Whatever Comes: apríla 2011

"Hola, mi amiga!" kričala už zdiaľky Gina a mávala rukami. Jej pírsing v nose zažiaril vo svetle lámp na parkovisku a nová farba, tizianová, očividne bila do očí všetkým naokolo. Prifrčala k Lexine a objala ju.
"Krásna farba," Lexine chytila pramienok vlasov a prezerala si ho. "Špeciálna udalosť?"
Gina sa hravo zasmiala. "Nie sú tvoje narodeniny postačujúcou udalosťou?"
"Ah," prevrátila očami Lexine. "Keď myslíš."
Pomaly kráčali k Gininmu autu, jedinému farebnému v dlhom zástupe bielych a čiernych áut. V prenesenom význame však tieto tóny vyjadrovali Lexininu náladu, ktorá, ako zvyčajne, šla od extrému do extrému. Na jednej strane bola šťastná, alebo aspoň kdesi blízko k tomu pocitu, no na strane druhej cítila kdesi vo svojom vnútri nevýslovný smútok. Jej dva protipóly, jej osobnosti sa znova nevedeli dohodnúť, ktorá chce prevládať a ktorá má ustúpiť z cesty; takže na seba len pokrikovali, každý zo svojho kúta jej hlavy a vadili sa.
"Aký bol deň v práci?" prerušila jej vnútorné litánie Gina, keď stáli na semaforoch na križovatke a čakali na zelenú.
Lexine si odkašľala, tváriac sa, že to nemá nič spoločné s hrčou, ktorá sa jej vytvorila v hrdle a bránila v tom, aby mohla rozprávať. "Keď som sa vrátila z Kanady, myslela som si, že ma sem už nikdy nezavolajú. Ale zrejme ma potrebovali. Dúfala som, že to bude kvôli pani McEllisnovej... Rozprávala som ti už o nej?"
Gina pokrútila hlavou a Lexine jej v skratke vysvetlila, že aj keď stará dáma pôsobila ako drsná a vždy satirická osôbka, po tom, ako jej darovala zbierku básní od Baudelaira a nechávala si od nej čítať rôzne iné básne, prirástla jej k srdcu.
"No keď som dnes ráno došla do jej izby, bola prázdna. Najskôr som si myslela, že jej robia nejaké vyšetrenia, no keď som sa opýtala vrchnej sestry, povedala mi, že McEllisnová zomrela v pondelok nadránom."
Jej kamarátka sa ľútostivo zamračila. "To ma mrzí, Lex. Ako sa cítiš?"
"Akoby som sa mala? Veď som ju skoro ani nepoznala."
Gina sa na ňu spýtavo zadívala. "A preto vyzeráš, že sa každú chvíľu rozplačeš?"
Odvrátiac pohľad smerom k oknu, Lexine potiahla nosom a potláčala slzy. "Neviem, prečo ma to tak zasiahlo. Tuším som precitlivená v poslednej dobe. Bude mi chýbať jej panovačnosť. Nikto nedokáže postaviť na nohy celé oddelenie tak, ako to dokázala ona."
"Musela byť skvelá," povedala po chvíľke Gina.
Lexine pokývala hlavou. "Dobre, prejdime k pozitívnejším myšlienkam. Čo si obliekaš?"
"Mám nové šaty. Sú úplne nádherné," nadchýňala sa. "Ladia s mojimi vlasmi. Ale čo si obliekaš ty? Je to predsa len tvoja oslava."
Lexine sa usmiala. "Otec mi vybral nejaké šaty, ale zatiaľ som ich nevidela. Má to byť prekvapenie."
Auto urobilo poslednú odbočku doprava a zastalo pred domom Lexininých rodičov. Vyzeralo to tak, že ho niekto celý deň usilovne ozdoboval, pretože na terase a predných dverách boli zavesené lampióny, v ktorých blikali plamene sviečok, pod ich terasou sa rozprestieral veľký stan, v ktorom boli naskladané stoly a stoličky pre nespočetne veľa ľudí a hrala tam hudba. Živá. Pretože sa Lexine nezapojila do príprav svojej oslavy- ani ju k tomu nechceli pustiť- mohla si len oči vyočiť.
"Vidím, že na tebe sa nešetrilo," hvizdla obdivne Gina, a aj keď jej slová vyzneli trocha závistlivo, jej tón ich zmierňoval.
Lexine viedla Ginu do vnútra, pretože sa dohodli, že sa oblečú a namaľujú v jej izbe. No hneď v obývačke narazili na tucet ľudí- okrem pani Blackovej všetko anjelov-, ktorí vyzerali byť plne pripravení a už len čakali na to, kedy sa párty začne. Charlotte, Shani a Luce mali na sebe také nádherné, očarujúce šaty, aj keď každá iné, že ich človek nemohol prehliadnuť.
Charlottine boli čierne, obtiahnuté, zvýrazňovali každú krivku jej dokonalého tela; vpredu mala výstrih, ktorý siahal až nehanebne nízko a dĺžka šiat bola až smiešna; siahali sotva nad kolená. Na sebe mala elegantné šperky, všetky zrejme z jednej kolekcie- ťažký náhrdelník z bieleho zlata, náramok vykladaný jemnými, obrúsenými diamantmi, usporiadanými v pravidelných radoch a náušnice, malé, okrúhle, taktiež zo zlata. Vlasy mala poslušne upravené, rovné, bez jediného vlasu, ktorý by mal iný smer ako ostatné.
