Stereotypy- vieme vôbec, čo to znamená?

Podľa všetkého- a definície zo slovníka- týmto slovom človek označuje súhrn určitej skupiny ľudí, vecí, dejov, javov, atď. na základe životných skúseností, ale i rôznych informácii z rôznych zdrojov, ktoré mnoho krát nemusia byť pravdivé. A tieto označenia, nálepky, sa potom prenášajú ďalej, šíria sa ako zlá choroba, až kým nepostihnú väčšinu ľudí. Dobre, preháňam, ale tak sa to mnoho krát zdá.
Medzi najznámejšie patria tzv. škatuľkovacie stereotypy a teda zaraďovanie určitých ľudí podľa podobného výzoru, vyznania, národnosti, finančných prostriedkov a mnoho ďalších. Tu môžem spomenúť napr. "všetky blondínky musia byť hlúpe", "všetci bohatí sú skúpi", "všetky chudé baby sú anorektičky a tučné zasa veľa žerú". 
Ďalej by som rada spomenula aj zaraďovanie do pomyselných skupín podľa žánru hudby, ktorú človek počúva, čo sa rozšírilo najmä v poslednom období (bližšie neurčitom, môžem hovoriť len o vlastných skúsenostiach- ktoré sa tiahnu zopár rokov). Nechcem nikomu brať to, čo má rád. Ale aké právo dáva táto skutočnosť ľuďom súdiť druhých, a to len na základe hudby, ktorú si radi vypočujú? Nehovorím o tých extrémoch, kedy sa idú pomlátiť kvôli svojmu názoru a svojmu presvedčeniu, že oni majú pravdu a druhí sa mýlia. No metalisti a hip-hoperi akoby stále udržiavali pozície na opačných póloch, bojovali proti sebe. Prečo sa nemôžu starať sami o seba? Keby sa nestarali do druhého, bolo by to vzájomné. 


Nie je predsa jedno, aký človek je, čo má rád a čo nie... či ako vyzerá, ako sa oblieka, akým jazykom hovorí? Je mi jasné, že človek je tvor nespokojný a že vždy tam bude niečo, čo by rád zmenil, niečo, na čo sa môže stažovať. 
Zoberte si mňa: milujem hudbu a milujem metal, ale nemám problém oddychovať pri oldiesovkách, nejakom rocku, punku, či D´n´B. A niekedy sa mi páčia aj popové veci, tie, ktoré práve letia. A niekedy nemám chuť na hudbu. Rada si pozriem seriály a bohužiaľ som v minulosti bola na niektorých závislá (čo je dobrá blbosť), našťastie ma to prešlo. Čítanie kníh je tiež mojím obľúbeným koníčkom. A je mi jedno, aký žáner to je, najmä ak sa mi tá kniha páči. Ale zvyčajne, keď idem do Panta Rhei len tak, pozrieť sa, čo nového majú, skončím s ďalšou anglickou fantasy knihou. Nezáleží na tom, či v nej pobehujú po lese vlkolaci, upíri, víly, alebo, čo som nedávno objavila a musela sa smiať- predsa len je to trocha pritiahnuté za vlasy- werebear/ wereagle/ werecat či akékoľvek were-zviera. Náhodou, ak mám byť úprimná, rozprávky s vílami ma vôbec nebrali, ale keď som natrafila na knihu Wicked Lovely od Melissy Marr, musela som si ju kúpiť a prečítala som ju jedným dychom. Nie je tu žiaden veľký happy end, víly nie sú milé stvorenia pomáhajúce všetkým dobrým ľuďom, dokonca ani všetci nie sú krásne dokonalí- iba nosia "masky". A ak sa môžem vyjadriť k upírom, Twilight nie je jediný román s touto tématikou, akurát len rozprúdil záujem o upírov. Samozrejme, že tradičný upíri vytvorení Bramom Stokerom boli úplne odlišný. Teda Dracula. Veľa krvi, žiadne slnko, netopiere, zabíjanie, rakvy. Na strane druhej si ich rôzni iní autori začali pretvárať podľa vlastných predstáv- a bolo to. Neznamená to, že musia byť tieto knihy o čosi horšie. Veď každému sa páči to, čo sa mu páči.


Človek môže byť aj metalista nosiaci farebné veci, ten, kto má rád čierne veci a farby nemusí mať rád len pochmúrne témy a hudbu. Neviem, prečo majú ľudia potrebu sa niekam zaraďovať. Kvôli pocitu, že niekam patria? Že vedia aspoň niečo sami o sebe? Že sa môžu nejako označovať? Hm. 

Ale, veď napokon...


Proti gustu žiaden dišputát.

Je pokrytecké byť pokrytcom... ??

Aby som predstavila svoju tému, na začiatok musím napísať, že ma asi pred pol rokom napadla myšlienka, či "je  pokrytecké nebyť pokrytcom v tomto pokryteckom svete". Samozrejme, ako správny "addict" a blázon som si túto otázku aj hodila na facebook do statusu. Správnej odpovedi som sa nedočkala (tak ako skoro nikdy v živote, niežeby som si nezvykla). A tentokrát ma to znova napadlo.
Je človek v dnešnej dobe odkázaný myslieť len sám na seba, ak si je istý, že si naňho iný nespomenú- jedine ak sa im sám pripomenie? Bohužiaľ, ja sa stretávam s veľa egoistami, a sama nemôžem o sebe vyhlásiť, že nie som jedným z nich. Pretože som. Lebo aj ja chcem pre seba niečo dobré, chcem sa cítiť v centre pozornosti, aj keď len vlastnej. No čo, som schyzofrenik a netajím sa tým. Aj moja osobnosť má jedného "Dr. Jekylla a Mr. Hyda". Ale to nie je podstatné.
Lenže existujú isté medze, v ktorých by mal človek ostať. Áno, aj ja neznášam tie takzvané pravidlá tejto spoločnosti, ale jednoducho niekedy tie hranice sú také prirodzené ako ozónová vrstva okolo Zeme. Každý by mal prejavovať aspoň trocha záujmu o svojich priateľov. A mne je už úprimne zle z ľudí mysliacich len sami na seba, neprejavujúcich ani kvapku záujmu o ostatných. Alebo len kvapku.
V čom je problém? V tomto, ľudia:
-ak kamarát vidí, že sa jeho kamarát trápi, MAL by sa mu snažiť pomôcť. To je predsa jasné ako facka, nie?!
-keď už sa mu chce kamarát s niečím zdôveriť, mal by ho vypočuť a poradiť mu. Nielen ho odbiť.
-ak sa mu niečo nepáči, má to povedať a nie mlčať a ísť ďalej.
-priznať, že na jeho úspechu sa podieľala aj druhá osoba, nielen on sám.
-občas zavolať sám od seba.
-nemlieť len o sebe a svojich problémoch.
-vidieť si aspoň kúsok ďalej ako na svoj nos.
-nevykašlať sa na druhého len kvôli frajerovi/frajerke.

Ospravedlňte ten hnusný tón. A vlastne... Aj tak si tento blog píšem skôr sama pre seba. Aspoňže ich moje osobnosti navzájom čítajú.
Som pokrytec. Priznávam. Sama odsudzujem druhých za to, čo tiež robím. Ale to je jednoducho život. Zrejme každý z nás musí začať sám od seba, asi aj ja. A neveriť fu**booku.