Pretrpela školu, myšlienky jej blúdili niekde v oblakoch, ale tentoraz boli tie oblaky čierne ako olovo. Keď zazvonilo na koniec vyučka, zamiešala sa do tej masy študentov túžiacich čo najrýchlejšie vypadnúť z tej diery. No každý z nich mal s kým ísť domov, ona nie. Tvárila sa ako vždy, nenápadne, neviditeľne. „Je to, akoby som nikdy neexistovala,“ zaznelo jej v duchu. Je zlým človekom? Čo jej vlastne chýba? Prečo sa na ňu vykašle pomaly každá duša, na ktorej jej záleží?
Confusion that never stops, closen walls and ticking clocks...
Potrebovala si vybaiť negatívnu energiu, zlepšiť náladu. Cestou na tréning jej ušiel autobus, meškala. Tréner jej vynadal, skoro nemala čas sa prezliecť do plaviek a už ju strkal do bazéna. Tridsať bazénov kraula, tridsať prsia, udržiavať tempo. 
Bola v tom dobrá, veď voda bola jej elementom, jej živlom. Snažila sa. Rýchlo dobehla ostatných, rýchlo ich predbehla. Súťažila s jej dobrou kamoškou, skončila len pár sekúnd po nej. Tréner sa k nim nahol, vychvaľoval Alex, kamošku, na ňu ani len nepozrel. 
Možno by bolo fajn, kebyže som sa len proste ponorila čo najhlbšie a zostala tam, kým by mi nedošiel kyslík, premýšľala. Zhruba po troch minútach by nastalo bezvedomie. Možno by sa ani neobťažovali ju zachrániť. 
Doma si otvorila internetovú stránku určenú pre inzeráty. Do sekcie ´hľadám´ napísala: Hľadám sa. Značka: súrne.
Sadla si k pustenej televízii, aby aspoň niekto rozprával, a ku studenej večeri. Spoločnosť jej robila iba mačka, ktorá sa jej obtierala okolo nôh. Tíško ju zodvihla zo zeme, posadila vedľa seba a škrabkala.
„Želám si všetko najlepšie,“ zašepkala. Večeru nechala mačke, na úlohy sa vykašľala. Celú noc bude sama, matka išla niekam, otec na služobku, takže ani u neho nemohla zostať. Sama vo veľkom dome. Mohla si robiť, čo len chcela, a predsa ona po tom vôbec netúžila. Túžila, aby tu bol pre ňu ktokoľvek, kto by ju aspoň vypočul. Priala si byť ešte malým dieťaťom, ktoré sa o nič nestará. 
Na stole ležal darček, ktorý venovala mame, no on bol ešte stále neodbalený. Pritom jej ho darovala asi pred mesiacom, keď sa vrátila zo zahraničia, odkiaľ sa vrátiť ani nechcela. Schmatla dar, strhla z neho obal, a šatku si uviazala okolo krku. Tesne, až príliš tesne. Škrtila ju, ale nebolelo to, nie viac ako to, čo bolo v nej. Povolila ju.
Vypla telku, zhasla svetlo v obývačke a kuchyni, skontrolovala vchodové dvere a dvere na terasu, okná. Niežeby sa až tak bála, ale keby im niekto vyraboval dom, vinili by z toho ju. Môj dom, môj hrad.
V kúpeľni sa nepozrela do zrkadla. A načo, uvidela by tam len zúfalo trápne dievča, ktoré sa stále len ľutuje. Pozhasínala a dom upadol do hlbokej tmy. Tmy, ktorej sa ľudia často boja, pretože nevedia, čo sa v nej ukrýva, a ľudia sa boja nepoznaného. Keď už ležala v posteli, zapla si lávovú lampu, usadenú na nočnom stolíku. Modré trblietky svetla tancovali po izbe, zútulnili ju. Zajtra bude hádam lepšie. Ráno to býva lepšie, pomyslela si a dúfala, že je to pravda.