Luce dala prednosť čisto bielym, jednoduchým šatám na ramienka a véčkovým výstrihom, ktoré siahali temer až po zem a v páse mala uviazanú sivú mašľu. Jej šperky neboli až tak výrazné ako Charlottine, mala len jednoduché, strieborné náušnice a náramok, vlasy upravené tak, aby poslušne splývali nad ušami.
Naopak, Shani sa rozhodla pre jemne ružové šaty bez ramienok, ktoré zvýrazňovali jej tmavú pleť a na ušiach mala rubínové náušnice. Svoje tmavé vlasy mala upravené do dokonalých špirálovitých kučierok, takže pôsobili kratšie, ako v skutočnosti boli.
Vedľa nich, usadená v kresle, bola Celesta, ktorá hľadela na kus papiera a čosi naň mierne zúrivo písala. Celesta bola oblečená viac formálnejšie, bielu blúzku mala zastrčenú do čiernej sukne, siahajúcej pod kolená. Pani Blacková mala na sebe natiahnuté nohavice a takisto bielu blúzku s krátkymi rukávmi, vlasy stiahnuté do drdola. Zabratá bola do rozhovoru s Celestou, sediac oproti nej na pohovke.
Celú scénku dotvárala skupinka mužov, ktorí stáli obďaleč pri dverách na terasu, vyzerajúc viac ako osobní strážcovia než hostia na niečej oslave. Všetci hľadeli von, diskutujúc a smejúc sa.
Gina sa obrátila k Lexine s výrazom na tvári, ktorý vyjadroval jej zmätok nad tým, kto sú títo ľudia a prečo sú tak galantne oblečení.
Lexine ukázala na ženy, ktoré im nevenovali ani len štipku pozornosti a zašepkala smerom k Gine: "To je môj narodeninový výbor. Ony sú zodpovedné za celú udalosť."
Jej kamarátka prikývla a neisto si prehodila svoju tašku z jednej ruky do druhej. Odtrhla pohľad od skupinky a oči jej zablúdili k druhej skupinke. Jej záujem viditeľne zaujali Logan, Eran a nejakí ďalší démon, ktorého meno Lexine nepostrehla alebo zabudla. Nasadiac úsmev, ktorý sa nedal vysvetliť inak než očarujúci, pomaly pokývala hlavou.
"Práve som si našla program tohto večera," povedala smerom k Lexine, zámerne nahlas. Vôbec jej neprekážalo, keď sa k nim viacero očí obrátilo. Lexine pokrčila plecami.
Prvá osoba, ktorá k nim pribehla, bola Charlotte, aj keď bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa môže v takých šatoch vôbec pohybovať. "Výborne! Poďme hore, tam sa prezlečiete a ja vás môžem namaľovať."
"Kde sú moje šaty?" spýtala sa Lexine, ale svoju otázku smerujúc na svojho otca.
"Dôkladne pripravené v tvojej izbe, zavesené na skrini," odpovedala Charlotte, nečakajúc na to, aby dala niekomu priestor na odpoveď.
"Lexine, poď sem na chvíľu," zavolal na ňu jej otec bez toho, aby sa pozrel jej smerom.
"Tak ja zatiaľ zoberiem teba hore," povedala Charlotte s mierným podtónom podráždenia, obrátiac sa na Ginu.
"Gina," podala jej ruku a usmiala sa. "Skvelá farba."
"Charlotte," prijala podávanú ruku a už ju aj viedla za sebou. "Ani tvoja farba nie je najhoršia, milujem červenú..."
Lexine pomaly prešla k skupinke mužov a pristavila sa pri svojom otcovi. Čakala, kým sa k nej otočí, čo bolo dosť otravné; napokon sa všetci posunuli, aby sa vytvoril priestor, kam sa môže postaviť. Všetci stíchli.
"Lex, hneď poobede som ti doniesol šaty. Sú z Paríža," začal jej otec. "Nemôžem uveriť, že moje malé dievčatko už bude dospelé."
"Nie podľa zákona," ohradila sa ona. "No ako som videla Charlottine šaty, aby som zaujala pozornosť, musela by som si obliecť bikiny."
"Viac je niekedy menej...," podotkol Matt potichu.
"Ale vieš, že sa hovorí menej je niekedy viac, že?" usmiala sa naňho Lexine, podpichujúc. "Kedy majú prísť hostia?"
Pán Black sa pozrel na hodinky. "Asi tak o hodinu."
"To aby som sa išla obliecť," povedala, ale nehýbala sa. "Gina si myslí, že všetci to budú ľudia z tvojej firmy. Tak ja len keby sa náhodou niečo pýtala."
Prikyvujúc, jej otec sa na ňu usmial a povedal: "Choď sa pripraviť."

......

"Nádhera," zašepkala Gina s vytreštenými očami a obdivne prikývla. "Tvoj otec má perfektný vkus. Wow. Vyzeráš skvelo, Lexine."

"Ďakujem," začervenala sa ona a prešla k zrkadlu. Naozaj sa chce vidieť? Čo ak sa zľakne sama seba?

Charlotte sa nedočkavo vrtela na stoličke. "Tak už sa pozri!"

Lexine teda postúpila k zrkadlu, nadýchla sa a zdvihla hlavu.

V odraze sa na ňu usmievala neznáma osoba, ktorá jej však ukradla oči. Inak na sebe nič nespoznávala; jej vlasy už netrčali na všetky strany ako zvyčajne, ale v malých kaskádach splývali až pod lopatky. Predné pramene mala natočené v malých vlnách a dokonca držali na mieste. Šaty, do ktorých jej museli pomáhať Charlotte aj Gina, tak dokonale pasovali jej postave, až sa divila, ako sa to jej otcovi podarilo odhadnúť. Boli vyrobené z bavlny a krásnej čiernej farby. Ich sukňa bola nadýchaná a na koncoch ozdobená čipkou. Na pravom boku, od výstrihu až dolu po okraj na nich boli vyšité fialové, modré a béžové kvetinové vzory. K tomu mala obuté jednoduché, čierne lodičky s desať centimetrovými podpätkami; Lexine si bola istá, že sa na nich niekde zabije. Napríklad už na schodoch.

"Cítim sa zvláštne. Akoby som to ani nebola ja," obrátila sa na osoby usadené na jej posteli.

Gina sa pozrela na svoje červené šaty s bielymi bodkami, majúce širšie ramienka a účkový výstrih, ozdobené len jednoduchou sukňou, odhaľujúcou jej kolená a nádherné červené topánky na nízkom opätku s mašličkami na špičkách. Jej vlasy skutočne ladili so šatami.
Charlotte prešla k oknu, odhrnula záves a vyzrela von. "Hm... niekto došiel. Už je tu zopár áut, zrejme je najvyšší čas ísť dole."

......

Rozprávka, ktorá sa dotýka reality, no jedno s druhým nemôže existovať pospolu; presne to dokazovala Lexinina oslava. Na jednej strane ako vystrihnutá z magazínov o celebritách, z modernej verzie rozprávok o princeznách a princoch; na strane druhej realita, v ktorej sa desiatky démonov a anjelov prechádzalo v jej záhrade pri ich dome, a ktorí nemohli prejaviť svoju pravú tvár kvôli dvom dôležitým ľuďom v jej živote.

Nikdy nemajúc poriadnu oslavu, Lexine nemohla uveriť svojim očiam, koľko ľudí sa dostavilo kvôli nej, len preto, aby sa na ňu pozreli- aby sa s ňou porozprávali- aby jej podali ruku. Keď tak spravili, pohľad im ihneď zablúdil k jej prsteníku, ktorý jej zdobil ten prsteň, už trvalá súčasť jej vlastného ja. Následne na to nasledovala rovnaká reakcia; oči im zažiarili, na malý okamih zadržali dych a tvár im na sekundu preťalo poznanie a nepopierateľný úžas. Musela sa premáhať, aby neprevrátila oči každý krát, ako tak niekto spravil; držala sa v úzadí, bola slušná, usmievala sa, snažila sa ignorovať tie pohľady, pohybovať sa ladne pomedzi hostí- čo však bolo v jej podpätkoch ťažké.

Hodinu trvalo, kým sa celý stan naplnil všetkými hosťami, ktorí boli z najrôznejších súdkov. Pre Lexine oči vyžarovali dávku energie, vnútorného svetla, prazvláštnu hru tieňov a farieb, ktoré, ako si sama vysvetľovala a dúfala, boli viditeľné len pre jej oči. Rýchlo kontrolovala svoju matku a Ginu, obe však boli zaujaté niečím úplne rozdielnym; Gina sa ladne pohybovala okolo Logana a jeho kumpánov, v ruke mala pohár čohosi, o čom Lexine radšej nechcela vedieť a neustále si prehadzovala svoje žiarivé vlasy cez plece, tam a späť.

Róby, ktoré hostia prezentovali, boli jedným slovom pôvabné a podmanivé. Všetci sa usadili pri stoloch alebo sa len tak pohybovali hore-dolu od jedného stola k druhému, zdravili svojich známych, neznámych, priateľov i nepriateľov, ak mohli, niektorí z nich čarujúc vo vzduchu nad sebou farebné obláčiky pary, elegantné a jemné tvary, malé pestrofarebné iskričky a ak sa k nim náhodou otočila nesprávna hlava, nechávali ich rovnako rýchlo miznúť. Tak robili anjeli; démoni, tí okolo seba šírili pocit nedôvery, ale aj bizarnú vlnu atrakcie, ktorou, ako Charlotte podotkla, k sebe priťahovali ľudí a odpútavali pozornosť od svojich činov či správania. No napokon, ona sama na seba lákala viac než dosť pozornosti.

Bolo po desiatej hodine, keď sa Lexine podarilo- aspoň na chvíľu- vytratiť zo stanu a tak zamierila k hojdačke, schovanej pod stromami pri jazere, a aj napriek tomu, že si nebola istá, či ju ešte stále ten starý a mierne rozdrúzganý kus dreva udrží, usadila sa na ňu a pomaly sa hojdala, hore a dolu, trocha vyššie a rýchlejšie. No samozrejme, ako to už v jej prípade bývalo, nemohla utiecť pred všetkými, takže nepocítila ani len náznak prekvapenia, keď tam, kde pred chvíľou bola len čierňava, vystúpila postava. Jeho úsmev pohrával v tme; ako inak, vždy pozitívne naladený a pripravený bojovať proti všetkým chmáram stál Matt. Sako, ktoré sa jej veľmi páčilo, odložil a tak mal na sebe už len košeľu, jemnú, hodvábnu a smokingové nohavice, tmavo modré, ruky vo vreckách, čakajúc. Za celý večer sa videli iba pár sekúnd, kým ich oboch dav neuniesol rôznymi smermi.

Lexine počkala, kým sa prestane hojdať aspoň natoľko, aby mohla zoskočiť; aj keď sa jej nepodarilo vyzerať tak elegantne, akoby chcela, aspoň nespadla, podarilo sa jej udržať rovnováhu. Mávajúc na Matta, pobádala ho, aby ju nasledoval až k jazeru, k ich mólu, kde si veľmi opatrne sadla, dúfajúc, že si nezašpiní šaty. Matt sa posadil vedľa nej, vkusne ako vždy.

Jediné, čo prerušovalo ich vlastné ticho, bol hluk zo stanu, aj keď len veľmi vzdialený. Lexine sa načiahla za svojimi nohami, aj keď to znamenalo veľa snahy, no napokon si vyzula obe lodičky. Vydýchnuc od úľavy, opatrne ich položila za seba a vystrela pred seba teraz už bosé nohy.

Na svojom ramene pocítila jemný dotyk, obrátila sa k nemu- a teda aj Mattovi- ktorý ukazoval na oblohu. "Pozri... Tamto je Veľký voz a Malý voz. Je temer bezoblačná noc, dokonalá na pozorovanie hviezd."

Usmejúc sa, Lexine nehľadela na oblohu, ale na neho.

"Padajú hviezdy," poznamenal po chvíli, neregistrujúc jej nezáujem o to, čo sa nachádzalo nad ňou, ale o to, čo bolo pred ňou.

"Praj si niečo," zašepkala, uškrnula sa a položila mu ruku na koleno. "Napríklad, aby si mohol tento oblek nosiť každý deň..."

Matt odtrhol oči od oblohy a upriamil na ňu svoju tvár, majúc celkom vážny výraz. Pohladil lem jej šiat, držiac ho medzi prstami jemne a prezerajúc si ho, akoby mohol čosi vidieť v tej tme. "Takže sa ti páči tvoj narodeninový darček?"

"Nie, mne sa páči tvoj oblek," ukazovákom prešla po celej dĺžke jeho lýtka, vychutnávajúc si hebkú látku a teplo, ktoré sálalo z tela jeho majiteľa. "A aj napriek tomu, že sú tieto handry krásne, necítim sa v nich byť sama sebou. Nemienim sa vzdať svojich kraťasov a tenisiek... Hádam ti to nevadí?"

Nahol sa, aby sa jej mohol pozrieť rovno do očí zblízka, jeho pohľad držiac ten jej hodne dlhú chvíľu. "Ani prinajmenšom. Napriek tomu, že dnes vyzeráš nevyjadriteľne krásne, tieto šaty ti mimochodom náramne pristanú, nikdy mi ani najmenej neprekážalo, čo si mala na sebe oblečené. Alebo čo aj nie," usmial sa hravo, lahodne.

"Hmm...," zatvorila oči ona a slastne sa usmiala. "Tento večer je čoraz krajší."

Pomaly, jemne a nežne ju Matt pobozkal na nos, potom líce, až kým neprešiel na pery; jeho horúci dych ju šteklil na pokožke, vďaka čomu jej vystúpila husia koža. Aj keď neverila na tie romantické reči, pochopila výraz "jeho pery chutili ako", keďže Mattove pery chutili ako zakázaný raj, ako letný letný vánok, ako sladké ovocie a prvé jarné teplo. Kdesi vzadu v hlave, kdesi veľmi hlboko, jej prebehla myšlienka na to, ako nikdy nechcela, aby sa práve toto dialo; práve tak bola teraz šťastná za to, čo má.

"Kedy si sa presne narodila? Myslím, ktorú hodinu," opýtal sa Lexine o zopár minút, či hodín, nevedela povedať. Obaja hľadeli na rozčerenú hladinu pokojnej vody, na odraz plného mesiaca a temnotu v diaľave. Ich prsty prepletené, vymieňjúc si energiu; Lexine si nikdy nevšimla, akú pozitívnu silu vyžaruje.

"Niekedy po jedenástej večer," odpovedala zasnene, "čo bude zrejme každú chvíľu."

"Potom by si zrejme mala zatvoriť oči a pripraviť sa."

Lexine sa k nemu obrátila, čelo zamračené. "Pripraviť sa na čo?"

"Čaro dospelosti," povedal pobavene. "A to nehovorím v metaforách."

"Čo tým myslíš?"

"Keď odbije presná sekunda osemnástich rokov," hovoril a hral sa s jej prstami, jej prsteňom, "znamená to, že už viac nie si pod ochrannými krídlami niekoho iného, ale musíš dôverovať svojmu presvedčeniu a svojej sile, tomu, že bude schopná ťa ochrániť. Už nebude viac cesty späť, ale taktiež to znamená začiatok života tvojho nového ja, tvojej duše, ktorá sa, po spirituálnej i existenciálnej, stane nesmrteľnou- aspoň čo sa tých druhých dimenzií týka. Obdobne získaš do svojich rúk všetky právoplatne ti patriace schopnosti."

"Teraz ma mierne desíš," prerušila ho Lexine so zmäteným výrazom.

"Niet sa čoho báť," pohladil ju po líci.

"To aby som začala s meditáciou," zamrmlala, iba spolovice vtipkujúc.

Lexine pokývala hlavou a zatvorila oči. Sekundy odbíjali, jej srdce tiež, horlivá i vystrašená, očakávajúc všeličo. A ďalšia minúta prešla, ďalšia, až kým...

Aj keď mala pevne zavreté oči, zaslepilo ju žiarivé svetlo, ktoré však nesvietilo na ňu, ale vyžarovalo odkiaľsi zvnútra, z jej bytosti. Iskričky, tmavé i svetlé, vlnovky, nehmotné i hmotné farebné škvrny. Cítila, akoby ju objímali, stískali, držali.
Tma sa prebila na povrch. Čierno čierna, hustá, nepreniknuteľná. Prebrala vládu nad všetkým. Nad dušou, nad telom. Nemohla myslieť... nemôže... musí...
Mohla sedieť na móle, ale ona lietala. Mohla byť noc, či deň, nemuselo byť nič, všakovaté nič, a predsa len čosi bolo- tam, okolo, dookola, niekde, len nie pri nej. Bola ľahká ako pierko, nič viac ako letný vánok, molekula vzduchu. Tam, kde malo byť telo, bola prázdnota, ale nie v jej bytosti, jej duši, alebo čomkoľvek, čo predstavovala.
Nekonečno... Môžeš tak byť na veky vekov.
Tu nebolo šťastie, ani smútok. Tu bola existencia v jej najčistejšej forme, bez obmedzení. Nebola tu ani smrť, ani život. Nebolo tu nič, a zároveň tu bolo všetko.
Nie... Musím ísť späť.
Nemusíš...
Zvádzala boj.
Nedokončila som ešte to, čo som začala...
Ale je tu tak pokojne, krásne.
Kde tu?
Poď...
Kto? Kam?
Preber sa... preber sa!
Ja?!
Cítila, že padá. Naspäť.
Jej dych bol nepravidelný a pulz rýchly. Na čele jej vystúpili kvapky potu, ktoré ju chladili, vystúpila jej husia koža. No aspoň si znova cítila svoje telo, každučký kúsok.
"... v poriadku?" prenikol k nej hlas.
"Áno, len... potrebujem ešte chvíľku," zamrmlala a opakom pravej ruky si utrela tvár. "Táto skúsenosť sa mi vôbec nepáčila."
"Tak zlé?" opýtal sa jej a hladil ruku. Ani si nevšimla, akú ľadová je.
"Nie, len som mala pocit, akoby som sa už nikdy nechcela vrátiť. Nie sem."
Matt sa natiahol a zastrčil jej prameň vlasov za ucho. "V tom prípade som rád, že si prišla späť. Lex... Tuším by sme sa mali vrátiť."
"Jasné," vzdychla si a natiahla sa za svojimi topánkami, aby si ich obula späť. Keď tak urobila, Matt je pomohol vstať.
"Ako vyzerám? Nemám rozmazané oči?" spýtala sa ho, aj keď ju to až tak veľmi nezaujímalo; ale predsa, nechcela vyzerať ako panda na vlastnej oslave.
"Dokonale," ubezpečil ju on a obzrel si ju od hlavy po päty, kde zastal.
"Aj keď to hovoríš len preto, že spolu chodíme, ďakujem. Tak, poďme, som zvedavá, ako pokračuje oslava..."

......

Zábava pokračovala až temer do rána; všetci tancovali, spievali, pili, jedli- jednoducho tak, ako na hostinách kedysi, v tých dávnejších dobách. Pán a pani Blackovci predniesli prípitok na počesť svojej dcéry, ktorá sa červenala, usadená na stoličke vedľa nich. Gina sa nalepila na Erana, Logan ju očividne omrzel. Luce okupovala Logana, pokým neodišiel; potom sa aj ona nahnevane odtiahla kamsi preč, až kým ju nedotiahla Shani späť a nerozosmiala ju. Potom, čo sa chcela ísť Lexine nadýchať čerstvého vzduchu a vyšla zo stanu, no nachytala tam Ginu nalepenú na Eranovi vo veľmi tesnom objatí, už radšej neriskovala a ostatok večera ostala v okruhu démonov a anjelov, ktorí, aj keď to bolo veľmi nevídané, tancovali jeden s druhým, tmavý s farebným. Najskôr ju pozval do tanca postarší démon, no veľmi galantný; nasledovalo zopár anjelov, ktorí boli ale omnoho veselšími spoločníkmi. Potom ju uzurpoval Logan, elegantný a nad vecou ako vždy, každý jeho krok perfektne vypočítaný. Na to si musela vyzuť svoje lodičky, inak by jej odpadli nohy a pokračovala ďalej. Postupovala od skupinky k skupinke- v tej, kde bola Charlotte a jej super mini krátke šaty, tam kde bola Gina, Eran, Shani, Luce, aj keď tá sa jej skôr vyhýbala, Paz... Pri jednom zo slaďákov skončila konečne u Matta, potom tancovala s otcom, ktorý jej sľúbil darček- niežeby si ho žiadala- a ani si neuvedomila, kedy odbilo tri hodiny ráno, ale odrazu sa našla na stoličke, bosá, vlasy jej už nedržali tak, ako predtým a v hlave jej hučalo.

Vedľa nej sedela Gina, líca červené skoro ako jej vlasy. Rovnako si vyzula topánky a nohy si vyložila na stoličku. Hostia začali pomaly odchádzať, zanechávajúc za sebou len ozveny hlasov a smiechu. Gina sa s nadšeným pohľadom pozerala po Eranovi, aj keď Lexine sa to nepáčilo. No hneď na to ho zachytil Logan, prišli sa rozlúčiť s tým, že už musia ísť. Logan podal Lexine malú, úzku škatuľku, zabalenú v baliacom papieri. Keď chcela odmietnuť, preťal ju pohľadom, po ktorom sa neodvážila nič povedať. Objal ju- on?!- a odišli.

Následne na to, ako odišli posledný hostia, smerovali Gina s Lexine do jej izby; pán a pani Blackovci ostali v stane a zariaďovali jeho upratanie i odpratanie.

Noc bola v plnom prúde a rovnako tak nový rok života pre Lexine.